2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do
1 písm. b/, c/ Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 sa napadnutý rozsudok z r u š u j e.
1 Tr. por. sa vec v r a c i a Krajskému súdu v Ţiline, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 27. apríla 2007, sp. zn. 4 T 3/2005 boli obţalovaní Ing. I. S. a Ing. P. B. na rozdiel od obţaloby, ktorá skutok v nej vymedzený kvalifikovala ako trestný čin neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom
2, § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. uznaní za vinných z rovnako pomenovaného trestného činu spolupáchateľstvom
2, § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do
2 Tr. zák. (v znení účinnom do 1. januára 2006) na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon tohto trestu podmienečne odloţený na skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.
1 Tr. zák. mu bol uloţený peňaţný trest vo výmere 800 000 (osemstotisíc) Sk a pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, bol obţalovanému stanovený
3 Tr. zák. náhradný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Obţalovaný Ing. P. B.
2 Tr. zák. (v znení účinnom do 1. januára 2006) na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon tohto trestu podmienečne odloţený na skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. 2 To 11/2007 3
1 Tr. zák. mu bol uloţený peňaţný trest vo výmere 1 200 000 (jedenmilióndvestotisíc) Sk a pre prípad, ţe by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, bol obţalovanému stanovený
3 Tr. zák. náhradný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote obţalovaní Ing. I. S. a Ing. P. B. odvolanie, ktoré odôvodnili prostredníctvom svojich obhajcov, a to takmer zhodne. Obaja obţalovaní označili za nesprávny výrok o vine z viacerých dôvodov. Predovšetkým namietali moţnosť ich trestného postihu za trestný čin neodvedenia dane a poistného
zák. V tejto spojitosti poukázali na to, ţe uvedená skutková podstata trestného činu predpokladá špeciálny subjekt, ktorým je len ten, ktorý zrazí, zadrţí a neodvedie príslušné odvody, t.j. subjekt povinný na platenie odvodov. V posudzovanom prípade týmto platiteľom bola právnická osoba, konkrétne obchodná spoločnosť – K. Z. s.r.o. L. M.. Nie je tu teda daná trestná zodpovednosť fyzickej osoby ako trestne zodpovedaného subjektu. Ak by zákonodarca mienil zakotviť trestnú zodpovednosť štatutárnych orgánov obchodnej spoločnosti, t.j. právnickej osoby, vyjadril by to podobne ako pri trestnom čine nezaplatenia mzdy a odstupného
zák., kde trestne zodpovedný subjekt je označený ako štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby. Pokiaľ by teda zákonodarca pri posudzovanom trestnom čine mienil vyvodiť trestnú zodpovednosť štatutárnych orgánov (v danom prípade konateľov) obchodnej spoločnosti bol by koncipoval obsah ustanovenia § 148a totoţne s ustanovením § 248a Tr. zák. Aţ konštrukciou ustanovenia § 90 ods. 2 zákonom č. 421/2000 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2002 novelizovaný Trestný zákon, bola zavedená trestná zodpovednosť štatutárnych orgánov právnickej osoby za konanie tejto právnickej osoby. Uvedený názor podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2004, sp. zn. 3 Tz 10/2004 týkajúce sa trestného činu
zák., v ktorom je trestne zodpovedný subjekt koncipovaný rovnako ako v posudzovanej veci. Najvyšší súd tam konštatoval, ţe ak platiteľom príslušnej dane do
zák. Predmetné ustanovenie je pokiaľ ide o objektívnu stránku koncipované tak, ţe zodpovedný subjekt má najskôr zraziť príslušné odvody z hrubých miezd zamestnancov a potom takto zrazené odvody zadrţať a neodviesť. Ani znaleckým posudkom, ktorý obţaloba povaţovala za najdôleţitejší dôkaz nebolo preukázané, ţe by oni (obţalovaní) zadrţali a neodviedli peňaţné prostriedky zrazené v deň výplaty, lebo znalec zisťoval stav finančných prostriedkov v spoločnosti k úplne inému 2 To 11/2007 5 termínu, neţ bol termín výplaty. Znalecké dokazovanie nemá ţiadnu vypovedaciu hodnotu pre posúdenie predmetného skutku jednak z procesných a jednak z vecných dôvodov. Procesné pochybenie pri zadovaţovaní znaleckého posudku spočíva v tom, ţe po právoplatnosti uznesenia o pribratí znalca vyšetrovateľ svojvoľne zmenil otázky znalcovi a dokazovanie bolo vykonané k inému termínu, ktorý nie je rozhodný pre posúdenie viny. Týmto nezákonným postupom došlo k porušeniu ich práva na obhajobu. Vecne nesprávny je znalecký posudok preto, lebo
príslušných výkladov a komentárov k ustanoveniu § 148a Tr. zák. je potrebné zisťovať stav finančných prostriedkov, ktoré povinná osoba mala v čase výplaty miezd k dispozícii, a to súčasne finančné prostriedky na tzv. čisté mzdy ako aj prostriedky, ktoré zrazila z hrubej mzdy na odvody. Znalec, ale zisťoval nesprávne stav finančných prostriedkov k poslednému dňu v mesiaci, hoci mal tento stav zisťovať ku dňu skutočnej výplaty miezd, pretoţe len vtedy mohli byť príslušné odvody zrazené z hrubej mzdy a len takto zrazené peňaţné prostriedky mohli byť zadrţané páchateľom. Okrem komentára k ustanoveniu § 148a Tr. zák. aj z § 41 ods. 3 zák. č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov jednoznačne vyplýva, ţe preddavok na daň sa zrazí pri výplate. Moţno teda nepochybne zisťovať len stav finančných prostriedkov ku dňu výplaty a ich pouţitie. Pokiaľ znalec zisťoval stav k poslednému dňu v mesiaci, nešlo o nejaké kaţdomesačné zvyšky, zostatky, ale o stav na účte presne v ten deň, pričom peňaţné prostriedky mohli byť pripísané na účet v tento deň alebo deň predtým a pouţité nasledujúci deň na výplatu čistých miezd, keď uţ na zvyšné odvody neboli finančné prostriedky, čo ale znalec nezisťoval ako to potvrdil pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní.
názoru oboch odvolateľov logickým rozporom trpí záver Doplnenia znaleckého posudku v bode 3, kde sa konštatuje, ţe spoločnosť mala mať dostatok finančných prostriedkov na splácanie príslušných odvodov v období od
por. napadnutý rozsudok zrušil (obţalovaný Ing. I. S. tento postup oprel konkrétne o ustanovenie § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por.), a aby sám vo veci rozhodol
3 Tr. por. tak, ţe ich oslobodí spod obţaloby, pričom obţalovaný Ing. I. S. sa tohto postupu domáhal z dôvodu uvedeného v § 226 písm. b/ Tr. por., ktorý predpokladá zistenie, ţe ţalovaný skutok nie je trestným činom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc so zreteľom na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, účinného od 1. januára 2006
predpisov dovtedy účinných, t.j.
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) po zistení, ţe neprichádza do úvahy rozhodnutie
, preskúmal
1 tohto zákona (Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006) zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku proti ktorým mohli obţalovaní Ing. I. S. a Ing. P. B. podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vyčítané. Po splnení prieskumnej povinnosti naznačeným spôsobom najvyšší súd zistil, ţe odvolania obţalovaných sú dôvodné, ovšem z iných, neţ nimi uplatnených odvolacích dôvodov a ţe napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, lebo krajský súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a tieţ preto, ţe je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie potrebné pre správne rozhodnutie o ţalovanom skutku, ktorého vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa (§ 258 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por.). 2 To 11/2007 7 Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu, zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci
1 Tr. por. súdu prvého stupňa s príkazom aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol ale neznamená, ţe odvolací súd si osvojil vyššie uvádzanú argumentáciu oboch obţalovaných o nemoţnosti ich trestnej zodpovednosti z viacerých nimi v odvolaniach prezentovaných dôvodov, ktoré uţ predtým uplatnili aj v konaní na súde prvého stupňa. Potreba zrušenia rozsudku krajského súdu vyplynula z toho, ţe za existujúceho stavu dokazovania, ktoré ale nie je úplné, nie je vylúčená moţnosť iného právneho posúdenia konania oboch obţalovaných, samozrejme pri zachovaní totoţnosti skutku ako procesnoprávnej kategórie a rešpektovanie zákazu reformatio in peius, t.j. ţe iba na základe odvolania obţalovaných nemoţno v prípade nového rozhodnutia dôjsť k zmene v ich neprospech. Námietky obţalovaných o neprípustnom výklade, údajne nahrádzajúcom normotvornú činnosť zákonodarného orgánu, poukaz na konštrukciu trestne zodpovedného subjektu pri trestom čine nezaplatenia mzdy a odstupného
zák. (v znení účinnom do
nej konať a navonok ju prejavovať. Preto predpisy občianskeho a obchodného práva stanovujú, kto koná v mene právnických osôb, resp. v ich zastúpení a ţe vlastné konanie právnickej osoby predstavujú tie prejavy vôle, ktoré v jej mene urobili určité orgány, resp. zástupcovia ako fyzické osoby, pričom správne následky spojené s týmito prejavmi vôle (či uţ v podobe právnych úkonov alebo protiprávnych úkonov) sa viaţu k právnickej osobe ako subjektu práva. Bez uvedenej konštrukcie by inak nebolo moţné hovoriť o právnych a protiprávnych úkonov právnických osôb ako prejavoch vôle. So zreteľom na princíp individuálnej trestnej zodpovednosti fyzických osôb v trestnom práve nemôţe platiť konštrukcia, ţe dôsledky konania fyzickej osoby dopadajú len na právnickú osobu ale trestnoprávne dôsledky určitého konania znáša priamo fyzická osoba, ktorá svojim konaním (hoci aj v rámci zastupovania právnickej osoby) naplnila všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu. Problematika zúţeného okruhu páchateľov v podobe upravenej v § 90 ods. 2 Tr. zák. s účinnosťou od 1. septembra 2002 bola aktuálna uţ skôr ako je tomu v prípade trestného činu neodvedenia dane a poistného
zák., a to u tzv. úpadkových deliktov na základe novely Trestného zákona zákonom č. 557/1991 Zb. Išlo najmä o trestné činy poškodzovania veriteľa
zák., zvýhodňovania veriteľa
zák. a machinácii v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním
zák. Vo všetkých uvedených prípadoch, rovnako ako pri trestnom čine
zák. zákon vyţaduje konkrétny subjekt, ovšem zákonodarca pri konštrukcii uvedených ustanovení nepouţil pojmy „dlţník“ v § 256 a § 256a Tr. zák., resp. „konkurzný veriteľ“ v § 256b Tr. zák. ale v § 256 Tr. zák. je pouţitá formulácia „Kto, či i len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa...“, v § 256a Tr. zák. formulácia „Kto ako dlţník...“ a v § 256b Tr. zák. dikcia „Kto ako konkurzný veriteľ....“. Naproti tomu v iných prípadoch konkrétneho subjektu pouţíva Trestný zákon priamo pojem charakterizujúci takého páchateľa, napr. pri trestnom čine vraţdy novonarodeného dieťaťa matkou
zák. (v znení účinnom do
zák., a preto neobstoja námietky obţalovaných o nemoţnosti ich trestnej zodpovednosti v období do 1. septembra 2002 z dôvodu absencie zákonnej úpravy zodpovednosti fyzickej osoby za uvedený trestný čin v prípade, ţe znaky konkrétneho subjektu spĺňala len právnická osoba. Opodstatnenosť tohto názoru neobsahuje ani úprava trestne zodpovedného subjektu pri trestnom čine nezaplatenia mzdy a odstupného
zák., na ktorú obaja odvolatelia taktieţ poukazujú. Uvedená skutková podstata, obsahujúca priamo aj konštrukciu konania právnických osôb („kto ako štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby...“) v ţiadnom smere nespochybňuje skôruvedené závery. Zdôrazniť treba len to, ţe pri akceptácii názoru obţalovaných by v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti bolo moţné do
zák. Pred účinnosťou uvedeného zákona, t.j. pred 1. septembrom 1999 konanie, z ktorého boli obţalovaní uznaní za vinných bolo postihnuteľné ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
zák. a nie trestný čin sprenevery
zák., ktorý názor opierajúci sa aj o rozhodnutie Rt 4/95 je uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ustanovenie § 248 Tr. zák. predpokladá, ţe páchateľ si prisvojí cudziu vec , ktorá mu bola zverená. Zverenie v tomto zmysle znamená, ţe dôjde k určitému, hoci aj neformálnemu úkonu, ktorým sa určitá vec, ktorú doposiaľ páchateľ nemal k dispozícii, odovzdá do faktickej moci (drţania) páchateľa s tým, aby s ňou nakladal určitým spôsobom. U dávok zrazených pri výplate z hrubej mzdy zamestnancov však chýba taký akt zverenia, ktorý je prejavom vôle toho, kto určitú vec zverí páchateľovi. K zrazeniu povinných odvodov a zálohy na daň z príjmov dochádza totiţ priamo na základe príslušných zákonov, bez ohľadu na vôľu zamestnanca, ba dokonca proti jeho vôli. Zamestnancovi teda zrazené dávky nemôţu byť vôbec vyplatené, a preto ani nemoţno hovoriť o tom, ţe by ich zamestnanec „zveril“ zamestnávateľovi za účelom odvodu príslušným oprávneným subjektom. Správcovi dane, Z. P. ,, S. P. a Ú.. práce musí zamestnávateľ odviesť zrazené dávky priamo na základe zákona a nie je k tomu potrebný ţiadny ďalší úkon zamestnanca. Nevyplatená časť hrubej mzdy sa vôbec nedostane do dispozície zamestnanca, preto ju ani nemôţe zveriť svojmu zamestnávateľovi. Posudzovaniu uvedených prípadov ako trestného činu sprenevery
zák. bráni aj ďalšia závaţná skutočnosť, ktorou je samotná právna povaha dávok zrazených z hrubej mzdy zamestnanca. Predmetom vlastníctva môţe byť len vec a jedine vec vo vlastníctve iného moţno zveriť páchateľovi trestného činu sprenevery
zák., ktorý si takú vec prisvojí. Mzda zamestnanca, pokiaľ nie je skutočne vyplatená predstavuje pohľadávku zamestnanca voči zamestnávateľovi, pričom
občianskeho práva vo vzťahu 2 To 11/2007 11 k pohľadávke nemoţno hovoriť o vlastníckom práve, ale iba o práve oprávneného (zamestnanca) na také plnenie, ktoré je obsahom záväzkového právneho vzťahu. Ak mal zamestnávateľ (páchateľ) pri výplate čistej mzdy svojim zamestnancom k dispozícii finančné prostriedky vo výške zodpovedajúcej ich hrubým mzdám a dochádza k tomu, ţe z týchto hrubých miezd sú dávky zrazené, potom prichádza do úvahy posúdenie neodvedenia zrazených čiastok jednotlivých dávok zamestnávateľom ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
zák.
1 Tr. zák. (v znení účinnom do 1. januára 2006) sa tohto činu dopustí, kto inému spôsobí škodu nepatrnú tým, ţe poruší zákonom alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloţenú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Široká formulácia tejto skutkovej podstaty dovoľuje
nej postihovať ako prípady púheho neodvedenia a ponechania zrazených dávok na účte zamestnávateľa tak aj prípady pouţitia zrazených dávok na iné neţ určené účely. Na rozdiel od ustanovenia § 248 Tr. zák. nie je ustanovenie § 255 Tr. zák. viazané len na zneuţitie (prisvojenie) veci ale zahrňuje neoprávnené nakladanie s majetkom ako celkom, vrátane pohľadávok, ktoré sú jeho súčasťou. Ďalej predpokladá vznik povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok aj priamo na základe zákona, zatiaľ čo zverenie veci
zák. priamo zo zákona nie je moţné. V neodvedení zrazených dávok a v ich zneuţití na financovanie iných potrieb (napr. nákupu tovaru, k iným platbám) treba vidieť porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok v zmysle § 255 Tr. zák. Takou povinnosťou je nepochybne aj právna povinnosť stanovená zamestnávateľovi príslušnými zákonmi v tom smere, aby svojim zamestnancom vykonával zráţky jednotlivých dávok a aby ich odvádzal jednotlivým oprávneným subjektom. Za škodu spôsobenú porušením tejto povinnosti treba povaţovať aj nedostatok očakávaného prírastku peňaţných prostriedkov, ktorý by inak nastal, ak by týmto oprávneným subjektom zamestnávateľ zrazené dávky odviedol. Pokračovanie v trestnom čine, trestné činy trváce a hromadné tvoria jeden skutok a pre posúdenie ich trestnosti je rozhodná doba ich ukončenia. Z toho potom vyplýva, ţe skutok sa posudzuje
Trestného zákona účinného v dobe ukončenia trestného činu aj vtedy, ak časť skutku spadá do doby účinnosti starého a pre páchateľa eventuálne priaznivejšieho Trestného zákona, pokiaľ išlo o konanie trestné aj
skoršieho zákona. Ustanovenie § 148a Tr. zák. je vo vzťahu ku skutkovej podstate uvedenej v § 255Tr. zák. vo vzťahu špeciality. Ak teda páchateľ v konaní postihnuteľnom do 1. septembra 1999 ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
zák. 2 To 11/2007 12 pokračoval aj po uvedenom dátume, t.j. od účinnosti zákona č. 183/1999 Z.z., je potrebné vzhľadom na uvedený vzťah celé konanie posúdiť ako trestný čin
zák., ktorý postup v predmetnej veci aplikoval krajský súd. So zreteľom na to, ţe konanie obţalovaných bolo posudzované ako jediný skutok (čin) aj tá jeho časť, ktorá mala byť spáchaná pred 1. septembrom 1999 musela byť konštruovaná tak, aby zodpovedala príslušným znakom skutkovej podstaty toho trestného činu,
ktorej bolo konanie obţalovaných kvalifikované. Neobstoja preto odvolacie námietky obţalovaných o nesúlade skutkového základu v uznesení o vznesení obvinenia a v podanej obţalobe so znakmi skutkovej podstaty trestného činu sprenevery
zák., ktoré
vysloveného, no chybného názoru krajského súdu mala napĺňať časť konania obţalovaných do
zák. bolo treba skúmať dostatok finančných prostriedkov v čase výplaty, sa opiera
názoru odvolacieho súdu o nie celkom presný výklad uvedený v odvolaniach obţalovaných citovanom komentári k Trestnému zákonu z roku 2001. Uţ so zreteľom na päťdňovú lehotu splatnosti po dni výplaty, uvedenú v ustanoveniach § 40f ods. 6 zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov, resp. v § 41 ods. 6 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov je obţalovanými uvádzaný ako rozhodný termín, čas výplaty, neudrţateľný. V posudzovanej veci je tomu tak aj preto, ţe
kolektívnej zmluvy na rok 1999 bol termín výplaty v K. Z., s.r.o., L. M., stanovený rozdielne a síce pre robotníkov do 19-teho kalendárneho dňa v mesiaci a pre TH zamestnancov do posledného dňa nasledujúceho mesiaca (zv. 16 č.l. – 2066). Pokiaľ ide o splatnosť ďalších odvodov (poistné a príspevky), táto bola v mesačných výkazoch uvádzaná k prvému dňu mesiaca, ako to konštatuje aj znalec, a preto tento opodstatnene skúmal schopnosť spoločnosti plniť všetky povinné odvody k jednotnému termínu, k tzv. ultimu mesiaca, ktorý termín za rozhodný správne povaţoval aj krajský súdu. V súvislosti s námietkou obţalovaných o neexistencii dôkazu preukazujúceho, ţe by dali príkaz alebo pokyn, či uţ ústny alebo písomný neodviesť konkrétnemu príjemcovi zrazený odvod treba uviesť len toľko, ţe ani jeden z obţalovaných nepodpísal vystavené predmetné príkazy, prostredníctvom ktorých malo a mohlo dôjsť k úhrade zrazených čiastok v prospech oprávnených subjektov, pričom si boli vedomí povinnosti zamestnávateľa 2 To 11/2007 13 odvádzať za zamestnancov preddavok na dani z príjmov, poistné na zdravotné a sociálne poistenie a dôchodkové zabezpečenie i príspevok na poistenie v nezamestnanosti. Ich činnosť v tomto smere bola nezastupiteľná, pretoţe
čl. IX Spoločenskej zmluvy o zaloţení obchodnej spoločnosti K. Z., s.r.o., prvým konateľom spoločnosti bol obţalovaný Ing. I. S. a druhým obţalovaný Ing. P. B., pričom na písomné právne úkony bol potrebný podpis dvoch konateľov, z ktorých jeden musel byť vţdy prvý alebo druhý konateľ. Z tohto vyplýva, ţe zrazené odvody sa mohli k oprávneným subjektom dostať len v prípade aktívneho konania oboch obţalovaných spoločne alebo kaţdého z nich s niektorým s ďalších troch konateľov spoločnosti. V tomto zmysle prichádza do úvahy zodpovednosť obţalovaných za omisívne konanie, t.j. opomenutie konania, na ktoré boli ako štatutárni zástupcovia spoločnosti povinní, so zreteľom na právnu povinnosť tejto samotnej odvádzať príslušné odvody za zamestnancov. Odvolací súd však v súvislosti s právnym posúdením konania obţalovaných pripomína, ţe v prípade trestného stíhania vedeného pre neodvedenie platieb uvedených v § 148a Tr. zák. nestačí len zistenie, ţe bola naplnená objektívna stránka uvedeného trestného činu, a ţe existuje zavinenie páchateľa aspoň vo forme nepriameho úmyslu, ale zároveň treba skúmať aj dôvody, ktoré ho k takému konaniu viedli. Pokiaľ je takým dôvodom insolventnosť a zároveň je preukázané zvýhodnenie iného veriteľa zaplatením jeho pohľadávky pri súčasnom uzrozumení páchateľa s tým, ţe aspoň čiastočne zmarí uspokojenie pohľadávok príjemcov odvodov uvedených v § 148a Tr. zák. nepôjde o tento trestný čin, ale do úvahy prichádza posúdenie konania páchateľa ako trestného činu zvýhodňovania veriteľa
zák. V prípade, ţe je zamestnávateľ insolventný alebo predĺţený mal by všetky svoje záväzky uspokojiť pomerne a rovnomerne a to vrátane výplaty miezd (platov) svojich zamestnancov a úhrad platieb svojím obchodným partnerom. V takom prípade by mal primerane zníţiť vyplatené mzdy a odviesť za zamestnancov aspoň časť platieb. Uţ úplným vyplatením čistých miezd na úkor ostatných záväzkov totiţ zamestnávateľ, resp. za neho konajúca alebo konať majúca fyzická osoba mohla hoci aj v nepriamom úmysle zmariť uspokojenie príjemcov platieb predpokladaných v § 148a Tr. zák. a tak sa dopustiť trestného činu zvýhodňovania veriteľa
zák. Preto ani za tohto skutkového predpokladu (tvoriaceho podstatu obhajoby obţalovaných, ţe spoločnosť disponovala len s prostriedkami 2 To 11/2007 14 v rozsahu tzv. čistých miezd) by v posudzovanej veci nemohla byť vylúčená trestná zodpovednosť obţalovaných. Vykonané dôkazy, vrátane výpovedí obţalovaných, ale dokazujú iné a síce, ţe spoločnosť navyše minimálne v rozsahu sa majúcich odviesť odvodov finančnými prostriedkami disponovala, keď aj z výpovedi obţalovaného Ing. P. B. vyplýva, ţe boli uspokojované iné zročné záväzky, pričom prioritu malo zachovanie výroby a zamestnanosti v regióne, a to aj na úkor plnenia odvodových povinností. Ani také zistenie, ktoré si
obsahu odôvodnenia rozsudku fakticky osvojil aj krajský súd však nezbavuje obţalovaných trestnej zodpovednosti, pretoţe ak preukázateľne dané podmienky konkurzu ešte v decembri 1998 (vyhlásený bol 6. apríla 2000) neumoţňovali plnenie všetkých záväzkov, bolo povinnosťou spoločnosti pomerne uspokojovať aj tých veriteľov, od ktorých závisel chod spoločnosti a nie týchto zvýhodňovať na úkor iných veriteľov. Úlohou krajského súdu však bolo, eventuálne aj na podklade doplnenia znaleckého posudku zistiť aké iné záväzky spoločnosť v stíhanom období skutočne uhrádzala, ich rozsah a aj objem disponibilných prostriedkov v stíhanom období
termínov splatnosti jednotlivých odvodov tak ako bolo v tejto otázke postupované doposiaľ. Na základe takto vykonaného dokazovania bude moţné urobiť zodpovedný záver o tom, či bolo moţné plné alebo len pomerné upokojenie všetkých do úvahy prichádzajúcich veriteľov (splatných záväzkov). V prípade zistenia, ţe odvody neboli uhrádzané pre nedostatok prostriedkov potrebných pre splnenie všetkých zročných záväzkov, a ţe za tejto situácie boli uprednostnené úhrady pohľadávok iných veriteľov v plnej výške, bude prichádzať do úvahy posúdenie konania obţalovaných ako trestného činu zvýhodňovania veriteľa
zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 ovšem tak, aby nedošlo k porušeniu uţ spomenutého zákazu refomatio in peius. Na záver povaţuje najvyšší súd za potrebné ešte uviesť, ţe nie ako vyváţený sa javí postup prvostupňového súdu, keď tento na jednej strane pri právnom posúdení konania obţalovaných cez ustanovenie § 88 Tr. zák. neprihliadol na formálne naplnenú okolnosť podmieňujúcu pouţitie prísnejšej trestnej sadzby
odseku 4, ustanovenia § 148a Tr. zák. a keď ale na strane druhej obţalovaným okrem trestu odňatia slobody ukladal aj peňaţné tresty, hoci nebol preukázaný opak ich obhajoby, ţe jediným motívom ich konania bolo zachovanie výroby a zamestnanosti, ktorú okolnosť hodnotil krajský súd v prospech 2 To 11/2007 15 obţalovaných pri posudzovaní stupňa nebezpečnosti ich konania pre spoločnosť v rámci právnej kvalifikácie skutku. Vyčítané nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, od správnosti ktorého je závislé zákonné rozhodnutie o vine obţalovaných nie sú odstrániteľné v konaní pred odvolacím súdom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval
1 písm. b/ Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006, t.j. na neverejnom zasadnutí zrušil napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. a
1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Ţiline, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Úlohou prvostupňového súdu bude doplniť dokazovanie v smere naznačenom v tomto zrušujúcom uznesení, prípadne vykonať aj dôkazy ďalšie, pokiaľ sa to ukáţe nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 5 Tr. por. a potom opätovne rozhodnúť v súlade so zisteným skutkovým stavom a zákonom. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok. V Bratislave 24. februára 2009 JUDr. Peter K r a j č o v i č , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Libuša Janošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.