Najvyšší súd 2Szd/1/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučké

§ 250j ods.

2 písm. d/ OSP, ktorým rozhodnutím Ţ. Š. a I.. J. Š. boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva

2 2Szd/1/2013 § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. i

vyhlášky č. 585/2008 Z. z. v znení vyhlášky č. 273/2010 Z. z., keď nezabezpečili plnenie povinnosti a odmietli podrobiť povinnému očkovaniu svoju dcéru L. Š., nar. X. proti tuberkulóze a proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, čím spáchali priestupok, za čo im bola uloţená správnym orgánom

§ 11ods.

1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojení s § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. pokuta vo výške 331 eur. Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotoţnil so ţalovaným v časti,

ktorej ţalobkyňa ako rodič maloletej tým, ţe nezabezpečila plnenie povinností uloţených

§ 51ods.

1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 1, 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a odmietla dať zaočkovať maloletú dcéru L., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý moţno uloţiť pokutu a v tejto časti povaţuje krajský súd rozhodnutie správneho orgánu za správne. Krajský súd taktieţ poukázal na to, ţe správne orgány dostatočne odôvodnili všetky námietky, ktoré vzniesla ţalobkyňa proti rozhodnutiam správnych orgánov a stotoţnil sa i s tvrdením ţalovaného,

ktorého ani zákonní zástupcovia maloletej L., nemôţu s poukazom na svoje presvedčenie porušovať právne povinnosti, ktoré im zákon ukladá práve v súvislosti s tým, ţe by zbavili svoje dieťa práva na ochranu jeho zdravia. Krajský súd sa však nestotoţnil s odôvodnením správneho rozhodnutia o uloţení pokuty za správny delikt vo výške 331 eur, ktorú zákon uvádza ako pokuta v súhrnnej výške. Správny orgán totiţ výšku pokuty odôvodnil iba konštatovaním, ţe vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ako aj moţné zdravotné následky a zohľadnil ohrozenie zdravia dieťaťa, ako aj mieru rizika ohrozenia verejného zdravia prenosnými ochoreniami, proti ktorým účastníci konania odmietli očkovanie. Predmetné odôvodnenie vo vzťahu k výške uloţenej pokuty ani Úrad verejného zdravotníctva SR ako odvolací orgán podrobnejšie a najmä konkrétnejšie neodôvodnil. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3 správneho poriadku a konštatoval, ţe rozhodnutie správneho orgánu i v časti odôvodnenia pokuty čo do jej výšky je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretoţe iba odkaz na všeobecné závery nie je postačujúci k tomu, aby bolo moţné takéto rozhodnutie správneho orgánu povaţovať za správne. Odôvodnenie i v tejto časti musí byť určité, musí z neho vyplývať, z akého dôvodu správny orgán uloţil pokutu v súhrnnej výške a akými úvahami sa pri určení maximálnej výšky vzhľadom na konkrétne okolnosti riadil. V závere 3 2Szd/1/2013 krajský súd v súvislosti s výškou pokuty poukázal i na novelizované znenie § 6 zákona č. 585/2008 Z. z., ktorým bola vypustená povinnosť očkovať novorodencov proti tuberkulóze. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalovaný Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave tak, ţe ţalobu ako nedôvodnú zamietne a ţalobcovi neprizná náhradu trov konania. Čo sa týka argumentácie krajského súdu, ţe sa nemôţe stotoţniť s odôvodnením rozhodnutia o uloţení pokuty za správny delikt vo výške 331 eur, ktorú zákon uvádza ako pokutu v súhrnnej výške, tak v tejto súvislosti ţalovaný uviedol, ţe nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, ţe by v tejto časti rozhodnutie správneho orgánu bolo nepreskúmateľné a ţalovaný poukázal na to, ţe účastníci konania odmietli spolu 3 dávky povinného očkovania, ktoré malo byť vykonané v priebehu jedného roku. Ţalovaný v tejto súvislosti poukázal na príslušnú právnu úpravu a uviedol, ţe očkujú sa všetci zdraví novorodenci medzi

1. dňom aţ do konca
2. týţdňa ţivota s minimálnou hmotnosťou 2200 gramov pri dobrom klinickom stave a bez ďalšej rizikovosti. Z toho vyplýva, ţe maloletá mala byť očkovaná medzi
3. júnom 2010 a
4. augustom
5. Ak dieťa nebolo očkované proti tuberkulóze do konca
6. týţdňa ţivota, očkuje sa po ukončení príslušných očkovaní, ktoré sa mali vykonať v
7. roku ţivota; určené lehoty pre toto očkovanie u maloletej k dátumu uloţenia pokuty uplynuli márne. Povinnosť zabezpečiť očkovanie maloletej vakcínou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vyplýva z § 51 ods. 1 písm. d/ v spojení s ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č.2, časť A, bod 2 písm. a/ vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. v znení vyhlášky MZ SR č. 273/2010 Z. z. Očkovanie proti uvedeným ochoreniam je potrebné vykonať tromi dávkami a v 3.,
8. a v
9. mesiaci ţivota. Z toho vyplýva, ţe maloletá mala byť očkovaná
10. dávkou od
11. augusta 2010 do
12. septembra 2010,
13. dávkou od
14. októbra 2010 do
15. novembra 2010 a tieto určené lehoty pre tieto očkovania u maloletej k dátumu uloţenia pokuty uplynuli márne, pričom za všetky uvedené očkovania bola uloţená pokuta v súhrnnej výške 331 eur a to práve pre márne uplynutie lehôt pre uvedené povinné očkovania. Pokiaľ krajský súd v závere svojho rozsudku poukázal na novelizované znenie § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorým mala byť vypustená povinnosť očkovať novorodencov proti tuberkulóze, tak ţalovaný povaţuje tento názor krajského súdu za rozporný s vtedy platnou vyhláškou. Ţalovaný uviedol, ţe vyhláška MZ SR č. 585/2008 Z. z. nadobudla 4 2Szd/1/2013 účinnosť od
16. januára 2009 a bola zmenená vyhláškou MZ SR č. 273/2010 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od
17. júla
18. Očkovanie novorodencov proti tuberkulóze v čase vydania rozhodnutia ţalovaného a rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Trnava bolo povinné a ustanovené v uvedenej vyhláške. Povinné očkovanie novorodencov proti tuberkulóze bolo zrušené aţ vyhláškou č. 544/2011 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť
19. januára
20. V čase nadobudnutia účinnosti vyhlášky MZ SR č. 544/2011 Z. z., ktorá zrušila povinné očkovanie proti tuberkulóze, bolo rozhodnutie ţalovaného ako aj Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave niekoľko mesiacov právoplatné a preto uvedenú zmenu vyhlášky nemohol úrad vo svojom rozhodnutí zohľadniť. Ţalobkyňa sa písomne ku odvolaniu ţalovaného vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako súladný so zákonom potvrdil a zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,75 eur. Rozhodnutie krajského súdu povaţuje za správne, pretoţe ţalovaný ţiadnym spôsobom nezdôvodnil v dôvodoch svojho rozhodnutia akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, neodôvodnil výšku uloţenej pokuty, odkázal len na všeobecné závery, jeho rozhodnutie v časti odôvodnenia uloţenej pokuty je neurčité a vôbec nezdôvodnil stanovenie maximálnej výšky pokuty s ohľadom na skutkovú situáciu a pomery účastníkov. Ţalovaný

názoru ţalobkyne nepochopil názor súdu, ktorý poukázal na zmenu legislatívy a chcel uviesť túto skutočnosť len na margo výšky pokuty, ktorá bola uloţená v maximálnej výške, pričom ţalovaný mohol zobrať do úvahy aj následnú zmenu legislatívy, o ktorej v čase rozhodovania vedel a na základe ktorej i konanie ţalobkyne v časti porušenia povinnosti očkovania voči tuberkulóze nebolo správnym deliktom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

§ 10ods.

2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania

§ 212ods.

1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,

§ 250ja ods.

2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2014

§ 156ods.

1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. 5 2Szd/1/2013 V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

§ 46

správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

§ 47ods.

1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

§ 47ods.

2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, neţ ustanovuje osobitný zákon.

§ 47ods.

3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V danom prípade Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Trnave zákonným zástupcom maloletej za porušenie zákonných povinností uloţil pokutu v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. v súhrnnej výške 331 eur. 6 2Szd/1/2013 § 56 Priestupky

§ 48ods.

4 písm. a/ aţ d/, f/ aţ i/ a n/,

1. g)nespolupracuje s úradom verejného zdravotníctva alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva pri plnení nariadených opatrení na predchádzanie ochoreniam,
2. h)poruší oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť poskytnúť informácie

§ 51ods.

1 písm. c/,

1. i)sa nepodrobí v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam alebo diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok alebo iných prípravkov, liečeniu prenosných ochorení, izolácii alebo karanténnym opatreniam, 7 2Szd/1/2013
2. j)neinformuje o svojom akútnom prenosnom ochorení alebo o svojom bacilonosičstve pri prijatí do zariadenia, v ktorom sa vykonávajú epidemiologicky závaţné činnosti, do zariadenia sociálnych sluţieb alebo do zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
3. k)nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností

§ 51ods.

1 a 2, l) vykonáva činnosť, na ktorú je potrebné

ustanovení tohto zákona osvedčenie o odbornej spôsobilosti, bez takéhoto osvedčenia.

odseku 1 moţno uloţiť pokutu do 1659 eur a v blokovom konaní do 99 eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu moţno uloţiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d/ aţ g/. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. 67) 67) Zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí vydaných na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Výška pokuty je výsledkom správneho uváţenia zo strany správneho orgánu a súd iba skúma, či toto uváţenie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia, a či podklady pre taký úsudok boli zistené úplne a riadnymi procesnými postupmi. Výšku pokuty správny orgán I. stupňa odôvodnil vo svojom rozhodnutí skutočne iba konštatovaním, ţe vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ako aj moţné zdravotné 8 2Szd/1/2013 následky a zohľadnil ohrozenie zdravia dieťaťa, ako aj mieru rizika ohrozenia verejného zdravia prenosnými ochoreniami, proti ktorým účastníci konania odmietli očkovanie, pričom Úrad ako odvolací orgán takto určenú výšku pokuty bliţšie neodôvodnil. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú v časti týkajúcej sa uloţenej pokuty nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Inštitút správneho uváţenia, vyţaduje – s ohľadom na jeho samoţnú preskúmateľnosť v správnom súdnictve, ale aj s ohľadom na jeho zrozumiteľnosť účastníkom konania – odôvodnenie výšky pokuty z hľadiska všetkých zákonných kritérií. V rozhodnutí preto nestačí ani vymenovať zákonné kritériá, ktoré sú relevantné pri rozhodovaní o určení výšky pokuty, ale treba uviesť, v čom správny orgán vidí ich naplnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje právny názor Krajského súdu v Trnave zatiaľ z právneho hľadiska za súladný s vnútroštátnou právnou úpravou a to totiţ v časti pokiaľ sa stotoţnil so ţalovaným v tom, ţe ţalobkyňa ako rodič maloletej tým, ţe nezabezpečila plnenie povinností uloţených

§ 51ods.

1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 1, 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a odmietla dať zaočkovať mal. L., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 56ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý moţno uloţiť pokutu. Najvyšší súd Slovenskej republiky si pre úplnosť veci dovoľuje vzhľadom na vyššie uvedenú konštatáciu krajského súdu upriamiť ďalšiu rozhodovaciu činnosť správneho orgánu, vzhľadom na protichodné argumentácie procesných strán, i na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zo dňa

1. marca 2012 vo veci Sergej Dmitrijevič Solomakhin proti Ukrajine (Sťaţnosť č. 24429/03), v ktorej veci sa ESĽP zaoberal i obdobnými problematickými otázkami, ktoré sú predmetom i tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky si v súvislosti s vyššie uvedeným rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Solomakhin proti Ukrajine dovolí poznamenať, ţe v súčasnosti časť odbornej obce ako aj médiá viackrát reagovali v spojitosti s viacerými prípadmi týkajúcimi sa Slovenskej republiky vo veciach núteného očkovania maloletých detí nie príliš objektívnymi tvrdeniami, ţe Solomakhinova rodina obdrţala spravodlivé zadosťučinenie 2400 eur vraj za nútené očkovanie a ţe na takéto odškodnenie 9 2Szd/1/2013 za nútené očkovanie by tak mohol mať nárok kaţdý aj na území Slovenskej republiky, kto by sa na súd obrátil z dôvodu, ţe k očkovaniu bol nútený zákonmi alebo úradmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky i pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť správnych orgánov v Slovenskej republike v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí vzhľadom na uvedené povaţuje za potrebné poukázať na okolnosti prípadu vo veci Solomakhin, ktoré vyplývajú z vyššie uvedeného rozsudku ESĽP: V odseku
2. spomínaného rozsudku ESĽP sa uvádza, ţe „Odvolávajúc sa na článok 2 Dohovoru, sťaţovateľ sa sťaţoval na ujmu na zdraví, ktorú mal utrpieť v dôsledku údajnej nevhodnej lekárskej starostlivosti. Konkrétne sa sťaţoval, ţe výsledkom očkovania zo dňa
3. novembra 1998 boli viaceré chronické ochorenia. (...) Článok 8 Dohovoru, ktorý je relevantným právnym predpisom a ktorý znie nasledovne: “
4. Kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného (...) ţivota (...)
5. Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“ ESĽP v rozsudku uvádza, ţe „povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôleţitosti, činí zásah do tohto práva [právo na rešpektovanie súkromného ţivota garantované článok 8 Dohovoru] (...). Povinné očkovanie – ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť – rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného ţivota.“ Z rozsudku ESĽP je teda jednoducho čitateľné, ţe obe procesné strany sa zhodujú, ţe k zásahu do tohto práva došlo. Vzhľadom na uvedený podstatný obsah rozsudku ESĽP

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesmierne dôleţité zdôrazniť, ţe právo na rešpektovanie súkromného ţivota (článok 8 ods. 1 Dohovoru) nemoţno povaţovať za právo absolútne a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj porušenie tohto práva. ESĽP štandardne skúma nasledujúce tri kritériá pri posudzovaní, či je zásah porušením práva: 1) či bol zásah vykonaný v súlade so zákonom, 2) či sledoval legitímny cieľ a 3) či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. 10 2Szd/1/2013

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solmakhin proti Ukrajine moţno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, ţe právo na rešpektovanie súkromného ţivota (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemoţno povaţovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného ţivota“, pričom povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôleţitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného ţivota, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru ). V odseku 35 rozsudku ESĽP explicitne konštatuje, ţe „tento zásah [vo veci Solomakhin] bol jasne v súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia“, pričom v nasledujúcich odsekoch rozsudku Súd dospel k záveru, po posúdení relevantných okolností a faktov, ţe tento zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Predtým ako Štrasburský súd dospel ku všeobecnejšiemu záveru, sudcovia starostlivo posudzovali, či „lekársky zásah nebude sťaţovateľovi na ujmu do takej miery, ţe by narušil rovnováhu záujmov medzi sťaţovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom ochrany zdravia obyvateľstva (...).“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade, vzhľadom na obsah a na právne závery vyplývajúce z rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine, zdôrazňuje ţe postupom ukrajinských súdov došlo vo vzťahu k sťaţovateľovi Solomakhinovi iba k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na spravodlivé súdne konanie a nie aj k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota. Teda suma 2400 eur bola priznaná rodine sťaţovateľa za prieťahy v súdnych konaniach, ku ktorým došlo postupom ukrajinských súdov, teda za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Spravodlivé zadosťučinenie, o ktoré sťaţovateľ ţiadal za údajné porušenie článku 8 Dohovoru, Súd, pochopiteľne, odmietol priznať, keďţe dospel k záveru, ţe k ţiadnemu porušeniu článku 8 Dohovoru nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobkyňa tým, ţe odmietla dať zaočkovať mal. L., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa

§ 112Szd/1/2013 56 ods.

1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uloţil sankciu. Keďţe

názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie ţaloby ţalobcov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol svojvoľne, a keďţe najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku povaţujúc za správny nielen jeho výrok ale čiastočne aj jeho odôvodnenie, ktoré je v časti týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu vo veci uloţenia pokuty logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tejto časti rozhodnutia ţiadny rozpor s Občianskym súdnym poriadkom, ani správnym poriadkom a preto rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 224ods.

1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe v odvolacom konaní úspešnej ţalobkyni priznal ich náhradu v uplatnenej výške 161,75 eur, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej advokátom ţalobkyni

vyhlášky č. 655/2004 Z. z., vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného vo výške 127,16 eur + reţijný paušál 7,63 eur +20% DPH. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 16. apríla 2014 JUDr. Jozef Milučký, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská