Najvyšší súd 6Sžo/85/2013 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: M., bytom U., v zastúpení advokátkou JUDr. Janou Liptákovou, so sídlom Advok

ust. § 242 ods. 5 citovaného zákona neodpustil ţalobcovi zmeškanie lehoty, keďţe pre jej odpustenie nebol váţny dôvod, nakoľko ţalobca nepreukázal takú váţnosť svojho ochorenia, ktorá by mu znemoţňovala vyvinutie akejkoľvek aktivity na hájenie svojich nárokov. Poukazovanie ţalobcu na záver trestného konania, v ktorom mu nebola preukázaná vina, vyhodnotil krajský súd ako irelevantnú, pretoţe trestné konanie a konanie o prepustení zo sluţobného pomeru sú dve samostatné nezávislé konania a dôvody na prepustenie nemusia dosahovať intenzitu trestného činu. Krajský súd mal za to, ţe ţalobca porušil sluţobnú prísahu a sluţobnú povinnosť, pretoţe sa nezdrţal konania, ktoré viedlo k stretu dôleţitého záujmu štátnej sluţby s osobnými záujmami, ani konania, ktoré mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo mohlo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodrţal sluţobnú disciplínu. Svojím konaním porušil i základné povinnosti policajta. Ţalovaný vykonal dostatočné dokazovanie a v konaní postupoval v súlade s ustanoveniami zákona o štátnej sluţbe príslušníkov policajného zboru, ţalobca mal moţnosť sa vyjadriť ku skutkom, ktoré mu boli kladené za vinu. Krajský súd v súlade s názorom ţalovaného skonštatoval, ţe ţalobcom navrhnuté dôkazy neboli spôsobilé zvrátiť zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Napadnuté rozhodnutie ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahovalo obligatórne náleţitosti, výroky obsahovali údaj s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého rozhodli. Krajský súd mal za to, ţe na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru boli splnené zákonné podmienky, pričom zdôraznil, ţe mieru intenzity protiprávneho konania ţalobcu je oprávnený posúdiť len jeho príslušný nadriadený a súd skúmal iba, či bolo jeho rozhodnutie vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm.

1. a)– v konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 221 ods. 1 a to účastníkovi konania sa odňala moţnosť konať pred súdom, d)- súd prvého stupňa 4 6Sžo/85/2013 dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
2. e)- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretoţe sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
3. f)- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo, aby rozhodnutie zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie zruší obe napadnuté rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie. Ţalobca v súvislosti s namietnutým odňatím moţnosti konať pred súdom poukázal na to, ţe bez ohľadu, ţe je pre súd rozhodujúci stav v čase vydania napádaného rozhodnutia, účastník konania musí mať bezpochyby právo v konaní navrhovať dôkazy, ktoré tento stav v čase vydania napadaného rozhodnutia môţu preukazovať a toto nebolo ţalobcovi postupom súdu umoţnené a rovnako mu nebolo umoţnené, keď súd konal bez jeho účasti v štádiu po rozhodnutí odvolacieho súdu, sa k veci samej vyjadriť, nakoľko toto vyjadrenie malo byť prednesené jeho právnou zástupkyňou priamo na pojednávaní. Mal za to, ţe ţiadna skutočnosť nebránila súdu, aby ţiadosti o odročenie pojednávania, ktorá bola podaná na základe objektívnej nemoţnosti právnej zástupkyne sa z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu na toto pojednávanie dostaviť, vyhovel a bola tak zachovaná rovnosť účastníkov a zachované jeho právo sa k veci vyjadriť a uviesť okolnosti svedčiace v jeho prospech a objasňujúce stav, ktorý tu bol v čase napádaných rozhodnutí. Ţalobca ďalej vo svojom odvolaní namietal skutkové okolnosti v súvislosti s doručovaním mu personálneho rozkazu príslušníkmi RHP Sobrance, o ktorých návšteve nemal vedomosť, nakoľko v priebehu svojej pracovnej neschopnosti sa dlhodobejšie zdrţiaval v dome svojich rodičov a taktieţ o snahe doručiť mu predmetný personálny rozkaz prostredníctvom Slovenskej pošty a nebolo mu doručené ţiadne oznámenie o doručení zásielky. Uvedené podporil priloţenými čestnými prehláseniami manţelky a matky ţalobcu. Mal za to, ţe na základe týchto skutočností sú prítomné závaţné dôvody na odpustenie zmeškania lehoty, tak ako aj z opatrnosti v podanom rozklade ţiadal. Rovnako mal za to, ţe v prípade postupu podľa ust. § 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. by mal súd pri preskúmavaní rozhodnutia v plnom rozsahu zváţiť mieru voľnej úvahy správneho orgánu pri posudzovaní takejto ţiadosti účastníka. Poznamenal, ţe práceneschopnosť a zhoršenie zdravotného stavu sú v zmysle beţnej súdnej praxe najčastejšími dôvodmi odpustenia zmeškania lehôt v súdnych a správnych konaniach. Taktieţ mal ţalobca za to, ţe v jeho prípade nebolo ţiadnym spôsobom preukázané, ţe by sa mal dopustiť konania, ktoré by napĺňalo porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej 5 6Sžo/85/2013 povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Ďalej uviedol, ţe uţ v samotnej ţalobe preukazoval dôvody tohto svojho tvrdenia, namietajúc, ţe súd sa s nimi dostatočne nevyporiadal. Ţalobca spochybnil výpovede migrantov, ktoré ako jediné svedčili v neprospech ţalobcu, ktoré povaţoval za nedôveryhodné, nakoľko sú ovplyvnené sledovaním ich vlastných záujmov a zabezpečenia ich vlastného cieľa. Naopak neboli v konaní vôbec zohľadnené dôkazy, ktoré vyvracajú ich tvrdenia ako napríklad kamerový záznam z vykonávania hraničnej kontroly, ktorý nebol v konaní vôbec spomenutý. Kamerový záznam mal ţalovaný k dispozícii počas celého konania, avšak ţiadnym spôsobom tieto skutočnosti z tohto záznamu nevyhodnotil. Taktieţ falošnosť dokladov predloţených migrantmi bola odhalená aţ následnou hĺbkovou expertízou znalcom. Ţalobca taktieţ poukázal na krátkosť času, v ktorej mohol predloţiť svoje vyjadrenie, v ktorom by bránil svoje práva. Tvrdenia ţalovaného o tom, ţe ţalobca nebol čestným, statočným a disciplinovaným príslušníkom PZ, ţe si neplnil svedomito úlohy, ktoré mu boli uloţené právnymi predpismi, neboli v konaní ničím preukázané a sú zaloţené len na domnienkach a predpokladoch. Vzhľadom na uvedené ţalobca vyslovil názor, ţe v danom prípade nebol dostatočne zistený skutočný stav. Ţalovaný povaţoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu za súladné s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, riadne odôvodnené, v ktorom sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu. Konštatoval, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalobca v odvolaní neuviedol ţiadne nové skutočnosti pridrţiava sa svojho písomného stanoviska k ţalobe Napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správne potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súd, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, mal preukázané, ţe v danej veci bol podaný návrh na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z., ku ktorému sa ţalobca písomne dňa 13. augusta 2008 vyjadril. Následne bol ţalobca dňa 6 6Sžo/85/2013 22. augusta 2008 oboznámený s návrhom na prepustenie zo sluţobného pomeru príslušníka PZ podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z. a dôkazným materiálom, zároveň bol v súlade s ust. § 237 ods. 2

ust. § 238 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. poučený o práve nazerať do predloţeného spisového materiálu a robiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie, ako aj k predloţenému spisovému materiálu, ako aj navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Ţalobca svoje právo vyuţil a dňa

1. augusta 2008 sa k návrhu na prepustenie vyjadril. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa
2. septembra 2008 bol ţalobca podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z. prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, ţe na hraničnom priechode V. N. na pracovisku pasovej kontroly na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky v čase asi o 13:29 hod. kontroloval osobné motorové vozidlo zn. Chevrolet, ev. č. X., ktoré riadil štátny príslušník Ukrajiny O. P., pričom nevykonal kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov – štátnych príslušníkov Moldavska, nachádzajúcich sa v tomto vozidle a ktorí sa neskôr pri zadrţaní preukázali falošnými ID kartami Rumunska; svojím konaním týmto osobám umoţnil nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky z Ukrajiny; uvedené vozidlo bolo dňa
3. marca 2008 v čase asi o 19:25 hod. kontrolované hliadkou MZJ RHP Sobrance v spolupráci s hliadkou OCP Michalovce RHCP Prešov na ţelezničnej stanici v Michalovciach, pričom bolo zistené, ţe osádku vozidla tvoria nelegálni migranti, štátni príslušníci Moldavska, ktorí predloţili ku kontrole ID karty Rumunska, vykazujúce znaky falšovania. Z úradného záznamu zaloţeného v administratívnom spise zo dňa
4. septembra 2008 č. p. UHCP-7-268/RHP-SO-VO-2008 spísaného P. a M. vyplýva, ţe dňa 8.9.2008 v čase o 17:00 hod bolo pracovníkmi OARaŠ RHP Sobrance vykonané doručovanie personálneho rozkazu, ktorý sa nepodarilo doručiť, hoci ako je zrejmé ţalobca bol na základe informácii jeho manţelky doma, ale zásielku si nemohol prevziať osobne, nakoľko sa cítil zle. Manţelka ţalobcu poţiadala, aby mu bola zásielka doručovaná poštou. Ďalej je zrejmé, ţe rozhodnutie bolo ţalobcovi doručované prostredníctvom Slovenskej pošty s tým, ţe zásielka sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Z predmetnej zásielky vyplýva, ţe neúspešný pokus o doručenie spolu s výzvou o opakované doručenie sa vykonalo dňa
5. septembra 2008, opakované doručenie dňa
6. septembra 2008, uvedený dátum je zhodný aj s dátumom uloţenia zásielky. Rozhodnutie bolo ţalobcovi doručené na základe fikcie doručenia dňa
7. septembra
8. Ţalobca podal dňa
9. októbra 2008 proti personálnemu rozkazu ministra vnútra rozklad, v ktorom namietal jeho nedoručenie, pričom zároveň z opatrnosti poţiadal 7 6Sžo/85/2013 o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu v zmysle ust. § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, ţe aţ dňa
10. októbra 2008, teda aţ po nástupe ţalobcu na výkon sluţby sa s prvostupňovým rozhodnutím oboznámil, pričom dovtedy nemal ţiadnu vedomosť o existencii takéhoto rozhodnutia a teda nemal ţiadnu moţnosť sa brániť. Ţalovaný rozhodnutím zo dňa
11. januára 2009 č.p.:SLV-886/PK-2008 podľa ust. § 244 zákona č. 73/1998 Z. z. rozklad proti personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa
12. septembra 2008 podľa ust. § 243 ods. 4 zamietol v intenciách ustanovení §§ 244, 242 ods. 1, 266 ods. 3, 266 ods. 4, 262 ods. 1, 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z.. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov predmetných rozhodnutí na základe ţaloby ţalobcu je predmetom konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej odvolací súd zo spisu krajského súdu zistil, ţe krajský súd v preskúmavanej veci rozhodol rozsudkom zo dňa
13. septembra 2012, č. k. 4S/105/2009-43, ktorým rozhodnutie ţalovaného č. p. SLV-886/PK-2008 zo dňa
14. januára 2009 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6Sţo/29/2012-60 zo dňa
15. januára 2013 uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd pokračujúc v konaní nariadil vo veci pojednávanie dňa
16. mája
17. Právny zástupca ţalobcu svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov, o čom predloţil aj lekárske potvrdenia a ţiadal o odročenie pojednávania. Krajský súd na tomto pojednávaní vec prejednal bez účasti ţalobcu a jeho právneho zástupca a vyhlásil napadnutý rozsudok. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. 8 6Sžo/85/2013 Podľa § 119 ods.1, 2, 3 O.s.p. pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa povaţuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu viazaný pritom rozsahom odvolania v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť, nakoľko krajský súd svojim postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Z článku 48 ods. 2 Ústavy SR, vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa vec prejednala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu spisu vyplýva, ţe krajský súd nariadil pojednávanie na deň
18. mája 2013, z neúčasti ktorého sa právna zástupkyňa ţalobcu ospravedlnila so ţiadosťou o odročenie termínu, z dôvodu jej pretrvávajúcich zdravotných problémov, ktoré jej znemoţňujú sa na pojednávaní riadne zúčastniť, pričom uviedla, ţe ţalobca trvá na jej osobnej účasti na pojednávaní. Spolu so ţiadosťou predloţila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti a potvrdenie od M. o potrebe kľudového reţimu pacientky s neodporúčaním zúčastňovať sa pojednávaní. Krajský súd napriek uvedenej ţiadosti právnej zástupkyne ţalobcu pojednával v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej. Krajský súd svoj postup odôvodnil poukazom na špeciálnu úpravu uvedenú v ust. § 250g ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím aj na skutočnosť, ţe v danom konaní nebolo potrebné vykonať dokazovanie, pričom zdôraznil, ţe konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, podľa 9 6Sžo/85/2013 druhej hlavy piatej časti je osobitným konaním, pričom pre súd je podľa ust. § 250i ods. 1 O.s.p. rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a súd môţe vykonať dôkazy na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. S uvedenou argumentáciou krajského súdu sa odvolací súd nemohol stotoţniť a to z nasledovných dôvodov. V zmysle ustanovenia § 119 ods. 1 O.s.p.

ust. § 211 ods. 2 O.s.p. sa pojednávanie môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Právny predpis nešpecifikuje, čo moţno povaţovať pod pojmom „z dôleţitých dôvodov“, preto je na uváţení súdu, ktorý dôvod ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní bude povaţovať za dôleţitý. Ţiadosť o odročenie pojednávania je podloţená dôleţitým dôvodom vtedy, ak zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú váţne (dôleţité, ospravedlniteľné) z hľadiska objektívneho ako aj subjektívneho (či mohla byť prekáţka predvídaná, prípadne odvrátená). Dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodnená ţiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností konkrétneho prípadu. Zdravotný stav účastníka podľa súčasnej právnej úpravy moţno povaţovať za dôleţitý dôvod pre odročenie pojednávania spravidla vtedy, ak účastník pripojí k návrhu vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zákonom poţadovanom znení. Napriek tomu, ţe právna zástupkyňa ţalobcu tak urobila, krajský súd pojednával v neprítomnosti ţalobcu ako i jeho právneho zástupcu. Podľa ustálenej judikatúry pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, ţe tým, ţe krajský súd neodročil pojednávanie podľa ust. § 119 ods. 1 vety prvej O.s.p.

ust. § 211 ods. 2 O.s.p., na ktorom rozhodol v merite veci odvolaním napadnutým rozsudkom, hoci preto existoval zákonný dôvod, odňal ţalobcovi ako účastníkovi tohto konania moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dôvod na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

§ 246cods.1.

Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, ţe krajský súd, napriek tomu, ţe to konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, dôsledne nepostupoval v intenciách odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k.6Sţo/29/2012 zo dňa

1. januára
2. 10 6Sžo/85/2013 Najvyšší súd SR ako súd odvolací v uvedenom rozhodnutí uviedol: „ Žalovaný svojim postupom pri vydávaní druhostupňového rozhodnutia nesprávne aplikoval právnu normu zákona, keď o podanom rozklade, ktorý bol podaný oneskorene, rozhodoval podľa § 243 ods.4 zákona. Výkladom právnych noriem zákona č. 73/1998 Z.z. ustanovujúcich odvolacie konanie vyplýva, že ak orgán rozhodujúci o rozklade napadnuté rozhodnutie nezmení ani nezruší, rozhodne o rozklade tak, že ho zamietne a rozhodnutie potvrdí, avšak za predpokladu, že rozklad bol podaný včas v zákone stanovenej lehote. Pokiaľ rozklad bol podaný po lehote minister preskúmava zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v mimoodvolacom konaní a preto v záujme jasnosti a zrozumiteľnosti výroku je potrebné uvedenú skutočnosť uviesť. Z uvedených dôvodov žalovaný, pokiaľ tvrdí, že v konaní preskúmal zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu napriek tomu, že rozklad bol podaný po lehote, táto skutočnosť by mala byť zrejmá nielen z výroku jeho rozhodnutia, ale aj z jeho odôvodnenia. Vzhľadom k uvedenému nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že práve z dôvodu, že rozklad bol podaný po lehote vo výroku preskúmavaného rozhodnutia rozhodol tak, že rozklad podľa § 243 ods.3 zamieta, pretože oneskorene podaný rozklad sa nepotvrdzuje. Senát odvolacieho súdu sa však nestotožnil s názorom krajského súdu, pokiaľ ide o vplyv takéhoto postupu žalovaného na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia uviedol, že rozklad zamietol podľa § 243 ods.3 zákona č. 73/1998 Z.z. napriek tomu, že rozklad bol podaný po lehote a zo znenia výroku ako aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že rozklad preskúmal podľa § 246 uvedeného zákona nemožno takýto postup žalovaného považovať za takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ku ktorej by mal súd prihliadať a na základe ktorej by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť. V tejto súvislosti odvolací súd považuje sa potrebné taktiež poukázať na to, že žalobca v žalobných námietkach nenamietal, že by sa on sám cítil byť uvedeným postupom žalovaného pri rozhodovaní o rozklade dotknutý na svojich právach. Odvolací súd však dáva do pozornosti, že účelom postupu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. je odstránenie takých vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, bez ohľadu na to, či žalobca takýto nedostatok rozhodnutia namietal. Postup vo veciach, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala, predstavuje výnimku zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnený v č. 1/1997, str. 21, ZSP). 11 6Sžo/85/2013 Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že v konaní žalovaného správneho orgánu ani v konaní, ktoré mu predchádzalo nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p.), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom, a preto krajský súd pochybil, ak žalobe vyhovel. Vzhľadom k uvedenému senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O. s .p.

§ 246cods.1 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Dáva do pozornosti, že ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania predstavuje pre účastníka konania záruku, že bude mať, pri podaní opravného prostriedku, možnosť zaujať k skutočnostiam odôvodňujúcim právny záver súdu stanoviská, vyjadrovať sa k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Meritórne rozhodnutie na základe právneho názoru odvolacieho súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, by bolo v rozpore s touto zásadou. Takýmto postupom by mohla byť účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom (právo podať opravný prostriedok), čím by mohlo byť porušené jeho základné právo v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

§ 246cods.

1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu postupovať v naznačenom smere a opätovne vo veci rozhodnúť. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania. (§ 246c ods. 1 veta prvá

ust. § 224 ods. 3 O.s.p.) Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2014 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu 12 6Sžo/85/2013 Za správnosť vyhotovenia: Ing. Dagmar Lojová