Obsah (7)

§ 5§ 13§ 239§ 10§ 2§ 8§ 243b

Najvyšší súd 4 Cdo 363/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. P. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou C.

názoru ţalobkyne jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietla, ţe v tejto veci podala návrh na začatie konania uţ v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísala zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil 2 4 Cdo 363/2013 ţalobkyni späť. O prípustnosti takto urobeného podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý sťaţnosť ako podanú oneskorene odmietol rozhodnutím III. ÚS 142/

1. Ţalobkyňa sa preto domáhala vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd
2. júna 2009 o sťaţnosti jednomyseľne rozhodol rozsudkom okrem iného o tom, ţe prišlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd. V obdobných, resp. skutkovo totoţných konaniach na ústavnom súde, kde nebola sťaţnosť

ústavného súdu podaná oneskorene, vyslovil ústavný súd záver, ţe týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné právo ţalobkyne na súdnu ochranu

článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetných podaní ţalobkyne, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Ďalej vyslovil, ţe právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere nemôţe nič zmeniť prípadná okolnosť, ţe z technických príčin nemôţe súd podanie ţalobkyne zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Ţalobkyňa v odvolaní uviedla ďalej to, ţe súdu prvého stupňa opätovne doručila podania, o ktorých Európsky súd pre ľudské práva rozhodol rozsudkom tak, ţe okresný súd porušil právo ţalobkyne na spravodlivé súdne konanie. Ţalobkyňa s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (nález ústavného súdu z 24. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 148/08) mala za to, ţe účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania 31. marca 2006. Poukázala na to, ţe v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá

§ 5ods.

1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu;

§ 13zákona č.

71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemoţno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993 sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľka namietla, ţe súd prvého stupňa jej odňal moţnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup, nakoľko v čase, kedy ju vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku –

§ 13zákona č.

71/1992 Zb. uţ súdny poplatok nebolo moţné vyrubiť. Tento poplatok bol totiţ splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula

1. decembra
2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z
3. septembra 2013 sp. zn. 12 Co 251/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe návrhom 3 4 Cdo 363/2013 na začatie konania s dátumom vyhotovenia v roku 2006 sa ţalobkyňa voči protistrane domáhala zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené koncesionárske poplatky;

podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu

1. marca
2. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom vyzval ţalobkyňu, aby do 10 dní zaplatila súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 16,50 € (poloţka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, ţe ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, ţe táto výzva bola ţalobkyni riadne doručená, ţalobkyňa ju nerešpektovala. Súd prvého stupňa preto konanie správne zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82 ods. 1 O.s.p., § 2 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor, ţe na splnenie príkazu vysloveného v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 148/08, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bola ţalobkyňa povinná preukázať, ţe návrh na začatie konania, ktorý je v spise zaloţený na č.l. 1 a 2 spisu, je totoţný s návrhom doručeným súdu v roku
3. Ţalobkyňa to ale nepreukázala. Pokiaľ tvrdila, ţe v súčasnosti nemôţe predloţiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, lebo ich uţ nemá k dispozícii, odvolací súd uviedol, ţe tento stav si spôsobila ţalobkyňa sama vlastným nesprávnym postupom. V ďalšom odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobkyňa ničím hodnoverne nepreukázala svoje tvrdenie o totoţnosti návrhu na začatie konania doručeného súdu prvého stupňa
4. marca 2013 s návrhom na začatie konania, ktorý ako sama udáva, podala v roku 2006.

názoru odvolacieho súdu preto postup prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku nepreukázania totoţnosti predmetných podaní povaţoval návrh doručený mu

1. marca 2013 za nový návrh, nebolo moţné označiť za nezákonný. Súd prvého stupňa správne vyzval ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za tento návrh na začatie konania, súdny poplatok stanovil v správnej výške a poučil ţalobkyňu aj o moţnosti zastavenia konania ako následku nezaplatenia súdneho poplatku. Lehota na vyrubenie súdneho poplatku ţalobkyni za návrh podaný na súd v roku 2013 doposiaľ neuplynula. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii konanie zastavil, bol jeho postup v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, ţe odvolanie ţalobkyne nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.). Proti uvedenému uzneseniu podala dovolanie ţalobkyňa s tým, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V podstate sa pridrţala dôvodov, ktoré uviedla uţ v odvolaní a za základ dovolania povaţovala to, ţe podanie, ktoré bolo súdu 4 4 Cdo 363/2013 prvého stupňa doručené
2. marca 2013, nie je ţiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku
3. V súvislosti s tým ţalobkyňa uviedla, ţe prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú totoţnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku
4. Nález ústavného súdu z
5. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 148/08 jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto ţalobkyňu nemala zaťaţovať povinnosť preukazovať, ţe podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo potrebné vychádzať z toho, ţe návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný uţ v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania uţ nebolo moţné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie moţnosti ţalobkyne pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to ţalobkyňa ţiadala napadnuté uznesenie a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie

§ 239ods.

1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

tohto 5 4 Cdo 363/2013 ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

názoru ţalobkyne jej postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku

§ 10ods.

2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade dané procesné predpoklady.

§ 5ods.

1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

§ 2ods.

1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je

sadzobníka 6 4 Cdo 363/2013 ustanovený poplatok z návrhu.

§ 8ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní

osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

§ 10ods.

1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. V preskúmavanej veci argumentovala ţalobkyňa tým, ţe návrh na začatie konania, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa

1. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý doručila tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a ţe vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. jej uţ nemoţno vyrubiť súdny poplatok za návrh na začatie konania. V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie moţno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. V náleze ústavného súdu z
2. júna 2008 II. ÚS 148/08 ústavný súd konštatoval, ţe ţalobkyňa právne účinným spôsobom podala v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uloţené viaceré návrhy ţalobkyne proti rôznym povinným. Ţalobkyňa, ktorá
3. marca 2013 doručila súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť jej predmetnú sumu spolu s náhradou trov konania, ničím nedoloţila, ţe podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním doručeným súdu na DVD nosiči v roku
4. V danej procesnej situácii, v ktorej z ničoho nevyplývala totoţnosť ţalobkyňou tvrdeného podania z roku 2006 s podaním z roku 2013, nemoţno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako 7 4 Cdo 363/2013 nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, ţe v preskúmavanej právnej veci vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého nemoţno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené
5. marca 2013 súdu prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania bol podaný uţ v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemoţno mať ţiadne pochybnosti. K námietke, ţe prvostupňový aj odvolací súd popierajú totoţnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006, dovolací súd poukazuje na to, ţe o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel od totoţnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti. V preskúmavanej veci bolo na ţalobkyni, aby preukázala totoţnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom podaným v písomnej podobe v roku
6. Pokiaľ ţalobkyňa v súvislosti s tým poukazovala na to, ţe uţ nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkala súdom, ţe mali prijať opatrenia na zachovanie moţnosti preveriť totoţnosť návrhov na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, ţe je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním môţu o ne prísť. V súlade so zásadou, ţe právo patrí bdelým, pozorným, ostraţitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj moţnosti vzniku komplikovaných situácií sťaţujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve na ţalobkyni, aby – najmä po „neprijatí“ jej návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej podobe – uchovala pôvodné DVD, neuváţene sa ich nezbavila a nevystavila sa tým sama riziku, ţe v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doloţiť, konkrétne aký návrh na začatie konania podala v roku
7. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, ţe poplatková povinnosť ţalobkyne vznikla podaním návrhu dňa
8. marca 2013 a ţe – vzhľadom na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k znemoţneniu realizácie procesných oprávnení ţalobkyne spôsobom, ktorý by bol významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho 8 4 Cdo 363/2013 súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 355/2013 zo
9. novembra 2013, 3 Cdo 334/2013 zo
10. novembra 2013, 3 Cdo 337/2013 z
11. novembra 2013). Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. decembra 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková