Najvyšší súd 8 Nc 12/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. L., bývajúceho v M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Kuric, JUDr. Vladárová, s.r.o., so sídlom v Ţiline, Dolný Val č. 11, IČO: 36 841 200, proti ţalovanej D. T., bývajúcej v M., zastúpenej JUDr. Jánom Repáňom, advokátom so sídlom v Martine, M. R. Štefánika č. 25, o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 15 C 12/2011 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 9 Co 599/2013, v konaní o vylúčení sudcu Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto r o z h o d o l : Sudca Krajského súdu v Ţiline JUDr. Ladislav Mejstrík nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. O d ô v o d n e n i e JUDr. Ladislav Mejstrík, ako zákonný sudca určený na prerokovanie a rozhodnutie veci v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 9 Co 599/2013 na Krajskom súde v Ţiline predloţili Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky námietku zaujatosti, ktorú voči nemu vzniesla ţalovaná spolu so svojím vyjadrením k námietke. Ţalovaná v námietke zaujatosti zo
- februára 2014 (č. l. 487 - 489 spisu) uviedla, ţe má pochybnosť o nezaujatosti sudcu odvolacieho senátu JUDr. Ladislava Mejstríka pre priateľský vzťah so ţalobcom, vzájomné tykanie si týchto osôb, spoločné absolvovanie posedení ako napr. oslava päťdesiatky a podobne. Uvedené zakladá dôvody pre vylúčenie sudcu. „Iba podporne“ uvádza, ţe sudca je bytom v obci B. a je poľovníkom a v tejto oblasti vykonáva hospodára i ţalobca. JUDr. Ladislav Mejstrík, predseda odvolacieho senátu 9 Co uviedol, ţe je členom Poľovníckeho zdruţenia Turiec Bystrička. Ţalobcu pozná ako poľovníka, ktorý vykonáva 8 Nc 12/2014 2 právo poľovníctva v Poľovníckom zdruţení Urbár Martin. So ţalobcom bliţší osobný vzťah nemá, nenavštevujú sa, cielene sa nestretávajú. Pri náhodnom stretnutí sa pozdravia. Nikdy sa nezúčastnil spoločne so ţalobcom nejakého posedenia, ani s ním nebol na ţiadnej oslave päťdesiatky. K prejednávanej veci alebo k účastníkom konania nemá ţiaden osobný vzťah. Vo veci sa necíti byť zaujatý. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej ţalovanou (§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
- k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť),
- k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
- k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.). Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. 8 Nc 12/2014 3 Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti ale existencia objektívnych skutočností, 8 Nc 12/2014 4 so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla účastníka) uplatňujúceho námietku zaujatosti ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a 8 Nc 12/2014 5 rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaného sudcu je potrebné konštatovať, ţe sudca sa necíti byť zaujatý, pretoţe podľa jeho tvrdenia tu neexistuje ţiaden vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo moţné pochybovať o jeho nezaujatosti. Ţalovaná v námietke tvrdí, ţe medzi sudcom a ţalobcom má ísť o vzťah priateľský (čo všeobecne a demonštratívne odvodzuje od – „tykania si“, spoločné posedenia na oslave päťdesiatky, či výkonu poľovníctva ako záujmovej činnosti v určitom teritóriu), k ich preukázaniu neponúka bliţšiu konkretizáciu ani nepredkladá a neoznačuje ţiadne konkrétne dôkazy. Vyjadrenie namietaného sudcu v predkladacej správe zo
- marca 2014 neindikujú v tejto rovine odôvodnené pochybnosti, nepotvrdzujú tvrdenia ţalovanej a tieto eliminujú vysvetlením, ţe v prípade poľovníckej (záujmovej) činnosti sudca a ţalobca ich majú realizovať v rozdielnych poľovníckych zdruţeniach. Pokiaľ nedôjde k nepreukázaniu konkrétnych pochybnosti, nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaného sudcu ani zo širšieho objektívneho hľadiska. Ţalovaná spochybňuje nestrannosť sudcu s ohľadom na – pomer sudcu k ţalobcovi ako účastníkovi konania – pre ich priateľský vzťah – odvodzovaný od tvrdení, ktoré sudca zásadne popiera a dodáva, ţe ţalobcu „pozná ako poľovníka.“ Vzťahom priateľským sa vo všeobecnosti chápe hlboký (aţ emocionálny) vzťah zaloţený na dôvere, úprimnosti, druţnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení, ale aj účasti na spoločnom duševnom i duchovnom ţivote a pod. Je preto dôleţité odlišovať priateľstvo od iných medziľudských vzťahov. Vzťah ku spoločnej záujmovej činnosti ani príslušnosť k nej samé osebe neprezrádzajú existenciu vzťahu, ktorý by svojou intenzitou bolo moţné bez ďalšieho označiť za vzťah priateľský. Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu (z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe 8 Nc 12/2014 6 čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja účastníka, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať. Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Ladislava Mejstríka, a preto rozhodol, ţe ho nevylučuje z prerokovania a rozhodovania tejto veci. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková