1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho predchodcu ţalovaného, č.: I/222/19661-123169/2011/993415-r zo dňa
ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 eur. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 2 v spojení s § 15, s § 16, s § 29 ods. 2,4,8 a § 32 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní a poplatkov) a súčasne v intenciách § 49 ods.1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH). Krajský súd napadnuté rozhodnutie ţalovaného súčasne posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v Smernici Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ poukazom na príslušné rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov zistil, ţe ţalovaný rozhodnutím č. I/222/19661-123169/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011
5 zákona o správe daní potvrdil odvolaním ţalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 604/230/144105/11/Mich zo dňa 5. septembra 2011, ktorým správca dane - Daňový úrad Bratislava V., vyrubil ţalobcovi
6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 eur.; správca dane vykonal u ţalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2010 daňovú kontrolu, v priebehu ktorej správca dane zistil ţe platiteľ dane – ţalobca, za zdaňovacie obdobie apríl 2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej sume 27.571,57 eur; ţalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepredloţil ţiadne doklady, a preto ho správca dane vyzval na predloţenie dokladov za zdaňovacie obdobia január, február, apríl aţ december 2010; ţalobca napriek výzve, doručenej mu dňa 12. 7. 2011, správcovi dane poţadované doklady na výkon kontroly nepredloţil a ani neoznámil dôvody ich nepredloţenia, poţadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu a na výzvu správcu dane vôbec nereagoval; správca dane v procese dokazovania
1 zákona o správe daní listom č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je moţné tvrdiť, ţe vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania bolo v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Konštatoval, ţe správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Mal zato, ţe postupom správnych orgánov taktieţ nebola odňatá ţalobcovi ako účastníkovi daňového konania moţnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, z ktorých dôvodov správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväzný predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Poukazom na právnu úpravu, ktorú citoval, ustanovenú v § 29 ods. 2,8 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 49 ods. 1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. krajský súd konštatoval, ţe správca dane dodrţal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, teda hodnotil právne úkony
skutočného obsahu, keď konštatoval, ţe skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako 5 6Sžf/101/2013 na nakúp od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. Tvrdenie ţalobcu, ţe správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré ţiadal ku konkrétnym daňovým priznaniam predloţiť, povaţoval krajský súd v rozpore so skutkovým stavom, pretoţe je evidentné, ţe doklady, ktoré poţadoval správca dane na výkon daňovej kontroly boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa
názoru krajského súdu, keďţe ţalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, ktoré sú deklarované v podanom daňovom priznaní, správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní, majúc za to, ţe na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15, § 16 zákona o správe daní v nadväznosti na súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s § 32 ods. 1 tohto zákona a prijal záver v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 tohto zákona. Krajský súd upriamil pozornosť na to, ţe povinnosťou štátnych orgánov okamihom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je postupovať s legislatívou Európskej únie, a teda v danom prípade v súlade so Smernicou Rady EÚ 2006/112/ES z
ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ţalobu zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 O.s.p., v konaní neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal a rovnako ani ţalovanému, ktorý
ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca. Navrhoval, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu v súlade s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, ţe vec nesprávne právne posúdil. Dôvodil, ţe z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ţe prvostupňový súd sa stotoţnil s obsahom administratívneho spisu, pričom si osvojil tam zistený skutkový stav a právne závery a právne posúdenie veci. Vyslovil názor, ţe ţalovaný a ani prvostupňový súd sa ţiadnym spôsobom nevyporiadal s dôvodmi uvedenými v ţalobe a to, konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR, číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 511/1992 Zb.),
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Tvrdil, ţe z administratívneho spisu je zrejmé, ţe v konaní bolo vypočutých viacero osôb – všetky však bez prítomnosti ţalobcu, bez moţnosti konfrontácie, 8 6Sžf/101/2013 čo výrazne zúţilo právo daňového subjektu uplatniť svoj vplyv na výsledky dokazovania, ktorým postupom bola ţalobcovi odňatá moţnosť ochrany jeho práv a to právo klásť svedkom otázky. Na podporu svojich tvrdení ţalobca citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. : III ÚS 153/
skutočného obsahu, keď skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov, pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. V danej súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora ES – C- 255/02 Halifax plc 21. februára 2006, C 440/04 Recolta Recycling SPRL, C-439/04.
názoru ţalovaného krajský súd rozhodol správne, keď konštatoval, ţe neboli zistené ţiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a ţalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, správne tieţ poukázali na judikatúru Súdneho dvora, v súlade s ktorou aj rozhodli, a preto krajský súd dospel k správnemu záveru, ţe námietky uvedené v ţalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a preskúmavané rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, Daňového úradu Bratislava V., ktorým správca dane ţalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 Eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého 12 6Sžf/101/2013 stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení rozdielu dane z pridanej hodnoty ţalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 eur v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. postupom
zákona č. 511/1992 Zb.. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého 13 6Sžf/101/2013 rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Odvolací súd v odvolacom konaní pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré tieţ poukazuje prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré z tohto dôvodu odvolací súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu daného prípadu zistil, ţe vo veci totoţných účastníkov preskúmavacieho konania v obdobnom prípade – vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v roku 2010, avšak za iný mesiac a to január, rozhodol Najvyšší súd slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sţf 41/2013 zo dňa 19. marca 2014, a preto v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250ja ods. 7 O.s.p. na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje a súčasne z neho cituje nasledovné: „
ust. § 2 ods. 1,3,6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. 14 6Sžf/101/2013
ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane
j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
ust. § 49 ods. 1, 2 písm.a/ zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. 15 6Sžf/101/2013 Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní zabezpečil súčinnosť s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov ţalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Z predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe daňové orgány oboch stupňov sa náleţite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, ţe daňový subjekt – ţalobca súčinnosť správcu dane odmietol. Z uvedeného dôvodu nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcu, ţe vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a ţe vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa 16 6Sžf/101/2013 preukázané, ţe ţalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených ţalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie ( január 2010) na základe faktúr zadováţených v daňovej kontrole, sa uskutočnilo spôsobom deklarovaným ţalobcom, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom ţalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. – v zmysle ktorej právnej úpravy ţalobca má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - ţalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - ţalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, ţe nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.“ V zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane z tovarov a sluţieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto sluţbe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby. To znamená, ţe právo na odpočítanie dane si môţe daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáţe, ţe došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. 17 6Sžf/101/2013
platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. preukáţe. Ţalobca bol povinný správcovi dane preukázať, ţe zdaniteľné obchody, tak ako ich deklaroval v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie sa reálne uskutočnili, čo v uvedenom prípade aj
názoru najvyššieho súdu nebolo platiteľom (ţalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda aj odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, ţe ţalovaný ani prvostupňový súd sa ţiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v ţalobe a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly, okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, odvolací súd túto námietku povaţoval za nedôvodnú. Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, ţe z pohľadu daňového procesu sa sám ţalobca ukrátil o svoje právo konať v danej veci, keď odmietol súčinnosť so správcom dane. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, ţe ospravedlnením nemôţe byť ani skutočnosť, ţe ţalobca bol v čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretoţe tento mal moţnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne konanie, ktoré právo avšak v priebehu daňovej kontroly nevyuţil. Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ktorú však nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a to, ţe daňový subjekt (ţalobca) nemohol klásť svedkom otázky, odvolací súd uvádza, ţe konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, teda neboli vypočutí ako svedkovia. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na to, ţe svedkom môţe byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu a súčasne, ţe daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov. Zo skutkových zistení ďalej vyplýva, ţe ako svedok v danom prípade vypovedala len p. D. (osoba personálne prepojená 18 6Sžf/101/2013 s konateľom spoločnosti, ktorá vyhotovovala za ţalobcu faktúry a spracovávala mu aj účtovníctvo
jeho pokynu), ako aj, ţe svedeckú výpoveď menovanej hodnotil správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a pritom prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v danom prípade najavo. Zo zadováţených dôkazov vychádzajúc aj z vyjadrení konateľov spoločnosti k činnosti spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. M. a p. M., odvolací súd taktieţ vyhodnotil získané dôkazy tak, ţe zdaniteľné obchody, z ktorých si ţalobca ako platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili a k dodaniu tovaru reálne nedošlo, keď skutkové okolnosti vypovedajú len o tom, ţe v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov, bez reálneho dodania. Odvolací súd nepovaţoval za opodstatnenú ani námietku ţalobcu, ţe z dôvodu väzby nemohol v daňovom konaní predkladať poţadované doklady a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, keďţe to znemoţnili skutkové okolnosti. Zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, ţe správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly poţiadal Ţiadosťou o doručenie úradnej písomnosti číslo 604/321/111242/2011/Cib zo dňa 24. júna 2011, Ústav na výkon väzby Leopoldov o doručenie úradnej písomnosti – Výzvy na predloţenie dokladov č. 604/321/111240/2011Cib zo dňa 24. júna 2011, štatutárnemu zástupcovi spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. p. M., predmetná výzva bola menovanému doručená dňa 12. júla 2011, avšak i napriek doručenej výzve daňový subjekt poţadované doklady nepredloţil, ani ich predloţenie ţiadnym spôsobom nezabezpečil. Odvolací súd zastáva názor, ţe ak mal alebo má daňový subjekt vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú, mal nielen moţnosť, ale aj povinnosť tieto doklady zabezpečiť a predloţiť ich správcovi dane prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby, čo v danom prípade daňový subjekt neurobil. Aj
názoru odvolacieho súdu skutkové okolnosti danej veci vyvracajú dôvodnosť tvrdenia ţalobcu, ţe mu bolo odňaté právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a ţe upozornil správny orgán, ţe bez súčinnosti OČTK nemôţe sám predloţiť doklady, keď zo skutkových zistení je zrejmé, ţe správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, čoho dôkazom je aj list správcu dane č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru odvolacieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, ţe v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane neuprel ţalobcovi ţiadne právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň správca dane vytvoril ţalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo ţalobca nevyuţil, pretoţe v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a poţadované doklady i napriek výzve správcu dane, nezabezpečil. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami. Odvolací súd vchádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu ţalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia 20 6Sžf/101/2013 (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“ Vychádzajúc z uvedeného mal odvolací súd tieţ tak ako aj súd prvého stupňa preukázané, ţe ţalovaný a správca dane pri vydávaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených ţalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k získaniu a prevereniu dôkazov, či plnenia, ktoré ţalobca deklaroval v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2010, boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa i v danom prípade z výsledkov vykonanej daňovej kontroly vyplýva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe obchody ním deklarované za kontrolované zdaňovacie obdobie - apríl 2010, predloţenými faktúrami, skutočne aj prebehli spôsobom ţalobcom tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom práve ţalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb.. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danej veci náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci ako aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami a to aj vo vzťahu k právnej úprave ustanovenej v Smernici Rady Európskej únie 2006/112/ES z 28. novembra 2011 a vo svetle judikatúry Európskeho súdneho dvora. Odvolací súd z uvedených dôvodov povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných ţalobných a odvolacích dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. 21 6Sžf/101/2013 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal pre jeho neúspech vo veci. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 28. mája 2014 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ing. Dagmar Lojová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.