účasne v intenciách § 49 ods.1,2 písm. a/
a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH). Krajský súd napadnuté rozhodnutie ţalovaného súčasne posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v Smernici Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ poukazom na konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov zistil, ţe ţalovaný rozhodnutím č. I/222/19661-123184/2011/993415-r zo dňa
ú zdokumentované: - v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 604/321/37488/2011/Cib zo dňa
pôsob vykonávania dokazovania bolo v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Konštatoval, ţe správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Mal zato, ţe postupom správnych orgánov taktieţ nebola odňatá ţalobcovi ako účastníkovi daňového konania moţnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, z ktorých dôvodov správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväzný predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Poukazom na právnu úpravu, ktorú citoval, ustanovenú v § 29 ods. 2,8 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 49 ods.1,2 písm. a/
1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. krajský súd konštatoval, ţe správca dane dodrţal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, teda hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, keď konštatoval, ţe skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako 5 6Sžf/103/2013 na nakúp od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. Tvrdenie ţalobcu, ţe správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré ţiadal ku konkrétnym daňovým priznaniam predloţiť, povaţoval krajský súd v rozpore so skutkovým stavom, pretoţe je evidentné, ţe doklady, ktoré poţadoval správca dane na výkon daňovej kontroly boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa 31. marca 2011 a následne aj vo výzve na predloţenie dokladov zo dňa 24. júna 2011, ktorá bola doručená konateľovi spoločnosti M. do Ústavu na výkon väzby v Leopoldove, ako aj v sídle spoločnosti
účasne, ţe správca dane listom zo dňa
účinnosť pri zisťovaní skutkového stavu so správcom dane odmietol. Krajský súd poukazom na to, ţe daňová kontrola v danom prípade bola ukončená dňa
úd sa s týmto názorom stotoţnil. V danej súvislosti dal krajský súd do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ ( rozsudky Súdneho dvora - z
účasne bol vo väzbe konateľ (syn), jeho matka i sestra, pričom jediný jeho otec bol na slobode, tento však počas trvania väzby zahynul pri dopravnej nehode. Uviedol, ţe obhajca reálne nemal šancu dostať sa do priestorov ţalobcu (sídlo v Bratislave), nehovoriac o tom , ţe OČTK zaistili účtovníctvo 9 6Sžf/103/2013 tak, ţe do zápisnice uviedli, ţe sa jedná napr. o zelený šanon s označením M., počet listov 395 ks – bez akejkoľvek inej špecifikácie, na ktorú skutočnosť a to, ţe doklady ku kontrole nie sú kompletné poukazoval aj konateľ ţalobcu uţ počas výkonu kontroly a tieto vyjadrenia sú aj v spise, a preto bolo nemoţné predloţiť poţadované doklady pre účel vykonávanej kontroly. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 37/2012 - 26 zo dňa 10. apríla 2013 ako vecne správny potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia ţalovaný nesúhlasil s dôvodmi ţalobcu uvedenými v jeho odvolaní. Konštatoval, ţe v celom rozsahu sa pridrţiava svojich dôvodov uvedených v jeho písomnom vyjadrení k ţalobe a zároveň poukazuje na to, ţe ţalobca v odvolaní uvádza nové skutočnosti, ktoré neboli obsahom podaného odvolania ani ţaloby. Uviedol na to, ţe ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu uvádza ako novú skutočnosť (ktorú neuviedol ani v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru ani v podanej ţalobe), a to, ţe ţalovaný a ani prvostupňový súd sa ţiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v ţalobe a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného v § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.. Ţalovaný nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe správca dane mu neumoţnil vyuţiť jeho právo byť prítomný v konaní pri vypočutí svedkov, pretoţe konateľ ţalobcu sa sám ukrátil o svoje právo súčinnosti, majúc za to, ţe nemôţe byť ospravedlnením ani fakt, ţe konateľ ţalobcu bol v čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretoţe tento mal moţnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne konanie, ktoré právo v priebehu daňovej kontroly však nevyuţil. K tvrdeniu ţalobcu, ţe je osobou, ktorá podnikala v medzinárodnej preprave, ţalovaný poukázal na to, ţe správca dane v ţiadnom dodatočnom platobnom výmere ani v protokole neuvádza, ţe daňový subjekt mal vykonať len fiktívne obchody, dajúc do pozornosti konštatovanie správcu dane o tom, ţe nespochybňuje, ţe daňový subjekt vykonával medzinárodnú a vnútroštátnu kamiónovú prepravu, a ţe správca dane v danom prípade nespochybnil dodanie tovarov
luţieb, ktoré platiteľ deklaroval v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2010, ale správca dane na základe zisteného skutkového stavu spochybnil prijaté zdaniteľné obchody, ktoré platiteľ deklaroval v podanom dodatočnom daňovom priznaní v riadku 21 v celkovej sume 40.978,96 eur. Poukazom na skutkové zistenia a postup správcu dane pri zadovaţovaní skutkových zistení ţalovaný zdôraznil, ţe v sporných obchodných prípadoch bolo preukázané správcom dane vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami 10 6Sžf/103/2013 a ţalobcom, ktorých jediným účelom bolo získanie daňovej výhody - uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov deklarovaných v podanom daňovom priznaní a tým zníţenie vlastnej daňovej povinnosti platiteľa voči štátnemu rozpočtu. Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ţe nemohol klásť svedkom otázky, ţalovaný uviedol, ţe konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, pričom daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch postavením miestne príslušných správcov dane týchto spoločností a daňové subjekty nevypovedali v postavení svedkov. Konštatoval, ţe správca dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy aj informácie z kontrolných zistení daňových kontrol sa ostatné obdobia v roku 2010 a z doţiadaní iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií medzi spoločnosťami AUTODOPRAVA Marián Zorko, s.r.o., SCE trade, s.r.o., A.M.K . Trans, s.r.o. MZ – REAL, spol. sr.o., Z.O.GROUP, s.r.o., FENOX, s.r.o., Mária Zorková AUTODOPRAVA, s.r.o. a ďalších spoločností (zapojených v reťazových obchodných transakciách), ktoré sú uvedené v protokole o daňovej kontrole ako aj v odôvodnení vydaného dodatočného platobného výmeru, poukazom na to, ţe na základe uvedených skutočností potom správca dane uplatnené právo na odpočítanie dane v sume 40.978,96 € za zdaňovacie obdobie september 2010 daňovému subjektu – ţalobcovi, neuznal. Ţalovaný nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe viac daňových dokladov zaistených nebolo, pretoţe OČTK nezaistili všetky potrebné doklady a z dôvodu väzobného stíhania nemohol svoje tvrdenie dokázať, poukazom na to, ţe takéto tvrdenie je v rozpore s písomnom vyjadrením ţalobcu, ţe nemôţe splnomocniť ani splnomocnenca, aby ho zastupoval na daňovom úrade, pretoţe tento splnomocnenec ho nemôţe kvalifikovane zastupovať, pretoţe všetky doklady v súvislosti s firmou ţalobcu zaistil vyšetrovateľ PZ, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ Trnava vysunuté pracovisko Nitra. Ţalovaný opätovne zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu ţalobu na prerušenie daňovej kontroly. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 2 v spojení s § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na právnu úpravu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. ţalovaný konštatoval, ţe správca dane na základe uvedených zistení dodrţal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň t. j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, keď skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov, pri 11 6Sžf/103/2013 ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. V danej súvislosti ţalovaný dal do pozornosti rozsudky Súdneho dvora ES – C- 255/02 Halifax plc z 21. februára 2006, C 440/04 Recolta Recycling SPRL a C-439/04. Záverom ţalovaný konštatoval, ţe krajský súd dospel k správnemu záveru, ţe námietky uvedené v ţalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a preskúmavané rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je nedôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava V., ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 40.978,96 Eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
právnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení ţalobcovi rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 12 6Sžf/103/2013 2010 v sume 40.978,96 eur v zmysle platnej právnej úpravy ustanovenej v zákone č. 222/2004 Z. z. postupom podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym 13 6Sžf/103/2013 poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne
úladné so zákonom. Odvolací súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje
účasne na ne poukazuje. Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu daného prípadu zistil, ţe vo veci totoţných účastníkov preskúmavacieho konania v obdobnom prípade – vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v roku 2010, avšak za iný mesiac a to január, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sţf 41/2013 zo dňa 19. marca 2014, a preto v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250ja ods.7 O.s.p. na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje
účasne z neho cituje nasledovné: „Podľa ust. § 2 ods. 1,3,6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 14 6Sžf/103/2013 Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
kutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
lužieb, ktoré použije na dodávky tovarov
lužieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
lužieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, Podľa ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 15 6Sžf/103/2013 Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní zabezpečil súčinnosť s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov ţalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Z predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe daňové orgány oboch stupňov sa náleţite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, ţe daňový subjekt – ţalobca súčinnosť správcu dane odmietol. Z uvedeného dôvodu nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcu, ţe vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a ţe vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa preukázané, ţe ţalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených ţalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, ţe ţalobca spôsobom 16 6Sžf/103/2013 vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie (január 2010) na základe faktúr zadováţených v daňovej kontrole, sa uskutočnilo spôsobom deklarovaným ţalobcom, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom ţalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. – v zmysle ktorej právnej úpravy ţalobca má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
kutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sţf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - ţalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - ţalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených
plnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, ţe nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.“ V zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane z tovarov
luţieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto sluţbe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby. To znamená, ţe právo na odpočítanie dane si môţe daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáţe, ţe došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. Podľa platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. preukáţe. Ţalobca bol povinný správcovi dane preukázať, ţe zdaniteľné obchody, tak ako ich deklaroval v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie sa reálne uskutočnili, čo v uvedenom prípade aj podľa názoru najvyššieho súdu nebolo platiteľom (ţalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. 17 6Sžf/103/2013 Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda aj odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom
právne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, ţe ţalovaný ani prvostupňový súd sa ţiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v ţalobe a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly, okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, odvolací súd túto námietku povaţoval za nedôvodnú. Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, ţe z pohľadu daňového procesu sa sám ţalobca ukrátil o svoje právo konať v danej veci, keď odmietol súčinnosť so správcom dane. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, ţe ospravedlnením nemôţe byť ani skutočnosť, ţe ţalobca bol v čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretoţe tento mal moţnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne konanie, ktoré právo avšak v priebehu daňovej kontroly nevyuţil. Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ktorú však nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a to, ţe daňový subjekt (ţalobca) nemohol klásť svedkom otázky, odvolací súd uvádza, ţe konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, teda neboli vypočutí ako svedkovia. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na to, ţe svedkom môţe byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu
účasne, ţe daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov. Zo skutkových zistení ďalej vyplýva, ţe ako svedok v danom prípade vypovedala len p. D. (osoba personálne prepojená s konateľom spoločnosti, ktorá vyhotovovala za ţalobcu faktúry
pracovávala mu aj účtovníctvo podľa jeho pokynu), ako aj, ţe svedeckú výpoveď menovanej hodnotil správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a pritom prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v danom prípade najavo. Zo zadováţených dôkazov vychádzajúc aj z vyjadrení konateľov spoločnosti k činnosti spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. M. a p. M., odvolací súd taktieţ vyhodnotil získané dôkazy tak, ţe zdaniteľné obchody, 18 6Sžf/103/2013 z ktorých si ţalobca ako platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili a k dodaniu tovaru reálne nedošlo, keď skutkové okolnosti vypovedajú len o tom, ţe v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov, bez reálneho dodania. Odvolací súd nepovaţoval za opodstatnenú ani námietku ţalobcu, ţe z dôvodu väzby nemohol v daňovom konaní predkladať poţadované doklady a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, keďţe to znemoţnili skutkové okolnosti. Zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, ţe správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly poţiadal Ţiadosťou o doručenie úradnej písomnosti číslo 604/321/111242/2011/Cib zo dňa
účinnosť pri zisťovaní skutkového stavu so správcom dane odmietol, (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 604/321/140963/2011/Cib zo dňa 25. augusta 2011), čo zdôvodnil tým, ţe: „bez svojho právneho zástupcu nebude nič podpisovať ani sa vyjadrovať, do dokladov nahliadať 19 6Sžf/103/2013 nebude“, poţiadal o zavolanie stráţnika a z miestnosti, kde prebiehalo ústne pojednávanie, odišiel. Odvolací súd povaţoval za nedôvodnú aj námietku ţalobcu, ţe „obhajca reálne nemal šancu dostať sa do priestorov ţalobcu, nehovoriac o tom, ţe OČTK zaistili účtovníctvo tak, ţe do zápisnice uviedli, ţe sa jedná napr. o zelený šanon s označením M., počet listov 395 ks – bez akejkoľvek špecifikácie“, keďţe v danom prípade správca dane vykonával daňovú kontrolu v spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. a nie u daňového subjektu M.. Jeho tvrdenia povaţoval za právne bezvýznamné. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, ţe v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane neuprel ţalobcovi ţiadne právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň správca dane vytvoril ţalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo ţalobca nevyuţil, pretoţe v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a poţadované doklady i napriek výzve správcu dane, nezabezpečil. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami. Odvolací súd vchádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu ţalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
1,2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“ Odvolací súd v danej veci mal tieţ preukázané, ţe ţalovaný
právca dane pri vydávaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených ţalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k získaniu a prevereniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené. Podľa názoru odvolacieho súdu 20 6Sžf/103/2013 zhodne s názorom súdu prvého stupňa i v danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, ţe ţalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, ţe obchody, ktoré deklaroval za kontrolované zdaňovacie obdobie - september 2010, sa reálne aj uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťaţovalo dôkazným bremenom práve ţalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, náleţite preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými ţalobnými námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu ţalobcu, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p.
1,2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nezistiac ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p.
ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov tohto konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.