2 druhú vetu O.s.p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania. 1 Cdo 156/2011 7 V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v oboch dovolacích otázkach spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tejto veci niţšie súdy ustálili, ţe v majetkovom spore účastníkov konania, o ktorom v rozhodcovskom konaní rozhodol 7. novembra 2008 rozhodca JUDr. M. H. rozhodcovským rozsudkom č. k. RK 20/2008, ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania: o náhradu škody, príp. vydanie bezdôvodného obohatenia. Nadväzne dospeli k záveru o chýbajúcej právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto majetkového sporu účastníkov, vychádzajúc z právneho názoru, ţe spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovno-právnych vzťahov patrí prejednávať a rozhodovať všeobecným súdom, ţe z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú takéto spory vylúčené; uvedený názor povaţuje aj dovolací súd za správny. Právomoc sa vo všeobecnosti chápe ako oprávnenie určitého orgánu riešiť a rozhodovať veci, ktoré sú mu zverené (spadajú) do jeho činnosti. Ústava Slovenskej republiky vymedzuje všeobecnú právomoc civilného súdu v čl. 142 ods.1, kde uvádza, ţe súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Občiansky súdny poriadok – zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov uvádza v § 7 ods. 1, ţe do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Všeobecná právomoc civilného sudu sa týka okruhu hmotnoprávnych vzťahov, ktoré komplexne označujeme ako patriace pod súkromné právo (vychádzajúc z dualistického 1 Cdo 156/2011 8 delenia práva na verejné právo a súkromné právo), ktoré upravuje široký okruh osobných a majetkových práv súkromnoprávnej povahy a chápe sa ako mnoţstvo právnych vzťahov a inštitútov, ktoré sú kodifikované nielen v občianskom hmotnom práve, ale napr. aj v obchodnom práve, v pracovnom práve /individuálnom/. Ustanovenie § 7 ods. 1 O.s.p. nehovorí však o všeobecnej vecnej pôsobnosti v rámci systému súkromného práva (en bloc), ale čiastkovo (partikulárne) podľa úzkej vecnej pôsobnosti jednotlivých odvetví vymedzuje tieto vzťahy (rozdeľuje ich do citovaných kategórii: občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov). Spomenuté procesné delenie je treba mať na pamäti aj pri posudzovaní otázky právomoci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v § 51 ods. 3 uvádza, ţe ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní upravuje a/ rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, b/ uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike (§ 1 ods. 1 zákona). V rozhodcovskom konaní moţno rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môţu skončiť súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 zákona). V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory a/ o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b/ o osobnom stave, c/súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania (§ 1 ods. 3 zákona). Zákon č. 244/2002 Z.z. nahradil zákon č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení zákona č. 448/2001 Z.z. V § 1 spomenutého predošlého rozhodcovského zákona sa uvádza, ţe rozhodcovské konanie podľa tohto zákona slúţi na uľahčenie rozvoja a priebehu 1 Cdo 156/2011 9 obchodných vzťahov. Toto konanie má jeho účastníkom umoţniť rýchle a odborným poţiadavkám zodpovedajúce vybavovanie majetkových sporov. Podnikatelia a iní účastníci obchodných vzťahov sa môţu dohodnúť v rozhodcovskej zmluve alebo v doloţke k zmluve, ktorou si upravujú vzájomné obchodné vzťahy (ďalej len "rozhodcovská zmluva"), ţe o majetkových sporoch, ktoré medzi nimi sú alebo ktoré medzi nimi vzniknú a ktorých prerokovanie a rozhodovanie patrí do právomoci súdu, rozhodnú jeden alebo viacerí rozhodcovia z osôb zapísaných v zozname rozhodcov stáleho rozhodcovského súdu alebo osoba nezapísaná v zozname (§ 8). Rozhodca môţe byť dohodnutý pre jednotlivý prípad obchodnoprávneho vzťahu medzi nimi (rozhodca ad hoc) alebo pre vymedzený okruh obchodnoprávnych vzťahov medzi nimi (§ 2 ods. 1 cit. zákona). Rozhodcovskú zmluvu moţno uzavrieť len na rozhodovanie takých sporov, ktoré účastníci môţu skončiť súdnym zmierom (§ 2 ods. 2 cit. zákona). V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory o vzniku, zmene a zániku práv k nehnuteľnostiam, štatusové spory, spory, ktoré súvisia s núteným výkonom rozhodnutí, a spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného alebo vyrovnacieho konania (§ 2 ods. 3 cit. zákona). Je signifikantným porovnanie v oboch úpravách, pokiaľ ide o vymedzenie moţnosti rozhodcovského konania v prípade sporov, ktoré účastníci konania môţu pred súdom skončiť súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 terajšieho zákona; § 2 ods. 2 predchádzajúceho zákona), a o vymedzenie sporov, ktoré sú z rozhodovania vylúčené (§ 1 ods. 3 terajšieho zákona; § 2 ods. 3 predchádzajúceho zákona); ide o rovnaké či temer rovnaké východiska (riešenie). Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa však uţ rozhodcovské konanie neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave v zákone č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (
1 cit. zákona), ale môţe sa uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (
1 zákona). Rozhodcovské konanie ako alternatíva rozhodovania sporov oproti rozhodovaniu všeobecných (štátnych) súdov s nepochybne rastúcim významom tak zreteľne prekračuje svoje pôvodné poslanie nástroja pre obchodníkov na riešenie ich vzájomných sporov. To, ţe 1 Cdo 156/2011 10 podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa rozhodcovské konanie neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave v zákone č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (§ 1, § 2 ods. 1 cit. zákona), ale môţe sa uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 1 zákona), neznamená ale, ţe sa môţe uplatniť /dopadá/ aj na majetkové spory z pracovných vzťahov; pre takéto rozšírenie (extenzívny výklad) nie je ţiadny relevantný dôvod. Z procesnej normy jasne vyplýva, ţe pri právomoci na riešenie majetkových sporov sa zvolil postup uvedenia iba dvoch parciálnych odvetví, keď z rozsahu právomoci občianskoprávneho súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.) zákonodarca pripustil rozhodovať v konaní pred rozhodcovským orgánom majetkové spory z obchodnoprávnych a z občianskoprávnych vzťahov. Právny poriadok Slovenskej republiky ani za platnosti zákona č. 218/1996 Z.z. a ani teraz moţnosť prejednávať a rozhodovať spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov iným orgánom neţ súdom neposkytuje. Podľa základnej zásady uvedenej v článku 9 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce) zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, ţe zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Zákonník práce v § 14 o riešení sporov stanovuje, ţe spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Touto úpravou kontinuálne nadväzuje na predošlý právny stav, kedy Zákonník práce – zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov v § 207 stanovil, ţe spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom o nároky z pracovného pomeru prejednávajú a rozhodujú súdy. Prípustnosť predmetu rozhodcovského konania sa posudzuje vţdy podľa zákona o rozhodcovskom konaní (
1 posledná veta zákona) a rozhodcovský súd, ktorým sa rozumie jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia (§ 7 ods. 1 zákona), si musí vyriešiť, či sú kumulatívne splnené podmienky stanovené v § 1 ods. 1, 2, 3 zákona. Pokiaľ rozhodne majetkový spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom z pracovnoprávneho vzťahu, ide o dôvod na podanie ţaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 písm. a/ zákona (hoci odkaz v zátvorke u tohto dôvodu, kde sa uvádza len § 1 ods. 3 zákona, nezodpovedá určujúcemu slovnému vymedzeniu daného dôvodu, ktorý je širší: 1 Cdo 156/2011 11 „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôţe byť predmetom rozhodcovského konania“). Toľko k otázke, či z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú vylúčené majetkové spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom vzniknuté z pracovnoprávnych vzťahov. Správne si niţšie súdy vyriešili aj otázku, či rozhodca z rozhodcovského konania má postavenie účastníka konania v konaní o zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. V prejednávanej veci súd prvého stupňa aj odvolací súd správne vychádzali z toho, ţe účastníkmi rozhodcovského konania sú zmluvné strany, a to tá, ktorá podala návrh na začatie rozhodcovského konania (ţalobu): A., IČO: X, a tá, proti ktorej ţaloba smeruje: M. C. (§ 16 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Ide tu o vymedzenie korešpondujúce s prvou definíciou účastníkov konania, ako je uvedená v § 90 O.s.p., t.j. ţe účastníkmi konania sú navrhovateľ (ţalobca) a odporca (ţalovaný). Niţšie súdy správne tieţ ustálili, ţe súd pokračuje v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku s tými účastníkmi, ktorí boli (takto) ako účastníci označení, ţe okruh účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je tak totoţný s okruhom účastníkov rozhodcovského konania a ţe rozhodca nemôţe byť účastníkom takéhoto súdneho konania. Podľa § 40 ods. 2 zákona ak podá účastník rozhodcovského konania ţalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný; súd, ktorý rozhoduje o tejto ţalobe, môţe na návrh účastníka konania odloţiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Ţaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku vo svojej podstate plní funkciu mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodcovskému rozsudku (
k tomu aj dôvodové správy k zákonom č. 218/1996 Z.z. a č. 448/2001 Z.z.). Rozhodcovský súd, resp. rozhodca nie je orgánom verejnej moci a spolu s účastníkmi rozhodcovského konania patrí medzi subjekty tohto druhu civilného konania. Pozícia (postavenie) rozhodcu je v napĺňaní úlohy rozhodujúceho orgánu miesto všeobecného súdu, tým sa vymedzuje aj jeho vzťah k účastníkom rozhodcovského konania (zmluvným stranám). Účastníkmi konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôţu byť osoby odlišné od účastníkov rozhodcovského konania, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozhodcovského rozhodnutia, prípadne od ich právnych nástupcov (takto je vymedzená ich procesná legitimácia na predmetné súdne konanie). Obdobne ako súd nie je účastníkom 1 Cdo 156/2011 12 v konaní o riadnom alebo o mimoriadnom opravnom prostriedku smerujúcom v civilnom konaní proti jeho rozhodnutiu, ani rozhodca nemôţe mať postavenie účastníka konania o ţalobe na zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd postačujúco vysvetlil, prečo nie je namieste uvaţovať o analógii so správnym súdnictvom. Úprava, podľa ktorej v prípade zrušenia vydaného rozhodcovského rozhodnutia a vrátenia veci do štádia rozhodcovského konania sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku (§ 43 ods. 2 zákona), nerieši otázku procesnej legitimácie v predmetnom súdnom konaní (totoţnosti okruhu účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku s okruhom účastníkov rozhodcovského konania). Spomenutá úprava vyjadruje snahu zabezpečiť správnosť postupu a rozhodnutia v obnovenom rozhodcovskom konaní, a to zjavne so zreteľom na povahu tohto konania ako zásadne jednoinštančného (
S poukazom na doteraz uvedené ako aj na to, ţe ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a/ a c/ zákona, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v ţalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej ţalobe (
1 zákona), javí sa byť opodstatneným, aby sa pri označovaní postavenia účastníkov v konaní o ţalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemodifikovalo (nemenilo) procesné postavenie účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní. Ako sa uţ uviedlo, ţaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vo svojej podstate plní funkciu mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, nič však nemení na procesnom postavení účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom konaní; je teda správne označovať účastníkov konania podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, avšak s uvedením, kto z nich podal ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku (
m.m. V/1968 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, str. 49). Niţšie súdy vo svojich rozhodnutiach síce takto neoznačovali účastníkov, ich označenie vzájomného postavenia účastníkov však nemá dosah na obsahovú vecnú správnosť vyhlásených rozhodnutí, z ktorých je dostatočne zrejmá identifikácia účastníkov; ide tu tak len o formálny nedostatok. Z podaného vyplýva, ţe v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením dvoch otázok zásadného právneho významu, sa ţalobkyni v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe v jej dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. 1 Cdo 156/2011 13 Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd rozhodol vo forme rozsudku, dovolanie ţalovaného smeruje však proti tej časti rozhodnutia, v ktorom rozhodol o trovách konania. O trovách konania rozhoduje súd vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), preto treba prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania posudzovať podľa zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy, pretoţe podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie 1 Cdo 156/2011 14 ţalovaného tak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, kde je dovolanie vylúčené (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, ktoré pripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných v ňom vymenovaných procesných vád (ide o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady konania vymenované v citovanom § 237 O.s.p. však nevyšli v dovolacom konaní najavo Odvolací súd stručne vysvetlil dôvody vedúce ho k aplikácii § 150 O.s.p., na základe ktorých ţalovanému nepriznal náhradu trov konania, jeho rozhodnutie je preskúmateľné; preskúmať správnosť tejto aplikácie práva však nie je prípustné – samotný nesúhlas dovolateľa s právnym posúdením odvolacím súdom pri rozhodnutí o trovách konania (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) zmätočnosť rozhodnutia nezakladá. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V merite veci bola ţalobkyňa procesne neúspešnou a v dovolacom konaní tak ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania za úkon právnej sluţby advokáta, ktorý poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 23. septembra 2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“)]. K základnej sadzbe tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určenej podľa 1 Cdo 156/2011 15 § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 € patrí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 7,41 €. Spolu po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) by náhrada trov dovolacieho konania pre ţalovaného z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom mala činiť 77,29 €; ţalovaný však poţadoval menej – sumu 74,61 €, ktorú mu preto dovolací sud priznal proti ţalobkyni. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. decembra 2013 JUDr. Milan D e á k , v. r. predseda senátu Za správnosť : Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.