informácie

Najvyšší súd 2Sţi/6/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto 19, Bratislava, právne zastúpený: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti ţalovanému: Starosta obce Kráľovce, so sídlom Kráľovce č. 196 o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia ţalovaného, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/161/2013-66 zo dňa 21. novembra 2013 v časti výroku o trovách konania, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/161/2013-66 zo dňa 21. novembra 2013 v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e : I. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie Obecného úradu v Kráľovciach z dôvodu, ţe fiktívne rozhodnutie nespĺňa náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) a ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 2Sţi/6/2014 2 Krajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania s poukazom na § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. dôvodil, ţe v tomto ustanovení v konaniach vedených na základe ţalôb podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je pre náhradu trov konania uvedená výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania, ktorá spočíva v moţnosti súdu nepriznať, či zníţiť náhradu trov konania ţalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy to, ţe ţalobcom poţadované informácie sú voľne dostupné na webových sídlach inštitúcií, ktoré podľa všeobecne známych skutočností disponujú týmito informáciami. Na webovom sídle Slovenského štatistického úradu sú k dispozícii nielen údaje o počte obyvateľov obce a o rozlohe Obce Kráľovce, ale aj ďalšie geografické a demografické údaje. Údaje o mokradiach chránených Ramsarským dohovorom sú k dispozícii na webovom sídle Slovenskej agentúry ţivotného prostredia ako odbornej organizácie Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky. Na tomto webovom sídle sa nachádza zoznam 14 mokradí zaradených do svetového zoznamu mokradí medzinárodného významu, ďalej je tam uvedená plocha mokradí a v ktorých okresoch sa jednotlivé mokrade nachádzajú. Údaje o chránených územiach Slovenskej republiky sú k dispozícii na webovom sídle Štátnej ochrany prírody SR (www.sopsr.sk). Na webovom sídle štátnej ochrany prírody SR je prehľad vyhlásených chránených vtáčích území, ktoré sú vyhlasované vyhláškou Ministerstva ţivotného prostredia SR v Zbierke zákonov ako všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ţalobca tak mal k dispozícii aj jednoduchší spôsob, ako získať poţadované informácie. II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca voči výroku o trovách konania odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil prvostupňový rozsudok v časti výroku o trovách konania a priznal ţalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 350,98 €. Uviedol, ţe nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd, sp.zn. IV. ÚS 24/2010 zo dňa 08.04.2010). Ţalobca, ako úspešný účastník súdneho konania očakával, ţe mu bude priznaná náhrada trov konania, a keďţe krajský súd rozhodol inak, mal mu podľa jeho názoru umoţniť vyjadriť sa k otázke splnenia podmienok pre priznanie trov konania. Pritom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp.zn. 3 M Cdo 18/2010 zo dňa 2Sţi/6/2014 3 17.02.2011, sp.zn. 3 Cdo 236/2010 zo dňa 14.04.2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011. Týmto postupom krajský súd podľa názoru ţalobcu zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Podľa názoru ţalobcu, v danom prípade nie sú splnené ţiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie ţalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa spája okolnosti daného prípadu s jednoduchším spôsobom získania poţadovaných informácií, ţalobca však potreboval autentickú informáciu, preto poţiadal o informácie priamo povinnú osobu, ktorej sa poţadovaná informácia týka a ktorou disponuje. Tieţ uviedol, ţe nie všetky informácie, ktoré poţadoval, boli ku dňu podania ţiadosti zverejnené na označených internetových stránkach, ako to uviedol prvostupňový súd. 1.2.1 Absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa Podľa § 250k ods. 1 O.s.p., „ak mal ţalobca úspech celkom ako sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. .... Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa“. Podľa ţalobcu v danom prípade nie sú splnené ţiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie ţalobcovi nárok na náhradu trov konania a to hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, krajský súd vyčíta ţalobcovi, ţe mal moţnosť získať poţadované informácie ďaleko jednoduchším spôsobom, neţ ktorým postupoval, pričom odkazuje na viaceré webové stránky, okrem iného aj na webovú stránku Štatistického úradu Slovenskej republiky. Ţalobca oslovil svojou ţiadosťou ţalovaného priamo práve preto, ţe potreboval autentickú informáciu poskytnutú štatutárnym orgánom alebo poverenou osobou, t. j. priamo od povinnej osoby, ktorej sa týka a disponuje ňou. Inými slovami, ţalobcovi pre jeho účely nepostačovalo si poţadované informácie nájsť „niekde“ na internete (krajský súd však prakticky tvrdí, ţe mu to stačiť malo). Ţalobcovi tieţ z napadnutého rozsudku nie je známe, v ktorej fáze správneho a/alebo súdneho konania mal preukazovať svoju snahu získať informácie „inak“. Ţalobca však ale ani nemal takú povinnosť, pretoţe § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. zakotvuje imperatív, vylučujúci moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje (potvrdzuje to aj Súdny dvor v rozsudku zo 14. februára 2012, FLACHGLAS TORGAU GMBH, vec C-204/09, bod 31). Podľa najvyššieho súdu „za dôvod hodný osobitného zreteľa 2Sţi/6/2014 4 v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona, ... Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia“ (rozhodnutie z 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sţf/12/2010). Teda, to, čo zákon a rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu výslovne zakazuje a ţiadate!' nie je povinný v ţiadnom štádiu správneho a súdneho konania preukazovať, presne to krajský súd povaţoval za dôleţité pre nepriznanie náhrady trov konania. Ţalobcovi však nie je zrejmé, ako mohol preukázať niečo, o čo nemohol akokoľvek predpokladať, ţe bude musieť preukazovať. Okrem toho ţalobca nemohol ku dňu podanej ţiadosti, t. j. k 21. februáru 2013, získať všetky informácie z webových stránok, ktoré uvádza vo svojom odôvodnení krajský súd, nakoľko priamo z webovej stránky Štatistického úradu zreteľné vyplýva, ţe napr. údaje o počte obyvateľov Slovenskej republiky k 31. decembru 2012 zverejnil Štatistický úrad aţ 7. marca 2013 (dostupný na webovej adrese y.). Z vlastností PDF dokumentu s počtom obyvateľov jednotlivých obcí v Slovenskej republike, dostupného na uvedenej webovej stránke tieţ vyplýva, ţe tento dokument bol vytvorený aţ 17. apríla 2013. Právny názor krajského súdu o tom, ţe ţalobca mohol získať informácie z voľne dostupných stránok sa teda nezakladá na pravde a ani nemá oporu v súdnom, ani administratívnom spise. Inak povedané, je zrejmé, ţe nie všetky poţadované informácie boli zverejnené na webových stránkach tak, ako to tvrdí krajsky súd Pokiaľ mal krajský súd aţ natoľko na zreteli, aby sa ţalobca skutočne dostal k poţadovaným informáciám inak neţ podaním ţaloby a radšej riskoval zmeškanie lehoty podľa § 250b ods. 1 O.s.p., je otázne prečo krajský súd nepouţil postup podľa § 250j ods. 6 O.s.p., čím stav objektívnej neistoty ţalobcu mohol jednoducho odstrániť (ţalobca sám nemôţe tento postup vyuţiť, pretoţe vyuţiteľnosť tohto ustanovenia závisí od vyjadrenia ţalovaného). Namiesto toho krajský súd vyčíta ţalobcovi niečo, čo ţalobca nemohol ovplyvniť, hoci to bol práve krajský súd, ktorý mohol prispieť k urýchleniu konečného sprístupnenia informácií postupom podľa § 250j ods. 6 O.s.p., no uvedené pričítava krajský súd pri nepriznaní trov konania práve ţalobcovi. Po druhé, krajský súd dodáva, ţe ţalobca v roku 2013 podal na Krajskom súde v Košiciach celkom 81 ţalôb, ktorými sa doţaduje preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutí. Ţalobca sa obrátil na krajský súd so správnou ţalobou iba v prípade, ţe povinná osoba poţadované informácie nesprístupnila a zákonom predpísaným spôsobom nijako nereagovala. Pokiaľ' však má byť oným dôvodom hodného osobitného zreteľa to, ţe ţalovaný podal niekoľko desiatok ţiadostí súčasne, treba uviesť, ţe išlo o oprávnený výkon práva, 2Sţi/6/2014 5 ktorým realizoval ţalobca svoj predmet činnosti. Ţalobca nemohol podávať svoje ţiadosti s časovým odstupom, aby učinil zadosť predstavám o vhodnosti tohto postupu, ktoré sa sformulujú aţ v napadnutom rozsudku. Po tretie, krajský súd uvádza v napadnutom rozsudku, ţe časť informácií poţadované ţalobcom sú obsiahnuté vo výnose Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 3/2004-5.1 a podľa názoru krajského súdu sú teda všeobecne známe. S týmto záverom nemoţno súhlasiť. Predovšetkým, z pôsobnosti zákona č. 211/2000 Z. z. nie sú vyňaté informácie vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ak nimi povinné osoby disponujú. Inak povedané, povinná osoba (v tomto prípade ţalovaný) môţe odmietnuť prístup k informáciám len z dôvodu podľa § 8 aţ § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. alebo preto, ţe poţadovanou informáciou nedisponuje, nie na základe iného, zákonom nepredpokladaného dôvodu. Uvedené teda nijako neospravedlňuje ţalovaného, keďţe v správnom konaní nevydal riadne rozhodnutie, čo vyústilo do vydania fiktívnych rozhodnutí. Správnosť záverov ţalobcu potvrdzuje aj zákon č. 211/2000 Z. z. v inom ustanovení. Napríklad podľa § 5 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. sa povinne sprístupňuje ,,(

1. a)spôsob zriadenia povinnej osoby, jej právomoci a kompetencie ... , (
2. b)... informácie o tom, kde moţno podať ţiadosť, návrh, podnet, sťaţnosť alebo iné podanie, (
3. c)miesto, lehota a spôsob podania opravného prostriedku a moţnosti súdneho preskúmania rozhodnutia povinnej osoby vrátane výslovného uvedenia poţiadaviek, ktoré musia byť splnené, (
4. d)postup, ktorý musí povinná osoba dodrţiavať pri vybavovaní všetkých ţiadostí, návrhov a iných podaní, vrátane príslušných lehôt, ktoré je nutné dodrţať, (
5. e)prehľad predpisov ... podlá ktorých povinná osoba koná a rozhoduje alebo ktoré upravujú práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb vo vzťahu k povinnej osobe, (
6. f)sadzobník správnych poplatkov, ktoré povinná osoba vyberá za správne úkony ... u. V skratke, v citovanom ustanovení ukladá zákon č 211/2000 Z. z povinné zverejňovanie, ktoré sú súčasťou všeobecne záväzných právnych predpisov Ak by bola právna úvaha krajského súdu správna, je otázne, prečo takéto ustanovenie zákonodarca zaviedol, ak podľa krajského súdu netreba sprístupňovať a zverejňovať všetko to, čo je v právnych predpisoch. V skratke, ţalobca je toho názoru, ţe dôvody, ktorými krajský súd odôvodňuje nepriznanie nároku na náhradu trov konania sú v skutočnosti dôvodmi pre priznanie minimálne čiastočnej náhrady trov konania, ak nie priamo náhrady trov konania v plnej výške. V ţiadnom prípade nejde teda o dôvody hodné osobitného zreteľa, pretoţe naopak, v predmetnej veci nejde o okolnosti, ktoré by boli niečím natoľko výnimočné, aby odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania. 1.2.2 Rozpor s právom EÚ a nepriznanie nepriameho účinku 2Sţi/6/2014 6 Podľa Súdneho dvora EÚ "uplatňujúc vnútroštátne právo, vnútroštátny súd, ktorý má podať jeho výklad, musí ho v čo v najväčšej moţnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu tejto smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje, a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ. Poţiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umoţňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o spore" (rozsudok z 19.1.2010, SEDA KUCUKDEVECI, vec (-555/07, bod 48). Podľa čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17. mája 2005) (ďalej len „Aarhuský dohovor"), uzatvoreného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/E5 zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1): "kaţdý, kto sa domnieva, ţe jeho ţiadosť informácie na základe článku 4 zostala nepovšimnutá, ... alebo sa s ňou nenaloţilo tak, ako sa malo v súlade s ustanoveniami uvedeného článku, mal prístup k procesu preskúmaniu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom. V tých prípadoch, keď strana umoţní takéto opravné prostriedky pred súdom, zabezpečí, aby táto osoba mala tieţ prístup k rýchlemu konaniu stanovenému zákonom, a to zdarma či za nízky poplatok, k novému prejednaniu orgánu verejnej moci alebo preskúmaniu iným nezávislým anestranným orgánom, iným ako súd. ...“ (ods. 1). „Naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku l, postupy uvedené v odsekoch l, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé ...“ (ods. 4). ,,5 cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku kaţdá strana '" zváţi vytvorenie vhodných podporných mechanizmov s cieľom odstrániť alebo zníţiť finančné a iné bariéry v prístupe k spravodlivosti“ (ods. 5). Takmer rovnakú úpravu obsahuje aj čl. 6 smernice 2003/4. Podl'a čl. 3 ods. 8 prvá veta Aarhuského dohovoru „kaţdá strana zabezpečí aby osoby, ktoré uplatňujú svoje práva v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, neboli za to trestané, pokutované, prenasledované alebo akýmkoľvek spôsobom obťaţované“. V skratke, z uvedeného je zrejmé, ţe právo Európskej únie (tak Aarhuský dohovor, ako aj smernica 2003/4) výrazne a opakovane na rôznych miestach právnej úpravy z hľadiska svojho účelu a cieľa akcentuje tú skutočnosť, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú na úrovni legislatívy a aplikácie práva vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti, ktoré budú v konečnom dôsledku znemoţňovať reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t. j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup 2Sţi/6/2014 7 k informáciám. Súdny dvor existenciu týchto východísk vo svojej rozhodovacej činnosti jasne potvrdzuje. Podľa Súdneho dvora EÚ .nedostupne drahá povaha sa teda musí posudzovať globálne vzhľadom na všetky trovy konania, ktoré znáša dotknutý účastník konania" (rozsudok z 11.4.2013, DAVID EDWARDS a LILIAN PALLlKAROPOULOS, (-260/11, bod 28). "Poţiadavka "nie nedostupne drahých" trov konania vyplýva v oblasti ţivotného prostredia z dodrţiavania práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zo zásady efektivity, podľa ktorej procesné podmienky ţalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie“ (cit. rozsudok z 11.4.2013, bod 33; tieţ rozsudok z 8. marca 2011, LESOOCHRANÁRSKE ZOSKUPENIE VLK, (-240/09, bod 48). V danom prípade sa uvedené znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie prejavuje v tom, ţe ţalobca síce mohol a môţe podať ţalobcu proti správnemu rozhodnutiu ţalovaného, no svojvoľný výklad § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. zo strany krajského súdu v konečnom dôsledku prakticky znemoţňuje a nadmerne sťaţuje prístup k súdu. Dôvodom je, ţe vzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom (§ 250a O.s.p.) a so zreteľom na nemoţnosť ţalobcu ako právnickej osoby poţiadať o ustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov [§ 30 asp v spojení s § 4 ods. 1 písm.
7. f)zákona č. 327/2005 Z. z.] je ţalobca odkázaný na vyuţitie komerčných sluţieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len moţnosť poskytnúť právnu sluţbu bezodplatne (§ 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z). Podľa argumentácie krajského súdu si teda ţalobca síce takpovediac "môţe ţalobu podať", ale bude to práve a len ţalobca, ktorý bude znášať náklady s tým spojené (náklady na právne zastúpenie), ktoré mu ako úspešnému účastníkovi v dôsledku výkladu krajského súdu nikdy nebudú neúspešným ţalovaným nahradené. Čiţe, je to len a len ţalovaný, ktorý zo svojho protiprávneho konania profituje (v napadnutom rozsudku mu krajský súd napríklad ani neuloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok 70 EUR podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona SNR č. 71/1992 Zb.), pričom úspešný ţalobca musí znášať svoje náklady na obligatórne zastúpenie bez akejkoľvek vízie náhrady čo i len časti nákladov na toto zastúpenie. Pritom súdne konanie je pre ţalobcu jediná moţnosť ako sa domôcť nápravy protiprávneho stavu (súdne zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia je pritom jediná moţnosť pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Týmto dochádza k značnému sťaţovaniu prístupu ţalobcu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od moţnosti vyuţiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy penalizácie ţalobcu, hoci ten sa nedopustil ţiadneho protiprávneho konania a vo veci samej 2Sţi/6/2014 8 bol úspešný („nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní“ - nález ústavného sudu z 8.4.2010, sp. zn. IV ÚS 24/2010-39) To, ţe ţalobca mohol ţalobu podať a zdanlivo tým mal prístup k súdu samo osebe nie je relevantné, pretoţe prístup a celkové obmedzenia treba posudzovať komplexne s ohľadom na všetky okolnosti i okolnosť, ţe dotknutá osoba nebola v praxi odradená od svojho postupu, sama osebe nestačí na usúdenie, ţe konanie nemá pre ňu takúto nedostupne drahú povahu" - cit. rozsudok Súdneho dvora z 11. apríla 2013, bod 47). Krajský súd mal teda podľa ţalobcu vykonať taký výklad § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p., ktorý by bol eurokonformný, t. j. sledoval by naplnenie účelu vyššie uvedených právnych aktov EÚ a judikatúry Súdneho dvora, a to tak, aby ţalobca nebol nepriznaním náhrady trov konania penalizovaný a nebol mu prakticky znemoţnený a nadmerne sťaţený výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie. Tým, ţe krajský súd rozhodol presne opačne a náhradu trov konania ţalobcovi nepriznal, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie inak aj vzhľadom na to, ţe ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. zakotvuje imperatív vylučujúci moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-204/09, bod 31 zo dňa 14. februára 2012. Za dôvod hodný osobitného zreteľa nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţf/12/2010 zo dňa 9. novembra 2010). Ţalobca tieţ polemizuje s názorom krajského súdu týkajúci sa tých informácií, ktoré sú obsiahnuté vo výnose Ministerstva ţivotného prostredia SR a sú teda všeobecne známe. Ţalobca poukázal na rozpor s právom Európskej únie, konkrétne na čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17. mája 2005), ďalej len Aarhuský dohovor, ktorý sa týka finančného zaťaţenia ţiadateľa o informácie na základe čl. 4 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti. Uvedené závery potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Súdny dvor Európskej únie – rozsudok zo dňa 11. apríla 2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28, rozsudok zo dňa 8. marca 2011, 2Sţi/6/2014 9 Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09, bod 48. Nepriznané právo na náhradu trov konania zo strany krajského súdu predstavuje znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie prístupu k súdu. Krajský súd mal aj postupovať v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a ţalovanému uloţiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd mal teda pri priznávaní práva na náhradu trov konania vykonať eurokonformný výklad ustanovenia § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorý by sledoval naplnenie účelu právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. III. Keďţe odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, súd nevyzýval ţalovaného na vyjadrenie sa k odvolaniu (§ 209a ods. 1 O.s.p.). IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.). 2Sţi/6/2014 10 Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Z obsahu spisu vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, ktoré malo byť ţalobcovi doručené dňa 7. mája 2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.). Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil. Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umoţňuje súdu, aby v rámci svojho uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov 2Sţi/6/2014 11 konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť zaloţené len na marginálnych dôvodoch. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré ţalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne správny. Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe aţ v súdnom konaní ţalobca predloţil ţiadosť, z ktorej sa ţalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od ţalovaného poţadoval a aţ v súdnom konaní bolo zistené, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Ani v súdnom konaní nebolo bez pochýb preukázané reálne doručenie e-mailu so ţiadosťou o informácie ţalovanému. Šikanózne správanie ţalobcu je moţné badať aj z toho, ţe neprejavil váţny záujem poţadované informácie získať inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Ţalobca dostatočným spôsobom ani v ţalobe a ani v odvolaní nepreukázal, ţe zaslaná ţiadosť o informácie aj skutočne bola na adresu ţalovaného doručená. Súd prvého stupňa v tomto smere tieţ nevykonal ţiadne dokazovanie, ktoré by potvrdilo skutočné doručenie predmetnej ţiadosti na adresu ţalovaného. Keďţe sa však účastníci konania vo veci samej neodvolali, odvolací súd nemohol skúmať skutočné doručenie predmetnej e-mailovej ţiadosti o informácie ţalovanému. Samotné distribuovanie 2Sţi/6/2014 12 ţalôb rovnakého textu, len na iné adresy obcí (č.l. 13 a nasl. súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu zastupoval. Ţalovaný nepoznal obsah ţiadosti a podľa jeho tvrdení, nebola predmetná ţiadosť ani na jednu z jeho troch e-mailových adries doručená. Ţalovaný uviedol, ţe ak by mu bola takáto ţiadosť doručená, bol by na ňu reagoval. Všetky tieto skutočnosti vzbudzujú pochybnosti, či konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sţi/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013), a teda či ţalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie informácií. Moţno dokonca poukázať aj na skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí ţalovaného bude jeho úlohou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Zákon č. 211/2000 Z.z. je zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca svojím zvoleným postupom. Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z.z. poţaduje. Odvolací súd z hľadiska tejto námietky ţalobcu pripomína, ţe ţalovaný a ani súd prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia poţaduje, lebo ţalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, ţe ţalobca skutočne ţiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho ţiadosti. Táto skutočnosť uţ samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ţalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať. Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne, 2Sţi/6/2014 13 lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu). Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 8. februára 2013 a uţ 22. marca 2013 (podľa tvrdenia ţalobcu, nakoľko ţalovaný tvrdí, ţe mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia. Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým ústavný súd ústavnej sťaţnosti vyhovel a neodmietol
8. ju)treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.,) a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010, sp. zn. 3Sţf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá 2Sţi/6/2014 14 prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a ţalovaný vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“ 2Sţi/6/2014 15 Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. povaţoval najvyšší súd za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného. V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám. Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaloţené. 2Sţi/6/2014 16 Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu ţalobcu, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 24.340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, ţalobca podal len v košickom kraji pribliţne 81 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske sluţby poţaduje. Za účelne vynaloţené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom moţno povaţovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12). V tejto súvislosti najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon č. 211/2000 Z.z. má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný. 2Sţi/6/2014 17 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 16. apríla 2014 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ing. Dagmar Lojová