← Slovensko

o vyslovení súdnej rehabilitácie o sťažnosti navrhovateľky

Najvyšší súd 5 Tor 1/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci neb. J. K. v konaní o vyslovení súdnej rehabilitácie o sťaţnosti navrhovateľky M. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. marca 2011, sp. zn. 2 Td 1/2011, na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave
  2. mája 2011 takto r o z h o d o l : Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sa napadnuté uznesenie z r u š u j e. Zároveň vyhlasuje, ţe ustanovením § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bolo z r u š e n é právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
  3. februára 1955, sp. zn. 3 Nt III. 1/51, ktorým súd vyslovil podľa § 287a Tr. por. prepadnutie celého majetku obvineného J. K., nar. X. v M., naposledy bytom M. č. X., okres B. Zrušené boli tieţ všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, a to dňom kedy boli vydané. Trestné stíhanie obvineného J. K., nar. X., sa podľa § 2 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov pre trestný čin opustenia republiky podľa § 95 ods. 1 Tr. zák. č. 86/1950 Zb., ktorý mal spáchať na skutkovom základe, ţe dňa
  4. novembra 1949 ilegálne odišiel do nepriateľského zahraničia a od roku 1950 sa zdrţuje v Austrálii, z a s t a v u j e. 2 5 Tor 1/2011 O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave uznesením z
  5. marca 2011, sp. zn. 2 Td 1/2011, podľa § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov zamietol návrh M. K. na súdnu rehabilitáciu jej nebohého švagra J. K.. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe trestné pokračovanie proti J. K. bolo uznesením štátnej prokuratúry z
  6. decembra1950 podľa § 88a Tr. por. prerušené v prípravnom konaní. Na základe toho dospel k záveru, ţe vo vzťahu k J. K. nemoţno pouţiť ustanovenie § 2 vyššie spomínaného zákona o súdnej rehabilitácii, pretoţe nespĺňa základný predpoklad, a to právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutie. Na jeho prípad sa vzťahovali ustanovenia § 33 citovaného zákona, ktoré bolo lehotované dvomi rokmi od účinnosti zákona o súdnej rehabilitácii. Lehota však bola navrhovateľkou premlčaná, čo konštatovali aj v prípisoch Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. IV/1Gn 414/10, zo
  7. októbra 2010 a IV/1 Gn 1415/10 zo
  8. decembra
  9. V závere svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, ţe samotné rozhodnutie bývalého Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 3 Nt III. 1/51, z
  10. februára 1955 je procesného charakteru, a preto ho nemoţno vnímať ako uloţenie trestu. Toto rozhodnutie nemá sankčný charakter. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote sťaţnosť navrhovateľka M. K. V dôvodoch svojej sťaţnosti vytýkala, ţe jej pôvodná ţiadosť o rehabilitáciu z
  11. mája 1992 nebola dodnes súdom ani prokuratúrou riadne v zmysle zákona vybavená. Vo veci nebolo vydané ţiadne rozhodnutie v zmysle zákona o súdnej rehabilitácii, čím jej bola upretá moţnosť účinne sa brániť proti neodborným aţ zavádzajúcim stanoviskám prokuratúry. Nebohého J. K. je nutné v zmysle § 33 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii povaţovať za odsúdeného, aj keď mu nebol uloţený trest v zmysle Trestného zákona. Z toho dôvodu sa na neho vzťahuje ustanovenie § 2 zákona o súdnej rehabilitácii, pričom rozhodnutie o tom vydá súd aj bez návrhu. Navrhla preto napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť, ţe J. K. je účastný rehabilitácie podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Ţiadala v zmysle citovaného zákona o súdnej rehabilitácii vyhlásiť za zrušené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
  12. februára 1955, sp. zn. 3 Nt III. 1/51, ktorým súd vyslovil podľa § 287a Tr. por. v znení zákona č. 86/1950 Zb. prepadnutie celého majetku obvineného J. K., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na toto rozhodnutie. Napokon v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona o súdnej rehabilitácii ţiadala trestné stíhanie obvineného pre trestný čin opustenia republiky podľa § 95 zákona č. 86/1950 Zb. zastaviť. 3 5 Tor 1/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv skúmal, či navrhovateľka M. K. je osobou oprávnenou na podanie sťaţnosti proti uzneseniu o súdnej rehabilitácii podľa § 2 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Uvedené ustanovenie totiţ nevylučuje vydať deklaratórne rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii aj na návrh oprávnenej osoby. Novelou zákona o súdnej rehabilitácii zákonom č. 47/1991 Zb. z
  13. januára 1991, ktorý nadobudol účinnosť
  14. marca 1991 bol rozšírený okruh osôb v ustanovení § 5 ods. 1 oprávnených podať návrh na začatie konania o súdnej rehabilitácii. Najvyšší súd zistil, ţe M. K. je v zmysle tohto ustanovenia osobou oprávnenou podávať návrh na začatie konania, pretoţe vyššie citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
  15. februára 1955 boli jej práva dotknuté. Taktieţ zistil, ţe navrhovateľka podala sťaţnosť v zákonom stanovenej lehote (§ 187 ods. 1 Tr. por.) napriek nesprávnemu poučeniu uvedenom v napadnutom uznesení, pretoţe navrhovateľka prevzala uznesenie
  16. apríla
  17. Trojdňová lehota (do ktorej sa nezapočítava deň, v ktorom nastala udalosť určujúca začiatok lehoty – § 63 ods. 3 Tr. por.) uplynula
  18. apríla
  19. Posledný deň lehoty pripadol na sobotu, čo je deň pracovného voľna, a preto sa za posledný deň lehoty v zmysle § 63 ods. 5 Tr. por. pokladá najbliţší budúci pracovný deň, v posudzovanej veci pondelok
  20. apríla
  21. Uvedeného dňa navrhovateľka aj sťaţnosť osobne na príslušnom súde podala. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťaţnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťaţovateľka podala sťaţnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil, ţe sťaţnosť M. K. je dôvodná. Z predloţeného spisového materiálu najvyšší súd zistil, ţe proti obvinenému J. K. sa viedlo na bývalej štátnej prokuratúre prípravné konanie podľa § 13 Tr. por. v znení zákona č. 87/1950 Zb. pod sp. zn. SPt III/II – 84/50 pre trestný čin opustenia republiky podľa § 95 zákona č. 86/1950 Zb., ktorého sa mal dopustiť tým, ţe
  22. novembra 1949 ilegálne odišiel do nepriateľského zahraničia a od roku 1950 sa zdrţuje v Austrálii. Trestné stíhanie menovaného bolo uznesením Štátneho prokurátora v Bratislave z
  23. decembra 1950 pod č. k. SPt III/II – 84/50 prerušené podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona č. 87/1950 Zb. 4 5 Tor 1/2011 Na návrh prokurátora Krajský súd v Bratislave uznesením zo
  24. februára, sp. zn. 3 Nt III. 1/51, podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. vyslovil za prepadnutý celý majetok obvineného J. K.. V dôvodoch tohto uznesenia sa uvádza, ţe obvinený J. K. sa dodnes na územie ČSR nevrátil, spáchal trestný čin proti štátu, a preto bolo potrebné vysloviť prepadnutie jeho majetku v prospech štátu. Toto rozhodnutie bolo konečné, pretoţe v tom čase účinný Trestný poriadok proti nemu opravný prostriedok nepripúšťal. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii z
  25. apríla 1990 zrušil právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutia vyhlásené v čase od
  26. februára 1948 do
  27. januára 1990, týkajúce sa skutkov spáchaných po
  28. máji 1945, kvalifikovaných ako trestné činy taxatívne uvedených v § 2 ods. 1 písm. c/ (medzi ktorými je uvedený aj trestný čin opustenia republiky podľa § 95 zákona č. 86/1950 Zb.), ako aj všetky ďalšie rozhodnutia v tej istej veci na ne obsahovo nadväzujúce, a to ku dňu, kedy boli vydané. Podľa § 2 ods. 2 veta prvá, citovaného zákona, rozhodnutie o tom, do akej miery je odsúdený účastný rehabilitácie, urobí súd aj bez návrhu. Rozhodnutie súdu podľa § 2 ods. 2 má iba deklaratórny význam a z jeho znenia vyplýva, ţe súd rozhoduje ex offo (z úradnej povinnosti), pritom však nie je vylúčený ani návrh na takéto rozhodnutie. Zákon o súdnej rehabilitácii však nikde neuvádza, kto je oprávnený podať návrh na zrušenie rozhodnutia zo zákona. Okruh oprávnených osôb podať návrh upravuje § 5 tretieho oddielu citovaného zákona, ktoré sa vzťahuje na prieskumné konanie. Z toho dôvodu treba podľa analógie vychádzať z ustanovenia § 5 ods. 1 aţ
  29. Z prvej vety ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení zákona č. 47/1991 Zb. z
  30. januára 1991 a účinného od
  31. marca 1991 vyplýva, ţe konanie sa začína na návrh odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca, manţela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím dotknuté. Navrhovateľka ako dedička po nebohom J. K. je teda v zmysle tohto ustanovenia osobou oprávnenou na podanie návrhu na súdnu rehabilitáciu. Navrhovateľka podala prvý návrh na súdnu rehabilitáciu na Krajskom súde v Bratislave
  32. mája 1992, pričom príslušná predsedníčka senátu prípisom z
  33. júna 1992 5 5 Tor 1/2011 pod sp. zn. 1 Rt 31/92 navrhovateľke stručne oznámila, ţe jej ţiadosť o rehabilitáciu z dôvodu príslušnosti postúpili Krajskej prokuratúre v Bratislave. Krajská prokuratúra v Bratislave následne prípisom z
  34. júla 1992 pod sp. zn. RKv 18/92 navrhovateľke oznámila, ţe preskúmaním spisu býv. Štátnej prokuratúry v Bratislave sp. zn. SPt III/II-84/50 zistili, ţe trestné stíhanie proti J. K. bolo prerušené ešte v prípravnom konaní, preto je na konanie o súdnej rehabilitácii príslušná prokuratúra. Pokračovať v konaní v zmysle § 33 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii však moţno iba na návrh oprávnenej osoby (§ 5 ods. 1). Vzhľadom k tomu, ţe neb. J. K. bol iba jej švagor, nemoţno ju ani jej deti povaţovať za osoby oprávnené podať ţiadosť na súdnu rehabilitáciu, preto jej návrhu nemoţno vyhovieť. Uvedené stanovisko krajská prokuratúra zaujala napriek tomu, ţe vyššie citovanou novelou zákonom č. 47/1991 Zb. bol rozšírený okruh osôb oprávnených podať návrh na súdnu rehabilitáciu. Navrhovateľka ďalšiu svoju ţiadosť z
  35. marca 2010 adresovala Krajskej prokuratúre v Bratislave, pričom sa domáhala pokračovania v trestnom stíhaní v zmysle § 33 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii. Vytýkala krajskej prokuratúre, ţe nebrala do úvahy jej pôvodnú ţiadosť, hoci v nej uviedla, ţe jediným zákonným dedičom po J. K., zomrelom
  36. decembra 1985 v Austrálii, bol jeho brat J. K. – jej manţel, ktorý zomrel
  37. apríla 1987 a po jeho smrti sú zákonnými dedičmi ona a jej traja synovia. Pritom zákon č. 47/1991 Zb., ktorým sa rozšíril okruh osôb oprávnených na podanie ţiadosti o súdnu rehabilitáciu bol v platnosti uţ dlhšiu dobu. Na základe tejto ţiadosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z
  38. apríla 2010 pod sp. zn. IV/1 Gn 414/09 navrhovateľke oznámila, ţe preskúmali zákonnosť postupu a rozhodnutia Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci sp. zn. 1 Kn 151/10, osobitne jej vybavenie z
  39. júla 1992, pričom dospeli k záveru, ţe jej opakovaný podnet je dôvodný a vec vrátili krajskej prokuratúre s pokynom na ďalšie konanie. Následne Krajská prokuratúra v Bratislave listom z
  40. júla 2010 pod sp. zn. 1 Kn 151/10 navrhovateľke oznámila, ţe v čase pôvodnej ţiadosti o súdnu rehabilitáciu bola oprávnenou osobou na podanie ţiadosti a rozhodnutie o jej nepripustení do rehabilitačného konania bolo nesprávne a nezákonné. Zároveň však s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii uviedli, ţe nemoţno vo veci pokračovať pre uplynutie trojročnej lehoty od účinnosti zákona č. 47/1991 Zb. 6 5 Tor 1/2011 Na opakované ţiadosti navrhovateľky zo
  41. augusta a
  42. novembra 2010 o pokračovanie v trestnom stíhaní podľa § 33 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii, generálna prokuratúra prípismi zo
  43. októbra 2010, sp. zn. IV/1 Gn 414/10, a zo
  44. decembra 2010, sp. zn. IV/1 Gn 1415/10, navrhovateľke oznámila, ţe došlo k pochybeniu zo strany prokuratúry pri vybavovaní jej ţiadosti, avšak toto pochybenie pre uplynutie doby sa nedá napraviť. Podľa názoru najvyššieho súdu v prerokúvanej veci došlo zo strany krajského súdu uţ pri prvej ţiadosti navrhovateľky k pochybeniu, pretoţe nepochopil celkovú filozofiu zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb., ktorého úlohou bolo napraviť krivdy spôsobené uplatňovaním ustanovení trestných zákonov, ktoré boli v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a nerešpektovali občianske a politické práva a slobody zaručené ústavou a ktoré boli vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách. Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii ustanovenia tohto zákona sa pouţijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od
  45. februára 1948 do
  46. januára 1990, i keď nebolo začaté trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Vzhľadom na citované ustanovenie bolo povinnosťou krajského súdu uţ na základe prvej ţiadosti navrhovateľky z
  47. mája 1992 rozhodnúť o súdnej rehabilitácii jej neb. švagra J. K.. Nebol dôvod na odstúpenie jej ţiadosti krajskej prokuratúre. V prípade J. K. bolo síce trestné stíhanie podľa vtedy platných predpisov prerušené, ale nezákonné rozhodnutie o prepadnutí celého majetku obvineného vydal na návrh prokurátora Krajský súd v Bratislave. Na veci nič nemení ani skutočnosť, ţe toto rozhodnutie vydal krajský súd podľa vtedy účinných procesných predpisov. Neobstojí tvrdenie krajského súdu uvedené v závere napadnutého uznesenia, ţe rozhodnutie o prepadnutí majetku nemalo sankčný charakter. Treba si uvedomiť v akej dobe a na základe akých predpisov bolo toto rozhodnutie vydané. Podľa zistenia najvyššieho súdu sa proti neb. J. K. viedlo trestné stíhanie pre trestný čin opustenia republiky podľa § 95 zákona č. 86/1950 Zb., pretoţe
  48. novembra 1949 odišiel ilegálne do nepriateľského zahraničia a od roku 1950 sa zdrţuje v Austrálii. Tu sa zdrţiaval aţ do svojej smrti. V čase jeho odchodu bol platný Trestný poriadok v znení zákona č. 87/1950 Zb., ktorý v siedmej hlave tretieho oddielu upravoval 7 5 Tor 1/2011 aj osobitný druh konania proti ušlému, konkrétne v ustanoveniach § 238 aţ §
  49. Vykonať prípravné konanie proti ušlému tak, ako ho pozná aj dnešná úprava, priniesol aţ nový Trestný zákon v znení zákona č. 140/1961 Zb. Z ustanovenia § 238 citovaného zákona vyplýva, ţe ak nemôţe byť osoba, na ktorú bola podaná obţaloba, postavená pred súd, pretoţe sa vyhýba trestnému stíhaniu pobytom v cudzine alebo sa ukrýva, vykoná súd na návrh prokurátora konanie proti ušlému; návrh moţno urobiť zároveň s podaním obţaloby. Uvedený postup bolo moţné aplikovať aţ v konaní pred súdom aj to len na návrh prokurátora. Keďţe sa J. K. zdrţiaval v cudzine nebolo moţné proti nemu konať, ani ho odsúdiť prípadne aj trestom prepadnutia majetku, a preto prokurátor podľa § 88 ods. 1 písm. a/ Tr. por. prerušil trestné stíhanie. V tomto období odišlo ilegálne do zahraničia mnoho čsl. občanov, zrejme aj majetných a pritom vládna moc nemohla v zmysle vtedy platných predpisov, keďţe neboli právoplatne odsúdení siahnuť na ich legálne nadobudnutý majetok. Z toho dôvodu bol prijatý
  50. októbra 1952 zákon č. 67/1952 Zb., ktorým sa menil Trestný poriadok v znení zákona č. 86/1950 Zb. a ktorý nadobudol účinnosť od
  51. marca
  52. Uvedeným zákonom sa za ustanovenie § 287 vloţilo nové ustanovenie § 287a v tomto znení: „Ak obvinený ušiel do cudziny alebo neuposlúchol úradnú výzvu, aby sa v určenej lehote na územie Československej republiky vrátil, rozhodne súd na návrh prokurátora, že zaistený majetok pripadá štátu.“ Rozhodnutie v zmysle citovaného ustanovenia urobil príslušný súd na neverejnom zasadnutí a proti takémuto uzneseniu súdu nebol moţný opravný prostriedok. Návrh v zmysle tohto ustanovenia mohol podať prokurátor aj v prípadoch, kde pred účinnosťou tohto zákona došlo k prerušeniu trestného stíhania proti takému obvinenému podľa § 88 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Uvedenou novelou Trestného poriadku sa fakticky preniesla hmotnoprávna sankcia do oblasti procesného práva. V zmysle tohto ustanovenia postupoval v posudzovanej veci aj príslušný prokurátor, a preto podal na súd návrh na prepadnutie majetku obvineného J. K., ktorému Krajský súd v Bratislave uznesením zo
  53. februára 1955 vyhovel. Odsudzujúce rozhodnutie teda existuje, 8 5 Tor 1/2011 ako ináč nazvať rozhodnutie súdu, ktorým bez akéhokoľvek dokazovania pozbaví občana jeho majetku. Z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii totiţ vyplýva, ţe sa zrušujú ex lege (zo zákona ) a ex tunc (od počiatku svojho vydania) všetky rozhodnutia súdov, nielen rozsudky. Preto bolo povinnosťou krajského súdu v zmysle tohto ustanovenia deklarovať, ţe uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
  54. februára 1955, sp. zn. 3 Nt III. 1/51, je zo zákona zrušené a zrušené sú tieţ ďalšie rozhodnutia v tej istej trestnej veci na toto rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, a to ku dňu ich vydania. Krajský súd sa mal obmedziť iba na skúmanie, či v prípade J. K. išlo o trestný čin vymenovaný v ustanovení § 2 ods. 2 písm. a/ – f/ zákona o súdnej rehabilitácii. Nakoľko tak krajský súd neurobil, musel jeho pochybenie napraviť Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý na základe sťaţnosti navrhovateľky M. K. napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Uznesenie bolo prijaté jednomyseľne. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave
  55. mája 2011 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Vypracoval: JUDr. Peter Szabo Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.