1, 2 Občianskeho zákonníka, ale chce odporcovi umoţniť vstup na sporný pozemok „iste“ po uzavretí nájomných zmlúv, pričom pomery medzi účastníkmi moţno usporiadať aj inak, najmä zriadením vecného bremena a z návrhu vyplýva, ţe navrhovateľ nechce sporný pozemok uţívať sám, je uzrozumený s tým, ţe sporný pozemok slúţi neoprávnenej stavbe a jej vlastníkovi. Zámer navrhovateľa umoţniť odporcovi vstup na pozemok vylučuje naliehavosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov k spornému pozemku, ktorá by existovala len vtedy, ak by sa navrhovateľ súčasne domáhal v konaní o veci samej niektorej z moţných úprav vzájomných právnych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby
1, 2 Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podal včas dovolanie navrhovateľ. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe tak uznesenie okresného súdu ako aj odvolacieho súdu nespĺňajú ústavnú poţiadavku spravodlivého, t.j. riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď prvostupňové rozhodnutie nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede, prečo mu ako vlastníkovi nehnuteľnosti nie je poskytnutá predbeţná ochrana poţadovaná návrhom na nariadenie predbeţného opatrenia, ak odporca bez jeho súhlasu vstupuje na jeho pozemok, vykonáva na ňom terénne a stavebné úpravy a to bez stavebného povolenia, pričom k vznikajúcej škode na pozemku sa súd nevyjadril. Týmito skutočnosťami sa nezaoberal ani odvolací súd, ktorý sa naviac nevyporiadal ani s námietkami v odvolaní uvádzanými a ani so skutočnosťou, ţe súd prvého stupňa za doklad o vlastníctve ţalovaného časti parcely X. povaţuje geometrický plán predloţený ţalovaným. Namietal, ţe odvolací súd si skutkové okolnosti sám účelovo prispôsobil tvrdením, ţe chce umoţniť ţalovanému vstup na pozemok po uzavretí nájomných zmlúv a ţe nechce pozemok uţívať sám. Sú to iluzórne závery odvolacieho súdu a jeho svojvôľa pokračuje tým, ţe naliehavosť pri ochrane vlastníckeho práva a zamedzenie vzniku ďalšej škody je zamieňaná s naliehavosťou len pri úprave vzťahov pozemku k neoprávnenej stavbe
1, 2 Občianskeho zákonníka.
jeho názoru nič nebráni tomu, aby sa ochrany svojho vlastníctva domohol dočasným príkazom zdrţať sa stavebných prác odporcom, ak ochrana iných štátnych orgánov absentuje. 4 4 Cdo 72/2013 Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa odmietnuť s poukazom na ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ako neprípustné. Zdôraznil, ţe je vlastníkom legálnych stavieb na pozemku, ktorý patrí navrhovateľovi a ten má právo ţiadať primeranú odplatu za ich uţívanie, nie však poţadovať zákaz vstupu na ne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie navrhovateľa smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o predbeţnom opatrení. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p., však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 5 4 Cdo 72/2013 Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o predbeţnom opatrení. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal vadu konania
f/ O.s.p., spočívajúcu v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 6 4 Cdo 72/2013
2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 7 4 Cdo 72/2013 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Z rozhodnutí súdov niţších stupňov (vzhľadom na nedostatočný návrh navrhovateľa na vydanie predbeţného opatrenia) nie je moţné zistiť nielen existenciu vzťahu k budúcemu konaniu, ale nie je moţné jednoznačne zistiť ani to, či sa má predbeţným opatrením zabezpečiť nárok vyplývajúci zo súkromnoprávneho vzťahu v súlade s § 7 ods. 1 O.s.p., alebo či je o tomto návrhu príslušný rozhodnúť štátny orgán, do ktorého právomoci patrí ochrana predbeţným opatrením. Navrhovateľ vo svojom návrhu na vydanie predbeţného opatrenia 8 4 Cdo 72/2013 totiţ poukazuje na porušovanie jeho vlastníckych práv odporcom v dôsledku čoho dochádza aj k poškodzovaniu ţivotného prostredia, pričom starosta obce aj zástupca obvodného úradu ţivotného prostredia nereagujú na jeho podnety, a u kompetentných stavebných úradov sa nemôţe domôcť nápravy. Petitom návrhu potom ţiada uloţiť odporcovi zdrţať sa akýchkoľvek stavebných prác na tam uvedených parcelách aţ do právoplatnosti rozhodnutí vydaných v súlade so stavebným zákonom a uloţenia zákazu vstupu na konkretizovanú parcelu X. aţ do uzavretia nájomných zmlúv. Na veci nič nemení skutočnosť, ţe v doplnení návrhu z 30. augusta 2012 uvádza, ţe „v tomto konaní sa budem domáhať náhrady škody ako aj zdrţania sa zásahu do môjho vlastníctva“, pretoţe v tomto konaní (o nariadenie predbeţného opatrenia – pozn. dovolacieho súdu) nie je moţné tieto nároky uplatňovať. Súd prvého stupňa napriek tomu, ţe návrh navrhovateľa nespĺňal poţiadavky návrhu
2 O.s.p. (nebolo moţné z neho zistiť, aký vzťah má navrhované predbeţné opatrenie k predmetu budúceho konania vo veci samej a z akého dôvodu sa domáha jeho vydania, t.j. chýbal tu prvý predpoklad - právo alebo nárok, ktoré by boli obsahom konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi), nepokúsil sa v súlade s ustanovením § 75 ods. 3 O.s.p. postupom
tieto vady odstrániť a návrh na nariadenie predbeţného opatrenia vecne prejednal a uznesením zamietol s odôvodnením, ţe práva a oprávnené záujmy navrhovateľa nie sú bezprostredne ohrozené a navrhovateľovi nehrozí vznik reálnej ujmy, pretoţe zo strany odporcu sú splnené všetky zákonné podmienky súvisiace s výkonom stavebných prác a likvidáciou odpadu na predmetných parcelách, pričom dospel tieţ k záveru o existencii istých vlastníckych práv odporcu k predmetnej parc. č. X.. Rozhodol tak bez toho, aby sa vyporiadal so splnením predpokladov, za ktorých je moţné o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia konať a o ňom rozhodnúť či uţ kladne alebo záporne a to vzhľadom k uplatnenému petitu v návrhu na jeho vydanie. Odvolací súd napriek týmto základným nedostatkom na odvolanie navrhovateľa napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v časti týkajúcej sa zákazu vstupu na pozemok – parcelu X. aţ do uzavretia riadnych nájomných zmlúv, keď v tejto časti dospel k záveru, ţe navrhovateľ nemieni riešiť právne vzťahy vzniknuté neoprávnenými stavbami
1, 2 Občianskeho zákonníka a chce odporcovi umoţniť vstup na sporný pozemok, pričom pozemok nechce uţívať sám a je uzrozumený s tým, ţe pozemok slúţi neoprávnenej stavbe a jej vlastníkovi. Na základe akých skutkových zistení odvolací súd k takémuto záveru dospel nie je moţné zistiť nielen z odôvodnenia jeho rozhodnutia, ale ani 9 4 Cdo 72/2013 z obsahu celého spisu, pretoţe takéto tvrdenie navrhovateľa zo spisu nevyplýva. Navrhovateľ totiţ uţ v návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, tieţ v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a rovnako v podanom odvolaní namietal práve neoprávnené zásahy do svojho vlastníctva, neoprávnený vstup na svoj pozemok a poukazoval na skutočnosť, ţe pozemok mal slúţiť inému účelu (por. rozhodnutie Obce R. č.j. X. z 24. júna 2011 – rozhodnutie o umiestnení stavby „Vodná plocha R.“ – por. č.l. 14). Pokiaľ odvolací súd zamietajúci výrok súdu prvého stupňa týkajúci sa časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uloţenia odporcovi povinnosti zdrţať sa akýchkoľvek stavených prác na tam uvedených parcelách, zrušil a konanie zastavil s odôvodnením, ţe navrhovateľ sa domáha týmto predbeţným opatrením procesne zabezpečiť stav konania pred príslušným stavebným úradom a preto rozhodnutie o tomto návrhu nepatrí do právomoci súdu, bolo potrebné povaţovať jeho rozhodnutie za predčasné a tieţ aj v tejto časti za nepreskúmateľné, a to nielen vzhľadom na vyššie uvedené nedostatky návrhu na vydanie predbeţného opatrenia. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa odvolací súd nedisponoval pri svojom rozhodovaní ţiadnymi inými dôkazmi. Napriek váţnym nedostatkom návrhu na vydanie predbeţného opatrenia ustálil, ţe o tejto časti návrhu je príslušný rozhodnúť správny orgán (... „stavebný úrad, ktorý však navrhovateľ v petite návrhu neoznačil“..), naviac s tým, ţe keďţe ide o činnosť súdu pred začatím konania, postúpenie veci príslušnému orgánu verejnej správy nie je potrebné. Ako dospel k takémuto záveru, v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné tieţ poukázať na ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka,
ktorého, ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, moţno sa domáhať ochrany na obci. Obec môţe predbeţne zásah zakázať alebo uloţiť, aby bol obnovený predošlý stav a tým nie je dotknuté právo účastníka domáhať sa ochrany na súde. Námietku dovolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné povaţovať za dôvodnú. Pokiaľ sa totiţ odvolací súd nevyporiadal s otázkou čo je predmetom konania (čoho sa navrhovateľ domáha) a otázkou splnenia predpokladov za ktorých je moţné o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia konať (ktorú otázku súd prvého stupňa nevyriešil), neboli dané ani predpoklady na to, aby mohol zodpovedne rozhodnúť o veci, resp. o tom, či na prejednanie veci je príslušný iný štátny orgán. Naviac, 10 4 Cdo 72/2013 ak súd dôjde k záveru, ţe predbeţným opatrením sa má zabezpečiť nárok, ktorý nevyplýva zo súkromnoprávneho vzťahu v súlade s § 7 ods. 1 O.s.p., pričom ide o činnosť pred začatím konania, a jestvuje štátny orgán, do ktorého právomoci patrí ochrana predbeţným opatrením, je povinný tomuto orgánu vec postúpiť, pričom účastník nemá povinnosť tento orgán označiť (je totiţ v domnení, ţe vec patrí do právomoci súdu). Pokiaľ súd takýmto spôsobom nekoná a vec nepostúpi príslušnému štátnemu orgánu, odníma tým účastníkovi právo dané mu čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý kaţdému zaručuje právo na súdnu a inú právnu ochranu, pretoţe nie je prípustné, aby za splnenia zákonných predpokladov o návrhu účastníka nebolo rozhodnuté. Tento záver podporuje aj ustanovenie § 4 Občianskeho zákonníka, kde sa ustanovuje, ţe proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, sa moţno domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone uvedené niečo iné, je týmto orgánom súd (por. aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2001, sp. zn. 5 Cdo 102/2001). Vzhľadom na tieto skutočnosti záver odvolacieho súdu, ktorým zrušil v tejto časti uznesenie súdu prvého stupňa a konanie zastavil bez toho, aby postúpil vec príslušnému orgánu verejnej správy, bolo potrebné povaţovať za predčasný, naviac pre nedostatok dôvodov i za nepreskúmateľný. Pokiaľ sa teda odvolací súd vo svojom uznesení nevyporiadal s vyššie uvedenými skutočnosťami, nebolo moţné jeho odôvodnenie povaţovať za súladne s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade
f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 11 4 Cdo 72/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 12. decembra 2013 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.