1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 228 ods. 3 O.s.p., § 230 ods. 1 a 3 O.s.p., § 232 ods. 1 a 2 O.s.p., § 234 ods. 1 O.s.p. a § 235 ods. 1 a 3 O.s.p. Okresný súd konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, ktoré sú podkladom pre podanie návrhu na obnovu konania, nadobudli právoplatnosť 28. apríla 2011 a ţalobca sa o dôvode obnovy konania dozvedel potom, ako mu bol rozsudok odvolacieho súdu 28. apríla 2011 doručený. Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania tak
jeho názoru začala plynúť aţ nasledujúcim dňom po doručení predmetného rozsudku odvolacieho súdu, t. j.
názoru okresného súdu boli splnené aj všetky ostatné podmienky pre povolenie obnovy konania, túto povolil a zároveň rozhodol, ţe v novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd aj o náhrade trov pôvodného konania i konania o obnove. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
1, 2 a 3 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
týchto ustanovení návrh na obnovu konania treba podať v subjektívnej trojmesačnej lehote počítanej odo dňa, keď sa ten, kto návrh na obnovu podáva, dozvedel o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ju mohol uplatniť. Od právoplatnosti rozsudku začína
jeho názoru plynúť len objektívna trojročná lehota na podanie návrhu na obnovu. Uviedol, ţe zákonodarca nemal v úmysle plynutie subjektívnej trojmesačnej lehoty počítať tieţ od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je podkladom pre podanie návrhu na obnovu, ale práve od subjektívneho momentu, teda dozvedenia sa o tomto dôvode. Takýmto momentom je
jeho názoru nepochybne uţ samotné vyhlásenie rozhodnutia na pojednávaní za predpokladu, ţe sa ho účastník zúčastnil. Pretoţe ţalobca sa pojednávania Krajského súdu v Banskej Bystrici, konaného
názoru odvolacieho súdu nesprávne a odvolací súd ho zmenil tak, ţe návrh ţalobcu na povolenie obnovy konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalobca
v spojení s § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolateľ uviedol, ţe ak je dôvodom obnovy konania
1 písm. a/ O.s.p. rozhodnutie súdu, ktoré účastník konania nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní pouţiť, môţe ním byť iba právoplatné rozhodnutie. Iba takéto rozhodnutie je pre súd ako štátny orgán záväzné
2 3 4 Cdo 232/2012 O.s.p. Len také rozhodnutie môţe byť spôsobilým rozhodnutím na jeho uplatnenie ako dôvodu obnovy konania a nie neprávoplatné rozhodnutie. Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania začína
jeho názoru plynúť účastníkovi, ktorý bol zároveň aj účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nové rozhodnutie odvolacieho súdu, najskôr od doručenia nového rozhodnutia. Aţ z doručeného rozhodnutia sa totiţ môţe dozvedieť nielen výrok, ale aj úplné dôvody nového rozhodnutia, ktoré je podkladom návrhu na obnovu konania. Ţalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 O.s.p. a § 239 O.s.p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto prípustnosť dovolania proti tomuto rozhodnutiu bolo potrebné skúmať
a § 239 O.s.p.
1 písm. a/ O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania 4 4 Cdo 232/2012 i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani dovolateľom namietaná. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existencia ani tejto vady nebola dovolateľom namietaná, ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Predmetom konania v danej veci bol návrh na obnovu konania. Sporným bol okamih začatia plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie tohto návrhu. 5 4 Cdo 232/2012
1 písm. a/ O.s.p., právoplatný rozsudok môţe účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní, ak môţu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
1 O.s.p., návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.
2 O.s.p., po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku moţno návrh podať len z dôvodu uvedeného v písm. a/ aţ e/ O.s.p.
3 O.s.p., navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné. V danej veci ţalobca napadol návrhom na obnovu konania právoplatný rozsudok z dôvodu, ţe je tu rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní a ktoré môţe privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednou z podmienok povolenia obnovy konania je včasné podanie návrhu na obnovu konania. Súdy preto správne v danej veci skúmali dodrţanie subjektívnej trojmesačnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.), ktorej navrátenie nie je prípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.). Začiatok plynutia tejto lehoty posúdili rozdielne. Okresný súd mal za to, ţe subjektívna lehota začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia (
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.