Obsah (4)

§ 243a§ 242§ 243f§ 243i

Najvyšší súd X. MCdo 21/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K. M.., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. Michalom Treščákom ml., advokáto

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe rozsudky súdov niţšieho stupňa treba zrušiť. Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p., mimoriadne dovolanie moţno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.). 6 7 MCdo 21/2012 V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p., môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), spočívajúcu v nepreskúmateľnosti záveru odvolacieho súdu o moţnosti ţalobkyne domáhať sa nároku na náhradu škody voči M. P. v dôsledku nevyporiadania sa s jej relevantnými odvolacími námietkami vo vzťahu k danosti podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody a vedúcu k nesprávnemu právnemu posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. II. 174/04, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/

1. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení súd uvedenie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva tak z ustálenej judikatúry 7 7 MCdo 21/2012 Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 119/03) ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). K námietke generálneho prokurátora o nevyporiadaní sa so skutočnosťami uvádzanými ţalobkyňou v odvolaní treba poukázať na to, ţe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Aj judikatúra ESĽP nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z
2. decembra 1994, Annuaire, č. 303 – B). Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, preto sa v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol, ţe pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a stotoţnil sa s jeho právnym posúdením) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody (čo mu § 219 ods. 2 O.s.p. tieţ umoţňuje). Rozhodnutie prvostupňového súdu pritom dôsledne preskúmal aj z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov. Teda postupoval v súlade s § 219 O.s.p., keď dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. 8 7 MCdo 21/2012 Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil právny záver. Teda odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový aj právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Skutočnosť, ţe ţalobkyňa sa s právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k splneniu podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči uvedenému subjektu nestotoţňuje, nemôţe sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záveru v tomto smere. Preto námietku generálneho prokurátora Slovenskej republiky o existencii vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať za dôvodnú. V tomto smere poukazuje dovolací súd na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení zo
3. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 75/2012-12, ktorým odmietol sťaţnosť ţalobkyne proti rozsudku krajského súdu v danej veci ako zjavne neopodstatnenú (o. i. uviedol, ţe „namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené“). Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní namietal tieţ nesprávne právne posúdenie veci z hľadiska nesprávnej aplikácie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k nároku uplatňovaného ţalobkyňou titulom bezdôvodného obohatenia. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Je nepochybné, ţe predmetom konania v danej veci bol nárok ţalobkyne voči ţalovanému na vrátenie zálohy kúpnej ceny predmetného bytu vo výške 10 622,05 € vyplatenej mu pred podpísaním kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k bytu (čl. VI zmluvy) uzavretej dňa
4. júla 2006 medzi ním ako predávajúcim a ţalobkyňou a Bc. M.. V. 9 7 MCdo 21/2012 ako kupujúcimi (so stanovenou kúpnou cenou vo výške 708 000,- Sk – 23 501,29 €) titulom bezdôvodného obohatenia. Prvostupňový súd ţalobu zamietol z dôvodu, ţe skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka vyţaduje, aby sa ţalobkyňa domáhala vrátenia vyplatenej zálohy kúpnej ceny bytu výlučne oproti vrátenia vlastníctva k bytu. Nakoľko ale ţalobkyňa nikdy nenadobudla vlastnícke právo k bytu, nie je moţné, aby podľa tohto ustanovenia splnila vzájomnú reštitučnú povinnosť na vydanie vzájomne poskytnutých plnení z neplatného právneho úkonu, preto nárok ţalobkyne na vrátenie zálohy kúpnej ceny nepriznal. Krajský súd, vychádzajúc zo súdnej praxe, ktorá sa zjednotila na tom, ţe pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná, môţe sa účastník domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, ţe je ochotný a schopný vrátiť to, čo sa prijalo zo zmluvy (nárok jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi), sa s týmto záverom stotoţnil. Takýto (zhodný) právny záver súdov niţšieho stupňa ale dovolací súd nepovaţuje za správny. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je kaţdý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V citovanom zákonnom ustanovení nejde o samostatnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, nezakladá samostatné prípady bezdôvodného obohatenia. Je ním upravený zvláštny spôsob vydania bezdôvodného obohatenia, ak zmluva, podľa ktorej si strany vzájomne plnili, bola neplatná alebo bola zrušená. Ak však plnila podľa zmluvy len jedna strana, ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka sa neuplatní. V takom prípade sa povinnosť vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy riadi ustanovením § 451 Občianskeho zákonníka, v ktorom je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, poţadovať plnenie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil (v prípade absolútne neplatnej zmluvy ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, v prípade zmluvy relatívne neplatnej a zmluvy zrušenej ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol). 10 7 MCdo 21/2012 Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka teda určuje pravidlo vzájomnej viazanosti práv a povinností účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy, t. j. vyslovuje vzájomnú reštitučnú povinnosť účastníkov pri neplatnej alebo zrušenej zmluve. To znamená, ţe právo jednej zmluvnej strany na vydanie poskytnutého plnenia je podmienené jej povinnosťou vrátiť druhej zmluvnej strane to, čo podľa zmluvy od nej prijala. Zo zákona tak vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán k plneniu na sebe vzájomne viazaná. Platí tu teda zásada, zhodne ako v prípade zmluvne zaloţenej synalagmy vyjadrenej v ustanovení § 560 Občianskeho zákonníka, ţe splnenia záväzku sa môţe domáhať len ten, kto sám uţ splnil (predmet bezdôvodného obohatenia vrátil), prípadne je pripravený svoj záväzok voči druhému splniť, a zároveň s uplatnením svojho práva vracia alebo ponúka vrátenie toho, čo prijal. Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, z ktorého súdy niţšieho stupňa vyvodili aj svoj záver o nedôvodnosti nároku ţalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia za aplikácie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka (ako aj nároku titulom náhrady škody pre nesplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu) vyplýva, ţe dňa
5. júla 2006 uzavreli ţalobkyňa a Bc. M.. V. ako kupujúci s M.. S. (ţalovaným) ako predávajúcim kúpnu zmluvu (čl. 9 spisu), ktorej predmetom bol prevod vlastníctva bytu č. X. na
6. poschodí bytového domu č. súp. X. na Š. (čl. II – predmet zmluvy) s dohodnutou kúpnou cenou 708 000,- Sk (23 501,30 €). Kúpna cena mala byť kupujúcimi uhradená tak, ţe suma 320 000,- Sk (10 622,05 €) pri podpise zmluvy t. j. 11 júla 2006 s tým, ţe prijatie tejto sumy predávajúci potvrdil svojim podpisom zmluvy a zvyšná časť mala byť zaplatená v deň prevodu nehnuteľnosti (čl. VI. – cena nehnuteľnosti a platobné podmienky), ku ktorému však nedošlo. Okresný súd Košice I. rozsudkom z
7. marca 2009, sp. zn. 31 C 162/2006–153 určil, ţe výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti (bytu) je ţalobca - P. M... Vychádzal zo záveru, ţe kúpna zmluva uzavretá
8. novembra 2005 medzi P. M.. (ţalobcom), zastúpeným M.. P. (na základe splnomocnenia udeleného
9. januára 2005) ako predávajúcim a J. F. (ţalovaným) ako kupujúcim je neplatná. Preto nedošlo k prevodu vlastníctva predmetného bytu na kupujúceho (J. F.), ani na ţalovaného, ktorý
10. decembra 2005 (ako nadobúdateľ) uzavrel zmluvu o zabezpečení záväzku (na základe zmluvy o pôţičke zo
11. decembra 2005) prevodom práva s J. F. (prevodcom) a následne ani na ţalobkyňu na základe kúpnej zmluvy z
12. júla 2006 (ţalovaný ako nevlastník nemohol previesť vlastnícke právo k bytu do podielového spoluvlastníctva ţalobkyne a Bc. M.. V.). Teda ţalobkyňa (pri podpise zmluvy 11 7 MCdo 21/2012 z
13. júla 2006 podľa čl. VI.) uhradila ţalovanému (časť dohodnutej kúpnej ceny) sumu 320 000,- Sk (10 622,05 €), ale vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti - bytu nenadobudla. Preto podľa kúpnej zmluvy nezískala ţiadne plnenie, ktoré by mohla ţalovanému vydať oproti plneniu ním získaného prijatím časti kúpnej ceny v ţalobkyňou uplatňovanej výške. Z toho dôvodu je aplikácia ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka súdmi niţších stupňov, vyvodená zo zisteného skutkového stavu, nesprávna. Vzhľadom na nárok uplatňovaný ţalobkyňou titulom bezdôvodného obohatenia (keď na uvedený skutkový stav § 457 Občianskeho zákonníka aplikovať nemoţno) povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 456 veta prví Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenia vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou určitej osoby. Napokon, ţe nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu 12 7 MCdo 21/2012 bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, ţe na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. V ďalšom konaní sa preto súd musí zaoberať relevantnými skutočnosťami, týkajúcimi sa splnenia uvedených predpokladov vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania a zo zistených skutkových záverov vyvodiť aj správny právny záver. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, a ţe generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemoţno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. b/ a c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie okresného súdu, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (§ 243b ods. 2, 3 a 4 O.s.p

§ 243iods.

2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (pozri primerane § 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaný (vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu) poukazuje na konštatovanie ústavného súdu v uţ citovanom uznesení, ţe ... „ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia moţno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú dané podmienky na dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. V danom prípade si sťaţovateľka mala uplatniť nárok z titulu zodpovednosti za škodu voči osobe, ktorá jej spôsobila škodu svojim protiprávnym konaním tým, ţe prvotne uzavrela neplatnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné zmluvy o prevode 13 7 MCdo 21/2012 nehnuteľnosti“ treba uviesť, ţe ústavný súd (ne) správnosť takéhoto právneho záveru krajského súdu (v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí) nehodnotí a ani doň nezasahuje. Dospel „len“ k záveru, ţe namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené a uviedol - ..., ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.“ Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05 a pod.). V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náleţite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, „ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody“ (napr. I. ÚS 13/00, III.ÚS 180/02 a pod.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. januára 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková