← Slovensko

o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu

Najvyšší súd 7 Cdo 136/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v Ţ., zastúpenej JUDr. Máriou Padalovou, advokátkou v Ţiline, Štefániková č. 33, proti ţalovanému Mestu Žilina, IČO: 00 321 796, o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 17 C 138/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. januára 2013, sp. zn. 8 Co 247/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  2. januára 2013, sp. zn. 8 Co 247/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa (tieţ ako nájomníčka bytu) sa v konaní domáhala nahradenia prejavu vôle ţalovaného (ako predávajúceho) na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k dvojizbovému bytu č. X., na prízemí obytného domu súpisné číslo X., vchod č. X. nachádzajúceho sa na ulici J., postaveného na pozemku č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m², katastrálne územie Ţ. v podiele X./X. za kúpnu cenu 3 930,- Sk v znení predloţenou ţalobkyňou, ktorá tvorí súčasť rozsudku (ďalej len „byt“). Ţalobu odôvodnila v zmysle § 16 ods. 1 a § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Okresný súd Ţilina (v poradí druhým) rozsudkom z
  3. februára 2012, č. k. 17 C 138/2006-225 ţalobu zamietol a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak po zistení, ţe na základe nájomnej zmluvy uzavretej
  4. marca 2004 a potvrdenej
  5. februára 2011 ţalovaný ponechal ţalobkyni v nájme predmetný byt. V konaní medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe stavba súpisné číslo X. (v ktorej sa nachádza byt) je 2 7 Cdo 136/2013 vo vlastníctve ţalovaného a nie je k nej zaloţený list vlastníctva. Zo znaleckého posudku č. 2/2009 z
  6. apríla 2009 znalca Ing. Jána Gašparoviča súd zistil, ţe stavba (obytný dom) je umiestnená na parcele č. X. a č. KN X. v katastrálnom území Ţ., tvorí jeden celok a má dve súpisné čísla (X. a X.) a dve orientačné čísla (X. a X.). Posudzovanú nehnuteľnosť, rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami, nie je moţné rozdeliť. Súd je toho názoru, ţe uvedený rodinný dom s dvomi bytovými jednotkami nevykazuje znaky bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Z hľadiska definície „spoločné časti domu“ a „spoločné zariadenia domu“ (§ 2 ods. 4 a 5 zákona č. 182/1993 Z. z.) je vylúčené, aby stavba tvorila jeden celok, dispozične je rozdelená spoločným stredovým múrom na dva samostatné celky. Podľa názoru súdu aj po novelizácii zákona č. 182/1993 Z. z. zákonom č. 367/2004 Z. z. (od
  7. júla 2004) vyplýva vôľa zákonodarcu vyňať v zmysel § 29a ods. 1 byty v rodinných domoch spod povinnosti obce tieto previesť na nájomníkov. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. predstavuje fakultatívnu povinnosť vlastníka domu previesť vlastníctvo k bytu na nájomcu. Poukázal na zamietavé rozhodnutie Okresného súdu Ţilina vo veci sp. zn.: 17 C 139/2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 5 Co 329/2009 v obdobnej veci, pokiaľ išlo o byt č. X. (pomerná časť rodinného domu súpisné číslo X., orientačné číslo X. na ulici J., parcela č. X.) opierajúc sa o rešpektovanie ustálenej judikatúry a princíp právnej istoty. Ďalším dôvodom zamietnutia ţaloby je tá skutočnosť, ţe zákon č. 182/1993 Z. z. sa nevzťahuje na byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu. V konaní bolo ţalovaným preukázané, ţe územie, kde sa nachádza predmetná nehnuteľnosť je zaradené do asanačného pásma, táto skutočnosť má vyplývať z územného plánu sídelného útvaru Ţilina vypracovaného Stavoprojektom Ţilina v roku 1980, ktorý nebol zmenený a je platný i v súčasnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s 150 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  8. januára 2013, sp. zn. 8 Co 247/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, ţe vo svojom zrušujúcom uznesení zo
  9. mája 2010, sp. zn. 8 Co 314/2009 konštatoval, ţe od podania ţiadosti – prevod vlastníctva bytu (
  10. mája 1998) do podania návrhu na začatie konania, t. j.
  11. septembra 2006 s poukazom na ustanovenie § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení zákona účinného do
  12. júna 2007 pred novelou zákona č. 268/2007 Z. z. (nájomcovi bytu, ktorý poţiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu č. 7 /§ 22 a nasl. zákona č. 42/1992 Zb. o úprave 3 7 Cdo 136/2013 majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v druţstvách v znení neskorších predpisov/, alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona‚ lebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju ţiadosť o prevode vlastníctva bytu písomne nevzal späť, týmto späťvzatím ţiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu ţiadosť o prevod vlastníctva bytu) ţalobkyni naďalej trvalo právo na prevod vlastníctva bytu, pretoţe k prevodu bytu do vlastníctva v lehote podľa tohto zákona nedošlo a ţalobkyňa ako nájomníčka svoju ţiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzala späť. Podľa odvolacieho súdu po novelizácii zákona č. 182/1993 Z. z. a to zákonom č. 367/2004 Z. z. účinným od
  13. júla 2004 došlo v § 1 ods. 2 aj k spresneniu právnych vzťahov k bytom, na ktoré sa zákon výslovne nevzťahuje. Medzi týmito je aj predaj bytov v rodinných domoch, ktoré majú len jeden byt. Je zrejmé, ţe z takéhoto negatívneho vymedzenia moţno odvodiť, ţe zákon sa vzťahuje na predaj všetkých bytov, ktoré sú v rodinných domoch, ktoré majú aspoň dva byty, ktoré spĺňajú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona. Vzhľadom na uvedené v čase podania ţaloby (
  14. septembra 2006) sa zákon č. 182/1993 Z. z. uţ predaja bytu v rodinnom dome, ktorý mal 2 byty (podľa znaleckého posudku v danom prípade ide o rodinný dom s 2 bytovými jednotkami) týkal. Odvolací súd sa stotoţnil so ţalobkyňou v tom, ţe všeobecná zásada uvedená v § 1 ods. 2 by mala platiť aj v súvislosti s § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., pretoţe zákon vo svojich základných ustanoveniach, v predmete a rozsahu úpravy vymedzil, na čo sa tento vzťahuje a na čo nie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, ktorý vec nesprávne právne posúdil zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po splnení náleţitostí navrhnutej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá musí obsahovať predpísané náleţitosti podľa Občianskeho zákonníka uloţil, aby okresný súd o ţalobe opätovne rozhodol. Okresný súd následne opätovne ţalobu zamietol z dôvodov uvedených vyššie. V inom konaní okresný súd (sp. zn. 17 C 139/2006) rozhodol o susediacom dome, či druhej časti tzv. dvojdomku (domu s dvoma súpisnými číslami a dvoma orientačnými číslami) tak, ţe ţalobcu nájomcov na nahradenie prejavu vôle ţalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. X. súpisné č. X. nachádzajúceho sa na ul. J.X. postaveného na pozemku parcela č. X.– zastavaná plocha vo výmere X. m² zamietol, keď dospel k záveru, ţe charakter posudzovanej stavby nezodpovedá definícii bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Za stavu, keď bola v predchádzajúcom konaní právoplatne vyriešená rovnaká právna vec týkajúca sa rovnakej nehnuteľnosti s rovnakou právnou otázkou, musel aj odvolací súd na uvedené prihliadnuť. Iné rozhodnutie by viedlo k porušeniu princípu právnej istoty v zmysle 4 7 Cdo 136/2013 č
  15. 1 ods. 1 Ústavy SR čo je jeden z princípov právneho štátu. K obsahu právneho štátu v materiálnom zmysle sa vyjadril vo viacerých judikátoch aj Ústavný súd SR. Vo svojom rozhodnutí I. ÚS 87/1993 uviedol: „princíp právneho štátu proklamuje aj Ústava SR v čl.
  16. Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietala, ţe rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený a je nepreskúmateľný. Odvolací súd nezdôvodnil svoje rozhodnutie, a to ani pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré namietala v odvolaní; na tieto poukazuje aj v dovolaní. Zastáva názor, ţe rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Za nadbytočný povaţovala výsluch architekta Mesta Ţilina. Za nesprávny označila názor súdu, ţe obytný dom kde je predmetný byt sa podľa schváleného územného plánu nachádza v asanačnom pásme. Pokiaľ by stavba bola určená na asanáciu muselo by byť o tom vydané právoplatné rozhodnutie. Nestotoţnila sa ani s právnym názorom súdu zohľadňujúcim princíp právnej istoty; argumentovala príkladom odkúpenia stavebne identického bytu manţelmi M. (byt č. X., vchod č. X., obytného domu súpisné číslo X.Ţ., k čomu pripojila fotodokumentáciu). Napokon súdu prvého stupňa vyčítala, ţe sa neriadil právnym názorom skôr vysloveným v zrušujúcom uznesení, čím mal porušiť § 226 O.s.p. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 5 7 Cdo 136/2013 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu; rozhodnutie odvolacieho súdu totiţ rovnako ako rozhodnutie súdu prvého stupňa deklarovalo neexistenciu vzájomných práv a povinnosti účastníkov právneho vzťahu, dovolacia námietka, ţe sa jedná o zmeňujúce rozhodnutie nie je opodstatnená. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by dovolanie ţalobkyne mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 6 7 Cdo 136/2013 Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobkyňa v dovolaní namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe podľa jej názoru odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, toto povaţuje za nepreskúmateľné aj pokiaľ ide o vyslovené právne závery ohľadom zachovania právnej istoty i toho, ţe stavba sa má nachádzať v asanačnom pásme. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho posúdenia veci) ale vo svojej podstate spochybňujú základné premisy presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu, riešiac z tohto hľadiska i otázkou, či dovolateľke prípadne nebola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces (i súdnu ochranu) je totiţ naplnené práve tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Pokiaľ však rozhodnutie súdu je arbitrárne (svojvoľné) a má tieţ váţne nedostatky týkajúce sa jeho odôvodnenia (napr. prílišný formalizmus, ústavnú nekonformnosť výkladu rozhodnej normy), treba prihliadať k tomu, ţe právo na „určitú“ kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. 7 7 Cdo 136/2013 Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia presvedčivo a náleţite odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť (tieţ koherentnosť) teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Obsah práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Dovolací súd vychádza z toho, ţe práve všeobecné súdy majú povinnosť poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Povinnosťou dovolacieho súdu je (bez toho, aby skúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) zaoberať sa tým, či prima facie rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých zaloţil namietané rozhodnutie, nie sú arbitrárne, prípadne svojvoľné a v tomto zmysle neodôvodnené, a či ich z ústavného ale i zo zákonného hľadiska moţno povaţovať za neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (porovnaj napr. m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 8 7 Cdo 136/2013 Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, ţe právo ţalobkyne na riadne odôvodnenie porušené bolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (rovnako i potvrdzujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa) totiţ vychádza z ústavnej nekonformnosti výkladu noriem spojených s uplatnením práva na súdnu ochranu, zjavnej nesprávnosti deklarovaných premís a z nich dôvodiacich právnych záverov, čo má dopad na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, na spravodlivé usporiadanie vzťahov. Občiansky súdny poriadok totiţ stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu musia byť z materiálneho hľadiska poskytnuté kaţdému účastníkovi konania, čo tieţ vyţaduje, aby skutkové a právne závery súdov, na ktorých zaloţil namietané rozhodnutia, neboli arbitrárne (svojvoľné). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môţe vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá sa zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je zaloţené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 9 7 Cdo 136/2013 Podstatou obsahu dovolania (rovnako i obranou ţalobkyne v základnom konaní napr. na pojednávaní súdu
  17. júna 2009 – č. l. 136 spisu) bol argument, ţe vypracovaný znalecký posudok preukazuje, ţe ide o dom s dvoma bytovými jednotkami, ktorý sa nenachádza v asanačnom pásme. Súd prvého stupňa, v poradí prvom rozsudku z
  18. júna 2009, č. k. 17 C 138/2006-143, konštatoval na základe znaleckého skúmania (vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku 2/2009 z
  19. apríla 2009 znalca Ing. Jána Gašparoviča): 1/ ţe posudzovaná nehnuteľnosť tvorí z hľadiska konštrukčného a statického jeden celok, ktorú nie je moţné rozdeliť na samostatné časti a 2/ ţe na parcelách je umiestnený rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami. Odvolací súd (v zrušujúcom uznesení zo
  20. mája 2010, sp. zn. 8 Co 314/2009) akceptoval závery znaleckého skúmania a teda aj skutkové zistenie, ţe „v danom prípade ide o rodinný dom s 2 bytovými jednotkami“, pokiaľ ide o právne posúdenie veci zaujal názor, ţe na vec je potrebné aplikovať neskoršiu právnu úpravu vychádzajúcu zo zákona č. 367/2004 Z. z. účinného od
  21. júla 2004, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb., ktorá pripúšťa predaj bytov v rodinnom dome s najmenej dvomi bytmi. Súd prvého stupňa, v poradí druhým rozsudkom z
  22. februára 2012, č. k. 17 C 138/2006-225, zotrval na zisteniach, ktoré boli výsledkom dovtedy vykonaného znaleckého skúmania, pokiaľ išlo o charakter stavby – dom s dvoma bytovými jednotkami. Vychádzajúc z tohto zistenia dospieva k právnemu záveru, ţe uvedená stavba nevykazuje znaky bytového domu definovaného v § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Nestotoţnil sa s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí ohľadom aplikácie právnej úpravy § 1 ods. 2 a § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. účinnej od
  23. júla
  24. Zamietnutie ţaloby oprel o rozhodnutie v obdobnej veci - vec Okresného súdu Ţilina sp. zn. 17 C 139/2006-147, z
  25. februára 2009, potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
  26. novembra 2009, sp. zn. 5 Co 329/2009 (poznámka dovolacieho súdu – týkajúca sa druhého z bytov v tom istom obytnom objekte). Podporným argumentom pre zamietnutie ţaloby boli zistenia vyplývajúce z platného územného plánu a výsluchu hlavného architekta mesta, ţe plocha na ktorej nehnuteľnosť stojí je v asanačnom pasme. 10 7 Cdo 136/2013 Odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vysvetlil právne závery prijaté (skôr) v zrušujúcom uznesení, oboznámil sa s rozsudkom Okresného súdu Ţilina z
  27. júla 2009, č. k. 17 C 139/2006-147 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
  28. novembra 2009, č. k. 5 Co 329/2009, ktorými bola ţaloba zamietnutá pokiaľ išlo o nahradenie súhlasu Mesta Ţilina s odpredajom bytu (byt č. X. v uţívaní iných nájomcov v tom istom rodinnom dome) a na základe princípu právnej istoty, ţe „na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“, povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Je zrejmé, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva dostatočné odpovede na základné skutkové a právne otázky tohto prípadu z ktorých doposiaľ súdy vychádzali (charakter stavby i stavebného územia, v ktorom sa táto nachádza), ale tieto opomína tým, ţe všetky argumentačné dôvody potvrdzujúceho rozhodnutia zjednodušene zastrešuje princípom právnej istoty – rozhodnutím súdu v obdobnej veci, bez toho, aby boli zohľadnené konkrétne okolností tohto prípadu a bola daná primeraná odpoveď na otázky, ktoré súdy riešili a pre ktoré sa vyţadovala špecifická odpoveď (t. j. či ide o rodinný dom alebo obytný dom, t. j. či súdy v danom prípade správne aplikovali § 2 ods. 1 alebo § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. v príslušnom znení a či sa objekt nachádza v asanačnom pásme). Princíp právnej istoty a princíp predvídateľného rozhodovania, o ktorý sa opiera odvolací súd, má svoje opodstatnené postavenie v právnom štáte, ale i limity, pretoţe popri ňom stoja aj ďalšie právne princípy, doktríny (napr. spravodlivosť, proporcionalita, legalita a iné). Argumentácia len jedným princípom (i keby ním bol princíp právnej istoty) sama osebe nevedie k presvedčivému zdôvodneniu právneho záveru, pokiaľ sa opomínajú špecifiká konkrétneho prípadu a ďalšie právne zásady, princípy, či doktríny. Je nutné pri odôvodňovaní hľadať konzistentný súbor princípov pouţiteľných pri zdôvodňovaní rozhodnutí. V prípade kolízie viacerých princípov má súd pristúpiť tzv. váţeniu princípov (tieţ princíp proporcionality) a vysvetliť racionálne dôvody prednosti jedného pred ostanými princípmi. Uvedená metodológia spôsobu justifikácie nie je z rozhodnutia odvolacieho súdu rozpoznateľná. Odvolacím súdom zvolená favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v uvedenej nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zloţitých prípadov (hard case) ju moţno ako odkazovú metódu (stare decisis) pouţívať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí. Pokiaľ ide o argumentáciu precedensom v štátoch common law ani tu sa 11 7 Cdo 136/2013 nemoţno opierať o akékoľvek rozhodnutie, ale len o také, ktoré sa povaţuje za tzv. leading case, teda ide o hlavný prípad vyjadrujúci určité všeobecné pravidlo – rozhodujúce pravidlo (k tomu viď WRÓBLEWSKI, J. The Judicial Application of Law, str. 242). Precedens je vyjadrením všeobecného pravidlá prostredníctvom autoritatívneho príkladu (napr. viď HART. H.L.A. Pojem práva, str. 138, tieţ PECZENIK, A. On Law and Reason, str. 333). S dôvodmi rozhodnutia v právoplatne skončenej veci, na ktoré odvolací súd odkazuje, sa dovolací súd v tomto konaní nemohol oboznámiť, pretoţe tieto netvoria súčasť spisu. Nebolo tak moţné zistiť ich precedentnú silu, t. j. posúdiť, či sa jedná o prípad, z ktorého by bolo moţné abstrahovať právne pravidlo (rule of decision, resp. normatívnu vetu) pouţiteľné aj na tento prípad. Rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska argumentácie „judikatúrou“ zostalo tak „nečitateľné“. Vo všeobecnosti za presvedčivý nemoţno povaţovať taký záver súdov, ktorý odporuje záverom znaleckého skúmania, keďţe ide o otázku odbornú, na zodpovedanie ktorej si súdy ustanovujú znalca. Odvolací súd v danom prípade svoj záver odôvodnil stručne bez presvedčivých právnych premís, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prima facie prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti o presvedvedčivosti rozhodnutia a spravodlivom usporiadaní vzťahov. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§243b O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 12 7 Cdo 136/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  29. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  30. mája 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.