Najvyšší súd 4 Cdo 243/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ R. K., bytom B., 2/ Ing. E. K., bytom B., zastúpených JUDr. M. M., advokátkou v B., proti ţalovanému Ing. Mgr. P. Š., bytom B., zastúpenému Mgr. P. R., advokátom v B., o určenie veci do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 6 C 218/2005, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- februára 2011, sp. zn. 13 Co 195/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- februára 2011, sp. zn. 13 Co 195/2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Pôvodná ţalobkyňa, K. K., rod. B., sa svojou ţalobou domáhala určenia, ţe je výlučnou vlastníčkou parcely č. X. o výmere 1320 m2, určenej geometrickým plánom č. X., vypracovaným spoločnosťou G., s. r. o., B., ktorá zodpovedá časti pôvodných parciel č. X. a č. X., k. ú. T.. Zároveň sa ţalobou domáhala vypratania tejto nehnuteľnosti ţalovaným. Ţalobu odôvodnila skutočnosťou, ţe jej rodičia O. B. a K., rod. Š. boli spoluvlastníkmi pozemkov vedených v pozemno-kniţnej vloţke č. X. v k. ú. T., okrem iných aj parcely č. X. a parcely č. X., ktoré mali výmery 1324 m2 a 1230 m2, avšak v dedičskom konaní po svojej matke K. B., rod. Š., v roku 1999 sa dozvedela, ţe časti uvedených pozemno- kniţných parciel boli vysporiadané na základe notárskej zápisnice v roku 1996 a zostávajúca výmera obidvoch pozemkov je len 383 m2 (parc. č. X.) a 642 m2 (parc. č. X.). Pretoţe rodičia ţalobkyne v minulosti určite nedávali súhlas pre oddelenie parciel, ktoré mali v spoluvlastníctve, osvedčenie vydrţania či iného titulu pre nadobudnutie vlastníctva inými osobami nemohlo byť oprávnené. Po smrti pôvodnej ţalobkyne vstúpili do konania 2 4 Cdo 243/2011 jej synovia ako univerzálni dedičia, ktorí ţiadali v konaní určiť, ţe predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľke K. K.. Okresný sú Brezno (v poradí tretím) rozsudkom z
- júla 2010, č. k. 6 C 218/2005- 213 ţalobu zamietol. „Ţalobcovi“ uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania vo výške 1310,40 eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie v zásade odôvodnil tým, ţe v konaní sa nepotvrdila skutočnosť, ţe by plocha, ktorá bola ako vydrţaná osvedčená
- októbra 1996 notárskou zápisnicou JUDr. A. P., notárky so sídlom v P., v prospech A. H. – právnej predchodkyne ţalovaného, nebola skutočne aj H. v minulosti uţívaná. Uţívanie tejto plochy H. síce nebolo v konaní zistené nad všetku pochybnosť, avšak dostupné dôkazné prostriedky svedčili v ich prospech. Poukázal na to, ţe ustálená právna prax ani nevyţaduje pri preukazovaní oprávnenej drţby dôkazy rovnakej dôkaznej úrovne a obsahu ako pri preukazovaní vlastníctva – preukazuje sa paktický uţívací stav, nie právny stav vlastníctva. Pre dobromyseľnosť a nerušenosť drţby rodinou H. potom v tomto prípade svedčila najmä tá skutočnosť, ţe medzi touto rodinou a rodinou B. nevznikol ţiadny spor ohľadne akejkoľvek plochy, ktorú by niekto uţíval na úkor druhej z uvedených rodín. Nebol takisto produkovaný ţiaden dôkaz o tom, ţe by rodina H. nemala byť v dobrej viere o tom, ţe uţíva svoj pozemok. Konštatoval, ţe nemoţno ignorovať, ţe v konaní je dôkazné bremeno na ţalujúcej strane, ktorá by pre vyhovenie ţalobe musela preukázať, ţe spornú plochu v minulosti uţívala rodina B., ţe oplotenie pozemku začiatkom
- rokov bolo neoprávnené, nimi napadnuté, a ţe vloţenie pozemno-kniţných parciel č. X. a X. do druţstva nebolo len evidenčné, ale ţe išlo skutočne o plochu (vo výmere podľa pozemkovej knihy), ktorej uţívania sa pri vloţení manţelia B. vzdávajú v prospech druţstva. Tak by dokazovaním podporili obsah listín, ktoré v prípade uvedených parciel B. skutočne svedčia ako vtedajším vlastníkom. Tvrdené vlastníctvo, by tak v dôkaznej rovine bolo na vyššej úrovni ako tvrdenia o uţívaní inými osobami. Vo svetle uvedeného je tak kľúčovou okolnosťou v tomto prípade skutočnosť, ţe skorší zápis v pozemkovej knihe v prospech B. ohľadne spornej plochy, ktorej by inak bol dôkazom o existencii titulu pre ich vlastníctvo, bol negovaný zisteniami súdu ohľadne uţívania spornej plochy inými osobami, čo by svedčilo buď pre scudzenie predmetnej plochy B., prípadne pre nejednotnosť pozemno- kniţnej evidencie pozemkov a evidovaného právneho stavu so stavom paktickým, t. j. mohlo dôjsť k posunom hraníc jednotlivých pozemkov (uţívaných plôch), ktoré spolu susedili. Kaţdopádne tieto zistenia vytvárajú výraznú pochybnosť o tvrdeniach pôvodnej ţalobkyne, či jej právnych nástupcov. Na uvedené nemal vplyv ani obsah uvedenej notárskej zápisnice zo 3 4 Cdo 243/2011
- októbra 1996 s vtedy doloţeným geometrickým plánom, v ktorom sa nesprávne uvádzal ako pozemno-kniţný vlastník parciel č. X. a X. Slovenský štát. Vedomosť o tom, ţe vlastníctvo oddeľovaných parciel svedčí B., mohla A. H. zistiť aţ pri zaobstarávaní listín k osvedčeniu z r. 1996, dovtedajšia dobrá viera a nerušenosť drţby aţ do r. 1992 tým popretá nie je. Prvostupňový súd tak dospel k záveru, ţe A. H. najneskôr v r. 1992 rodinný dom aj s priľahlými pozemkami vydrţala do svojho vlastníctva na základe dobromyseľnej nerušenej drţby v trvaní od r. 1956, resp.
- O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
- februára 2011, sp. zn. 13 Co 195/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zamenil tak, ţe určil, ţe pozemok parcela číslo C.X. – trvalý trávny porast s výmerou 1320 m2, katastrálne územie T., obec T., okres B., vytvorený na základe geometrického plánu číslo X. zo dňa
- 2006, ktorý vyhotovil G., spol. s r. o., B., autorizačne overil dňa
- 2006 Ing. M. G., úradne overila Správa katastra B. pod číslom X. dňa
- 2006, patrí do dedičstva po poručiteľke K. K., rodenej B., nar. X., ktorá zomrela dňa X.. Ţalovanému uloţil povinnosť vypratať pozemok – parcela číslo C.X. – trvalý trávny porast s výmerou 1320 m2, katastrálne územie T., do 15 dní a zaviazal ho nahradiť ţalobcom 1/ a 2/ trovy konania v sume 132,78 eur do rúk ich právnej zástupkyne do troch dní. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ale nesprávne ho právne posúdil. Aby odvolací súd predišiel prekvapivému rozhodnutiu pre účastníkov konania, oboznámil ich s iným právnym posúdením a vyzval ich, aby sa k nemu vyjadrili. Urobil tak výzvou z
- 2010, sp. zn. 13 Co 195/2010, ktorú v dôvodoch rozhodnutia odcitoval. V predmetnej výzve uzavrel, ţe vykonané dokazovanie preukazuje detenciu právnych predchodcov ţalovaného, nie drţobnú vôľu, preto A. H. nenadobudla vlastníctvo (spornej nehnuteľnosti – pozn.) vydrţaním a teda nenadobudli ho ani jej právni nástupcovia, aj keď pri uzatváraní ďalších kúpnych zmlúv, resp. pri dedení mohli byť dobromyseľní, to zn. vychádzali zo zápisu v katastri nehnuteľností. Ak zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, potom má vlastnícke právo skutočného vlastníka absolútnu ochranu. Poukázal na to, ţe „uvedené závery odvolacieho súdu neboli vyvrátené vyjadrením ţalovaného zo dňa
- 2011 (čl. 229-231 spisu). Za právnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala, ţe právnym predchodcom ţalovaného plynula vydrţacia doba, totiţ nemoţno povaţovať to, ţe „konanie p. M. aj ţalovaného a jeho právnych predchodcov dokazuje, ţe boli vnútorne presvedčení o existencii svojho vlastníckeho práva, i keď takého právo neexistovalo“ (čl. 230 spisu)“. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. 4 4 Cdo 243/2011 Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, navrhol ho zmeniť, potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu a ţalobcov zaviazať na náhradu trov konania. Dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal na to, ţe pred vydaním napadnutého rozsudku reagoval na výzvu odvolacieho súdu z
- 2010, a k inému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom podal písomné vyjadrenie z
- 2011, v ktorom uviedol, ţe počas doterajšieho konania dostatočne preukázal splnenie všetkých podmienok vydrţania sporného pozemku ţalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami, teda to, ţe ţalovaný, resp. jeho právni predchodcovia s pozemkom nakladali ako s vlastným, a zároveň boli v dobrej viere, ţe pozemok im patrí. Keďţe hranice nehnuteľnosti, ktoré mali byť v čase ich predaja v
- rokoch predávané p. M. boli v teréne označené tak, ţe obsahovali aj spornú časť pozemku, zároveň boli p. M. a právnymi predchodcami ţalovaného uţívané a neskôr boli takto aj právnymi predchodcami ţalovaného oplotené bez toho, aby právni predchodcovia ţalobcov, ktorí prakticky uţívali zvyšnú časť pozemku na pravej strane pozemku za domom vzniesli počas niekoľkých desaťročí, akékoľvek námietky voči tomuto stavu, podľa názoru dovolateľa je nepochybné, ţe právni predchodcovia ţalovaného a ţalovaný boli po celú dobu drţby v dobrej viere, ţe sú vlastníkmi sporného pozemku. I v prípade, ţe mal odvolací súd za to, ţe nemoţno úplne jednoznačne určiť, či je drţba sporného pozemku ţalovaným, resp. jeho právnymi predchodcami oprávnená alebo neoprávnená, odvolací sú mal povaţovať drţbu za dobromyseľnú, keďţe tieto pochybnosti hmotnoprávne rieši ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka o vyvrátiteľnej právnej domnienke, v pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená. V závere dovolania odvolaciemu súdu vytkol, ţe sa v odôvodnení rozsudku ţiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho tvrdeniami obsiahnutými v jeho písomnom vyjadrení zo dňa
- 2011, a iba na strane 3 rozsudku konštatoval, ţe „uvedené závery odvolacieho súdu neboli vyvrátené vyjadrením ţalovaného“. Ţalovaný vyslovil názor, ţe odvolací súd takto postupoval pre nedostatok relevantných argumentov potrebných na obhajobu svojich tvrdení v odôvodnení rozsudku. Ţalovaní vo vyjadrení k dovolaniu sa stotoţnili s rozsudkom odvolacieho súdu a svoj nesúhlas s ním vyslovili iba v časti výroku o trovách konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s .p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 5 4 Cdo 243/2011 ods. veta druhá O. s. p., proti rozsudku, proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ ho účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných pod písmenami a/ aţ písm. g/. Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ písm. e/ a písm. g/ O. s. p. Ţalovaný nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodom zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, 6 4 Cdo 243/2011 ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté. Ţalobca namietal, ţe konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nezaoberania sa jeho tvrdeniami obsiahnutými v jeho písomnom vyjadrení zo dňa
- Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
- januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
- mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginos a ďalší proti Francúzsku z
- februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu 7 4 Cdo 243/2011 základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (IV. ÚS 115/03). V preskúmavanej veci, podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu nespĺňa poţiadavky kladená na riadne odôvodnenie rozsudku v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Aj keď je pravdou, ţe ţalovaný sa nevyjadril k ostatnému odvolaniu ţalobcov proti prvostupňovému rozsudku, ktorým po tretíkrát za sebou bola ţaloba zamietnutá, na výzvu odvolacieho súdu účastníkom, aby sa vyjadrili k inému právnemu posúdeniu veci z
- 2010 (čl. 226-227 spisu), ţalovaný
- 2011 doručil odvolaciemu súdu svoje písomné vyjadrenie, v ktorom skutkovo a právne polemizuje s názormi a závermi odvolacieho súdu prezentovanými v predmetnej výzve. Pokiaľ sa následne v dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd obmedzil iba na doslovné opísanie uvedenej výzvy s tým, ţe „uvedené závery odvolacieho súdu neboli vyvrátené vyjadrením ţalovaného zo dňa
- 2011 (čl. 229-231 spisu)“, z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia je nezistiteľné, čo bolo obsahom vyjadrenia ţalovaného a prečo, z akých dôvodov argumentáciu ţalovaného vo vyjadrení na výzvu nepovaţoval za spôsobilú vyvrátiť závery odvolacieho súdu. Dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu tak potom nedávajú odpoveď na tak podstatné otázky, ako je hodnotenie dobrej viery (ako predpokladu oprávnenej drţby) ţalovaného, resp. jeho právnych predchodcov, ako sa vysporiadal s námietkou ţalovaného súvisiacou s vyvrátiteľnou právnou domnienkou oprávnenej drţby zakotvenou v ustanovení § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a v neposlednom rade odvolací súd nijako nezdôvodňuje ani svoj záver o nemoţnosti oprávnenej drţby contra tabulas, teda drţby nehnuteľnosti, ktorá je podľa katastra nehnuteľností vo vlastníctve inej osoby neţ drţiteľa. So zreteľom na uvedené konanie pred odvolacím súdom je zaťaţené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.). S prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie, nezaoberal sa dovolací súd uţ námietkou ţalovaného, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 8 4 Cdo 243/2011 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2013 JUDr. Ľubor Šebo, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková