Najvyšší súd 6Sžhuv/6/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Harga

§ 2ods.

1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z. z.“) vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka „S. C. S.“ č. X. (ďalej ako „napadnutá ochranná známka“), žalobcu ako majiteľa, z dôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne – rozhodol podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len zák. č. 506/2009 Z. z.“) tak, ţe prvostupňové rozhodnutie zmenil a ochrannú známku č. X. „S. C. S.“ vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z. z. navrhovateľovi. Podľa názoru ţalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, ţe v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1. januára 2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., bolo potrebné zmeniť výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s citovaným ustanovením. O trovách konania vo vzťahu k ţalobcovi rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a pre jeho neúspech v konaní mu náhradu trov konania nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov 3 6Sžhuv/6/2013 konania ani pribratému účastníkovi konania a to vzhľadom na osobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p., keď ustanovenie § 250k O.s.p. dáva moţnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému ţalobcovi a súd nemá zákonný podklad pre priznanie trov konania ţalovanému a ani pribratému účastníkovi konania. V tejto súvislosti uviedol, ţe nie je moţné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za pouţitia § 246c O.s.p.) v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania (zásady úspechu), nakoľko konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým, keďţe v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok kauzy závisí od toho, či správny orgán zákon dodrţal alebo nie, naviac argumentoval tým, ţe účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. nemá zákonnú povinnosť byť právne zastúpený a pokiaľ si právneho zástupcu zvolí, je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám. Krajský súd pri svojej argumentácii poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/3/2012 z 29. februára 2012. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok č. k. 23S/69/2010-80 z 8. decembra 2010, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu, majúc za preukázanú skutočnosť, ţe prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere, čomu svedčia najmä okolnosti, ţe v čase podania jej prihlášky dňa 25. mája 2005 bol prihlasovateľovi uţ známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý po zhoršení obchodných vzťahov sa doţadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne pouţívaného navrhovateľom, prihlasovateľovi bol ďalej známy prevod práv z českej národnej ochrannej známky č. X. na navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe Zmluvy o prevode zo dňa 28. augusta 2004, plynula ešte päťročná lehota závislého medzinárodného zápisu ochrannej známky od českej národnej ochrannej známky a ţalobca podal prihlášku napadnutej ochrannej známky napriek tomu, ţe rovnaké práva, aké mohol jej zápisom získať, uţ mal zabezpečené tým, ţe jeho materská spoločnosť (INTELEK spol. s r.o. so sídlom v Brne) bola v tom čase majiteľom medzinárodného zápisu zhodnej ochrannej známky pre rovnaké tovary, čo preukazuje vedomosť prihlasovateľa (pri protichodnom záujme majiteľa českej národnej ochrannej známky), ţe medzinárodný zápis zabezpečujúci mu rovnaké práva, by mohol byť mimo jeho vôle zrušený. Uviedol ďalej, ţe pri predchádzajúcom rozhodovaní si osvojil záver ţalovaného, ţe pouţitie prihláseného napadnutého označenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe podoba prihlásenej ochrannej známky nebola na základe náhodného výberu, ale jednalo sa uţ o predtým pouţívané označenie, s ktorým sa konateľ ţalobcu I. 4 6Sžhuv/6/2013 preukázateľne stretol v jeho obchodnej činnosti v rámci obchodnej spolupráce so spoločnosťou navrhovateľa, ktorá bola do 25.04.2005 majiteľom spoločnosti INTELEK spol. s r.o., so sídlom v Brne (materskej spoločnosti ţalobcu) a jej konateľom bol I. a neakceptoval tvrdenie ţalobcu, ktorý odôvodňoval podanie prihlášky napadnutej ochrannej známky v dobrej viere nezáujmom navrhovateľa výmazu o územie Slovenskej republiky vzhľadom na to, ţe nevyznieva presvedčivo prezentovaný záujem ţalobcu len o „voľné“ teritórium SR, ak napadnutý národný zápis sa stal podkladom pre medzinárodný zápis rozšírený pre ďalšie krajiny. Poukázal ďalej na to, ţe po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţhuv/2/2011 z 30. mája 2012 v ďalšom konaní opätovne posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovaného, a to v medziach ţaloby, preskúmal rozsah a spôsob, ako aj závery vykonaného dokazovania pred správnym orgánom, prihliadol na odvolacie námietky a nové okolnosti, najmä závery uvádzané v rozsudku Krajského súdu v Brne č. j.: 41/11 Cm 181/2005-351 z 3. novembra 2011 a v rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471 č. j.: 0-442471/36973/2008/ÚPV č. j.: 0-442471/39131/2008/ÚPV zo 6. júna 2012, pričom dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného a jeho postup v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom a preto ţalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. opätovne zamietol. S poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 4 O.s.p. konštatoval, ţe z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva, ţe mu odvolací súd vytkol nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a ani nevyslovil záväzný právny názor na potrebu opačného vyhodnotenia dôkazov a o potrebe vydať opačné rozhodnutie. Mal preto za to, ţe odvolací súd nevyslovil právny názor, ktorým by mal byť viazaný s výnimkou konštatovania, ţe dôkazné bremeno pri preukazovaní absentovania dobrej vôle prihlasovateľa leţí na strane ţalovaného správneho orgánu, pričom v pochybnostiach sa má za to, ţe prihláška bola podaná v dobrej viere doplniac, ţe odvolací súd sám nekonštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. Vychádzajúc z ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. uviedol, ţe zásadám spravodlivého procesu zodpovedá, ţe preskúmavací súd by nemal meniť skôr vyslovený právny názor bez preukázanej zmeny prijatého skutkového záveru, a to zisteného správnym orgánom, resp. súdom doplneným dokazovaním. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe Občiansky súdny poriadok síce nevylučuje moţnosť vykonať dôkazy nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia aj súdom, avšak takýto dôkaz by mal slúţiť na preukázanie skutkového záveru 5 6Sžhuv/6/2013 existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia a zastal názor, ţe ďalšie získané poznatky meniace skutkový záver v období po vydaní rozhodnutia správnym orgánom nemôţu byť pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného v predchádzajúcom období relevantné. Zotrvajúc na svojich záveroch uvedených v predchádzajúcom rozsudku doplnil svoje závery o ďalšie dôvody, pre ktoré povaţuje ţalobu za nedôvodnú a ktorými zároveň reaguje na pokyn odvolacieho súdu pre ďalšie konanie. Uviedol, ţe nepovaţuje za dôvodnú ţalobnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci správnym orgánom, ba práve naopak zastal názor, ţe správny orgán náleţite objasnil skutkový stav veci, ktorý aj súd povaţoval za dostačujúci pre záver o absencii dobrej viery pri podávaní prihlášky napadnutej ochrannej známky. Odvolávajúc sa na ustanovenia § 35 ods. 1, § 52 ods. 3, § 54 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z. a § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. zastal názor, ţe v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú v dôsledku preukázania naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ v zmysle § 2 ods. 1 písm.

1. k)zákona č. 55/1997 Z. z., pričom za rozhodujúce skutočnosti označil : 1/ objektívnu známosť (vedomosť) určitej situácie – prihlasovateľ pri podaní prihlášky vedel, alebo vzhľadom na okolnosti musel vedieť, ţe iný subjekt pouţíva zhodné alebo podobné označenia pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne 2/ subjektívny úmysel (zámer) – prihlasovateľ podaním prihlášky chcel zabrániť tretej osobe pokračovať v pouţívaní takéhoto označenia na relevantnom trhu. Mal za to, ţe v danom prípade prvá podmienka na preukázanie výluky zápisnej spôsobilosti podľa § 2 ods. 1 písm.
2. k)zákona č. 55/1997 Z. z. bola splnená, nakoľko prihlasovateľovi v čase podania prihlášky dňa 25.05.2005 bol uţ známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý sa doţadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne pouţívaného navrhovateľom. Uviedol, ţe vzhľadom na majetkové prepojenia, ako aj personálne prepojenie prostredníctvom osoby I. v predmetných obchodných spoločnostiach je nespornou skutočnosťou, ţe ţalobca mal vedomosť o existencii navrhovateľa, o jeho výrobkoch, ako aj ochranných známkach dodajúc, ţe prihlasovateľ musel vedieť, ţe navrhovateľ pouţíval najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo podobný výrobok, ktoré by mohlo viesť k zámene s prihlasovaným označením, čo je jeden z relevantných faktorov, na ktoré je potrebné prihliadať v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v prejudicionálnom konaní vo veci C-529/07. Rovnako mal za to, ţe je splnená aj druhá podmienka pre konštatovanie podania prihlášky v nie dobrej viere, t. 6 6Sžhuv/6/2013 j. nečestný špekulatívny úmysel prihlasovateľa prejavujúci sa v blokačnom zámere smerujúcom voči navrhovateľovi výmazu s cieľom zabrániť mu v ďalšom pouţívaní označenia, ktoré sa môţe prejaviť aj neskôr, teda jedná sa o preukázanie ďalšieho relevantného faktora v zmysle rozhodnutia vo veci C-529/07, t. j. úmysel prihlasovateľa zabrániť tretej osobe pokračovať v pouţívaní takéhoto označenia. Poukázal tieţ na to, ţe právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, § 41 Obchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 110bis Paríţskeho dohovoru) chráni hospodársku súťaţ a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaţe a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťaţiteľom alebo spotrebiteľom a známkové právo vrátane inštitútu „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ je potrebné chápať v týchto súvislostiach. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, ţe základným princípom, na ktorom je vybudované prepojenie známkového práva s právom proti nekalej súťaţi je preferovanie materiálnej ochrany dobrých mravov súťaţe pred formálnou známkovou ochranou, ktorá tu musí ustúpiť, pričom tento princíp sa prejavuje aj vo fáze prihlasovania ochrannej známky, ako absolútny dôvod „prihlášky nepodanej v dobrej viere“. S poukazom na túto argumentáciu nepovaţoval za opodstatnenú druhú ţalobnú námietku, ktorou ţalobca namieta nesprávne hodnotenie dôkazov o obchodných transakciách a o predávaní výrobkov označovaných ako S. a stotoţniac sa so stanoviskom ţalovaného, ţe predmetné dôkazy sú irelevantné, sú nespôsobilé vyvrátiť záver o tom, ţe na základe iných preukázaných okolností prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere poukázal na to, ţe výrobky označované ako „S.“ nepatrili ţalobcovi (ani jeho spoločníkovi), ale inej zahraničnej osobe, pričom ţalobca bol na základe svojho vzniku ako dcérskej spoločnosti českej spoločnosti INTELEK spol. s r.o. len distribútorom týchto výrobkov na území Slovenskej republiky. K otázke naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ poukázal aj na význam základnej funkcie ochrannej známky, ktorej podstatou je zaručiť pre spotrebiteľov obchodný pôvod výrobkov alebo sluţieb, ktoré sú ochrannou známkou označované a rozlíšiť ich na trhu od konkurenčných výrobkov iných subjektov. K námietke o pochybení ţalovaného v dôsledku popretia teritoriálneho princípu mal za to, ţe ţalobca preceňuje význam tejto zásady, ktorú je však moţné prelomiť v prípade posudzovania absolútnej zápisnej výluky, ak prihláška ochrannej známky nie je podaná dobrej viere a plne sa stotoţniac so stanoviskom ţalovaného uviedol, s odkazom aj na svoje predchádzajúce odôvodnenie, ţe nedostatok dobrej viery prihlasovateľa nemôţe sám o sebe zhojiť udelený súhlas majiteľa medzinárodného zápisu staršej zhodnej ochrannej známky. 7 6Sžhuv/6/2013 Ďalej mal za to, ţe ţalobca prehliada relevantné faktory, a naopak zdôrazňuje skutočnosti, ktoré nie sú rozhodujúce (súhlas majiteľa medzinárodného zápisu, porušenie teritoriálneho princípu), pretoţe rozhodujúcim je vyhodnotiť, čo bolo skutočným dôvodom, úmyslom, pohnútkou prihlasovateľa pri podaní prihlášky ochrannej známky P. X-X.. V tejto súvislosti uviedol, ţe z konania prihlasovateľa v čase podania prihlášky, ale aj z jeho následných krokov vyplýva, ţe prihlasovateľ sledoval predísť strate medzinárodnej ochrany (ktorú získal odvodene od navrhovateľa výmazu a to vzhľadom na ich vzájomné obchodné vzťahy) a túto si chcel zabezpečiť prostredníctvom prihlášky slovenskej národnej ochrannej známky, dôkazom čoho je jeho konanie smerujúce k rozšíreniu medzinárodného zápisu na 32 krajín, pričom prihlasovateľovi muselo byť zrejmé, ţe medzinárodný zápis v prospech českej spoločnosti INTELEK spol. s r.o. je zo strany majiteľa českej ochrannej známky č. X., t.j. navrhovateľa výmazu zraniteľný, keďţe ešte neuplynulo päť rokov od jeho zápisu a ešte stále pretrvával právny reţim závislosti medzinárodného zápisu od národnej ochrannej známky. Mal za to, ţe obidve základné podmienky pre preukázanie skutočnosti, ţe prihláška nebola podaná v dobrej viere boli splnené a náleţite preukázané dodajúc, ţe ţalobca podal prihlášku v období, keď poznal stanovisko spoločnosti – navrhovateľa výmazu, mal vedomosť o predchádzajúcom prevode českej národnej ochrannej známky na túto spoločnosť, pričom prihlášku podal so súhlasom majiteľa len medzinárodného zápisu odvodeného od českej národnej ochrannej známky, teda ţalobca nemal záujem len o teritórium v SR, ako tvrdil, ale v prvom rade o zachovanie medzinárodného zápisu, o ktorý rozšíril českú národnú ochrannú známku ešte pred jej prevodom na spoločnosť AESP. Ujmu navrhovateľa výmazu vzhliadol v blokovaní pouţívania jeho ochrannej známky v krajinách, pre ktoré poţiadal ţalobca o medzinárodný zápis ochrannej známky zapísanej podľa spornej prihlášky, pričom mal za to, ţe táto ujma môţe navrhovateľovi výmazu vznikať aj v budúcnosti. Ďalej zastal názor, ţe právoplatný rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 41/11 Cm 181/2005-351 z 3. novembra 2011, ako aj právoplatné rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471 zo 6. júna 2012 nie je záväzným podkladom pre rozhodovanie tunajšieho súdu, pretoţe niet zákonného dôvodu, aby sa cítil viazaný závermi, k akému došli tieto štátne orgány pri posudzovaní hoci aj obdobných skutkových okolností. Záverom vo vzťahu k právnemu názoru odvolacieho súdu, ţe v pochybnostiach sa má za to, ţe prihláška bola podaná v dobrej viere konštatoval, ţe v danom prípade nie sú pochybnosti o tom, ţe prihláška nebola podaná v dobrej viere a to z dôvodov, na ktoré poukázal v tomto, ako aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí doplniac, ţe keďţe iný právny názor nebol odvolacím súdom vyslovený, nemohol sa z dôvodov vyššie uvedených, 8 6Sžhuv/6/2013 odkloniť uţ od svojho skôr vysloveného právneho názoru, čo však neznamená, ţe odvolací súd by v prípade podaného odvolania nemohol dospieť k inému právnemu posúdeniu veci a vydať opačné rozhodnutie, resp. vysloviť iný záväzný právny názor, ktorým by bol v následkom konaní v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. viazaný. II. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca vytýkajúc súdu prvého stupňa, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
3. h)O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm.
4. f)O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm.
5. c)O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm.
6. d)O.s.p.] a ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
7. f)O.s.p.]. Na úvod pomerne rozsiahleho odvolania zotrvajúc na obsahu ţalobných námietok uviedol, ţe tak rozhodnutie ţalovaného I. stupňa, ako aj rozhodnutie ţalovaného II. stupňa bolo podľa jeho názoru nezákonné, vyústilo do porušenia známkových práv ţalobcu k spornej ochrannej známke a spôsobilo mu majetkovú škodu podstatného rozsahu. Namietal, ţe súd prvého stupňa, v konaní nasledujúcom po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţhuv/2/2011 z 30. mája 2012 nerešpektovaním právneho názoru, nepostupoval v súlade s § 250j ods. 4 O.s.p., konkrétne namietal, ţe súd prvého stupňa pri novom prerokúvaní právnej veci a pri judikovaní a formulovaní rozsudku sa (opätovne) neriadil procesnými zásadami, ktoré mu vo svojom uznesení úplne jasne pre účely ďalšieho konania odvolací súd vymedzil; ďalej, ţe pri novom prerokúvaní právnej veci a pri judikovaní a formulovaní rozsudku sa opätovne nedostatočne, neúplne a nepresvedčivo vysporiadal so všetkými relevantnými ţalobnými námietkami, pričom takéto nedostatočné vysporiadanie spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku a rovnako sa nedostatočne a nepresvedčivo, napriek výslovnej inštrukcii odvolacieho súdu, vysporiadal s odvolacími námietkami obsiahnutými v pôvodnom odvolaní, ako aj s námietkami, ktoré boli obsiahnuté v jeho vyjadrení z 25. mája 2012. K dôvodom výmazu spornej ochrannej známky pripomenul, ţe návrh navrhovateľa (pribratého účastníka konania) na výmaz ochrannej známky zo dňa 12.februára 2007, podaný ţalovanému dňa 15. februára 2007 sa zakladal na štyroch výmazových dôvodoch, konkrétne 9 6Sžhuv/6/2013 dôvodil ustanoveniami § 16 ods.

§ 2ods.

1 písm. g), § 16 ods.

§ 2ods.

1 písm. k), § 16 ods. 3 a § 16 ods. 8 zákona č. 55/1997 Z. z., pričom ţalovaný svoje prvostupňové rozhodnutie, ktorým sa napadnutá ochranná známka vymazáva z registra ochranných známok v plnom rozsahu, zaloţil iba na aplikácii jediného výmazového dôvodu, konkrétne na ustanovení § 16 ods.

§ 2ods.

1 písm.

1. k)zákona č. 55/1997 Z. z. teda, ţe prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná prihlasovateľom v dobrej viere a vo vzťahu k ostatným dôvodom ţalovaný konštatoval, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe ţalovaný v súvislosti s podaním prihlášky ochrannej známky vymedzil tri skutkové podstaty, ktorých naplnením môţe byť prihláška ochrannej známky podaná v zlej viere, konkrétne ide o situácie (
2. i)za situácie, kedy navrhovateľovi výmazu patrí tzv. staršie právo (rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu) v SR (
3. ii)za situácie, kedy medzi majiteľom napadnutej ochrannej známky a navrhovateľom výmazu existuje nejaká forma právneho vzťahu a (iii) za situácie, kedy prihlasovateľ podá prihlášku napadnutej ochrannej známky, keď vie, resp. má vedomosť o tom, ţe označenie, tvoriace napadnutú ochrannú známku, patrí v čase podania takejto prihlášky niekomu inému, pričom v súvislosti s treťou skutkovou podstatou ţalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia prvého stupňa dodáva, ţe dotknutá osoba (navrhovateľ výmazu) nemusí vlastniť na území SR ţiadne tzv. staršie práva (rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu), ktorá by mohla brániť zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú ochrannú známku, do registra ochranných známok. V tejto súvislosti povaţoval za potrebné dodať, ţe vymedzenie troch skutkových podstát súvisiacich s prípadom, keď prihláška ochrannej známky nie je podaná v dobrej viere, ţalovaný vykonal svojou úvahou sám, čo nemá akúkoľvek oporu ani v právnej úprave pôvodného zákona o ochranných známkach a ani v tej, ktorá je obsiahnutá v aktuálnom zákone o ochranných známkach. Poukázal ďalej na to, ţe aplikáciu skutkových podstát uvedených pod bodmi (
4. i)a (
5. ii)ţalovaný pri posudzovaní výmazového dôvodu podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm.
6. k)zákona č. 55/1997 Z. z. vylúčil a celé svoje rozhodnutie prvého stupňa zaloţil na pouţití skutkovej podstaty definovanej v bode (iii), ktorý moţno definovať ako taţko preskúmateľný výmazový dôvod vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti, vágnosti a vďaka značnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný. Dôvodil, ţe pokiaľ výmazový dôvod podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm.
7. k)pôvodného zákona o ochranných známkach predstavuje v pohľadu dokazovania vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti a vágnosti a vďaka značnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný, z povahy veci samej veľmi ťaţko preukázateľnú situáciu, potom o skutkovej podstate, definovanej v bode (iii), ktorá bola 10 6Sžhuv/6/2013 výsledkom svojvoľnej a arbitrárnej myšlienkovej tvorivosti ţalovaného, to platí dvojnásobne. Poukázal na to, ţe zatiaľ čo skutkovú podstatu podľa bodu (i), ako je vymedzená samotným ţalovaným, tento vzťahuje striktne na územie SR, čím nepochybne vymedzenie tejto skutkovej podstaty podmieňuje aplikáciou elementárnej známkoprávnej zásady teritoriality, skutkovú podstatu podľa bodu (iii) ţalovaný svojím doplnkovým výkladom obsiahnutým v odôvodnení rozhodnutia prvého stupňa na území SR náhle neviaţe, pričom svoj dôvod neobjasňuje a preto mal za to, ţe výmazový dôvod podľa § 2 ods. 1 písm.
8. k)pôvodného zákona o ochranných známkach predstavuje arbitrárny a svojvoľný výklad tejto zákonnej normy ţalovaným, ktorý nemá akúkoľvek oporu v samotnej zákonnej známko-právnej úprave. Zdôrazniac, ţe ţalovaný a ani súd prvého stupňa neaplikovali elementárnu zásadu teritoriality, na ktorej je postavená známkoprávna úprava kaţdého vyspelého štátu poukázal na to, ţe k odmietnutiu aplikácie tejto zásady sa prvýkrát úplne otvorene vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku krajský súd tak, ţe mu oznámil, ţe význam zásady teritoriality v oblasti známkoprávnej úpravy preceňuje. K tomuto názoru krajského súdu povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe zásada teritoriality, na ktorej je postavená celá známkoprávna úprava v SR, vychádza z aplikácie doktríny suverenity štátu, uznávanej v medzinárodnom práve verejnom, pričom význam tejto doktríny spočíva v tom, ţe národné všeobecné právne predpisy kaţdého štátu sú produktom zákonodarnej činnosti toho ktorého štátu a ich územná účinnosť je z definície obmedzená hranicami toho ktorého štátu. Teda účinky národnej ochrannej známky a práv z nej plynúcich sú limitované hranicami štátu, v ktorého národnom známkoprávnom registri je tá ktorá národná ochranná známka zapísaná a výsledkom zápisného konania pred príslušným správnym orgánom. Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa, ţe podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky údajne prihlásil označenie, ktoré v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky uţ bolo na trhu SR známe pre navrhovateľa, týmto bolo na tomto trhu pouţívané a bolo v obchodných kruhoch SR známe pre jeho výrobky poukázal na to, ţe tieto tvrdenia boli ţalovaným a neskôr aj krajským súdom bez výhrad prijaté a stali sa základom pre úspešné uplatnenie výmazového dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm.
9. k)pôvodného zákona o ochranných známkach a v nadväznosti na to rozhodnutie ţalovaného o výmaze napadnutej ochrannej známky sa ocitá v ostrom logickom rozpore so skutkovými a právnymi závermi ţalovaného, ku ktorým tento došiel najmä vo vzťahu k neúspešne uplatňovanému výmazovému dôvodu podľa § 16 ods. 8 pôvodného zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, ţe v súvislosti s týmto výmazovým dôvodom ţalovaný dospel k záveru, ţe listinné dôkazy predloţené navrhovateľom akokoľvek nepreukazujú pouţitie označenia S. (ako je 11 6Sžhuv/6/2013 definované vyššie) z jeho strany na území SR, ţe sú nedostatočné za účelom nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia S. jeho kvalifikovaným uţívaním v obchodnom styku na území SR zo strany navrhovateľa a ţe nepredstavujú akýkoľvek dôkaz o obchodnom styku navrhovateľa s výrobkami označenými nezapísaným označením S. na území SR. Zamysliac sa nad uvedeným poloţil otázku, ţe ako je moţné, ţe na jednej strane ţalovaný vo svojom rozhodnutí prvého stupňa vyhovel navrhovateľovi v jeho tvrdení, ţe označenie tvoriace spornú ochrannú známku, bolo v čase podania prihlášky tejto ochrannej známky pouţívané na trhu SR navrhovateľom a v tom istom rozhodnutí tieţ k záveru, ţe navrhovateľom nebolo preukázané, ţe došlo k pouţitiu označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku z jeho strany na území SR v čase podania prihlášky spornej ochrannej známky i pred ňou, rovnako aj to, ţe by kvalifikovaným uţívaním z jeho strany na území SR získalo toto označenie rozlišovaciu spôsobilosť (čím teda nemohlo byť v obchodných kruhoch SR známe pre jeho výrobky) alebo aj to, ţe by sa zúčastnil v uvedenej rozhodnej dobe obchodného styku s výrobkami nesúcimi toto označenie na území SR. V nadväznosti na aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 písm.
