Obsah (9)

§ 134§ 224§ 126§ 135c§ 80§ 243i§ 153§ 130§ 872

Najvyšší súd 7 MCdo 7/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Z. D., bývajúcej v Ţ.Ţ., zastúpenej JUDr. Milanom Rojčekom, advokátom v Ţil

§ 134ods.

1 v spojení s § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka za následok nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydrţaním. Ţalovaní nemohli vydrţať vlastnícke právo k časti pozemku, ktorú uţívali nad rozsah výmery pozemku, ktorý im bol pridelený do osobného uţívania

§ 134ods.

1 Občianskeho zákonníka, aj keď od

1. januára 1992 mohli byť v dobrej viere, ţe im táto časť pozemku patrí na základe transformácie práva osobného uţívania pozemku. Ţalovaní nemohli vydrţať vlastnícke právo k časti pozemku ani v dobe od
2. januára 1992, pretoţe stratili dobrú vieru, ţe im táto časť pozemku patrí, najneskôr
3. mája 2001, kedy bolo začaté predmetné konanie (v ktorom sa ţalobkyňa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, keď uţ predtým ţalovaných výzvami z
4. a
5. apríla 2001 vyzývala na usporiadanie vlastníckych vzťahov). Uvedené právne posúdenie veci súd oznámil účastníkom konania (§ 100 ods. 1 O.s.p.) na pojednávaní dňa
6. mája 2009 (po vypracovaní znaleckého posudku a po výsluchu znalca). Na záver súd uviedol, ţe ţalovaní neoprávnene, v častiach konkretizovaných vo výroku rozsudku, zasahujú do vlastníckeho práva ţalobkyne, ktorá má právo na ochranu svojho vlastníckeho práva pred neoprávneným zásahom. Preto v časti, ktorá nie je zastavaná rodinným domom, v súlade s § 126 Občianskeho zákonníka, uloţil ţalovaným povinnosť ju vypratať a odovzdať ţalobkyni. Vzhľadom na to, ţe v časti, v ktorej je nehnuteľnosť zastavaná rodinným domom nebolo moţné rozhodnúť o jej vyprataní a odovzdaní, súd návrh ţalobkyne zamietol (v priebehu konania sama uviedla, ţe túto časť nie je moţné vydať a zotrvala na pôvodnom návrhu a nedomáhala sa iného rozhodnutia). Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ rozsudkom z
7. septembra 2011, sp. zn. 5 Co 55/2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) a ţalovaným 1/, 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 64,41 € do 3 dní na účet právneho zástupcu. Dospel k záveru, ţe okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správny právny záver. S týmto, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil, preto sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia prvostupňového súdu. Poukázal na znenie ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, ţe 4 7 MCdo 7/2012 ţalobou o ochranu vlastníckeho práva je tieţ ţaloba na určenie priebehu hranice medzi spornými pozemkami. Ide o vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a pojem „určenie hranice“ treba povaţovať za vyjadrovací spôsob určenia, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, tomu - ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí (R 6/1999). Poukázal na to, ţe dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom, bolo preukázané, ţe ţalovaní stavbou oplotenia ako aj domu zasahujú (v uvedenom rozsahu) clo pozemku ţalobkyne (KNC č. X.). Súd prvého stupňa podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri závere o preukázaní naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení, dôsledne sa vysporiadal s námietkou ţalovaných o vydrţaní spornej časti nehnuteľnosti. Z dôvodov uvedených prvostupňovým súdom, ktoré zopakoval, sa odvolací súd stotoţnil so záverom, ţe ţalobkyňa má právo na vydanie nehnuteľnosti

ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka a to spôsobom určeným vo výroku rozhodnutia. Námietky ţalovaných, týkajúce sa neúčelnosti a nehospodárnosti vydania časti nehnuteľnosti (z nimi uvedených dôvodov) vyhodnotil za neopodstatnené. Nevyhovel ani ich ţiadosti na pripustenie dovolania. O trovách odvolacieho konania rozhodol

§ 224ods.

1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. O.s.p. Proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podal na podnet ţalovaných 1/, 2/ mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Ţilina na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov, pretoţe na zistený skutkový stav aplikovali ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne mali súdy aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k všeobecnému reivindikačnému nároku (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) lex specialis. Pri aplikácii tohto ustanovenia nie je súd viazaný petitom ţaloby. Je povinný zistiť skutkovú okolnosť vyjadrenú v jeho ods. 2, t. j., či je alebo nie je účelné odstránenie stavby zriadenej na cudzom pozemku. Aţ po skutkovom vyhodnotení tejto okolnosti, môţe súd rozhodnúť o odstránení stavby (a súčasne prípadne o vydaní pozemku

§ 126ods.

1 Občianskeho zákonníka), alebo o prikázaní stavby vlastníkovi (s jeho súhlasom), resp. zriadení odplatného vecného bremena nevyhnutného na výkon práv k stavbe. V danej veci mali súdy zistiť (ak povaţovali sporný pozemok za vlastníctvo ţalobkyne) , ktoré z uvedených stavieb, resp. ich častí, je moţné a účelné odstrániť a následne mali na skutkový stav aplikovať ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka.

jeho názoru súdy nesprávne vyhodnotili aj obranu ţalovaných, 5 7 MCdo 7/2012 ktorí tvrdili, ţe sporný pozemok nadobudli vydrţaním a nesprávne aplikovali ustanovenie § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ak drţiteľ pozemku uţíval pozemok pred

1. januárom 1992 domnievajúc sa, ţe mu patrí právo osobného uţívania, a ak uţíval tento pozemok od
2. januára 1992 domnievajúc sa, ţe je vlastníkom pozemku (putatívny titul je transformácia práva ex lege), potom sa drţba pozemku pred
3. januárom 1992 započítava do doby potrebnej na vydrţanie. Po prvé preto, ţe drţba pozemku pred
4. januárom 1992 spĺňa pojem „oprávnená drţba“, tak ako je tento pojem definovaný v § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďţe drţiteľ pozemku má za to, ţe mu „právo patrí“. Ak je drţba pozemku oprávnená (§ 130 Občianskeho zákonníka), nemoţno ju charakterizovať ako „nie oprávnenú“ na účely vydrţania

§ 134Občianskeho zákonníka.

Po druhé preto, ţe ustanovenie § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne umoţňuje započítať na účely vydrţania aj oprávnenú drţbu práva osobného uţívania. Je irelevantné, ţe toto ustanovenie hovorí o oprávnenej drţbe právneho predchodcu súčasného oprávneného drţiteľa. Ak je totiţ moţné, aby oprávnený drţiteľ započítal oprávnenú drţbu práva osobného uţívania, ktorú mal jeho právny predchodca, potom a maiori ad minus je o to viac moţné, aby oprávnený drţiteľ započítal vlastnú oprávnenú drţbu práva osobného uţívania pozemku, ktorú mal pred

1. januárom
2. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. októbra 2001, sp. zn. 3 Cdo 80/01, publikované v Zbierke rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 83/2002 a jeho právnu vetu a uzavrel, ţe ak ţalovaní uţívali sporný pozemok pred
4. januárom 1992 domnievajúc sa, ţe im k tomuto pozemku vzniklo právo osobného uţívania, potom treba toto obdobie oprávnenej drţby započítať do desaťročnej vydrţacej doby, ktorá v danom prípade uplynula po
5. januári
6. Ţalobkyňa sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu nestotoţnila s právnym názorom generálneho prokurátora, ţe súdy nesprávne aplikovali § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, ţe predmetom jej ţaloby, ako aj samotného konania, nebol návrh vlastníka pozemku na odstránenie stavby, prípadne na iný postup

§ 135c

Občianskeho zákonníka, ale ţaloba na určenie spornej hranice susediacich pozemkov a vypratanie a odovzdanie časti pozemku

§ 80písm.

c/ O.s.p. a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Trvala na tom, ţe ţalovaní nemohli predmetný pozemok vydrţať, nakoľko nebola splnená základná podmienka vydrţania, ktorou je drţba veci, pričom môţe ísť len o oprávnenú drţbu posudzovanú so zreteľom na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalovaní sa nemohli domnievať, ţe sú vlastníkmi drţanej veci - pozemku, pretoţe im na základe rozhodnutia 6 7 MCdo 7/2012 o pridelení pozemku do osobného uţívania a dohody o zriadení práva osobného uţívania pozemku, vzniklo iba právo osobného uţívania pozemku a nie vlastnícke právo. S pozemkom nenakladali a ani nakladať nemohli, ako by im vlastnícky patril, preto nemohli byť povaţovaní za oprávnených drţiteľov. Vyslovila domnienku, ţe na daný prípad, kde došlo k uzatvoreniu konkrétnej dohody o osobnom uţívaní a chýba právny predchodca, ktorý by mal pozemok v nepretrţitej drţbe aj pred 1. januárom 1992 ustanovenie § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka aplikovať nemoţno. Preto povaţovala mimoriadne dovolanie za nedôvodné a navrhla ho zamietnuť. Ţalovaní sa k mimoriadnemu dovolaniu (ani k vyjadreniu navrhovateľky k mimoriadnemu dovolaniu) nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia krajského a okresného súdu v rozsahu

§ 243iods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.

ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p. mimoriadne dovolanie moţno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta.

ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.). V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, 7 7 MCdo 7/2012 pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mimoriadne dovolanie vady konania uvedené v § 237 O.s.p., a tzv. iné vady konania, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej vec sa ţalobkyňa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva pred neoprávneným zásahom ţalovaných ţalobou na určenie hranice medzi nehnuteľnosťou v jej vlastníctve a nehnuteľnosťou vo vlastníctve (bezpodielovom spoluvlastníctve) ţalovaných 1/, 2/, vypratania a odovzdania časti nehnuteľnosti (v rozsahu špecifikovanej plochy), pričom ţalovaní mali za to, ţe spornú časť nehnuteľnosti (určenú znaleckým posudkom), nadobudli vydrţaním. Treba súhlasiť s konštatovaním odvolacieho súdu, ţe aj ţaloba na určenie priebehu hranice medzi spornými pozemkami je ţalobou na ochranu vlastníckeho práva, lebo v konaní o takejto ţalobe ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a slová „určenie hranice“ treba povaţovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak účastníci, ako aj súd majú na mysli určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, tomu - ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí (pozri R 6/1999).

§ 126ods.

l Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu svojho vlastníckeho práva proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môţe domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadrţuje.

§ 135cods.

1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemal právo, môţe súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, ţe stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). 8 7 MCdo 7/2012

§ 135cods.

2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáţe ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

ods. 3 tohto ustanovenia súd môţe usporiadať pomery medzi vlastníkmi pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tieţ zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

§ 153ods.

2 O.s.p. súd môţe prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, neţ čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

§ 130ods.

1 Občianskeho zákonníka ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená.

§ 134ods.

1 Občianskeho zákonníka oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

§ 872ods.

1 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 1992) právo osobného uţívania vzniknuté

doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.

§ 872ods.

6 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 1992) ak ide o vydrţanie vlastníckeho práva k pozemku

tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo moţné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom uţívaní pozemkov, môţe si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretrţite v drţbe aj pred účinnosťou tohto zákona. 9 7 MCdo 7/2012 Z hľadiska skutkového stavu bolo v danej veci na základe dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov zistené, ţe ţalobkyňa je výlučnou vlastníckou nehnuteľnosti - parcely KNC č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere 418 m2, kat. územie Ţ., zapísanej na LV č. X. Správy katastra Ţ., na základe kúpnej zmluvy č. V - 2801/

1. Ţalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - parcely KNC č. X. zastavané plochy a nádvoria vo výmere 360 m2, kat. územie Ţ., zapísanej na LV č. X., Správy katastra Ţ. s uvedeným titulom nadobudnutia R II 196/81-246/81 a ţiadosť Z 595/
2. Bývalý Okresný národný výbor v Ţiline rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného uţívania zo
3. augusta 1981 č. Fin 876/1981-72/3 pridelil ţalovaným bezodplatne do osobného uţívania pozemok - parcelu č. X. EN, kat. územie Ţ. na výstavbu rodinného domu v radovej zástavbe. Ţalovaní uzavreli
4. septembra 1981 s bývalým Mestským národným výborom - finančný odbor - Ţilina dohodu o zriadení práva osobného uţívania pozemku, registrovanú bývalým Štátnym notárstvom v Ţiline pod č. R II 196/
5. Mestský národný výbor v Ţiline vydal ţalovaným
6. júna 1985 pod č. ÚP 893/C-3307/85 stavebné povolenie na stavbu radového jednopodlaţného rodinného domu na pozemku - parcela č. X. Ţ. stým, ţe stavba bude umiestnená

situácie osadenia, ktorá tvorí súčasť projektovej dokumentácii. Od tohto dňa ţalovaní (

ich tvrdenia) uţívali aj sporný pozemok, čo predchádzajúci vlastník susedného pozemku (J. K., ktorý ho na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 2000 predal navrhovateľke) nenamietal. Kolaudačným rozhodnutím z

1. januára 1994, č. ŢP 2/3349/93 Há vydaným Obvodným úradom ţivotného prostredia Ţilina bolo ţalovaným povolené uţívanie rodinného domu na parcele č. X. EN kat. územie Ţ. s určeným súp. č. X. a orientačným číslom X. (Mestským úradom Ţilina - oddelením vnútorným, bytovým a kultúrnym dňa
2. januára 1994). Nehnuteľnosť uţívaná ţalovanými je z prednej a zadnej časti oplotená a plot rysuje stavbu domu. Zo znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca vyplýva, ţe ţalovaní stavbou domu a oplotenia zasahujú do pozemku ţalobkyne a hranica medzi pozemkami ţalobkyne a ţalovaných má správne prebiehať v znalcom určených bodoch a v uvedenom rozsahu. Na základe záverov znaleckého posudku súd ustálil hranicu medzi pozemkami ţalobkyne a ţalovaných v označených bodoch a rozsah zásahu ţalovaných do pozemku ţalobkyne v označených výmerách. Dospel pritom k záveru, ţe ţalovaní nenadobudli vymedzený pozemok (na ktorom stojí časť rodinného domu, oplotenia a oporného múru ţalovaných) zasahujúci do pozemku ţalobkyne, do vlastníctva vydrţaním. Dôvodil tým, ţe do
3. januára 1992 mohli ţalovaní odvodzovať svoje uţívacie právo „len“ z dohody o zriadení práva osobného uţívania, prečo nemohli byť oprávnenými 10 7 MCdo 7/2012 drţiteľmi sporného pozemku. Preto aj keď od
4. januára 1992 mohli byť v dobrej viere, ţe im sporný pozemok, na základe transformácie práva osobného uţívania, patrí, nemohli si započítať drţbu pozemku pred
5. januárom
6. Sporný pozemok nemohli potom vydrţať ani po
7. januári 1992, lebo najneskôr dňom
8. mája 2001 (po začatí predmetného konania) stratili dobrú vieru, ţe im patrí, z ktorého dôvodu nesplnili podmienku trvania oprávnenej drţby 10 rokov. Takýto záver dovolací súd nepovaţuje za správny. Naopak, stotoţňuje sa s právnym názorom generálneho prokurátora,

ktorého ak drţiteľ pozemku tento uţíval pred

1. januárom 1992 domnievajúc sa, ţe mu patrí právo osobného uţívania pozemku a ak uţíval tento pozemok od
2. januára 1992 domnievajúc sa, ţe je vlastníkom pozemku (transformácia práva ex lege), potom sa drţba pozemku pred
3. januárom 1992 započíta do doby potrebnej na vydrţanie. To z dôvodu, ţe drţba pozemku pred
4. januárom 1992 napĺňa pojem „oprávnená drţba“ definovaný v citovanom § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo drţiteľ pozemku má za to, ţe mu „právo patrí“. Ak je totiţ drţba pozemku

tohto ustanovenia oprávnená, nemoţno ju charakterizovať ako „neoprávnenú“ pre účely vydrţania

§ 134Občianskeho zákonníka.

