o náhradu škody

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 129/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Š., bytom S., zastúpenej advokátskou kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanej S., za ktorú konajú M., Ţ., M., P., M., K., M., M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 8 C 57/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. decembra 2011 sp.zn. 3 Co 463/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
2. novembra 2010 č.k. 8 C 57/2010-48 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 9 958,16 Eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Trovy konania ţalovanej nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobkyňa zmluvou o pôţičke vloţila do nebankového subjektu B., s.r.o. (ďalej len „nebankový subjekt“) sumu 300 000,- Sk. Nebankový subjekt jej vloţené peňaţné prostriedky za dohodnutých podmienok nevrátil. Na nebankový subjekt je vyhlásený konkurz, ktorý nie je skončený, ţalobkyňa si v konkurznom konaní svoju pohľadávku voči nebankovému subjektu uplatnila. Prvostupňový súd poukázal na to, ţe ţalovaná pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie mohla zakázať neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môţu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, ţe by nemuselo ísť o zhromaţďovanie peňaţných prostriedkov spôsobmi ustanovenými zákonom o investičných spoločnostiach 2 4 Cdo 129/2012 a investičných fondoch, teda predajom podielových listov, upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti zo strany dlţníka v zmysle predloţených zmlúv nešlo. Inú činnosť, tzv. uzatváranie zmlúv o pôţičke, resp o tichom spoločenstve nebolo v právomoci ţalovanej zakázať. Ústava garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám široké moţnosti pôsobnosti, keď im umoţňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemoţno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. V zmysle týchto ustanovení mohli obchodné spoločnosti vystupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôţičke, či tichom spoločenstve. V súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov ţalobkyňa dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou a na základe individuálneho a slobodného rozhodnutia prevzala na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaţe a konkurencie. Pre štát platí, ţe sa má zásadne zdrţať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Zo skutkových okolností prípadu mal prvostupňový súd za to, ţe bola to práve samotná ţalobkyňa, ktorá svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú povinnosť uloţenú zákonom a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Mohla sa totiţ pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, ţe obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpila do záväzkového vzťahu nie je investičnou spoločnosťou ani fondom, keďţe nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a ani v predmete podnikania prijímanie vkladov či poskytovanie úverov a na základe predloţených podkladov mohla poznať, ţe sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov, či formou akcií. Mohla postupovať s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú moţno od nej spravodlivo poţadovať a zváţiť moţnú mieru rizika. V konaní nebolo preukázané, ţe by zo strany štátneho orgánu nebol dodrţaný správny úradný postup. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
3. decembra 2011 sp.zn. 3 Co 463/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenia § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba je bezdôvodná, nakoľko nie je daná zodpovednosť ţalovanej v zastúpení jednotlivých ministerstiev za škodu, ktorá ţalobkyni vznikla tým, ţe obchodná spoločnosť nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôţičke. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup ţalovanej, ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 18 zákon č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatváraním zmlúv ţalovaná 3 4 Cdo 129/2012 v zastúpení jednotlivých ministerstiev nevykonávala ţiadnu činnosť spojenú s výkonom jej právomoci a nemohla teda porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jej konanie, resp. nemohla porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jej činnosti. Súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe ţalobkyňa uzatvorením zmlúv o pôţičke vstúpila do záväzkového právneho vzťahu s právnickou osobou. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán sa riadia uvedenými zmluvami a ustanoveniami Občianskeho, prípadne Obchodného zákonníka. Ţalobkyňa v konaní nepreukázala, v čom mala spočívať zodpovednosť štátu pokiaľ ide o rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup. Taktieţ nepreukázala, ţe by jej vznikla škoda a v akej výške. Obchodný register je verejná listina, zákony sú taktieţ dostupné kaţdému občanovi. Ţalobkyňa preto skôr, ako sa rozhodla vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťami, mala moţnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti spoločností. Zmluva, ktorú ţalobkyňa uzavrela s nebankovým subjektom, podľa obsahu spĺňa predpoklady § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa nenamietala ani jednu zo zloţiek právneho úkonu, ako aj nenamietala neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V prípade zmlúv o pôţičke ide o právne vzťahy, do ktorých štát v zmysle ústavy nemá právo zasahovať. V prípade preukázania neplatnosti právnych úkonov, prípadne ich simulácie je daná zodpovednosť podľa platných právnych predpisov len na samotných účastníkov zmlúv. Dôkazy, ktorých vykonania sa ţalobkyňa v podanom odvolaní domáhala povaţoval odvolací súd z týchto dôvodov za nadbytočné, ktoré nie sú potrebné pre rozhodnutie v merite veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ich náhradu úspešnej ţalovanej v zastúpení jednotlivých ministerstiev nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe pristúpil k rozhodnutiu o jej odvolaní arbitrárne a formalisticky. Poukázala na to, ţe súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností „odporcov“ vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní, a zákona o bankách, upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu, a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili len literou zákona bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu, a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ súdy prišli k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností „odporcov“ nie je moţný, 4 4 Cdo 129/2012 tento záver nepodloţili ţiadnym praktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Súdy oboch inštancií účelovo zuţujú pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu zmluvy či uţ poţičiavateľ, tichý spoločník či člen druţstva, voči jednému subjektu – nebankovému subjektu, kde správne pouţívajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Podľa názoru ţalobkyne však súdy účelovo prehliadajú skutočnosť, ţe v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné investovanie veľkého mnoţstva súkromných subjektov. Zúţené vnímanie rozsahu kauzy na jednotlivcov vyústilo k odmietnutiu vykonania takých dôleţitých navrhovaných dôkazov zo strany ţalobkyne, najmä tých dôkazov, ktoré leţia mimo sféry dosahu ţalobkyne, a bez vyţiadania súdom ich nie je moţné dosiahnuť. Skutočnosť, ţe v konaní sa ţalobkyni závaţným spôsobom odňala moţnosť konania pred súdom, potvrdzujú aj rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu alebo práv na spravodlivý proces z dôvodu: absencie dostatočného odôvodnenia, absencie dôvodov na rozhodnutie vydané v preskúmavanom konaní, arbitrárnosti rozhodnutí, formalistického prístupu pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení, prekročenia ústavných limitov pre akceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci. V tejto súvislosti v závere dovolania ţalobcovia citovali viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. K dovolaniu ţalobkyne sa vyjadrili iba M. a M., pričom obe uvedené ministerstvá navrhli dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo 5 4 Cdo 129/2012 rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238 ods. 1 aţ ods. 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ písm. g/ O.s.p. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazovala dovolateľka. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými 6 4 Cdo 129/2012 právnymi normami, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ţalobkyňa namietala, ţe konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nezaoberania sa jej námietkami prezentovanými pred súdom prvého stupňa ako aj v podanom odvolaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak arbitrárne, formalistické, nepreskúmateľné. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
4. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie 7 4 Cdo 129/2012 rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
5. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginosova a ďalší proti Francúzsku z
6. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z
7. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). V prejednávanej veci sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu, rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Za tejto situácie, pri zohľadnení skutočnosti vyplývajúcej z obsahu spisu, a to, ţe odvolanie ţalobkyne proti prvostupňovému rozsudku je obsahovo argumentačne v zásade totoţné so samotnou ţalobou, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu, spĺňa podmienky kladené na odôvodnenie rozsudku stanovené v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., keď je z neho zrejmé, čoho sa ţalobkyňa domáhala, ako a z akých dôvodov prvostupňový súd ţalobu zamietol, čím ţalobkyňa argumentovala v podanom odvolaní, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané, a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, aj prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Pokiaľ sa ţalobkyňa nestotoţňuje s právnymi závermi oboch súdov niţších stupňov a vytýka im, ţe pri posudzovaní rozsahu povinnosti ţalovanej, konkrétne teda povinností jednotlivých, ţalobkyňu označených rezortných ministerstiev konajúcich za štát vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov, formalisticky sa riadili len literou zákona, dovolací súd poukazuje na to, ţe do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). 8 4 Cdo 129/2012 Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnutie v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenia dovolateľky, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sú vo svojej podstate námietkou, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti treba uviesť, ţe Občiansky súdny poriadok síce povaţuje nesprávne právne posúdenie za prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), avšak samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe úspešná ţalovaná nepodala návrh na ich priznanie. 9 4 Cdo 129/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. marca 2014 JUDr. Ľubor Š e b o , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková