Najvyšší súd 3 Obdo 30/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. J. P., advokát, U., právne zast. JUDr. D. A., advokátom, U., proti ţalovanému: O. D., právne zast. JUDr. I. R., advokátkou, Š. v konaní o zaplatenie 4 061,94 Eur (122 370,-- Sk) s príslušenstvom, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- marca 2009, č. k. 2Cob/171/2008-196, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa
- marca 2009, č. k. 2Cob/171/2008-196 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa
- 2008, č. k. 18Cb/42/2006-167 zaviazal ţalovaného na zaplatenie sumy 122 370,-- Sk s 13% úrokom z omeškania od
- 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania z istiny 23 200,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania z istiny 5 000,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania z istiny 5 000,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, 4% úrokom z omeškania z istiny 5 000,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia a trov konania vo výške 95 108,-- Sk. Súd zistil, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o poskytnutí právnej pomoci dňa
- 2002, na základe ktorej sa ţalobca ako komerčný právnik zaviazal poskytovať pre ţalovaného právnu pomoc vo veciach vyplývajúcich z právnych vzťahov tak, ako je to dohodnuté v čl. I. zmluvy. V čl. II. písm. a/ bolo dohodnuté, ţe výška a spôsob odmeny sa riadi vyhláškou č. 163/2002 Z. z. a ţe ţalovaný zaplatí ţalobcovi za poskytnuté právne sluţby okrem zastupovania vo veciach súdnych a exekučných paušálnu odmenu vo výške 5 000,-- Sk mesačne a 800,-- Sk mesačného paušálu na účelné vynaloţenie výdavkov. Ďalej bolo v čl. II. písm. b/ bod 2 dohodnuté, ţe vo veciach a prípadoch, ktoré nie sú zahrnuté pod bodmi a/ a b/ a vo veciach, kedy odmena za jeden úkon presahuje odmenu 2 3 Obdo 30/2009 5 000,-- Sk, sa odmena určí po vzájomnej dohode s primeraným pouţitím zmluvy a vyhl. č. 163/2002 Z. z. V čl. II. písm. c/ bolo dohodnuté, ţe ţalovaný poskytne ţalobcovi odmenu v zmysle čl. II. písm. a/ vţdy do
- dňa beţného kalendárneho mesiaca za predchádzajúci mesiac a odmenu podľa čl. II. písm. b/ bod 1, 2 poskytne ţalovaný po predloţení príslušného dokladu o ukončení veci a vyúčtovaní. V čl. IV. bolo dohodnuté, ţe zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú, s účinnosťou od
- 2002 s tým, ţe môţe byť ukončená dohodou, prípadne výpoveďou v trojmesačnej výpovednej lehote, pričom výpoveď začína plynúť od
- dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Vychádzajúc z čl. II. písm. b/ bola dohodnutá tarifná odmena na poskytnutie právnej pomoci zo dňa
- V zmysle čl. I. tejto dohody bolo dohodnuté, ţe ţalobca bude zabezpečovať kompletné exekučné konanie na vymoţenie daňovej pohľadávky vo výške 1 462 973,-- Sk voči daňovému dlţníkovi – R. D. D., a to v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. V článku II. tejto dohody bolo dohodnuté, ţe vychádzajúc z článku II. písm. b/ bod 2 a vyhl. č.591/2002 Z. z. a na náročnosť právnej pomoci sa klient a komerčný právnik dohodli na tarifnej odmene podľa hodnoty veci príslušného právneho úkonu (§ 12, § 13 citovanej vyhlášky) a komerčný právnik má nárok na odmenu po vymoţení (aj čiastočnom ) pohľadávky. V súvislosti s touto dohodou ţalobca zabezpečil a vymohol daňovú pohľadávku. Po ukončení právnych sluţieb vyúčtoval faktúrou č. 26/2002 zo dňa
- 2002 odmenu vo výške 214 269,-- Sk, z ktorej ostala sporná uplatnená suma. Súd na námietku ţalovaného povaţoval zmluvu o právnej pomoci z
- 2002 za určitú a zrozumiteľnú, k čomu dospel gramatickým a logickým výkladom podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. z umiestnenia bodu 2 v samotnej zmluve, ktorý podľa jeho názoru treba vykladať tak, ţe čo nie je upravené v čl. II. písm. a/, b/ sa odmena určí postupom podľa čl. II., písm. b/
- Podľa názoru súdu pre deň, kedy došlo k účinnému uzavretiu zmluvy, nie je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený na zmluve, resp. pokiaľ dátum nie je uvedený, ale rozhodujúce je, kedy skutočne došlo k uzavretiu dohody. V danom prípade logicky mohlo dôjsť k podpísaniu a uzavretiu dohody aţ následne po tom, keď bola zverejnená vyhl. č. 591/2002 Z.z. v zbierke zákonov, teda po
- 2002, keď túto vyhlášku mali účastníci dohody k dispozícii. V tejto dohode v čl. II. bolo dohodnuté, ţe tarifná odmena bude účtovaná podľa hodnoty príslušného právneho úkonu (§§ 12-13 vyhl. č. 591/2002 Z. z.) Komerčný právnik má nárok na odmenu po vymoţení (aj čiastočne) pohľadávky. V konaní bolo preukázané, ţe pohľadávky – exekúcia bola čiastočne vymoţená. Po preskúmaní všetkých úkonov právnej pomoci dospel súd k záveru, ţe všetky úkony sú účelné na vymoţenie daňovej pohľadávky, keďţe zákon s nimi spája konkrétne dôsledky pre účely daňového exekučného konania. Uviedol, ţe v danom prípade sa nejedná o úkony právnej pomoci 3 3 Obdo 30/2009 v sporovom konaní, ktorých účelnosť je potrebné posudzovať vo vzťahu k druhému účastníkovi konania, či moţno od neho spravodlivo poţadovať, aby nahradil vzniknuté trovy úspešnému účastníkovi konania. Kritériom účelnosti úkonu právnej pomoci, na ktorý poukazuje ţalovaný, podľa ktorého je potrebné skúmať odbornú a tvorivú schopnosť advokáta pri vynaloţení úkonu právnej pomoci, nie je v samotnej vyhláške č. 591/2002 Z. z. uvedená ako kritérium účelnosti právneho úkonu, a preto je bez právneho významu. Naopak samotná vyhláška umoţňuje posudzovať pojem úkonu právnej pomoci voľnejšie, čo vyplýva z ust. § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, podľa ktorého za úkony právnej pomoci, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbliţšie. Podľa názoru súdu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jedná o úkon právnej pomoci, je skutočnosť, ţe sa jedná o úkon vo veci samej, čo v danom prípade bolo naplnené a či s týmto úkonom zákon spája následky pre vymoţenie daňovej pohľadávky, čo bolo taktieţ splnené. Tvrdenie ţalovaného, ţe úkony správcu dane po neúspešnej draţbe sú v rozpore so zákonom, sú ničím neodôvodnené, keďţe samotný zákon o správe daní naopak predpokladá takéto úkony v časti 7 zákona. Za námietku bez právneho významu povaţoval súd tieţ námietku ţalovaného, ţe súd by mal brať do úvahy pri posudzovaní trov konania záujem O., keďţe O. je v rovnakom postavení ako kaţdý iný účastník obchodného vzťahu. Súd mal za to, ţe pokiaľ ţalovaný uzavrel dohodu o právnej pomoci, musel si byť vedomý následkov z nej plynúcich. Zmenou štatutárneho zástupcu ţalovaného sa nijako nemôţu zmeniť práva a povinnosti vyplývajúce z dohody o právnej pomoci z
- Ďalším dôkazom, ţe ţalovaný nemal námietky proti úkonom právnej pomoci, za ktoré poţaduje ţalobca odmenu, je skutočnosť, ţe ţalobca podaním z
- 2004 vyšpecifikoval tieto právne úkony, ktoré ţalovaný nijako nerozporoval. Z uvedených dôvodov súd zaviazal ţalovaného zaplatiť čiastku 122 370,-- Sk, ktorá predstavuje rozdiel medzi uţ priznanou čiastkou 91 899,-- Sk a fakturovanou sumou 214 269,-- Sk. Úrok z omeškania priznal ţalobcovi podľa ust. § 369 a § 502 Obchodného zákonníka po zistení úrokových sadzieb v sídle banky ţalovaného. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa
- 2009, č. k. 2Cob/171/2008-196, na odvolanie ţalovaného, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci nadobudla účinnosť dňom
- 2002, súd prvého stupňa preto pochybil, keď nárok ţalobcu, uplatnený podľa tejto vyhlášky, povaţoval za oprávnený aj pred jej účinnosťou. 4 3 Obdo 30/2009 Odvolací súd zdôraznil, ţe z vyúčtovania ţalobcu vo faktúre č. 26/2002 zo dňa
- 2002 nevyplýva, ţe sa jedná o zastupovanie ţalovaného v exekučnej veci a ani súd prvého stupňa sa touto skutočnosťou nezaoberal, aj keď to ţalovaný namietal. Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa neskúmal, či úkony právnej pomoci ţalobca urobil a či boli účelné a v súlade so zákonom. V súvislosti s touto skutočnosťou súd poukázal na písomnosti, ktorými ţalobca preukazuje jednotlivé úkony právnej pomoci v počte 16 kusov, pritom len tri sú opatrené pečiatkou a podpisom ţalovaného. Preto odvolací súd rozhodol tak, ţe zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzuje z ust. § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., pretoţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie je zmätočné, nezrozumiteľné, ústavne neakceptovateľné a v rozpore s platným procesným poriadkom. Ţalobca v podanom dovolaní uviedol, ţe v súdnom spore o zaplatenie istiny 252 469,- Sk s príslušenstvom Okresný súd Michalovce ako súd prvého stupňa svojim rozsudkom č. k. l8Cb/42/2006-111 zo dňa
- 2007 v znení opravného uznesenia zo dňa
- 2007 rozhodol tak, ţe ţalovaná je povinná uhradiť ţalobcovi istinu 130 099,-- Sk s 9%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 91 899,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, zo sumy 23 200,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, zo sumy 5 000,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia, zo sumy 5 000,-- Sk od
- 2007 do zaplatenia, zo sumy 5 000,-- Sk od
- 2003 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti ţalobu súd zamietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie proti výroku v sume 122 369,-- Sk a 4%-ného úroku a proti výroku o trovách konania. Ţalovaná O. proti rozsudku, v ktorom uţ základ nároku bol ustálený, sa neodvolala. Krajský súd v Košiciach svojim uznesením zo dňa
- 2008 č. k. 2Cob/154/2007-143 zrušil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí ţaloby a výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia svoj právny názor vyslovil a náleţite vysvetlil, ktorý názor spojil s konkrétnymi pokynmi, ako ďalej vo veci postupovať a v akom smere je potrebné doplniť dokazovanie. Po jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení uznesenia, vysloveného právneho názoru a pokynov odvolacieho súdu, súd prvého stupňa doplnil dokazovanie výsluchom 5 3 Obdo 30/2009 účastníkov najmä vo smere vykonaných úkonov v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vykonania daňovej exekúcie, posúdením ich účelnosti, a to kaţdý úkon a listinu osobitne a zvlášť. Po doplnení dokazovania súd prvého stupňa rozhodol svojim rozsudkom zo dňa
- 2008 č. k. l8Cb/42/2006-
- V dovolaní ţalobca ďalej uviedol, ţe po podanom odvolaní ţalovanou O. Krajský súd v Košiciach dňa
- 2009 bez nariadenia pojednávania vydal vo veci uznesenie č. k. 2Cob/171/2008-196, ktorým zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa ţalobcu odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevyslovil svoj právny názor, ktorým má byť súd prvého stupňa viazaný, ani nevyloţil, prečo dospel k určitým skutkovým záverom a aké dôsledky z toho pre nové rozhodnutie súdu prvého stupňa vyplývajú. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa ţalobcu protirečivé a skôr obsahuje určité konštatovania a otázky, ktoré však buď sú v rozpore so zistenými skutočnosťami a dôkazmi, alebo uţ boli v konaní odstránené, resp. s ktorými sa súd uţ vysporiadal. Ţalobca poukázal na to, ţe odvolací súd v napadnutom rozhodnutí napr. konštatuje, ţe vyhláška MS SR č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci nadobudla účinnosť dňom
- 2002, súd prvého stupňa preto pochybil, keď nárok ţalobcu, uplatnený podľa tejto vyhlášky, povaţoval za oprávnený aj pred jej účinnosťou. Podľa ţalobcu je potrebné poznamenať, ţe s touto námietkou a otázkou sa súdy oboch stupňov uţ v predchádzajúcich konaniach vysporiadali, keďţe ide o skutočnosť, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzného právneho predpisu a postup účastníkov vzhľadom na vtedajšiu nejasnú legislatívu bol v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 citovanej vyhlášky. V konaní bolo podľa ţalobcu preukázané, ţe dohoda o tarifnej odmene bola uzavretá medzi účastníkmi dodatočne so spätným dátumom v súlade s citovaným ustanovením, kedy uţ bolo právnickej verejnosti jasné, ţe táto bude prijatá v znení ako v prípade odmeňovania advokátov. Konkrétna dohoda medzi advokátom a klientom o odmene do tej doby nebola dohodnutá. Preto konštatovanie odvolacieho súdu je podľa ţalobcu v rozpore s dohodu účastníkov o tarifnej odmene, ale aj so všeobecne záväzným právnym predpisom a vykonaným dokazovaním. K faktúre č. 26/2002 zo dňa
- 2002 ţalobca dodal, ţe sa jedná o vec prípravy, organizácie a zabezpečenia (vykonania) daňového exekučného konania vo vlastnej réţii O. predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností. Práve preto, ţe došlo k poskytnutiu právnej 6 3 Obdo 30/2009 pomoci správcovi dane vo veci uskutočnenia vlastného daňového exekučného konania od samého začiatku aţ k vykonaniu draţby a predaja, a nie o procesné zastupovanie ţalovaného v exekučnej veci, sa uzatvorila podľa ţalobcu dohoda o tarifnej odmene a súd sa s touto otázkou vysporiadal uţ v prvom, základnom konaní, avšak táto otázka vzhľadom na jasnú dohodu o tarifnej odmene je nepodstatná, a preto odvolací súd po prvom základnom konaní túto otázku ani nedotýka. Preto podľa ţalobcu nemal súd prvého stupňa dôvod sa s touto problematikou uţ ďalej po zrušení rozsudku zaoberať. K namietaným právnym úkonom ţalobca uvádza, ţe starosta O. vo svojej výpovedi dňa
- 2007 potvrdil, ţe všetky úkony boli zo strany ţalobcu vykonané a postupne vyhotovované potrebné listiny, ktoré boli ţalobcom osobne odovzdané, prípadne vyvesené aj na úradnej tabuli O.. Táto skutočnosť je uvedená aj v rozsudkoch Okresného súdu Michalovce zo dňa
- 2007 a
- 2008 na strane
- Ţalobca zdôraznil, ţe nezákonnosť, či nesprávnosť v postupe nenamietal povinný, ako ani iné orgány štátnej správy, vrátane daňového úradu, iba práve oprávnená O., v prospech koho sa vykonala exekúcia, aj tá iba v konaní o zaplatenie odmeny, ktorá O. však peniaze prijala a zuţitkovala. Ţalobca v dovolaní poukázal na ust. § 226 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd podľa ţalobcu neodôvodnil, prečo dospel tzv. skutkovým zisteniam, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia. Nakoľko odvolací súd nedospel k ţiadnemu právnemu záveru, nebol schopný preto ani vyloţiť, aké dôsledky z týchto „kvázy“ zistení pre nové rozhodnutie súdu prvého stupňa vyplývajú, ako ani tieto spojiť s konkrétnymi pokynmi, ako ďalej vo veci postupovať a v akom smere bude potrebné doplniť dokazovanie. Vnáša do konania neistotu a pochybnosti a tým aj zbytočné prieťahy v konaní, keďţe ţiadne úlohy súdu, ako ani účastníkom z napadnutého uznesenia nevyplývajú. Ţalobca má za to, ţe odvolací súd napadnutým uznesením nedáva odpovede na nastolené otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, neobjasňuje vôbec skutkový, ako ani právny základ rozhodnutia, ale vyvoláva a vnesie do konania ďalšie pochybnosti a svojím zmätočným rozhodnutím vnáša do konania nejasnosti a neistotu. Odvolací súd ako súd všeobecný postupoval a reagoval na procesné úkony účastníkov v odvolacom konaní 7 3 Obdo 30/2009 neprimeraným, nezrozumiteľným a ústavne neakceptovateľným spôsobom a v rozpore s platným procesným poriadkom. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav, podľa ţalobcu dôvodnosť podania dovolania je preukázaná a dovolanie je prípustné na základe ust. § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe postupom súdu bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej porušený zákon v ust. § 2 a § 3, § 157 ods. 2 v súvislosti s ust. § 167 O. s. p., a takýmto postupom odvolacieho súdu účastníkovi konania sa odníma moţnosť konať pred súdom. Preto navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania. Ţalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť. Má za to, ţe prípustnosť dovolania nie je daná, pretoţe ţalobca namieta skutkové závery odvolacieho súdu a nespokojnosť s právnym názorom odvolacieho súdu ako dôvod prípustnosti dovolania O. s. p. nepripúšťa. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vec prejednal podľa § 242 ods. 1 a § 243a ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania po zistení, ţe podmienky na podanie dovolania boli splnené (včasnosť, prípustnosť) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Ak dovolací súd rozhodne rozsudkom, je proti jeho rozhodnutiu prípustné dovolanie v prípadoch upravených ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., z ktorých ustanovení zákona prípustnosť dovolania v predmetnej veci nemoţno vyvodiť. Podľa § 237 O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ skôr právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala 8 3 Obdo 30/2009 moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je moţné napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.). Ţalobca dovolanie podal z dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za odňatie moţnosti konať pred súdom sa povaţuje taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespľňa zákonné náleţitosti. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému rozhodnutiu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil. 9 3 Obdo 30/2009 Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie musí byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spľňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku bv malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z týchto významných úvah sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk. Podrobným preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto poţiadavky nespĺňa. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v prejednávanej veci vylúčil pouţitie vyhl. č. 591/2002 Z. z. bez toho, aby z tejto skutočnosti vyvodil pre vec ďalšie právne závery a vysporiadal sa s ust. § 25 tejto vyhlášky, upravujúcej odmenu komerčného právnika za úkony právnej pomoci, vykonané od
- apríla 2002 do účinnosti vyhlášky, argumentovanú ţalobcom. Taktieţ pri poukaze na čl. II. a) zmluvy z
- 2002 konštatovanú skutočnosť právne nevyhodnotil a z nej nevyvodil ţiadny právny záver s dôsledkami na dohodu o tarifnej odmene za poskytnutie právnej pomoci, vychádzajúcu z čl. II. písm. b/ bod 2 uvedenej zmluvy, tvrdenú ţalobcom. Odvolací súd tieţ nevyslovil právny názor, ktorým má byť súd prvého stupňa v ďalšom konaní pri zisťovaní skutkového stavu viazaný. 10 3 Obdo 30/2009 Z uvedených dôvodov nemoţno rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovať za také, ktoré zodpovedá poţiadavke plnej realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Týmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2011 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová