Najvyšší súd 4 Cdo 313/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ C. s.r.o., T. X, K., zastúpenej JUDr. V. S., advokátom v K., S. X, 2/ M.

§ 141a

. Logickým a gramatickým výkladom znenia tohto ustanovenia (...„ktorým sa rozhodlo o povinnosti zloţiť

§141a

“) moţno dospieť k jedinému záveru, ţe odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým „uloţil“ povinnosť zloţiť preddavok. Preto proti uzneseniu s opačným záverom, t. j. neuloţenie takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a moţno ho teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. V danej veci uznesením prvostupňového súdu povinnosť zloţiť preddavok uloţená nebola, ale návrh (na uloţenie takej povinnosti) bol zamietnutý, preto odvolací súd nesprávnym výkladom vychádzal z neprípustnosti odvolania. Pokiaľ ide o samotné odvolanie (z hľadiska jeho prípustnosti), ţalovaná zastáva názor, ţe proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým neuloţil 3 4 Cdo 313/2013 povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania (takýto návrh zamietol) treba prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p. výkladom a contrario. V tejto súvislosti ţalovaná poukázala aj na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 107/2012. K podanému dovolaniu sa vyjadrili obaja ţalobcovia, pričom obaja navrhli dovolanie ţalovanej ako neprípustné odmietnuť a ţiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania. V zásade zhodne vo svojich vyjadreniach konštatovali, ţe svojský výklad ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p., ako ho prezentuje ţalovaná nemá opodstatnenie. V texte tohto ustanovenia sa výslovne uvádza, ţe nie je prípustné odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zloţiť

§ 141aO.s.p.

V dôsledku tak povediac univerzálnej formulácie „sa rozhodlo“ je nutné konštatovať, ţe táto v sebe obsahuje zásadne dve moţnosti rozhodnutia, a to tak pozitívnu, ako aj negatívnu, pričom nefavorizuje ţiadnu z nich. Dôsledok tejto univerzálnosti je tu iba jeden, a to všeobecná neprípustnosť odvolania pre všetky moţnosti. K tomu, naviac ţalobkyňa 1/ vo svojom vyjadrení uviedla, ţe pri pouţití argumentu a contrario (aj aplikáciou, ktorého ţalovaná dôvodí prípustnosť odvolania podľa § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p.) sa určité osobitné pravidlo vzťahuje iba pre osobitnú skupinu osôb alebo predmetov. Je preto vylúčené toto pravidlo aplikovať na skupinu osôb alebo predmetov, ktoré nepatria do tejto osobitnej skupiny, keďţe tu chýba výslovná formulácia v tomto smere. Keďţe pojem „sa rozhodlo“ je svojou podstatou viacznačný, t. j. neurčuje konkrétny výsledok rozhodovacieho procesu, iba konštatuje, ţe rozhodovacia činnosť sa ukončila, zahŕňa v sebe všetky moţné spôsoby rozhodnutia, t. j. s pozitívnym i negatívnym výsledkom. Práve táto viacznačnosť a z nej plynúca nejednoznačnosť (mnohosť) moţností (výsledkov) je závaţnou prekáţkou pouţitia logického argumentu a contrario a následného vyvodzovania dôsledkov. Pokiaľ ţalovaná v dovolaní podporila svoju argumentáciu rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 107/2012, ţalobkyňa 1/ vyslovila názor, ţe výkladom prezentovaným v odôvodnení uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, došlo k zbytočne reštriktívnemu výkladu ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p., čím sa mu pripísal význam, ktorý z jeho obsahu nevyplýva a ktorý zákonodarca nesledoval. Pokiaľ ţalovaná v súvislosti s výkladom ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p. konštatuje, ţe v dôsledku odmietnutia odvolania krajským súdom, jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ţalobkyňa 1/ poukázala na to, ţe v prejednávanej veci je na strane ţalovaného (odporcu) štát. Ide o konania podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu 4 4 Cdo 313/2013 spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z dikcie ustanovenia § 141a ods. 1 vety tretej O.s.p. vyplýva, ţe štát ako odporca nemá povinnosť zloţiť preddavok na trovy. Je tak na zamyslenie, či v konaniach o náhradu škody zo zodpovednosti za škodu vôbec štátu, ako odporcovi nejaké trovy vznikajú, najmä trovy právneho zastúpenia. Štát totiţ zastupuje v súdnych konaniach príslušný štátny orgán, v tomto prípade ministerstvo spravodlivosti, ktoré je personálne vybavené osobami znalými práva, ktoré sú nepochybne spôsobilé hájiť záujmy štátu pred súdom bez toho, aby si špeciálne pre toto konanie bol štát nútený zaplatiť právne sluţby niektorej z advokátskych kancelárii. Ţalovanej pravdepodobne ţiadne trovy v tomto konaní nevznikli a ţiadne si doposiaľ ani neuplatnila. Rovnako je zrejmé, ţe pokiaľ jej trovy nevznikli, nemôţe jej vzniknúť ani právo na ich náhradu, a teda neexistuje dôvod na to, aby prvostupňový súd vyhovel jej návrhu v zmysle § 141a O.s.p. S ohľadom na judikatúrnu definíciu pojmu „odňatie moţnosti konať pred súdom“ má ţalobkyňa 1/ za to, ţe ţalovanej postupom prvostupňového a druhostupňového súdu nebolo znemoţnené realizovať jej procesné práva v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Práve naopak, súdy o jej návrhoch (konkrétne o návrhu podľa § 141a O.s.p.) riadne konali a rozhodli v súlade s platným právom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrh Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu 5 4 Cdo 313/2013 na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazovala dovolateľka, keď podľa jej názoru nesprávnym posúdením prípustnosti odvolania odvolacím súdom bola odňatá ţalovanej moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle (§ 237 písm. f/ O.s.p) sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi odňal moţnosť realizovať procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkov konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenia a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávania (§ 115 O.s.p.) a na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade ţalovanej nerešpektovali niektoré z týchto práv. Súd prvého stupňa o návrhu ţalovanej na zloţenie preddavku na trovy konania podľa § 141a O.s.p. rozhodol tak, ţe tento zamietol. O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd rozhodol 6 4 Cdo 313/2013 tak, ţe ho ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Teda oba súdy niţšieho stupňa o podaniach ţalovanej (tak o jej návrhu na zloţenie preddavku na trovy konania podľa § 141a O.s.p., ako aj o jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým tomuto návrhu nebolo vyhovené) konali a rozhodli o nich. Skutočnosť, ţe tieto rozhodnutia nezodpovedajú predstavám ţalovanej nemoţno povaţovať za procesnú vadu odňatia ţalovanej moţnosti konať, pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V tejto súvislosti je pre úplnosť nevyhnuté uviesť, ţe neobstojí ani argumentácia ţalovanej v dovolaní (hoci aj podopretá odôvodnením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 107/2012), podľa ktorej logickým a gramatickým výkladom znenia ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p. moţno dospieť k jedinému záveru, ţe odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým „uloţil“ povinnosť zloţiť preddavok, a preto proti uzneseniu s opačným záverom, t. j. o neuloţení takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a moţno ho teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosť zloţiť

§ 141a(§ 202 ods.

3 písm. q/ O.s.p.) V ustanovení § 202 ods. 3 O.s.p sú taxatívne vymenované uznesenia, proti ktorým je prípustnosť dovolania vylúčená, pričom zákonodarca v tomto ustanovení pouţil formuláciu „...sa rozhodlo...“ aj v iných prípadoch neţ iba v písm. q/ (napr. písm. g/ odvolanie nie je prípustné proti uneseniu, ktorým sa rozhodlo o svedočnom alebo o nárokoch podľa § 139 ods. 3; písm. i/ sa rozhodlo o návrhu občana na vykonanie opravy alebo doplnenie voličského zoznamu). Na druhej strane ustanovenie § 202 ods. 3 O.s.p. špecifikuje uznesenia, pri ktorých rozlišuje, či sa jedná o pozitívne alebo negatívne rozhodnutie (napr. písm. d/ súd úplne vyhovel návrhu podľa § 138 ods. 1; písm. e/ sa odpustilo zmeškanie lehoty; písm. f/ sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu; písm. j/ sa vyhovie návrhu podľa § 153c ods. 1; písm. o/ sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/). Vychádzajúc z uvedeného, podľa názoru dovolacieho súdu (zhodne s názorom odvolacieho súdu, prezentovaným v dovolaním napadnutom uznesení, ako i názorom oboch ţalobcov, vysloveným v ich vyjadreniach k dovolaniu ţalovanej), ustanovenie § 202 ods. 3 7 4 Cdo 313/2013 písm. q/ O.s.p. vylučuje prípustnosť odvolania tak proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým na základe podaného návrhu v zmysle § 141a O.s.p. uloţí dotknutým účastníkom povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania, ako aj proti uzneseniu, ktorým tento návrh zamietne, keďţe v oboch prípadoch ide o rozhodnutie o povinnosti zloţiť

§ 141aO.s.p., hoci s odlišnými dôsledkami pre účastníkov.

Pokiaľ by totiţ bolo vôľou (úmyslom) zákonodarcu dosiahnuť vylúčenie prípustnosti odvolania v zmysle § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p. proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podľa § 141a O.s.p., s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by znenie ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O.s.p. precizoval tak, ţe odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd vyhovel návrhu podľa § 141a O.s.p. Pokiaľ sa ţalovaná v dovolaní na podporu svojej argumentácie odvoláva na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. februára 2013, sp. zn. 7 Cdo 107/2012, dovolací súd poukazuje na to, ţe ide o právny názor iného senátu najvyššieho súdu, vyslovený v obdobnej právnej veci, s ktorým sa však v preskúmavanej veci dovolací súd nestotoţňuje a nie je ním viazaný. Ak odvolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné, nebola preukázaná existencia odvolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. 8 4 Cdo 313/2013 V danom prípade procesne úspešným ţalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy ţalobcov 1/ a 2/, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadreniami ich zástupcov k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. apríla 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová