← Slovensko

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 2 Cdo 54/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v Ţ., zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou v Ţ., proti ţalovaným : 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 2/ M. K., bývajúcemu v S., 3/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5 C 14/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo

  1. októbra 2010 sp. zn. 10 Co 61/2010, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave zo
  2. októbra 2010 sp. zn. 10 Co 61/2010 v jeho zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Senica rozsudkom z
  3. septembra 2009 č.k. 5 C 14/2004-350 uloţil ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi 82 984,80 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd ţalobu voči ţalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. Ţalovanému 3/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 10 074,23 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu. Zároveň uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov konania v sume 113,60 € a ţalovanému 2/ v sume 473 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd ďalej uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu 47,86 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil pouţitím ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, ţe ţaloba ţalobcu bola voči ţalovaným 1/ a 2/ podaná nedôvodne a voči ţalovanému 3/ bola podaná dôvodne. V konaní bolo nepochybne preukázané, ţe záznam BLOK vypracovaný pre vtedajšieho ministra vnútra obsahoval 2 Cdo 54/2012 2 informácie týkajúce sa okrem iných i ţalobcu. Napriek tomu, ţe tento záznam mal slúţiť len pre potrebu polície a nebol určený pre verejnosť, dostal sa do rúk novinárke Z. S.. Novinárka informácie zo záznamu spolu s ďalšími informáciami pouţila v článku s názvom „Sudca na odstrel?“ (publikovaný v týţdenníku M.). V článku bol ţalobca vykreslený ako skorumpovaný sudca, ktorý sa správa spôsobom, ktorým vlastné pochybné známosti povyšuje nad zákon, priatelí sa so zločincami a má vilu v rozpočtovom náklade cca 25 miliónov Sk. V konaní ţalovaný 3/ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, ţe skutočnosti v zázname BLOK by boli pravdivé, čomu nasvedčoval i fakt, ţe na základe skutočností uvádzaných v tomto zázname neboli zo strany ţalovaného 3/ podniknuté ţiadne ďalšie kroky voči osobe ţalobcu. Z výpovedí svedkov (Z. S. a O. K.) vyplynulo, ţe ţalovaný 2/ predmetný záznam novinárke Z. S. neposkytol a neposkytol jej ani ţiadne informácie, ktoré tento záznam obsahoval, teda nezavinil preniknutie informácií zo záznamu na verejnosť. Ţalovaný 2/ ţiadnym spôsobom neporušil osobnostné práva ţalobcu a nespôsobil mu morálnu ujmu. S poukazom na to súd ţalobu ţalobcu voči ţalovanému 2/ zamietol. Ţalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ţalovanému 1/, nakoľko ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe by štát - Slovenská republika zodpovedala za preniknutie informácií vedených v rámci rezortu ministerstva vnútra na verejnosť. Rovnako ţalovaný 3/ neuniesol dôkazné bremeno, keďţe v konaní nepreukázal, ţe k prieniku informácií zo záznamu nedošlo ţiadnym zo zamestnancov ministerstva vnútra na ktorejkoľvek úrovni. Ţalovaný 3/ povaţoval únik tak závaţných informácií len za exces svojho zamestnanca, ktorého nebol schopný konkrétne označiť, a preto v konečnom dôsledku zodpovedá za ujmu, ktorá únikom informácií z rezortu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ţalobcovi vznikla. Pretoţe ţalobca bol čitateľovi prezentovaný ako „skorumpovaný“ sudca, hoci doposiaľ nebol ani len trestne stíhaný, je stále sudcom, teda čitateľovi bol opísaný celkovo negatívne, došlo týmto bezpochyby k mimoriadne závaţnému zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Osoba sudcu ako taká je vo všeobecnosti spravidla osobou verejného záujmu, s čím je samozrejme spojené citlivejšie spoločenské vnímanie jeho osoby, napr. aj prostredníctvom médií. Súd konštatoval, ţe ţalobca v dôsledku úniku informácií z rezortu ţalovaného 3/ utrpel na svojej občianskej cti, pričom zásah do osobnostných práv ţalobcu mal mimoriadne negatívnu odozvu v spoločnosti. Súd preto uloţil ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu v celej poţadovanej výške. Mal za to, ţe táto je primeraná intenzite porušenia občianskej cti ţalobcu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. 2 Cdo 54/2012 3 Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného 3/ rozsudkom zo
  4. októbra 2010 sp. zn. 10 Co 61/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanému 3/ zamietol. Odvolací súd zároveň uznesenie súdu prvého stupňa z
  5. decembra 2009 č.k. 5 C 14/2004-443, ktorým bola ţalovanému 3/ uloţená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie, zrušil. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 3/ náhradu trov konania 364,08 € do 3 dní a nariadil súdu prvého stupňa vykonať opravu výroku a odôvodnenia rozsudku v časti výšky náhrady trov konania štátu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v prvom rade bolo potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku ţalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku ţalobcu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, pretoţe ide o peňaţnú náhradu v podobe sankcie. Ide o peňaţný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňaţnú satisfakciu (ktorých základom je nemajetková rovina) podlieha reţimu premlčania. Právo na peňaţné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Z obsahu spisu vyplynulo, ţe ţalobca sa dozvedel o skutočnosti, ţe autorka článku Z. S. čerpala vo svojom článku z úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 11/2000 a to
  6. novembra
  7. Preto uţ nasledujúci deň mohol ţalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva ţalobcu uplynula
  8. novembra
  9. Ţalobca však podal návrh na pripustenie pristúpenia ţalovaného 3/ do konania aţ
  10. mája 2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Následne súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, ţe prípustnosť peňaţnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným zníţením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyváţanie nemajetkovej ujmy nemoţno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňaţného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, ţe zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníţenie dôstojnosti alebo váţnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťaţuje postihnutú fyzickú osobu. Nielen jazykovým, ale i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyhnutne treba dospieť k tomu, ţe primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúţi forma morálnej satisfakcie a len podporne zákon uvaţuje 2 Cdo 54/2012 4 i o moţnosti inej formy zadosťučinenia, teda i satisfakcie materiálnej. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je však nielen nedostatočnosť do úvahy pripadajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v ţalobe) a tieţ priznania (následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. V tomto prípade pritom nejde len o nepodloţený názor odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy i za pomoci prameňov, z ktorých táto vychádza (historický výklad). Na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola zaloţená i úprava nárokov v súvislosti s ujmami na cti podľa Československého občianskeho práva aţ do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a to napriek určitej odchylnosti skoršej právnej konštrukcie predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (nie i dnešnej nemajetkovej ujmy v peniazoch), pretoţe i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda hmotná a nehmotná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol. Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 O.s.p. zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovanému 3/ uloţená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, pretoţe podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je od poplatku oslobodený. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd ďalej podľa § 222 ods. 3 O.s.p. nariadil súdu prvého stupňa vykonať opravu výroku a odôvodnenia rozsudku okresného súdu v časti výšky náhrady trov konania štátu postupom podľa § 164 O.s.p., pre chybu pri sčítavaní svedočného. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (v jeho zmeňujúcej časti) podal ţalobca dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p., § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. Uviedol, ţe o vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, keď súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213 ods. 2 O.s.p.) a dovolateľovi znemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. 2 Cdo 54/2012 5 Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje preto za prekvapivé. Výzva odvolacieho súdu (k vyjadreniu sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia) je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti. Odvolací súd bez akéhokoľvek dokazovania ustálil začiatok plynutia premlčacej lehoty na
  11. november 2001, pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysvetlil skutkové zistenia, ktoré ho viedli k tomuto záveru a neoznačil dôkazy, z ktorých vyvodil svoje vlastné skutkové zistenia. Týmto postupom odvolací súd porušil zásadu priamosti, keď bez dokazovania v odvolacom konaní dospel k iným skutkovým záverom ako súd prvého stupňa. Ďalej poukázal na to, ţe súd úplne ignoroval obsah písomného podania ţalobcu, ktoré bolo odovzdané na prepravu
  12. októbra
  13. Táto skutočnosť taktieţ spôsobuje vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za nesprávny právny názor povaţoval dovolateľ aj úvahy o vyuţití právnych prostriedkov pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv dovolateľa. Nesúhlasil s názorom, ţe právny prostriedok nápravy vo forme náhrady nemajetkovej ujmy musí byť spojený s prostriedkom nápravy vo forme morálnej satisfakcie. Bez kumulácie týchto prostriedkov podľa názoru odvolacieho súdu, nemoţno priznať satisfakciu len vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Tento výklad § 13 Občianskeho zákonníka je svojvoľný, arbitrárny. Ţalovaná 1/ sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Ţalovaní 2/ a 3/ navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je potrebné zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). 2 Cdo 54/2012 6 V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, ktorú videl v tom, ţe odvolací súd nevzal do úvahy jeho vyjadrenie k odvolaniu. Ďalej videl túto vadu v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu. K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd „odignoroval“ jeho vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného 3/, čo povaţuje za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, dovolací súd konštatoval, ţe pochybenie zo strany súdov nezistil. Ţalobca bol totiţ súdom prvého stupňa vyzvaný, aby sa v lehote 10 dní od doručenia k odvolaniu vyjadril. Táto výzva bola ţalobcovi doručená
  14. decembra
  15. Ţalobca sa v danej lehote k odvolaniu nevyjadril. Tu dáva do pozornosti dovolací súd aj skutočnosť, ţe predvolanie na pojednávanie na
  16. októbra 2010 bolo ţalobcovi a aj jeho právnej zástupkyni doručené
  17. septembra
  18. Aj napriek tomu, ţe odvolací súd uţ vytýčil termín pojednávania (o čom ţalobca vedel), nevyjadril sa k podanému odvolaniu. Preto, keď ţalobca podal svoje vyjadrenie na poštovú prepravu dva dni pred pojednávaním, a odvolací súd naň neprihliadal, keďţe ho ešte nemal k dispozícii, nemoţno odvolaciemu 2 Cdo 54/2012 7 súdu v tejto súvislosti nič vytknúť. Danú situáciu si zapríčinil sám ţalobca, keď nerešpektoval lehotu na vyjadrenie a vyjadrenie k odvolaniu zaslal len dva dni pred termínom pojednávania. Pokiaľ ide o námietku, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, s týmto sa dovolací súd rovnako nestotoţňuje. Čo sa týka premlčania, táto námietka bola vznesená v rámci odvolania ţalovaného 3/. K námietke premlčania sa ţalobca aj vyjadril (hoci oneskorene). V danej veci nemoţno konštatovať, ţe keď sa súd touto námietkou zaoberal (čo bolo jeho povinnosťou) a v podstate sa stotoţnil s argumentmi uvedenými v odvolaní, bolo by jeho rozhodnutie prekvapivé. Dovolací súd však zistil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa poţiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  19. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
  20. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. 2 Cdo 54/2012 8 Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v danej veci v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe v prvom rade bolo potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku ţalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku ţalobcu a uzavrel, ţe v danom prípade k premlčaniu došlo (a to po stručnom konštatovaní z čoho tak vyvodil). Napriek tomu však súd následne pristúpil k posúdeniu oprávnenosti nároku ţalobcu, pričom podrobne rozobral ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe ţalobca nemá nárok na finančné zadosťučinenie v dôsledku viazanosti prípadného uplatnenia a tieţ priznania takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Ako v závere uviedol „Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol“. 2 Cdo 54/2012 9 S poukazom na vyššie uvedené pokladá dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak má odvolací súd za to, ţe námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je potrebné podrobne sa touto skutočnosťou zaoberať, svoje úvahy ďalej premietnuť do samotného rozhodnutia a nezaoberať sa právnym posúdením oprávnenosťou nároku ţalobcu. Dovolací súd však nevylučuje moţnosť pre úplnosť uviesť aj prípadný názor odvolacieho súdu na danú vec, nie však spôsobom, ţe toto posudzovanie bude tvoriť prevaţnú časť odôvodnenia rozhodnutia. Navyše takéto rozhodnutie nemoţno potom povaţovať ani za presvedčivé. Dovolací súd ešte uvádza, ţe ţalovaný 3/ vo svojom odvolaní nenamietal nesprávne posúdenie v tom smere, ţe ţalobca nemá nárok na finančné zadosťučinenie v dôsledku viazanosti prípadného uplatnenia a tieţ priznania takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti (vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti ako ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 2 Cdo 54/2012 10 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  21. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  22. apríla 2013 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.