Najvyšší súd Slovenskej republiky 5Sži/16/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Centrum ekologických informácií, so sídlom v Bratislave, Suché mýto 19, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Búdková 9, proti ţalovanému Obci Rohožník, so sídlom v Rohoţníku, Školské nám. 1, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia ţalovaného doručeného ţalobcovi
- apríla 2013, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo
- februára 2014, č. k. 6S/108/2013-35, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
- februára 2014, č. k. 6S/108/2013-35 p o t v r d z u j e . Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Uznesením zo
- februára 2014, č. k. 6S/108/2013-35, Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zastavil konanie, v ktorom sa ţalobca ţalobou podanou elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom
- apríla 2013 domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia ţalovaného doručeného ţalobcovi
- apríla 2013, ako aj fiktívneho rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu doručeného ţalobcovi
- marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z
- novembra 2013, sp. zn. 7Sţi/7/2013, krajský súd dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku 2 5Sţi/16/2014 (ďalej len „OSP“) v dôsledku neodstrániteľnej prekáţky konania (§ 104 OSP), ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho konania. Svoje rozhodnutie krajský súd oprel o § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“, resp. „ZSI“) a skonštatoval, ţe podanie ţalobcu nebolo urobené technicky vykonateľným spôsobom, a preto nemalo za následok doručenie jeho obsahu ţalovanému. Následne, nemohlo začať konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií. V dôsledku skutočnosti, ţe ţalovaný nemohol začať konanie o poskytnutie informácií, neplatí právna domnienka, ţe existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 ZSI, teda nenastúpila fikcia, ţe povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie ţalobca a ţiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ţalobca mal za to, ţe odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a viedlo k odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 2 písm. f/ OSP). V zásade rozporoval záver krajského súdu o tom, ţe ţiadosť o sprístupnenie informácií nebola ţalovanému doručená technicky vykonateľným spôsobom, majúc za to, ţe postupoval v súlade s § 14 ods. 1 zákona o slobode informácií. Podľa jeho názoru došlo k riadnemu doručeniu ţiadosti ţalovanému, čo malo za následok planutie lehôt na jej vybavenie a následne aj vznik fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Uviedol, ţe ţalovanému ako správnemu orgánu vyplýva z § 19 ods. 1 správneho poriadku vyplýva povinnosť prijímať podania podpísané zaručeným elektronickým podpisom, 3 5Sţi/16/2014 a aj povinnosť mať na to vytvorené technické predpoklady. Z tohto dôvodu formát ţiadosti, ktorý ţalobca zvolil, predstavuje technicky vykonateľný spôsob pre urobenie podania. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), osobitne na nález z
- júna 2008, sp. zn. II. ÚS 150/08-102, či rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 290/08, II. ÚS 93/08, II. ÚS 66/08, III. ÚS 204/2010 a ďalšie, z ktorej vyplýva, ţe skutočnosť, ţe správny orgán (ţalovaný) nevytvoril príslušné podmienky pre prijímanie podaní, ktoré by mal vedieť prijať, nemôţe ísť na ťarchu ţalobcu. Za nesprávne označil úvahy krajského súdu, ţe ţalovanému nevyplývala povinnosť zriadiť elektronickú podateľňu. Uviedol, ţe na prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom postačuje mať zriadenú elektronickú poštu a prostriedok na overenie elektronického podpisu, ktoré sú uvedené aj na stránke Národného bezpečnostného úradu (napr. QSign 4.2). Náhradu trov odvolacieho konania si ţalobca neuplatnil. Ţalovaný nevyuţil svoje právo a k podanému odvolaniu ţalobcu sa písomne nevyjadril, hoci mu odvolanie bolo krajským súdom za týmto účelom doručené. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnuté odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, 4 5Sţi/16/2014 menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch účastníkov, ako aj so závermi krajského súdu, ktoré povaţuje za vecne i právne správne, pričom nezistil ţiadnu vadu konania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého uznesenia. Preto sa rozhodol pre postup podľa § 219 ods. 2 OSP, a stotoţniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého uznesenia, konštatuje správnosť jeho dôvodov, pričom na zdôraznenie správnosti ich dopĺňa v súlade s § 250ja ods. 7 OSP poukazom na svoje skoršie rozhodnutie z
- novembra 2013 vo veci vedenej pod sp. zn. 7Sţi/7/2013, z ktorého ďalej cituje. K záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre konanie o ţalobe (totoţného) ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia o jeho (v zásade totoţnej) ţiadosti o informácie, ktorú zaslal elektronickou poštou ako prílohu opatrenú zaručeným elektronickým podpisom, dospel najvyšší súd v označenej veci na základe právnej úvahy, ţe „žiadosť o poskytnutie informácií podľa § 14 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (o slobode informácií) je podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe. Nepostačuje, aby sa povinná osoba dozvedela iba o jej podaní, ale musí poznať jej obsah. Až odo dňa, v ktorom môže poznať jej obsah, dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií.“ 5 5Sţi/16/2014 Následne najvyšší súd v uznesení z
- novembra 2013, sp. zn. 7Sţi/7/2013 dodal: „[...]Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť o poskytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky vykonateľným spôsobom. Zo samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových adries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo technicky vykonateľné. Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť. Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e-mailovej adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií. Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nemohol začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie informácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej podaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií. 6 5Sţi/16/2014 Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z
- januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol, neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú. Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.“ Najvyšší súd dodáva, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný nebol technicky spôsobilý oboznámiť sa s obsahom prílohy e-mailu, nemoţno vylúčiť ani iné jej poškodenia brániace jej bezpečnému otvoreniu, popri ţalobcom tvrdenej absencii vhodného softwarového nástroja. Za pozornosť stojí tieţ skutočnosť vyplývajúca z vyjadrenia ţalovaného k ţalobe, ţe na obe elektronické podania (ţiadosť o informácie a odvolanie) ţalovaný obratom reagoval. Ţalobcu informoval, ţe email a jeho prílohu nie je moţné otvoriť a poţiadal o opätovné zaslanie ţiadosti alebo odvolania priamo v emaile, alebo v prílohe ako súbor formátu .pdf. Súčasne, nemoţno nechať bez povšimnutia skutočnosť, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany ţalovaného). Zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií totiž do vecnej pôsobnosti žalovaného nepatrí. Podľa názoru najvyššieho súdu ţalobca 7 5Sţi/16/2014 nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon o slobode informácií má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a úspešnému ţalovanému v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
- mája 2014 JUDr. Jarmila U r b a n c o v á , v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková