Najvyšší súd 8Sžf/45/2013 Slovenskej republiky 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Erste Donau- Dampfschiffahrts – Gesellschaft m.b.H., so sídlom Regensburger Strasse 9, 4020 Linz, Rakúsko, zastúpeného JUDr. Andreou Čikovou, advokátkou so sídlom Mostová 2, Bratislava, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného zo dňa
- Novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794- 83157/2007/990036-r a č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa
- septembra 2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa
- septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí ţalovaného zo dňa
- novembra 2007 č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r a č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, ktorými tento ako odvolací orgán na základe odvolaní ţalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/140917/07/Čech zo dňa
- augusta 2007, č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa
- augusta 2007 a 600/270/140930/07/Čech zo dňa
- augusta 2007, ktorými prvostupňový 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 2 správny orgán nevyhovel ţiadosti ţalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) podľa § 56 aţ 58 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk) za obdobie január aţ marec 2006, vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk) za obdobie apríl aţ jún 2006 a vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk) za obdobie júl aţ september
- Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Konštatoval, ţe správca dane, a rovnako tak ţalovaný správny orgán náleţite zistili skutkový stav a po jeho vyhodnotení zákonne rozhodli o vrátení dane. Stotoţnil sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zloţku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, a preto naplnil vyššie uvádzané ustanovenia, ţe na území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti a mal na území Slovenskej republiky zapísané sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky podniku zahraničnej osoby. V kontexte ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. mal za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala podnikanie. V nadväznosti na uvedené pokladal za zavádzajúce aj odkazy na čl. 1 a 170 smernice č. 79/1072/EHS, ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) č. C-168/84 a C-190/95, nakoľko na vrátenie ţiadanej dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, ani bydlisko. Keďţe ţalobca túto skutočnosť preukázať nevedel, dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe tento podmienky na vyhovenie ţiadosti o vrátenie dane nesplnil. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa
- septembra 2010, a súčasne aby zrušil preskúmavané rozhodnutia ţalovaného zo dňa
- novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, a č. I/222/12795- 83159/2007/990036-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania. 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 3 Krajskému súdu vyčítal nesprávnosť jeho záverov, nakoľko mal za to, ţe ani podľa ţalobných dôvodov, a ani podľa usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k uplatneniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „usmernenie“), nestačí vykladať pojem prevádzkareň tak, aby sa bralo do úvahy jediné kritérium, a to samotný zápis organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra Slovenskej republiky, ale je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti, ako aj personálne a materiálne vybavenie, čo má podľa ţalobcu oporu i v rozhodnutiach ESD. Zdôraznil, ţe samotné usmernenie uvádza ako referenčné viaceré rozhodnutia ESD, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz a C-190/95 ARO Lease, na ktoré ţalobca v ţalobe poukázal, avšak súd prvého stupňa ich pokladal za zavádzajúce. Taktieţ dal do pozornosti, ţe usmernenie poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESD, napr. C-390/96 Lease Plan Luxembourg a C- 73/06 Planzer Luxembourg, z ktorých je zrejmé, ţe ESD dospel k záveru, ţe „aby sa prevádzkareň mohla účelne povaţovať, v rámci výnimky z prioritného kritéria sídla, za miesto poskytovania sluţby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby samostatne (t.j. môţe uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe)“. Dodal, ţe v rozsudku ESD sa súčasne uvádza, ţe zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla podnikania je moţné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti a adekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých sluţieb na nezávislom základe, t.j. pokiaľ organizačná zloţka nemá k dispozícii buď vlastný personál, alebo štruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytovanie rámca, v ktorom môţu byť zhotovené zmluvy alebo uskutočňované manaţérske rozhodnutia tak, aby sa zaručilo poskytovanie predmetných sluţieb na nezávislom základe, nemoţno uvedené povaţovať za stálu prevádzku. Následne poukázal na skutočnosť, ţe predmetné usmernenie ďalej uvádza, ţe „...podľa záverov Výboru pre DPH pri Európskej komisii, organizačná zloţka zahraničnej osoby nepredstavuje automaticky prevádzkareň pre účely dane z pridanej hodnoty. Ak má organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne pre účely dane z pridanej hodnoty, musí mať aj personálne aj materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, z ktorej dosahuje príjem. Zároveň je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 4 prevádzkarne, t.j. musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti v tuzemsku. To znamená, ţe pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej báze resp. opakovane), a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta, a na strane druhej personálnym vybavením potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako uţ bolo uvedené potvrdzujú aj rozsudky ESD, v zmysle ktorých, na to aby sa prevádzkareň mohla povaţovať za miesto poskytnutia sluţby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný stupeň trvalosti), ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné sluţby samostatne (tzn. schopnosť resp. moţnosť z uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, uskutočňovať manaţérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby, vykonávať konkrétnu ekonomickú činnosť, atď.). Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí.“ S ohľadom na uvedené namietal, ţe ak organizačná zloţka zahraničnej osoby nemá personálne a materiálne vybavenie na to, aby mohla v tuzemsku vykonávať samostatnú ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, nespĺňa kritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty. Ďalej uviedol, ţe bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky uvádza vo svojom metodickom usmernení povinnosť posudzovať pojem prevádzkareň jednotne, čím bolo zosúladené posudzovanie prevádzkarne pre účely DPH podľa slovenskej právnej úpravy s posudzovaním na úrovni Európskej únie. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, ţe DDSG- Cargo GmbH, organizačná zloţka nie je prevádzkarňou podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko organizačná zloţka vykazovala výhradne iba náklady a ţiadne výnosy ani príjmy, čo znamená, ţe jej činnosť nebola zameraná na dosiahnutie zisku, preto túto činnosť nie je moţné povaţovať ani za podnikanie. Dodal, ţe táto organizačná zloţka vykonávala len podporné a prípravné činnosti pre svojho zriaďovateľa (spoločnosť DDSG-Cargo GmbH) ako napríklad pomoc pri riešení plavebných situácií, získavanie informácií Štátnej plavebnej správy o zastavení plavby na Dunaji na slovenskom úseku, ako aj o rôznych opatreniach vydávaných Štátnou plavebnou správou. Súčasne dopĺňajúc, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, ktorý nepredstavuje splnenie poţiadavky 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 5 personálnej a materiálnej samostatnosti postačujúcej na nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti nielen pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí, tak ako ich poţaduje usmernenie. Vyslovil názor, ţe organizačná zloţka ţalobcu DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka na území Slovenskej republiky nepodnikala, teda ţalobca nemohol mať na území Slovenskej republiky ani stále miesto podnikania, a preto nemohol mať na území Slovenskej republiky ani prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. Následne namietal, ţe ţalobca je spoločnosťou podnikajúcou v oblasti nákladnej lodnej dopravy, pričom nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty vznikol ţalobcovi na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na jej území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj. Dopĺňajúc, ţe všetky pohonné látky boli kupované zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zloţkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Taktieţ uviedol, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, nakoľko nedisponuje potrebnou licenciou, ktorá je podmienkou oprávnenia na nákup pohonných látok. Z uvedeného vyvodil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nemala ani materiálne vybavenie ani vlastný personál, ktorý na dostatočnej úrovni zabezpečuje stálosť, a teda nemala ani moţnosť uzatvárať zmluvy, alebo prijímať rozhodnutia, ako ani samostatne poskytovať predmetné sluţby. Dal do pozornosti čl. 1 smernice č. 79/1072/EHS, v zmysle ktorého platiteľom dane, ktorý nemá sídlo na území štátu je osoba, ktorá nemá v tomto štáte stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala podnikateľské transakcie. Ďalej poukázal na čl. 170 smernice č. 79/1072/EHS, podľa ktorého kaţdá zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a sluţby, má právo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a sluţby pouţité na zdaniteľné transakcie, resp. ekonomickú činnosť. Súčasne poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84, v ktorom tento dospel k záveru, ţe miesto, kde poskytovateľ sluţieb má sídlo podniku, je prvotným referenčným bodom, pričom treba mať na zreteli aj inú prevádzku, z ktorej sa poskytujú sluţby, len ak odkazovanie na miesto sídla podniku nevedie k racionálnemu výsledku pre daňové účely, alebo zakladá konflikt s iným členským štátom. Na základe uvedeného vyslovil, ţe je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku. Ţalobca ďalej uviedol, ţe podľa rozhodnutia ESD č. C-190/95 spoločnosť majúca sídlo v jednom členskom štáte, nedodáva sluţby prostredníctvom prevádzkarne v druhom členskom štáte, ak pre poskytovanie týchto sluţieb v druhom členskom štáte nemá spoločnosť zriadené 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 6 priestory ani sklady. Zdôraznil, ţe slovenská organizačná zloţka DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nemala licenciu na podnikanie v oblasti riečnej dopravy, preto nemohla mať na túto činnosť v Slovenskej republike zriadené ani priestory a ani sklady. Dodal, ţe definícia prevádzkarne v § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je stručná, preto na jej správne pochopenie je moţné pouţiť judikatúru ESD, v zmysle ktorej prevádzkarňou je existencia dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb na nezávislej báze. V tomto kontexte opätovne zdôraznil, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca a jej činnosť bola výlučne podporná, teda táto nemôţe za daných okolností spĺňať charakteristiku prevádzkarne. Vzhľadom na namietané mal za nesporné, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nemohla byť počas svojej existencie povaţovaná za prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Preto bol ţalobca názoru, ţe splnil všetky podmienky § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď ţiadal o vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie január aţ marec 2006 vo výške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk), apríl aţ jún 2006 vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk), júl aţ september 2006 vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk). Za nesprávny pokladal aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, ţe „vzhľadom na to, ţe mal ţalobca od roku 2000 na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, je nespochybniteľné, ţe na území SR aj podnikal“. Toto tvrdenie pokladal za priamo rozporné s usmernením bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré uvádza, ţe ak má zahraničná osoba v tuzemsku zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto organizačná zloţka automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne pre účely zákona č. 222/2004 Z. z. Za rovnako nesprávny povaţoval ţalobca záver krajského súdu, ţe „ţalobca mal v období od roku 2000 na území SR zriadenú organizačnú zloţku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka, teda je nespochybniteľné, ţe na území SR mal ţalobca miesto podnikania (sídlo organizačnej zloţky)“. V nadväznosti na uvedené ţalobca tvrdil, ţe nemohol mať na území Slovenskej republiky miesto podnikania, nakoľko toto podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka náleţí len fyzickým osobám. Ţalovanému taktieţ vyčítal nesprávne pouţitie pojmu sídlo organizačnej zloţky vo svojom rozhodnutí, keďţe v zmysle platnej legislatívy, ustanovenia § 2 ods. 3 písm. b/ zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri má organizačná zloţka adresu miesta činnosti a nie sídlo. 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 7 Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam ţalobcu ţalovaný uviedol, ţe okrem poukazu na usmernenie, sú jeho námietky uvedené v odvolaní identické s argumentmi, ktoré ţalobca uviedol uţ v podanej ţalobe a ţalovaný sa k nim v stanovisku k ţalobe uţ vyjadril. Ohľadom usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/242/65558/2009 zo dňa
- júna 2009 k uplatňovaniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, ţe toto bolo vydané vzhľadom na rôzne postupy pri uplatňovaní § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. s cieľom zabezpečiť jednotný postup pri posudzovaní prevádzkarne na účely cit. zákona. Dal do pozornosti, ţe v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Zdôraznil, ţe v usmernení sa okrem iného uvádza, ţe pri posudzovaní, či organizačná zloţka zahraničnej osoby spĺňa kritériá prevádzkarne, sa do jeho vydania vychádzalo z názoru, ţe organizačná zloţka zahraničnej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky, je na účely zákona č. 222/2004 Z. z. prevádzkarňou v Slovenskej republike. Dodal, ţe zápis organizačnej zloţky do obchodného registra sa povaţoval za to, ţe zahraničná osoba má záujem podnikať na území Slovenskej republiky, a to prostredníctvom svojej organizačnej zloţky podniku. Uvedený názor bol vyjadrený Ministerstvom financií Slovenskej republiky vo viacerých písomných stanoviskách a metodických pokynoch. Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na nejasnosť postupu pri posudzovaní problematiky prevádzkarne v kontexte rozsudkov ESD a na viaceré podnety poukazujúce na osobitný prístup Slovenskej republiky pri posudzovaní prevádzkarne, bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky poţiadalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky o prehodnotenie výkladu pojmu prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v tom smere, aby sa pri posudzovaní prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. ako jediné dôleţité kritérium nebral do úvahy len samotný zápis organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra v Slovenskej republike, ale aby sa skúmali aj ďalšie faktory nevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, čo má oporu aj v rozhodnutiach ESD. Doplnil, ţe na základe rozsudkov ESD, ako aj Výboru pre DPH pri Európskej komisii došlo napokon v roku 2009 k zmene pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň v tom zmysle, ţe ak má zahraničná osoba v tuzemsku zriadenú organizačnú zloţku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. Dodávajúc, ţe 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 8 ak má organizačná zloţka spĺňať kritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti v tuzemsku, z ktorej dosahuje príjem. Konštatoval, ţe vzhľadom na pôvodné stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky ohľadom prevádzkarne zahraničnej osoby, za ktorú bola povaţovaná samotná organizačná zloţka zahraničnej osoby zapísaná v obchodnom registri, sa ţiadosti o vrátenie DPH zahraničnej osoby zamietali. Keďţe sa pohľad na vznik prevádzkarne zmenil (jún 2009), predtým ako sa o ţiadosti zahraničnej osoby rozhodne, vyjadruje sa k postaveniu prevádzkarne daňový úrad, ktorý posúdi, či organizačná zloţka zahraničnej osoby zapísaná do obchodného registra spĺňa kritériá prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne skúma, či vykonáva nezávisle ekonomickú činnosť, resp. či ju vykonávala v období, za ktoré zahraničná osoba ţiada vrátiť DPH. V súvislosti s prehodnotením pojmu prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty uviedol, ţe v čase vydania prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ako aj v čase vydania ţalobou napadnutých rozhodnutí ţalovaného, i v čase podania ţaloby (2007, 2008) správca dane i ţalovaný vychádzali z pôvodného výkladu pojmu prevádzkareň (v súvislosti so zápisom organizačnej zloţky v obchodnom registri) prezentovaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 9 autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, poukazujúc na § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., keď súd prvého stupňa len stroho konštatoval, stotoţňujúc sa s názorom ţalovaného, ţe ţalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zloţku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, teda na území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti, mal na území sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zloţky podniku zahraničnej osoby. Súčasne bez ďalšieho odôvodnenia označil v kontexte cit. ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. za irelevantnú argumentáciu ţalobcu, ţe jeho organizačná zloţka na území Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a ţe jej činnosť nepredstavovala podnikanie. Rovnako tak ničím neodôvodnil ani svoje závery, ţe v danom kontexte sú zavádzajúce aj citované články smernice resp. rozhodnutia ESD, pretoţe na vrátenie ţiadanej dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, ţe zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Uvedené závery len stručne doplnil konštatovaním, ţe túto skutočnosť ţalobca preukázať nevedel, preto nesplnil ani podmienky na vyhovenie jeho ţiadosti o vrátenie dane. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 10 Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z
- mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z
- decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 11 Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu. Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, ţe krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s námietkami ţalobcu, týkajúcimi sa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., s ohľadom na ktoré ţalobca zdôraznil, ţe v období mesiacov júl aţ september 2006, nemal na území Slovenskej republiky sídlo, nakoľko je rakúskou obchodnou spoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Taktieţ nedostatočne krajský súd reagoval na námietku ţalobcu vzťahujúcu sa k výkladu pojmu prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., súčasne opomenúc zaoberať sa okrem kritéria zápisu organizačnej zloţky zahraničnej osoby do Obchodného registra Slovenskej republiky, i poukazom ţalobcu na kritérium nezávislého vykonávania ekonomickej činnosti, ako aj náleţitosťou personálneho a materiálneho vybavenia. Rovnako tak súd prvého stupňa nevenoval pozornosť námietke ţalobcu, ţe nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty mu vznikol na území Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, ţe na tomto území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj, pričom všetky pohonné látky boli zakúpené zahraničnou právnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zloţkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka. Súčasne sa mal vysporiadať so skutočnosťou, ţe DDSG-Cargo GmbH, organizačná zloţka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, keďţe nedisponuje potrebnou licenciou. Zároveň sa mal zaoberať aj námietkou ţalobcu, ţe v súlade s judikatúrou ESD je potrebné ako miesto sídla podniku povaţovať len sídlo ţalobcu v Rakúsku, v súvislosti s ktorou námietkou ţalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/
- Súčasne neopomenúc ani rozhodnutie ESD č. C-190/95, v zmysle ktorého prevádzkarňou je existencia dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských sluţieb na nezávislej báze, v súvislosti s ktorým ţalobca zdôraznil, ţe organizačná zloţka DDSG- Cargo GmbH, organizačná zloţka mala len jedného zamestnanca, pričom jej činnosť bola výlučne podporná. 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 12 Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe, ako aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 O.s.p. Ak teda v posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje námietky ţalobcu za neopodstatnené, postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami ţalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od
- januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých 8Sžf/45/2013 8Sžf/46/2013 8Sžf/47/2013 13 Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného ţalovaného. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2014 JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská