1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotoţnil i so záverom súdu prvého stupňa, ţe daná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorá je
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Uviedol, ţe súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, ţe predmetná rozhodcovská doloţka sa javí ako absolútne nevyváţená, a preto nekalá. Veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môţe na základe 5 1 Cdo 270/2012 predmetnej rozhodcovskej doloţky vec predloţiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. V prípade vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je moţné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a dodávateľom je oprávnený. Rozhodcovskú doloţku je preto potrebné vykladať tak, ţe neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Odvolací súd dospel k záveru, ţe nie je moţné vyhovieť ani návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania
1 písm. c/ O. s. p. Uviedol, ţe oprávnený podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty navrhol, aby odvolací súd konanie
1 písm. c/ O. s. p. prerušil z dôvodu poloţenia Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnych otázok ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS. Namietal, ţe Slovenská republika môţe prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uviedol, ţe súd prvého stupňa sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej samotná smernica nemôţe ukladať povinnosť jednotlivcovi, takţe sa na ňu nemoţno odvolávať (rozsudok z 26. februára 1986 Marshall, rozsudok zo 14. júla 1994 Faccini Dori). Ďalej poukázal, ţe slovenská jazyková verzia smernice sa líši od ostatných jazykových verzií.
ostaných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania vedeného
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd ako súd poslednej inštancie má
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ povinnosť poloţiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná moţnosť posúdiť exekučné konanie tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi. Ţiadal, aby odvolací súd poloţil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, 6 1 Cdo 270/2012 ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1/, či je moţné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, ţe mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymoţiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolací súd povaţoval návrh oprávneného na poloţenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ za nedôvodný. Súdny dvor EÚ uţ totiţ v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, ţe Súdny dvor EÚ môţe v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá pouţívané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôţe sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci povaţovať za nekalú vzhľadom na okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky s cieľom ubezpečiť sa, ţe spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo 16. novembra 2012, C-76/10, rozsudok z 1. apríla 2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môţe sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo 6. októbra 2005, My travel, C-291/03). Predbeţné otázky, ktorých poloţenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doloţky, ktorú oprávnený pouţíva vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymoţiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôraznil, ţe oprávnenému nič nebránilo uplatniť svoje nároky v riadnom súdnom konaní, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p., podal oprávnený 7 1 Cdo 270/2012 odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom, keď nerešpektoval právo účastníka, aby jeho vec bola vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho právneho základu, ktorého súčasťou je aj výklad práva EÚ
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke, ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Uviedol, ţe súd nesprávne poučil oprávneného o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolania. Tento výrok je samostatným rozhodnutím, nejde pritom o rozhodnutie, ktorým by sa upravovalo vedenie konania, a to preto, ţe takéto rozhodnutie môţe mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a môţe privodiť váţnejšiu ujmu na právach účastníkov konania. Účastník konania nemá nárok, aby vnútroštátny súd konanie prerušil, môţe ho ovplyvniť prípadným odvolaním proti uzneseniu, ktorým sa vyhovelo alebo nevyhovelo návrhu na prerušenie konania. Ďalej uviedol, ţe predmetné uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je nevyhnutné povaţovať za arbitrárne, a tým zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné argumenty oprávneného, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôţe oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 O. s. p. Uviedol, ţe v napadnutom uznesení absentuje právne posúdenie veci.
oprávneného je nepochybné, ţe prejudiciálnu otázku môţe podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Uviedol, ţe konanie v štádiu prejednávania odvolania je moţné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky, a to
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Ďalej uviedol, ţe uplatnená poţiadavka oprávneného na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p., ktorej cieľom je predloţenie prejudiciálnej otázky vo formulovanom znení Súdnemu dvoru EÚ, je legitímna a súd sa s ňou musí riadne zaoberať 8 1 Cdo 270/2012 a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie oprávneného. Ţiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Proti výroku napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodu dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli
zákona povinné urobiť.
5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, ak súd rozhoduje
ods. 1 písm. g/ a k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodrţal teda postup
5 Exekučného poriadku, a tak dovolateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. K uvedeným dôvodom dovolania uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je 9 1 Cdo 270/2012 uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť. Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ poloţil otázku, či je moţné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, ţe rozhodcovské doloţky sú v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumoţňuje Občiansky zákonník v spojení so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doloţiek, a teda akékoľvek spory, vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol, ţe
právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.
judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou poţadovanou na účely splnenia poţiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice.
dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať. Uviedol, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne 10 1 Cdo 270/2012 v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemoţno podať ţiadny opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, ţe Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné poţiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. 11 1 Cdo 270/2012 Taktieţ navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval. Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), skúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania najskôr, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V danom prípade oprávnený podal odvolanie proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania. Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako procesný právny úkon účastníka, ktorým po splnení zákonom stanovených podmienok môţe dosiahnuť jednak preskúmanie rozhodnutia súdu prvého, jednak jeho zrušenie, a tieţ opätovné prejedanie veci súdom prvého stupňa. V zmysle § 201 O. s. p. môţe účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V občianskom súdnom konaní je súdom prvého stupňa zásadne príslušný okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.). Krajský súd je súdom prvého stupňa len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 9 ods. 2 O. s. p.) Pokiaľ je odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu, v konaní o tomto opravnom prostriedku rozhoduje ako odvolací súd krajský súd. Krajský súd je odvolacím súdom nielen pri rozhodovaní proti prvostupňovému rozhodnutie, ale tieţ vtedy, keď v priebehu odvolacieho konania rozhoduje o prerušení konania
1 písm. c/ O. s. p., rozhoduje, či konanie preruší a poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy. Odvolanie oprávneného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, smeruje proti uzneseniu krajského súdu ako súdu 12 1 Cdo 270/2012 odvolacieho a nie ako súdu prvého stupňa. Odvolanie proti uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho nie je procesné prípustné (§ 201 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odvolanie oprávneného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, odmietol
1 písm. c/ O. s. p. ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
1 O. s. p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/.
2 O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 13 1 Cdo 270/2012 Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením v dovolaním napadnutej časti potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemoţno aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná. V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutie odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj
a/ aţ g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z hľadiska prípustnosti dovolania
ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. 14 1 Cdo 270/2012 Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených procesných vád. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky, uvedené v odvolaní oprávneného. Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. 15 1 Cdo 270/2012 Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná. Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. 16 1 Cdo 270/2012 Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený ţalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností. Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. P. s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: A. Š., nar. X., Ţ., o vymoţenie 1 648,-- EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.: 2Er 203/2010, na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. zo 7. decembra 2009, sp. zn.: SR 20566/09, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekáţku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo ţiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, ako pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, ţe nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môţe exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p. Ďalej je dovolateľ toho názoru, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, ide 17 1 Cdo 270/2012 o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. Dovolateľ k tejto vade namietal, ţe súdy oboch stupňov interpretovali, a následne aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie bez návrhu vţdy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bliţšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., ţe v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj
2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môţe exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Z obsahu tejto námietky vyplýva, ţe dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto opodstatnená. Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Dovolateľ namietal, ţe súdy nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď boli
zákona povinné tak urobiť. 18 1 Cdo 270/2012 Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.
f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv 19 1 Cdo 270/2012 a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi niţších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. V danom prípade exekučný súd na základe ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 7. decembra 2009, sp. zn.: SR 20566/09 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie uloţenej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu
2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.
názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce 20 1 Cdo 270/2012 zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemoţné, právom nedovolené, alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011). Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci ,je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu
týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu 21 1 Cdo 270/2012 alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje
1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať
uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval
2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a exekúciu za neprípustnú nevyhlásil. Súd prvého stupňa nemohol postupovať
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z
predstáv oprávneného. Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy 24 1 Cdo 270/2012 smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval. K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky, uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo 118/2012. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O. s. p. 25 1 Cdo 270/2012 Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci
ust § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol
1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný. 26 1 Cdo 270/2012 Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j.
úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.