Tieţ preto, ţe ustanovenie citovaného § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne umoţňuje započítať na účely vydrţania aj oprávnenú drţbu právnych predchodcov práva osobného uţívania. Je pritom irelevantné, ţe toto ustanovenie upravuje oprávnenú drţbu právneho predchodcu súčasného oprávneného drţiteľa. Ak si totiţ oprávnený drţiteľ môţe započítať oprávnenú drţbu práva osobného uţívania svojho právneho predchodcu, potom o to viac si môţe započítať vlastnú oprávnenú drţbu práva osobného uţívania pozemku, ktorý drţal pred 1. januárom 1992.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. októbra 2001, sp. zn. 3 Cdo 80/01, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2002 (na ktoré tieţ generálny prokurátor poukázal) „vlastníkom nehnuteľností sa počínajúc dňom
2. januára 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej drţbe nepretrţite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, ţe sa stala oprávneným drţiteľom pred
3. januárom 1992, do doby oprávnenej drţby pre vydrţanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom“. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, ţe

platnej právnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od

1. januára 1992), sa oprávnený drţiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich 11 7 MCdo 7/2012 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyţaduje len splnenie podmienky oprávnenej drţby po dobu troch, resp. desať rokov, ţiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto moţno dôjsť k záveru, ţe k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydrţaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený drţiteľ vec v drţbe, treba započítať aj drţbu, vykonávanú pred
2. januárom
3. V tomto smere totiţ nemoţno prehliadnuť, ţe uţ drţba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1981 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou skutkovej podstaty vydrţania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/1991 Zb.) drţbu uskutočňovanú do
4. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺţky nevyhnutnej vydrţacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydrţaniu) mohli nastať najskôr
5. januárom
6. Keďţe

tvrdenia ţalovaných sporný pozemok uţívali - vstúpili do jeho reálnej drţby - dňom

1. júna 1985 (kedy im bolo vydané stavebné povolenie na stavbu rodinného domu) t. j. pred
2. januárom 1992, mohli sa domnievať, ţe im (aj) k tomuto pozemku vzniklo právo osobného uţívania, teda išlo by o „oprávnenú drţbu“. Ţalovaní sporný pozemok uţívali aj po
3. januári 1992 (čo súdy niţšieho stupňa nepovaţovali za sporné), keď sa mohli domnievať (mohli byť v dobrej viere), ţe sú jeho vlastníkmi (na základe transformácie práva osobného uţívania). Teda v prípade, ak ţalovaní sporný pozemok uţívali od
4. januárom 1992 v dobrej viere, ţe sú jeho vlastníkmi a do
5. januára 1992 v dobrej viere, ţe im (aj k nemu) vzniklo právo osobného uţívania, treba do desaťročnej vydrţacej doby (v danom prípade uplynula po
6. januári 1992 -
7. júna 1995) započítať aj jeho drţbu pred
8. januárom
9. Vychádzajúc z uvedeného, potom pre posúdenie dôvodnosti ţaloby bolo treba zodpovedať otázku, či ţalovaní spornú nehnuteľnosť uţívali v dobrej viere, ţe im „právo patrí“ a to do
10. januára 1992 právo osobného uţívania a po
11. januári 1992 právo vlastnícke. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov (vo vyhovujúcej časti) spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, a ţe generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďţe to vyţadovala 12 7 MCdo 7/2012 ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania, ktorú nemoţno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom nato rozhodnutie krajského súdu ako aj rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Ţilina na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 a 4 O.s.p v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (pozri primerane § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
12. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
13. januára 2014 JUDr. Daniela Švecová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková