názoru krajského súdu je nesporné, ţe správne orgány vykonávali kompetencie, ktoré sú im dané zákonom č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 128/2002 Z. z.“). Do pôsobnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie
1 zákona č. 128/2002 Z. z. patrí kontrola vnútorného trhu
a
osobitných predpisov a
ods. 2 tohto ustanovenia Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúcich sluţby g/ ukladá pokuty, i/ objasňuje priestupky. Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) v § 1 ods. 1 upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb zaloţených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a
ods. 2 citovaného ustanovenia - tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie sluţieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky. V preskúmavanej veci je
názoru krajského súdu rovnako nesporné, ţe správny orgán prvého stupňa ţalobcovi pokutu uloţil
ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, teda k
ustanovenia § 23 ods. 3 citovaného zákona - na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch.
1 - za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloţí orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloţí pokutu do 5 000 000 Sk.
názoru krajského súdu zo ţiadneho ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, ţe by sa sankcie upravené v § 24 sa vzťahovali nie k priestupkom ale k správnemu deliktu, pretoţe tento zákon ale aj zákon č. 128/2002 Z. z. v § 4 ods. 2 písm. g/ upravuje, ţe Slovenská obchodná inšpekcia ukladá pokuty a
písm. i/ objasňuje priestupky. Z uvedeného krajský súd vyvodil, ţe zákon o ochrane spotrebiteľa priamo upravuje, ţe na konanie o priestupkoch je nevyhnutné aplikovať zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Zákon o priestupkoch všeobecne pojem priestupku upravuje v § 2 ods. 1 tak, ţe priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
zákona o priestupkoch - na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie. Zákon o priestupkoch v ustanovení § 51 upravuje, ţe ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967 Zb., o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Zákon o priestupkoch pokiaľ ide o náleţitosti rozhodnutia má osobitné ustanovenie iba vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ktoré v ustanovení § 77 upravuje tak, ţe výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tieţ popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloţenia sankcie (§ 11 ods. 3) o započítaní času 4 2Sžo/53/2013 do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uloţení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1). Z uvedeného mal krajský súd za to, ţe, ak teda správny orgán prvého stupňa rozhodol vo veci o uloţení sankcie bez toho, aby rešpektoval náleţitosti výroku rozhodnutia tak, ako sú upravené v citovanom ustanovení § 77 zákona o priestupkoch, postupoval v rozpore so zákonom a výrok jeho rozhodnutia je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Krajský súd poukázal na to, ţe správny orgán prvého stupňa vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty priestupkov citovaných ustanovení, otázkou viny ţalobcu mal priestupky presne definovať s poukazom na iné hmotnoprávne predpisy, ktorých porušenie uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Pretoţe zákon o priestupkoch nemá osobitné ustanovenia vo vzťahu k ostatným náleţitostiam rozhodnutia, je v konaní potrebné aplikovať Správny poriadok. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného je
názoru krajského súdu nesporné, ţe s uvedenou námietkou ţalobcu v odvolacom konaní sa vyporiadal tak, ţe výrok prvostupňového rozhodnutia je súlade s právnymi predpismi a povaţoval ju za nedôvodnú. Krajský súd poukázal tieţ na to, ţe Správny poriadok v ustanovení § 47 ods. 3 upravuje, ţe v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Správny orgán prvého stupňa sa s aplikáciou zákona č. 372/1990 Zb. v predmetnom priestupkovom konaní ţiadnym spôsobom nevyporiadal. Ţalovaný napriek uvedenému pochybeniu odvolanie ţalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
názoru krajského súdu je treba poukázať na to, ţe ustanovenia Správneho poriadku sa v konaní o priestupkoch aplikujú iba tie, ktoré nie sú osobitne upravené v zákone o priestupkoch. Správny poriadok v ustanovení § 59 ods. 1 upravuje, ţe odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
ods. 2 tohto ustanovenia - ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí a
ods. 3 tohto ustanovenia - odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu 5 2Sžo/53/2013 orgánu, ktorý ho vydal na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. Z citovaného ustanovenia teda
názoru krajského súdu vyplýva, ţe odvolací orgán je povinný a oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a je povinný preskúmať aj zákonnosť postupu prvostupňového orgánu, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia. Správny poriadok v ustanovení § 60a upravuje, ţe ustanovenia prvej aţ tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní, čo platí aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia ţalovaného
uţ vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Správne orgány pri postihovaní priestupkov musia
názoru krajského súdu vydať nielen rozhodnutie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale pri objasňovaní a postihu priestupcu musia dodrţať zákonom o priestupkoch stanovený postup. Krajský súd poukázal na to, ţe z obsahu predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe ţalobca sa na základe oznámenia prvostupňového správneho orgánu o začatí správneho konania zo dňa 18. marca 2008, č. P/0194/07/08 síce vyjadril písomným podaním zo dňa 26. marca 2008, avšak aj v tomto postupe prvostupňového správneho orgánu
názoru krajského súdu došlo k váţnemu procesnému pochybeniu. Zákon o priestupkoch v ustanovení § 67 ods. 1 upravuje, ţe priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1).
ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácia alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.
1 zákona o priestupkoch - o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku môţe vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostavil bez náleţitého ospravedlnenia alebo bez dôleţitého dôvodu. Z predloţeného administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa je
názoru krajského súdu nesporné, ţe citované ustanovenie v konaní aplikované nebolo a ide o váţne procesné pochybenie, pretoţe ţalobcovi ako priestupcovi bolo odňaté právo konať pred správnym orgánom. 6 2Sžo/53/2013 Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 upravuje, ţe štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z vyššie citovaných ustanovení
názoru krajského súdu vyplýva, ţe skutočnosti, ktoré sa obvinenému z priestupku kladú za vinu, musia byť sformulované v skutku a správny orgán, ktorý vykonáva priestupkové konanie, preto musí skutok sformulovať presne a úplne. Ak teda správny orgán prvého stupňa vo výroku rozhodnutia nerešpektoval citované ustanovenie § 74 zákona o priestupku, postupoval v rozpore so zákonom o priestupkoch a rovnako došlo k porušeniu zákona o priestupkoch v tomto ustanovení aj ţalovaným, ako odvolacím orgánom, pretoţe touto odvolacou námietkou, aj keď zo strany ţalobcu nesprávne s poukazom na ustanovenia Správneho poriadku sa absolútne nevyporiadal.
názoru krajského súdu, ak boli správne orgány toho názoru, ţe v predmetnom konaní napriek citovanému ustanoveniu § 24 ods. 3 sa neaplikuje zákon o priestupkoch, potom sa s touto otázkou mali dostatočne a presvedčivo vyporiadať. Vyššie uvedené pochybenia správnych orgánov oboch stupňov krajský súd povaţoval za také vady konania, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a navyše krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Krajský súd na záver tieţ pripomenul, ţe
prvá veta OSP, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania
tejto časti neplynú. Vzhľadom na to, ţe v postupe správnych orgánov boli zistené váţne pochybenia a z nezákonného postupu správnych orgánov nemôţe vzísť zákonné rozhodnutie, ďalšími ţalobnými námietkami ţalobcu sa krajský súd uţ nezaoberal. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu, nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Goergiadis proti Grécku zo dňa
1 OSP a úspešnému ţalobcovi ju priznal v uplatnenej výške. 7 2Sžo/53/2013 Včas podaným odvolaním sa ţalovaný domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia a vrátenia veci krajskému súdu na nové konanie, z dôvodu, ţe vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. S odvolaním sa na ustálenú judikatúru Najvyššieho Slovenskej republiky, ktorá za základný prameň povaţuje efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov ţalovaný poukázal na to, ţe takýto prieskum rozhodovacej praxe ţalovaného správneho orgánu zo strany krajského súdu nebol zabezpečený.
jeho názoru, ak by uvedený prieskum zabezpečený bol, krajský súd by bol uzrozumený s tým, ţe Slovenská obchodná inšpekcia postihuje porušenie povinností vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa ako správny delikt a nie ako priestupok. S poukazom na § 20 ods. 1 a 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa ţalovaný vyslovil názor, ţe zákon o priestupkoch sa nevzťahuje na porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa nad ktorým vykonáva dozor Slovenská obchodná inšpekcia. Z pojmu priestupok, tak, ako je vymedzený v platnom znení zákona o priestupkoch, jasne vyplýva, ţe protiprávne konanie ţalobcu nespadá pod definíciu priestupku, nakoľko
1 zákona o priestupkoch sa priestupkom rozumie zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Následne v § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie. Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, ţe priestupková zodpovednosť je subjektívnou zodpovednosťou, nakoľko ju zákon spája so zavinením. Zodpovednosť za porušenie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorej sa dopustil ţalobca je však objektívna. Z uvedeného
názoru ţalovaného vyplýva, ţe sankciou je obligatórne stíhané kaţdé porušenie povinnosti vyplývajúce zo zákona na ochranu spotrebiteľa, ktoré je zistené na strane predávajúceho, výrobcu, dovozcu alebo dodávateľa. Ţalovaný správny orgán nemá povinnosť zisťovať zavinenie, resp. mieru zavinenia na strane sankcionovanej osoby, nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť kontrolovanej osoby. Ţalovaný trval na tom, ţe porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa sa poníma ako správny delikt. Správnym deliktom je protispoločenské konanie v osobitných zákonoch, ktoré nie sú označené ako priestupok. K naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu stačí zistiť, ţe v dôsledku porušenia povinnosti zodpovednou osobou došlo k ohrozeniu práv spotrebiteľa chránených týmto zákonom. Poškodenie 8 2Sžo/53/2013 spotrebiteľa v rozsahu priamo úmernom uloţenej sankcii nie je obligatórnym znakom jeho skutkovej podstaty. Ţalovaný opätovne zdôraznil, ţe na prejednávanie správnych deliktov nie je moţné pouţiť ustanovenia zákona o priestupkoch a poukázal na základný rozdiel medzi priestupkom a správnym deliktom, kde na to, aby sa jednalo o priestupok uvedený v inom zákone musí byť splnená poţiadavka, ţe v tomto zákone je takéto konanie označené ako priestupok a nie výklad ktorý pouţil krajský súd, ţe v inom zákone musí byť konanie označené ako správny delikt. Na záver ţalovaný dodal, ţe trvá na zisteniach inšpektorov SOI zo dňa 9. januára 2008 a 25. januára 2008, ktorými bolo spoľahlivo preukázané porušenie povinnosti, ktoré spočívalo v uvádzaní neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, v porušení povinnosti neklamať spotrebiteľa uvádzaním nejasných, nepresných, nejednoznačných a nezrozumiteľných údajov v spotrebiteľských zmluvách a zamlčovaní údajov o vlastnostiach poskytovaných finančných sluţieb a nákupných podmienkach. Zároveň trvá aj na tom, ţe ţalobca nedodrţal zákaz pouţívania nekalých obchodných praktík pri poskytovaní finančných sluţieb na diaľku formou klamlivého opomenutia poskytovaním podstatných informácií nejasným, nezrozumiteľným a nevhodným spôsobom. Zopakoval, ţe úlohou orgánov dozoru je poskytnúť spotrebiteľom uzatvárajúcim spotrebiteľské zmluvy zvýšenú ochranu. Charakter činnosti ţalobcu je
jeho názoru o to závaţnejší, ţe vo vzťahu k spotrebiteľovi je spôsobilý privodiť váţnu majetkovú ujmu tým, ţe naruší jeho ekonomické správanie alebo tým, ţe urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil.
názoru ţalovaného, správne konanie prebiehalo na základe ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý ţalobca svojím konaním porušil. Ţalovaný konal na základe zákona a v medziach zákona na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý bol jednoznačne preukázaný, správne právne posúdený a pokuta uloţená ţalobcovi oprávnená a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na 9 2Sžo/53/2013 internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť, aj keď čiastočne z iných právnych dôvodov. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2014
1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Po preskúmaní odvolacích dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe krajský súd predmetnú vec čiastočne nesprávne právne posúdil keď mal za to, ţe ţalovaný a správny orgán prvého stupňa váţnym spôsobom zasiahli do práv ţalobcu, keď nepostupovali v zmysle zákona o priestupkoch a nenariadili vo veci ústne pojednávanie.
1 zákona o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný
osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31. augusta 2008, dozor nad dodrţiavaním povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa vykonávajú orgány dozoru. Ak nemoţno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.
1 priestupku sa dopustí ten, kto poškodí práva spotrebiteľa, tým, ţe poruší tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa.
ods. 2 za priestupok
odseku 1 moţno uloţiť pokutu do 10 000 Sk.
ods. 3 na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch.
1 za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloţí orgán dozoru výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 66 387,83 €, za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloţí pokutu do 165 969,59 € . 10 2Sžo/53/2013
na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
septembra 2008, na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. e/ aţ h/ a § 21.
1 správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyţaduje povaha veci, najmä , ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo, ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. Je zrejmé, ţe správne orgány postupovali pri postihovaní ţalobcu
a nie
Nebolo preto ich povinnosťou postupovať
zákona o priestupkoch, ale, tak, ako im to ukladal § 27,
Správneho poriadku,
ktorého aj postupovali. Aj keď zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom čase explicitne nevylučoval postup
Správneho poriadku, § 21 Správneho poriadku neukladal správnym orgánom povinnosť nariadiť v kaţdom prípade ústne pojednávanie. Preto ţalovaný ani správny orgán prvého stupňa nepochybili, keď v správnom konaní nenariadili ústne pojednávanie. Zámer nenariaďovať v konaniach
zákona o ochrane spotrebiteľa ústne pojednávanie, napokon zákonodarca explicitne vyjadril v zákone č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2008, ktorým bol novelizovaný zákon o ochrane spotrebiteľa. Avšak, k správnemu právnemu záveru dospel krajský súd, pokiaľ poukázal na to, ţe výrok ţalobou napadnutého rozhodnutia ţalovaného, ani správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje všetky potrebné náleţitosti v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcej sa správneho trestania. Na tomto mieste povaţuje odvolací súd za potrebné pripomenúť, ţe vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie
závaţnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môţu dopustiť. V oboch prípadoch ide o súčasť, tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, ţe formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či uţ ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretoţe
trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného 12 2Sžo/53/2013 zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tieţ popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmera sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku), čo však neznamená, ţe pri iných správnych deliktoch táto poţiadavka dodrţaná byť nemusí.
2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia neţ ustanovuje osobitný zákon. I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je moţné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekáţky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekáţky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Aţ vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totoţnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie moţnosť zámeny skutku a moţnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, ţe postačí, ak tieto náleţitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, 13 2Sžo/53/2013 ţe iba táto časť rozhodnutia môţe zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je moţné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia, či sankcie boli uloţené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môţe byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, ţe i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú poţiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 z 25. augusta 2010). Z uvedeného potom treba vyvodiť, ţe výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náleţitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku.). Aj
názoru najvyššieho súdu zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, najmä pokiaľ ide o miesto a čas jeho spáchania. Vyššie uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalovaného nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Prešove
1 OSP ako vecne správny potvrdil. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov, ktoré sú viazané názorom vysloveným v rozhodnutiach súdov oboch stupňov, odstrániť vytýkané nedostatky a vo veci opätovne rozhodnúť. 14 2Sžo/53/2013 Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 2 a § 250k OSP tak, ţe ţalobcovi nepriznal ich náhradu, pretoţe mu ţiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a jeho právny zástupca si ţiadne trovy neuplatnil a ţalovanému, ktorý navyše nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 16. apríla 2014 JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.