10. k)pôvodného zákona o ochranných známkach poukázal na to, ţe navrhovateľ tvrdil, ţe prihlášku napadnutej ochrannej známky podal zo špekulatívnych dôvodov, a to buď z dôvodu blokácie prípadného budúceho zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú ochrannú známku, čoby ochrannej známky do registra ochranných známok v SR alebo za účelom dosiahnutia zisku z prípadnej budúcej známkovej transakcie dodajúc, ţe toto tvrdenie navrhovateľa sa samo javí ako čistá špekulácia, nakoľko od roku 2005, kedy bola napadnutá ochranná známka zapísaná v jeho prospech, sa ju nepokúsil akokoľvek predať, či inak odplatne scudziť v prospech tretieho subjektu, ba práve naopak napadnutú ochrannú známku sám vyuţíval a vyuţíva v rámci svojej hospodárskej a obchodnej činnosti so svojimi výrobkami na trhu SR. Na porovnanie uviedol, ţe navrhovateľ za celé obdobie od uvedeného roku 2005 akúkoľvek hospodársku činnosť na trhu SR ţiadnym spôsobom nevykonával ani nerozvíjal. Poukázal na to, ţe navrhovateľ v súvislosti s návrhom na výmaz spornej ochrannej známky spoľahlivo nepreukázal akýmikoľvek listinnými dôkazmi skutkové okolnosti, ktoré však boli podstatné pre posúdenie otázky výmazu spornej ochrannej známky v registra ochranných známok, vrátane výmazového dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm.
11. k)pôvodného zákona o ochranných známkach, konkrétne i. skutočnosť, ţe by navrhovateľ kedykoľvek vyrábal vlastné výrobky nesúce označenie tvoriace spornú ochrannú známku a tieto sám dodával na trh SR; 12 6Sžhuv/6/2013 ii. skutočnosť, ţe by navrhovateľ bol prvým uţívateľom nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR; iii. skutočnosť, ţe by navrhovateľ bol prvým uţívateľom nezapísaného označenia tvoriaceho spornú ochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu inej krajiny; iv. skutočnosť, ţe by navrhovateľ aktuálne či recentne uţíval nezapísané označenie tvoriace spornú ochrannú známku, v rámci sústavnej hospodárskej či obchodnej činnosti so svojimi výrobkami na území SR; v. skutočnosť, ţe by navrhovateľ bol vôbec hospodársky činný; vi. skutočnosť, ţe by do momentu začatia rôznych súdnych a správnych sporov so ţalobcom navrhovateľ nechal vo svoj prospech zapísať označenie tvoriace spornú ochrannú známku, ako ochrannú známku, a to v ktorejkoľvek jurisdikcii sveta; vii. skutočnosť, ţe do momentu začatia rôznych súdnych a správnych sporov so ţalobcom navrhovateľ bol, s výnimkou českej národnej ochrannej známky „S. C. S.“ v období od 28. augusta 2004 do 16. februára 2007, majiteľom akejkoľvek národnej ochrannej známky či jej medzinárodného zápisu, ktorá by bola zhodná či zameniteľne podobná so spornou ochrannou známkou; viii. skutočnosť, ţe by označenie tvoriace spornú o ochrannú známku získalo svojím uţitím zo strany navrhovateľa na území SR rozlišovaciu spôsobilosť pre jeho výrobky; ix. skutočnosť, ţe by sa označenie tvoriace spornú ochrannú známku, stalo na území SR v tamojších obchodných kruhoch známe pre výrobky (najmä štruktúrovaný kabeláţny systém) navrhovateľa; x. skutočnosť, ţe označenie tvoriace spornú ochrannú známku získalo na území SR, príp. v inej jurisdikcii, vysoký distinkčný status nezapísanej všeobecne známej známky pre výrobky navrhovateľa a v prospech jeho subjektu; xi. skutočnosť, ţe by označenie, tvoriace spornú ochrannú známku, získalo na území SR vysoký distinkčný status ochrannej známky poţívajúce dobrého mena pre výrobky navrhovateľa v prospech jeho subjektu. V súvislosti s vymenovanými skutkovými okolnosťami poukázal na to, ţe navrhovateľ dôkazné bremeno, ktoré bol povinný uniesť, neuniesol zdôrazniac skutočnosť, ţe ţalovaný, ako aj súd prvého stupňa nedostatky pri znášaní dôkazného bremena navrhovateľom prehliadli, čím porušili jeho základné procesné práva. Zároveň zdôraznil, ţe skutočnosti 13 6Sžhuv/6/2013 uvedené pod bodmi (
12. i)aţ (
13. vi)boli spoľahlivo preukázané pri rozsiahlom dôkaznom konaní, ktoré prebiehalo v rámci vymedzeného konania pred Krajským súdom Brno. Na strane druhej poukázal na to, ţe ţalovaný, ako aj krajský súd neprihliadli ku skutkovým okolnostiam, ktoré tvrdil a preukázal a tieto boli relevantné pre prejednávanú výmazovú vec, konkrétne uviedol, ţe išlo najmä o : i. skutočnosť, ţe ţalobca a/alebo jeho materská obchodná spoločnosť, ako jeho 100 % spoločník (ako je vymedzené ďalej) boli prvými uţívateľmi nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR, a to ešte pre majetkovým vstupom navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti ţalobcu dňa 29.8.2001; i sám ţalovaný vo svojom rozhodnutí prvého stupňa koniec koncov pripúšťa, ţe materská obchodná spoločnosť ţalobcu predávala na území SR výrobky označené označením, tvoriacim spornú obchodnú známku; ii. skutočnosť, ţe materská obchodná spoločnosť ţalobcu bola prvým uţívateľom nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu na území ČR, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti ţalobcu dňa 29. augusta 2001; iii. skutočnosť, ţe materská obchodná spoločnosť ţalobcu bola a/alebo je vlastníkom národnej ochrannej známky zhodujúcej sa so spornou ochrannou známkou, ktorá bola zapísaná pre jeho výrobky a sluţby, a medzinárodných zápisov takýchto ochranných známok, najmä vlastníkom národných ochranných známok v USA a Kuwaite, pričom vlastníkom národnej ochrannej známky v USA je uţ od roku 2002; iv. skutočnosť, ţe národné ochranné známky zhodné so spornou ochrannou známkou [s výnimkou českej národnej ochrannej známky „S. C. S.“ (ďalej len „česká ochranná známka“), ktorá bola zmluvou o prevode ochrannej známky zo dňa 28.8.2004 prevedená na navrhovateľa), vrátane americkej národnej ochrannej známky zhodnej so spornou ochrannou známkou a ich medzinárodnými zápismi boli integrálnou súčasťou majetku českej obchodnej spoločnosti Intelek s.r.o., ktorá je materskou spoločnosťou ţalobcu (ďalej len „Intelek ČR“), k momentu prevodu 100 % obchodného podielu na Intelek ČR z navrhovateľa na českú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4. marca 2005 a v majetku Intelek ČR tak zostali i po tomto dni; 14 6Sžhuv/6/2013 v. skutočnosť, ţe ţalobca a/alebo Intelek ČR boli, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti ţalobcu dňa 29. augusta 2001 a sú kontinuálne a sústavne aktívni v hospodárskom a obchodnom styku, a to i na trhu ČR a SR, v rámci ktorého uplatňujú svoje výrobky a sluţby označované ochrannou známkou zhodnou so spornou ochrannou známkou; vi. skutočnosť, ţe k momentu prevodu 100 % obchodného podielu na Intelek ČR z navrhovateľa na českú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4.3.2005 bol medzinárodný zápis českej ochrannej známky samostatným predmetom práv k nehmotným statkom a predstavoval samostatnú majetkovú hodnotu v majetku Intelek ČR. Poukázal na to, ţe vyššie popísaným nerovným prístupom k hodnoteniu skutkových okolností tvrdených účastníkmi konania, bagatelizovaním dôkazov, ktoré predloţil na preukázanie svojich tvrdení a prehliadnutím toho, ţe navrhovateľ (pribratý účastník konania) nepredloţil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ţalovaný porušil jeho právo na rovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania v rámci správneho procesu, ako aj jeho právo na rovnosť pred zákonom (čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd). Vo vzťahu k situácii, keď navrhovateľ vyuţil zákonné ustanovenie o tzv. nevernom agentovi, ktoré predstavuje mimoriadny prípad, kedy známkoprávna úprava umoţňuje prelom do striktnej zásady teritoriality, a na základe ktorého sa dá pre účely konania o slovenských ochranných známkach za ustanovených podmienok odkázať na zahraničné ochranné známky vo vlastníctve osoby uplatňujúcej námietku či návrh na výmaz uviedol, ţe argument tzv. neverného agenta ţalovaný ani v najmenšom náznaku nepouţil a rovnako vyššie uvedený argument vo svojom predchádzajúcom rozsudku nezmienil ani krajský súd dodajúc, ţe uvedený argument s ohľadom na dôkaznú núdzu uplatnil zástupca ţalovaného aţ na pojednávaní pred krajským súdom, ktoré sa uskutočnilo v nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu, a to v reakcii na argumentáciu ohľadom aplikácie princípu teritoriality v práve ochrannej známky. V tejto súvislosti namietal, ţe tento argument ţalovaného krajský súd úplne pasívne a paušálne prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez toho, aby sa jeho dôvodom a relevanciou vo vzťahu k prejednávanému výmazovému dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm.
14. k)pôvodného zákona o ochranných známkach akokoľvek sám zaoberal. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k zmienenému ustanoveniu § 7 písm.
15. e)aktuálneho zákona o ochranných známkach namietal, ţe toto 15 6Sžhuv/6/2013 ustanovenie nebolo ţalovaným vôbec pouţité v rámci správneho konania doplniac, ţe ustanovenie § 7 písm.
16. e)musí byť v prvom rade vykladané veľmi reštriktívne, doslovne s dikciou tohto ustanovenia, pretoţe predstavuje úplne mimoriadny prelom do všeobecne v známkovej úprave aplikovanej zásady teritoriality a subjektom oprávneným na uplatnenie námietky podľa § 7 písm.
17. e)je výlučne majiteľ zahraničnej ochrannej známky, teda námietku nemôţe uplatňovať uţívateľ tzv. nezapísaného označenia. Ďalej poukázal na to, ţe ďalším predpokladom pre uplatnenie uvedenej námietky je existencia právneho vzťahu obchodného zastúpenia medzi majiteľom zahraničnej ochrannej známky a jeho obchodným zástupcom na území SR, ktorý akoby prihlasovateľ poţiadal o zápis označenia zhodného so zahraničnou ochrannou známkou do registra svojím menom a bez súhlasu majiteľa ochrannej známky. Zdôraznil zároveň, ţe v čase prvostupňového konania pred ţalovaným, navrhovateľ uţ nebol v pozícii majiteľa zahraničnej ochrannej známky (teda českej ochrannej známky, ktorú ako jedinú ochrannú známku po dobu určitú vlastnil), nakoľko sa o ochrannú známku svojimi krokmi vo februári 2007 pripravil. Tieţ v tejto súvislosti poukázal na to, ţe obe podmienky zápisnej nespôsobilosti musia byť splnené kumulatívne, inak uvedené ustanovenie nie je moţné aplikovať. Ďalej namietal nemoţnosť uplatňovania ustanovenia § 7 písm.
18. e)aktuálneho zákona o ochranných známkach, a to s odkazom na ustanovenie § 35 ods. 3 aktuálneho zákona o ochranných známkach, ktorý nadobudol účinnosť aţ 1. januára 2010. Konkrétne dôvodil, ţe vzhľadom na dátum účinnosti zákona č. 506/2009 Z. z., mohlo byť ustanovenie § 35 ods. 3 teoreticky aplikované v druhostupňovom správnom konaní, ktoré sa uskutočnilo v roku 2010, avšak mal za to, ţe vzhľadom na skutočnosť, ţe všetky znaky skutkovej podstaty dôvodu zápisnej nespôsobilosti podľa § 7 písm.
19. e)zákona č. 506/2009 Z. z. uţ v roku 2010 neexistovali (najmä absencia existencie zahraničnej ochrannej známky), nemohlo byť ustanovenie § 35 ods. 3 aplikované ţalovaným v rámci odvolacieho konania. Záverom v súvislosti s otázkou tzv. neverného agenta uviedol, ţe odkaz na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR citovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku je zavádzajúci, nakoľko právnu úpravu o tzv. nevernom agentovi, ako sa ju dodatočne snaţil uplatniť ţalovaný a ako bola akceptovaná krajským súdom nemoţno v prejednávanej právnej veci vyuţiť. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 vety prvej O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného sp. zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56 2008 zo dňa 27. júna 2008 a rozhodnutie ţalovaného sp. zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-II/66 2010 zo dňa 4. júna 2010 sa zrušuje 16 6Sžhuv/6/2013 a vec sa vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčísli v lehote 3 dní od rozhodnutia. III. Ţalovaný vo svojom vyjadrení, plne sa stotoţniac s napadnutým rozsudkom uviedol, ţe ţalobca neuviedol v ţalobe (pravdepodobne mal na mysli v odvolaní, pozn. odvolacieho súdu) také argumenty, ktoré by viedli odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozhodnutia z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250ja ods. 3 O.s.p.). K vymedzeniu odvolacích dôvodov poukázal na to, ţe pouţitie ustanovení § 221 ods. 1 písm.
20. h)OSP a ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
21. c)a
22. d)OSP je v správnom súdnictve veľmi limitované (ak nie úplne vylúčené), pričom zásadný význam má § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je súd vo vykonávaní vlastného dokazovania limitovaný poţiadavkou nevyhnutnosti za účelom preskúmania napadnutého rozhodnutia, nakoľko pre rozhodnutie súdu je zásadne rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí doplniac argument, ţe konanie na správnom súde nie je pokračovaním správneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sţo/150/2009 z 1. marca 2010). Pre úplnosť poznamenal, ţe jedinú výnimku predstavuje súdny prieskum vecí tzv. plnej jurisdikcie, medzi ktoré však tento prípad nepatrí. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v odvolaní (str. 3 aţ 7) obsiahlo rekapituluje doterajší priebeh správneho konania s tým, ţe pridáva nové, veľmi sugestívne tvrdenia. Tieţ označil za úplne irelevantnú časť V odvolania (str. 8 aţ 10), v ktorej sa ţalobca venuje rozboru tých v návrhu uplatnených výmazových dôvodov, tzn. dôvodov neplatnosti podľa zákona o ochranných známkach, ktoré v prvostupňovom rozhodnutí vyhodnotil ako nepreukázané a na potvrdenie tohto záveru argumentoval štyrmi dôvodmi : 1. ţalobca v pozícii majiteľa napadnutej ochrannej známky mal v uvedenej časti správneho konania procesný úspech a objektívne tak nemôţe byť ukrátený na svojich právach, na čo poukazoval uţ vo svojom vyjadrení k ţalobe 2. ţalobca prehliada skutočnosť, ţe všetky dôvody neplatnosti ochrannej známky tvoria navzájom nezávislé skutkové podstaty, vymedzené príslušným ustanovením zákona o ochranných známkach (§ 5 aţ 7), pričom aplikácia kaţdého z týchto dôvodov v konkrétnom prípade nie je nijako podmienená naplnením nejakého podstatného znaku z inej skutkovej podstaty, inými slovami neunesenie dôkazného bremena 17 6Sžhuv/6/2013 zo strany navrhovateľa výmazu vo vzťahu k trom uplatneným dôvodom neznamená, ţe by mal byť neúspešný aj pri štvrtom uplatnenom dôvode 3. nevyberá si podľa svojej úvahy, ktorý z uplatnených dôvodov neplatnosti bude aplikovať, ale toto závisí od skutkového stavu a vykonaného dokazovania 4. ţalobca túto argumentáciu ani náznakom nepouţil v ţalobe a dokonca ani v odôvodnení rozkladu (č.l. 67 správneho spisu). Zopakujúc, ţe argumentácia ţalobcu je zmätočná a zjavne účelová zdôraznil, ţe preukázanie obchodného styku navrhovateľa na území SR jednoducho nie je podmienkou aplikácie dôvodu neplatnosti ochrannej známky spočívajúceho v neexistencii dobrej viery pri podaní jej prihlášky, pričom na tomto závere nič nezmení ani dôvodenie ţalobcu zásadou teritoriality (str. 12 aţ 14 a 18 aţ 21) . Za ústredné (hlavné) odvolacie tvrdenie povaţoval tvrdenie ţalobcu o údajnom arbitrárnom výklade dôvodu neplatnosti ochrannej známky spočívajúceho v neexistencii dobrej viery pri podaní jeho prihlášky v nadväznosti na údajné porušenie zásady teritoriality v známkovom práve (časť VI a VIII odvolania). Odmietnuc toto tvrdenie poukázal na rozhodovaciu prax v iných štátoch EÚ (Česká republika, Maďarsko, Dánsko). Napríklad poukázal na to, ţe inštitút nedostatku dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej známky predstavuje transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/EH z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok a do zákona č. 55/1997 Z. z. bol tento inštitút doplnený novelou č. 14/2004 Z. z., ktorá transponovala prechádzajúcu Smernicu Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988. Z uvedeného mal za to, ţe je potrebné vykonať eurokonformný výklad pojmu „prihláška nepodaná v dobrej viere“, tak ako to urobil krajský súd, keď vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnom konaní vo veci C-529/07. Vo vzťahu k zásade (princíp) teritoriality, súhlasil s názorom krajského súdu, ţe ţalobca túto zásadu preceňuje doplniac, ţe ju najmä prekrucuje. Citujúc odbornú literatúru, poukázal na pravý význam zásady teritoriality, ktorá sa bezvýnimočne viaţe na územie štátu, odráţa princíp suverenity štátu a jeho zákonodarstva. Odmietol názor ţalobcu ohľadom podstaty zásady teritoriality a poukázal na to, ţe tento názor by vo svojich dôsledkoch znamenal neprípustné deformovanie práva EÚ, z ktorého bol inštitút dobrej viery do slovenského zákona o ochranných známkach prebratý. K námietke ţalobcu, ktorá úzko súvisí so zásadou teritoriality, ţe navrhovateľ neprejavil záujem o slovenský trh, vyhodnotiac ju za nespôsobilú ospravedlniť podanie 18 6Sžhuv/6/2013 prihlášky ochrannej známky, poukázal na zhodné posúdenie podobnej obrany v iných členských štátoch EÚ (napr. rozsudok NSS ČR z 23. apríla 2010, sp. zn. 5As 17/2009). Záverom poukázal na to, ţe zjavným dôkazom toho, ţe dovolávanie sa zásady teritoriality zo strany ţalobcu je účelové, je aj skutočnosť, ţe uţ pri podaní prihlášky slovenskej ochrannej známky POZ 5720-2005 poţiadal prihlasovateľ o rozšírenie medzinárodného zápisu do ďalších 32 krajín, na ktorú skutočnosť správne poukázal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku. Z dôvodu vyššie uvedených skutočností preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. IV. Pribratý účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu, poukazujúc na správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, navrhol jeho zamietnutie (správne sa mal domáhať potvrdenia napadnutého rozsudku). Z pomerne rozsiahleho vyjadrenia povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť argument pribratého účastníka, ktorý ním poukázal na ustanovenie § 250h O.s.p., v súlade s ktorým môţe ţalobca aţ do rozhodnutia súdu rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote podľa § 250b O.s.p., t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v spojitosti so skutočnosťou, ţe ţalobca začal poukazovať na otázku teritoriality aţ v podaní zo dňa 25. mája 2012. Teda podľa jeho názoru ide o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, ktoré bolo prípustné len do dvoch mesiacov od doručenia správneho rozhodnutia a preto na novú argumentáciu ţalobcu predloţenú v odvolaní k pôvodnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici a v odvolaní voči terajšiemu rozsudku nie je moţné brať zreteľ. Pribratý účastník podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku, ktorým mu krajský súd nepriznal náhradu trov konania namietajúc, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
23. f)O.s.p.]. V odvolaní, odvolávajúc sa na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 1Sţr/64/2011 z 14. februára 2011, 1Sţr/46/2011 z 31. januára 2012, 1Sţr/52/2011 zo 17. januára 2012) argumentoval tým, ţe v konaní podporoval úspešného ţalovaného. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 1 085,28 €. 19 6Sžhuv/6/2013 V. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu a pribratého účastníka a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.). Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom ţalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu ţalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840- I/56-2008 z 27. júna 2008 – ktorým na návrh navrhovateľa AESP, Inc., USA bola podľa § 16 ods.

§ 2ods.

1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. o ochranných známkach 20 6Sžhuv/6/2013 vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka „S. C. S.“ č.X. ţalobcu ako majiteľa, z dôvodu, ţe majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne – rozhodol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z. tak, ţe prvostupňové rozhodnutie zmenil a ochrannú známku č. 211840 „S. C. S.“ vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods.7 zákona č. 506/2009 navrhovateľovi. Podľa názoru ţalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, ţe v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1. januára 2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej známky sa povaţuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1, bolo potrebné zmeniť výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s ustanovením § 35 ods.1 zákona č. 506/2009 Z. z. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie správneho orgánu, ktorým na základe návrhu navrhovateľa podľa § 16 ods.

§ 2ods.

1 písm.

1. k)zákona o ochranných známkach bola ochranná známka „S. C. S.“ č. X. ţalobcu ako majiteľa vyhlásená za neplatnú z dôvodu, ţe ţalobca v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne. 21 6Sžhuv/6/2013 Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, povaţuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Podľa ust. § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, ţe neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zániku. Podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, ţe bola zapísaná v rozpore s podmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom. Predmetný návrh na výmaz ochrannej známky bol posudzovaný podľa ust. § 16 ods.1 zák. č. 55/1997 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods.1 písm.
2. k)zák .č. 55/1997 Z. z., pričom ustanovenie § 16 ods.1 zák. č. 55/1997 Z. z. sa prakticky bez vecných zmien pretransformovalo do § 35 ods.1 zák. č. 506/2009 Z. z. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z., za ochrannú známku nemožno uznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere. Podľa ust. § 51 ods.5 zákona č. 506/2009 Z.z., na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 aţ 34, 39, 49, 50, § 59 ods.1 a § 60. Prvostupňový správny orgán bol povinný postupovať podľa § 40b ods.2, 3 zák. č. 55/1997 Z. z. v zmysle ktorého, úrad vykonával dokazovanie a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a rozhodoval 22 6Sžhuv/6/2013 na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predloţené alebo navrhnuté. Zákon č. 55/1997 Z. z. bol zrušený 1. januára 2010, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z., ktorý v rámci jeho spoločných ustanovení v § 52 ods. 1, 2 a 3 upravil podklady na rozhodnutie tak, ţe - účastník konania je povinný navrhnúť a predloţiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, - úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, - úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predloţené. Zo ţaloby vyplýva, ţe základnou námietkou ţalobcu bola skutočnosť, ţe ţalovaný viacnásobne v napadnutom rozhodnutí porušil ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku a § 52 ods. 1,2, 3 zákona č. 506/2009 Z. z.. Namietal tieţ, ţe ţalovaný si v plnom rozsahu osvojil tvrdenia navrhovateľa výmazu o vzájomných vzťahoch navrhovateľa výmazu, ţalobcu a ţalobcovej materskej spoločnosti, pričom ignoroval dôkazy a tvrdenia predložené žalobcom. Ţalovaný nedostatočne skúmal zlú vieru žalobcu pri podávaní prihlášky a ním tvrdenú skutočnosť, ţe navrhovateľ výmazu pri prevode českej ochrannej známky X. neprejavil ţiadny záujem o nadobudnutie práv plynúcich z medzinárodného zápisu ochrannej známky S.C. S.č. X. na území SR a rovnako neprejavil záujem o nadobudnutie práv z citovanej medzinárodnej známky ani pri zmluvnom predaji dňa 4. marca 2005 svojho 100% podielu českej spoločnosti Intelek spol. s r.o. Ţalobca v rámci ţaloby argumentoval, ţe práva plynúce z medzinárodného zápisu ochrannej známky S. C. S. č. X. majú samostatný charakter. Ţalobca ako ţalobný dôvod tieţ uviedol, ţe všetky dôkazy ţalobcu o nezáujme navrhovateľa výmazu o slovenský trh vyhodnotil ţalovaný ako jeho domnienku a nie ako skutočnosť, ktorú mal podrobne skúmať v rámci dokazovania. Zdôraznil, ţe navrhovateľ výmazu v súčasnosti nedodáva na slovenský trh ţiaden tovar, dodáva ho len ţalobca. Ţalovaný si tieţ bez existencie relevantných dôkazov a ignorujúc dôkazy predloţené ţalobcom do spisu ţalovaného osvojil názor, ţe výrobky dodávané do SR patrili navrhovateľovi výmazu, ktorý túto skutočnosť podloţil len katalógmi, pričom v právnej praxi relevantným dôkazom takýchto skutočností sú napr. dodávateľské faktúry, zmluvy a podobne. Nakoľko takéto dôkazy absentujú, ţalobca povaţoval uvedenú skutočnosť za nepreukázanú. 23 6Sžhuv/6/2013 V prejednávanej veci sa súdny prieskum týkal ţalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým bola napadnutá ochranná známka ţalobcu podľa § 35 ods. 1 zákona o ochranných známkach vyhlásená za neplatnú potom, ako orgán rozhodujúci o rozklade podanom ţalobcom dospel k záveru, ţe prihláška tejto ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere. Z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. vyplýva, ţe za ochrannú známku nemožno uznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere. Nedostatok dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej známky predstavuje absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti podľa § 2 ods.1 zák. č. 55/1997 Z. z. – kedy ţalovaný sám zisťuje zlú vieru na strane prihlasovateľa – a tieţ je dôvodom relatívnym, keď v konaní z vlastného podnetu alebo na základe návrhu dotknutej osoby podľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. zistí, ţe bola zapísaná v rozpore s podmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom. Inštitút nedostatku dobrej viery pri podan