o náhradu škody

Najvyšší súd 6 M Cdo 9/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Š. N., bývajúceho v M. a 2/ D. Č., bývajúceho v M., zastúpených JUDr. P. N., advokátom so sídlom v M., proti ţalovanému L. K., bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. P. K., advokátom so sídlom v Ţ., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 17 C 161/97, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z

1. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 a proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
2. júna 2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z
3. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
4. júna 2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia sa ţalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 17.3.1997, domáhali voči ţalovanému zaplatenia náhrady škody (po čiastočnom späťvzatí ţaloby v priebehu konania) v sume 140 000,-- Sk (4 647,15 EUR) s príslušenstvom. V ţalobe uviedli, ţe škoda vo forme ušlého zisku im bola spôsobená konaním ţalovaného, ktorý uzamknutím vchodových dverí im znemoţnil prístup do prenajatých nebytových priestorov, v dôsledku čoho v období od 10.5.1994 do 21.8.1995 nemohli vykonávať podnikateľskú činnosť – prevádzkovať výčap piva. 6 M Cdo 9/2010 2 Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z
5. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 ţalobu zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania a zaplatiť aj náhradu trov štátu. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti ţalovaného za škodu, pretoţe ţalobcovia vykonávali podnikateľskú činnosť v nebytových priestoroch prenajatých ich vlastníkom (osobou odlišnou od ţalovaného) na základe absolútne neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva o nájme týchto nebytových priestorov zo dňa 14.1.1992 bola totiţ uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce (mesta), keďţe tento bol udelený aţ dňa 17.1.
6. V súvislosti s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa
7. februára 1999 č. k. 9 C 112/94-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo
8. decembra 1999 sp. zn. 5 Co 1943/99, ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej jednotky nachádzajúcej sa v M. ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na prízemí objektu v ktoromkoľvek čase, uviedol, ţe týmito rozhodnutiami nebol viazaný, pretoţe v ich výroku nebola určená platnosť resp. neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom zo
9. júna 2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku vo veci samej a vo výroku o trovách štátu potvrdil. Vo výroku o trovách prvostupňového konania účastníkov ho zmenil a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku vo veci samej odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, ţe absolútne neplatná zmluva o nájme nebytových priestorov nezaloţila ţalovanému ţiadnu povinnosť, preto ju ţalovaný nemohol porušiť a teda ani spôsobiť ţalobcom škodu. Neboli tak naplnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 a 3 Obč. zákonníka a to osobitne predpoklad porušenia právnej povinnosti a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu podal na podnet ţalobcov mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdmi v základnom konaní. Za nesprávne právne posúdenie veci označil predovšetkým riešenie právnej otázky platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov a ďalej právnej otázky splnenia základného predpokladu zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania ţalovaného. 6 M Cdo 9/2010 3 V súvislosti so záverom súdov o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z dôvodu, ţe bola uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce, vyslovil názor, ţe dodatočne udeleným súhlasom došlo ku konvalidácii tohto právneho úkonu. Uviedol, ţe takáto interpretácia zodpovedá účelu právnej úpravy, ktorá v dobe uzavretia zmluvy vyţadovala obligatórny súhlas obce s nájmom nebytových priestorov. Týmto účelom bola moţnosť obce v súlade s verejným záujmom ovplyvniť štruktúru, rôznorodosť a potrebnosť prevádzkarní v určitej lokalite. Ak ale obec udelila súhlas s nájomnou zmluvou hoci aj dodatočne, odpadol legitímny dôvod dovolávať sa jej neplatnosti. Konajúce súdy mali preto vec posúdiť tak, ţe ţalobcovia uţívali nebytové priestory na základe platného právneho úkonu. Pre prípad, ţe by sa dovolací súd nestotoţnil s právnym názorom o konvalidácii právneho úkonu, generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke nesplnenia základného predpokladu zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania ţalovaného. Poukazoval na to, ţe konanie ţalovaného napĺňalo znaky protiprávneho konania a to z dôvodu, ţe v rozpore z ustanoveniami §§ 4 aţ 6 Obč. zákonníka zasiahol do pokojného stavu. Súkromné právo je totiţ postavené na zásade zákazu svojpomoci a na zásade ochrany pokojného stavu a drţby. Drţiteľ a detentor veci sú chránení proti zásahom tretích osôb uţ na skutkovom základe drţby, bez ohľadu na ich právny vzťah k predmetu drţby, pretoţe opak by znamenal spoločenskú anarchiu. Ţalovaný nemal právo obmedziť drţbu (resp. detenciu) ţiadnej osoby fakticky uţívajúcej predmetné nebytové priestory. Ţalobcovia, ktorí uţívali priestory so súhlasom vlastníka (hoci i na základe prípadne neplatnej zmluvy) mali k predmetu drţby lepšie právo ako ţalovaný, ktorý ţiadne iné (lepšie) právo k nebytovým priestorom nemal. Okrem toho rozsudkom Okresného súdu Martin z
10. februára 1999 č. k. 9 C 112/1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo
11. decembra 1999 sp. zn. 5 Co 1943/99 bolo právoplatne deklarované, ţe ţalovaný obmedzil prístup ţalobcov do nebytového priestoru protiprávne. V zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. boli konajúce súdy viazané skutkovým a právnym záverom, ţe konanie ţalovaného bolo porušením právnej povinnosti. Svoju procesnú aktivitu mali zamerať uţ len na posúdenie otázky, či v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla ţalobcom škoda. Ţalobcovia vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom v celom rozsahu stotoţnili. 6 M Cdo 9/2010 4 Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tento opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Poukazoval na to, ţe súdy v základnom konaní vec správne právne posúdili a ţe generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní predniesol skutkové tvrdenia o údajnej existencii súhlasu vlastníka nebytových priestorov s ich uţívaním ţalobcami, ktoré však ţalobcovia netvrdili a ani nenavrhovali dôkazy na ich preukázanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a ţe je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené, aj keď nie zo všetkých v ňom uvedených dôvodov. Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, neţ ktorý správne mal byť pouţitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyloţil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého. Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb v zmysle citovaného ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Obč. zákonník nerozlišuje, či ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale 6 M Cdo 9/2010 5 musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť ţalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym, ktoré patrí súdu. Poškodený preukazuje skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí súd. V zmysle citovaného ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. je výrok právoplatného rozsudku pre súd záväzný, pokiaľ posudzuje (ako predbeţnú otázku) medzi účastníkmi právne vzťahy, ktoré boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím. V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia uzavreli dňa 14.1.1992 s J. L. a manţelkou zmluvu o nájme nebytových priestorov (skladových priestorov) na prevádzkovanie reštauračných sluţieb – predaja piva, ţe ţalovaný uzamknutím vchodových dverí im zamedzil vstup do predmetu nájmu, v dôsledku čoho v nich nemohli v dobe od 10.5.1994 do 21.8.1995 vykonávať podnikateľskú činnosť, a ţe právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin z
12. februára 1999 č. k. 9 C 112/94-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo
13. decembra 1999 sp. zn. 5 Co 1943/99 bola ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej jednotky nachádzajúcej sa v M. ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na prízemí objektu, a to v ktoromkoľvek čase. Pretoţe predmetom konania bol nárok na náhradu škody, bolo povinnosťou ţalobcov preukázať základné predpoklady tejto zodpovednosti, a to predovšetkým predpoklad protiprávneho konania ţalovaného. Ţalobcovia vyvodzovali protiprávne konanie ţalovaného zo skutku, ktorý mal spočívať v tom, ţe uzamknutím vchodových dverí im zamedzil vo vstupe do nebytových priestorov. Tento skutok bol vykonaním dokazovaním preukázaný, keďţe ho potvrdil aj sám ţalovaný. Úlohou súdov v základnom konaní tak bolo posúdiť, či konanie ţalovaného bolo v konkrétnych súvislostiach protiprávnym konaním. Vzhľadom na skutočnosť, ţe v priebehu konania bola táto otázka právoplatne vyriešená v inom súdnom konaní, boli súdy v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. právoplatným súdnym rozhodnutím viazané. Pokiaľ v tomto inom konaní bola ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom vstup do nebytových priestorov, bolo tým zároveň skutkovo aj právne deklarované konanie ţalovaného spočívajúce v zamedzení vstupu ţalobcov do nimi uţívaných nebytových priestorov ako konanie v rozpore s objektívnym právom, teda protiprávne konanie (ţalobe 6 M Cdo 9/2010 6 bolo vyhovené). Súdy v základnom konaní, pre ktoré bolo riešenie tejto otázky záväzné, mali preto predpoklad zodpovednosti ţalovaného za škodu a to jeho protiprávne konanie, povaţovať za splnený, a zaoberať sa uţ len existenciou ďalších predpokladov tejto zodpovednosti. Záväznosť právoplatných rozhodnutí nemohli odmietnuť nepriamym spochybňovaním ich správnosti poukazujúc na to, ţe v nich nebola riešená otázka platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov. Princíp právnej istoty vyplývajúci z pojmu právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyţadovali ich dôsledné rešpektovanie. Námietky generálneho prokurátora boli preto v tomto smere v celom rozsahu opodstatnené. Podľa názoru dovolacieho súdu, aj keby otázka protiprávneho konania ţalovaného nebola vyriešená právoplatným súdnym rozhodnutím v inom konaní, nebolo by bez ďalšieho moţné vylúčiť tento predpoklad zodpovednosti za škodu len poukazom na prípadnú absolútnu neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov a teda len poukazom na nemoţnosť porušenia povinnosti vyplývajúcej z tejto zmluvy. Ako uţ bolo uvedené, aplikácia ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka prichádza do úvahy nielen v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, ale aj v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu. Takouto povinnosťou môţe byť aj povinnosť neprekročiť medze dovolenej svojpomoci, prevenčná povinnosť predchádzať škodám, povinnosť rešpektovať absolútne práva, akými sú vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne aj práva odvodené od týchto absolútnych práv (napr. právo detencie) a pod. Aj námietky generálneho prokurátora týkajúce sa nevyhnutnosti takéhoto právneho posudzovania veci boli preto dôvodné. K právnemu názoru generálneho prokurátora o konvalidácii absolútne neplatného právneho úkonu dovolací súd poznamenáva, ţe platné právo neumoţňuje spätné zhojenie vád právnych úkonov absolútne neplatných (konvalidáciu). To však nič nemení na opodstatnenosti podaného mimoriadneho dovolania. Ďalšími námietkami uplatnenými v mimoriadnom dovolaní, týkajúcimi sa otázky premlčania resp. čiastočného premlčania uplatneného nároku, sa dovolací súd nezaoberal, pretoţe by to bolo v tomto štádiu konania predčasné, keďţe prípadne premlčanie nebolo dôvodom zamietnutia ţaloby. 6 M Cdo 9/2010 7 So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. rozsudky oboch súdov pre nesprávne právne posúdenie veci a dôsledku toho aj nedostatočné zistenie skutkového stavu v súvislosti s posúdením ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
14. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
15. augusta 2011 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová