Najvyšší súd 4 Cdo 199/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti K., S., nar. X. a H., nar. X., zastúpené kolíznym opatr

§ 237písm.

d/ a e/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. a rozhodnutie je nezákonné a v rozpore s legislatívou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podstatná časť rozsiahleho dovolania otec maloletých detí venoval opisu skutkových okolností a chronologickému postupu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 8 C 422/2009. Konkrétne k dovolaním napadnutému uzneseniu uviedol, že týmto rozhodnutím odvolací súd opakovane v priebehu 10 mesiacov zrušil právo maloletých detí na rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť oboch rodičov v zmysle Zákona o rodine, Listiny ľudských práv a slobôd, protokolu č. 7, čl. 5 EU Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa. Odvolaciemu súdu vytkol, že do identifikačných údajov v záhlaví nezákonného uznesenia vložil pojem „deti bytom u matky“, čo slúži pre neoprávnený zápis maloletých detí do školských zariadení mimo miesta trvalého bydliska a čo matka zneužíva na prezentovanie stavu, „že súdom je nariadený pobyt detí u jej matky na Z.“. Vytkol, že súd doposiaľ nevykonal jeden jediný dôkaz, procesnými účelovými chybami spôsobuje prieťahy v konaní. Toto rozhodnutie vyniesol odvolací súd napriek tomu, že ešte nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté v konaniach 5 Cdo 297/2012 a 5 Cdo 298/2012, ktorými Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30.4.2010 sp. zn. 14 Co 122/2012 až 14 Co 125/2012. Odvolací súd tak napriek neprekonateľnej prekážke konania, kedy v tej istej veci začalo konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky a nebolo ešte ukončené, nezákonne rozhodol. Odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že „deklaruje v odvolacom konaní č.k. 11 CoP 48/2013-94, že rozhodoval zo spisu. Vzhľadom na skutočnosť, že spis č.k. 8 C/422/2009 (897 strán) a spis 20P/265/2012 sa nachádzal na NS SR, spis 22P/134/2010 nebol odvolacím súdom dožiadaný, odvolací súd rozhodoval len na základe:

1. a)návrhu navrhovateľa
2. b)odvolania odporkyne zo dňa 4.1.2013
3. c)vyjadrenia sa navrhovateľa k odvolaniu odporkyne“. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nezákonné a diskriminačné, čím bolo odvolacím súdom odmietnuté základné právo navrhovateľa a maloletých detí na spravodlivý súdny proces. Okrem chronologického popisu konania, ohovárania, napádania a osočovania navrhovateľa, že svojim konaním koná proti záujmu detí, odôvodňujúc zamietnutie zákonného nároku maloletých detí len na základe dojmov učiteliek z materskej školy, základnej školy a ošetrujúcej lekárky, ktoré svojim nezákonným konaním obmedzujú osobnú slobodu maloletých detí, nie je v uznesení 4 Cdo 199/2013 7 odvolacieho súdu jedna logická veta a ani náznak plnenia si zákonnej povinnosti odvolacieho súdu, čo je prejavom disciplinárnej zodpovednosti sudcu. Matka maloletých detí vo vyjadrení k dovolaniu otca uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne s tým, že súd vychádzal zo správnych skutkových zistení a vec správne právne posúdil. Vychádzajúc z ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. má za to, že dovolanie proti tomuto rozhodnutiu ani nie je prípustné, pričom vyslovila názor, že zo strany prvostupňového ani odvolacieho súdu neboli porušené žiadne procesné práva otca maloletých detí, čo by zakladalo prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Kolízny opatrovník maloletých detí vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že „dovolanie otca detí nepodporujeme“. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho 4 Cdo 199/2013 8 vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, teda uznesenie vykazujúce znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania otca maloletých detí z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania, tvrdené dovolateľom, podľa § 237 písm. d/ a e/ O.s.p. a v konečnom dôsledku podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré zrejme poukazoval dovolateľ prostredníctvom tvrdenia o odmietnutí jeho i maloletých detí základného práva na spravodlivý proces. Otec maloletých detí ako prvú namietal existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho 4 Cdo 199/2013 9 súdu ak v tej istej veci sa už prv rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konať. Konkrétne namietal, že odvolací súd vydal napadnuté uznesenie napriek neprekonateľnej prekážke konania, kedy v tej istej veci začalo konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 297/2012 a 5 Cdo 298/2012 a nebolo ešte skončené. Prekážku prv začatého súdneho konania (litispendencia) upravuje ustanovenie § 83 O.s.p. Táto prekážka zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Vzniká (je daná vtedy), ak na ktoromkoľvek súde Slovenskej republiky je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnený čo len jeden z uvedených znakov, nejde o tú istú vec. Je síce pravdou, že v preskúmavanej veci odvolací súd vydal napadnuté uznesenie skôr, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 297/2012, 5 Cdo 298/2012 rozhodol o dovolaniach otca maloletých detí proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 122 až 125/2012 a proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. augusta 2012 sp. zn. 8 Co 265/2012, z ktorých rozhodnutí boli rozhodnutiami o návrhoch otca maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 14 Co 123/2012, 14 Co 124/2012 a 8 Co 265/2012, v uvedených konaniach sú rovnakí účastníci a v zásade sú uvádzané i rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých otec maloletých detí odvodzuje svoje právo, ako však vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2013 sp. zn. 5 Cdo 297/2012, 5 Cdo 298/2012, predmet konania, ako žalobný nárok (žalobný petit), ktorý sa má stať súčasťou výroku rozhodnutia, ak súd žalobe vyhovie, vo vyššie uvedených konaniach pred odvolacím súdom sp. zn. 14 Co 123/2012, 14 Co 124/2012 a 8 Co 265/2012, nie je rovnaký ako predmet konania v prejednávanej veci. Preto dovolací súd dospel k záveru, že otec maloletých detí namieta existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. neopodstatnene. Ďalej otec maloletých detí namietal existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., t.j., že sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný. Ani táto námietka otca maloletých detí nie je opodstatnená, keďže dovolaním napadnuté uznesenie 4 Cdo 199/2013 10 odvolacieho súdu je rozhodnutím o otcom maloletých detí podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nemožno vyvodiť, že by súdy v prejednávanej veci v prípade dovolateľa nerešpektovali niektoré z týchto práv. Základné právo účastníka súdneho konania na spravodlivý proces zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 4 Cdo 199/2013 11 Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Postup odvolacieho súdu namietaný otcom maloletých detí v prejednávanej veci, z ktorého v dovolaní vyvodzuje odmietnutie jeho (i maloletých detí) základného práva na spravodlivý proces nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenia dovolateľa, o ktoré opiera prípustnosť dovolania sú vo svojej podstate námietkou (okrem toho aj samostatne uplatnenou), že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré síce Občiansky súdny poriadok považuje za prípustné dovolacie dôvody (ktoré možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), avšak samotná iná procesná vada, ani samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie otca maloletých detí podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ 4 Cdo 199/2013 12 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal ďalšími okolnosťami, z ktorých otec maloletých cdetí vyvodzuje opodstatnenosť svojich dovolacích námietok. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková