Najvyšší súd 1 Cdo 136/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Z., so sídlom v Ţ., zastúpeného JUDr. D. C., advokátom v Ţ., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o náhradu škody 20 131,45 €, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7C 159/2004, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- marca 2009 sp. zn. 8Co 323/2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
- marca 2009 sp. zn. 8Co 323/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z
- júla 2007 č. k. 7 C 159/2004 - 115 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal od ţalovanej náhrady škody vo výške 606 480 Sk (po späťvzatí ţaloby v časti o zaplatenie 2 686 874 Sk, o ktorom späťvzatí rozhodol súd prvého stupňa uznesením z
- novembra 2006 č. k. 7 C 159/2004 - 37); ţalobcovi zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania 2 144 Sk do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, ţe Daňový úrad II Ţilina ako správca dane na základe svojho dodatočného platobného výmeru z
- júna 2000 č. 894/210/43464/2000/Fül, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo
- októbra 2000 č. V /210/7176/00/Dub, vyrubil ţalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 1998 v sume 17 513 491 Sk (podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb.) a v nadväznosti na vykázaný nedoplatok dane z príjmu fyzických osôb na základe vykonanej daňovej kontroly a vydaný dodatočný platobný výmer pozastavil ţalobcovi vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej 1 Cdo 136/2009 2 hodnoty v celkovej sume 7 387 851 Sk, ţe rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- marca 2001 sp. zn. 7 Sţ 187/00 boli uvedené rozhodnutia ako nezákonné zrušené a ţe správca dane
- apríla 2001 nadmerný odpočet ţalobcovi vrátil. Súd poukázal na tvrdenie ţalobcu, ţe škoda mu mala vzniknúť oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu DPH v dôsledku nesprávneho postupu správcu dane v daňovom konaní, pričom svoj nárok opieral o ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Podľa súdu však úrok v zmysle citovaného ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. moţno uplatniť len voči správcovi dane, keďţe predstavuje určitý druh sankcie ním zavineného konania a nemoţno ho zamieňať s nárokom na náhradu škody. Zákon č. 511/1992 Zb. totiţ nerieši zodpovednosť štátu, ale správu daní a vzťahy medzi správcom dane a daňovým subjektom. Súd v tejto spojitosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 16/2005, podľa ktorého o vrátení daňového preplatku v zmysle § 63 zákona č. 511/1992 Zb. rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní, kým zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré nemoţno zamieňať, pri ktorých uplatnenie jedného nároku (na vrátenie daňového preplatku a na úrok) nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého, t. j. zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Pri skúmaní, či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č.58/1969 Zb., súd mal síce za preukázané, ţe ţalobca počas doby spomenutého pozastavenia vyplatenia nadmerného odpočtu dane do jeho vyplatenia
- apríla 2001 nemohol ním nakladať, nemal ale za preukázané, ţe by ţalobcovi vznikla škoda (či uţ skutočná škoda alebo ušlý zisk). Upozornil, ţe ţalobca v priebehu konania nezmenil skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzoval svoj nárok a netvrdil, ţe škoda mu vznikla v dôsledku nezväčšenia majetku o úroky z vkladu, ktoré nebyť nezákonného rozhodnutia mohol získať; v tomto smere ani nenavrhol vykonať ţiadne dokazovanie. Ţalobcom tvrdená škoda bola teda len akousi predpokladanou škodou a nie škodou v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá by mu mohla vzniknúť napríklad vtedy, ak by v dôsledku nezákonného rozhodnutia správcu dane a teda oneskorenej výplaty nadmerného odpočtu DPH bol nútený pre svoje podnikateľské aktivity vziať si úver a uhrádzať z neho príslušné úroky. Ani o obdobné tvrdenia však ţalobca svoj nárok neopieral. Keďţe ţalobca netvrdil a nepreukazoval, ţe mohol 1 Cdo 136/2009 3 získať úţitky zo svojho vlastníctva v podobe úrokov z vkladov, pričom úrok z vkladu a úrok z omeškania sú rozdielne právne inštitúty, nemoţno tu hovoriť o preukázanej škode. Súd za tohto stavu uzavrel, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnej škody alebo ušlého zisku, preto jeho ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 O.s.p. Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
- marca 2009 sp. zn. 8Co 323/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 20 131,45 € (606 480 Sk) a náhradu trov konania spolu 3 929,74 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa aplikoval na vec nesprávny právny predpis, pretoţe v danom prípade ţalobca sa jednoznačne domáhal náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vyslovil názor o danosti zodpovednosti za škodu v zmysle tohto zákona u ţalovanej s tým, ţe táto v konaní nárok nespochybnila a ţe ţalobca preukázal nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, ktorú mal za riadne vyčíslenú. Keďţe protiprávnym rozhodnutím správcu dane a Ústredného daňového riaditeľstva a protiprávnym zadrţaním odpočtu DPH v príčinnej súvislosti s porušením ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vznikla ţalobcovi majetková ujma, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobe vyhovel. O trovách celého konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla dovolaciemu súdu, aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň ţiadala odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku (Najvyšší súd Slovenskej republiky tejto ţiadosti vyhovel uznesením z
- augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 136/2009). Ţalovaná dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietala, ţe odvolací súd jej uloţil povinnosť na náhradu škody v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. a to aj napriek tomu, ţe tento zákon upravuje správu daní, rieši daňové konanie a z jeho ustanovení § 63 ods. 5 a 6 vyplýva povinnosť správcu dane (a nie štátu) vrátiť prípadný preplatok, resp. zaplatiť úrok. Pokiaľ zákon č. 511/1992 Zb. ukladá povinnosť správcovi dane zaplatiť úrok daňovému subjektu, súd nie je oprávnený s poukazom na uvedené ustanovenie zaviazať iný subjekt neţ správcu dane na zaplatenie úroku. V tejto súvislosti 1 Cdo 136/2009 4 dovolateľka poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 16/2005, v zmysle ktorého nemoţno zamieňať nárok na vrátenie preplatku podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (o ktorom rozhoduje správny orgán) s nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. (o ktorom rozhoduje súd); uplatnenie jedného z nich však nevylučuje uplatnenie druhého. Podľa názoru ţalovanej neboli v prejednávanej veci splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, nakoľko ţalobca v konaní nepreukázal vznik skutočnej škody, resp. ušlého zisku. Ţalovaná zároveň poukázala na to, ţe odvolací súd do náhrady trov konania započítal aj súdny poplatok z návrhu na začatie konania, pritom v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase podania ţaloby bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom od súdnych poplatkov oslobodené. Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť a ţalovanú zaviazať k náhrade trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodu, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal 1 Cdo 136/2009 5 spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z uvedených vád nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Dovolací súd ďalej skúmal, či sa v konaní na súdoch niţších stupňov nevyskytol procesný nedostatok, ktorý by vykazoval znaky tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/97, publikovaný pod R 111/1998). V súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí totiţ aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náleţite vysvetliť, z akých dôvodov povaţoval za správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí a na skutkové a právne otázky, ktoré sú rozhodujúce, podá – a to iba vo všeobecnej rovine – len závery či tézy, prípadne ak ani nevysvetlí, prečo publikovaný a súdom prvého stupňa rozoberaný judikát najvyššieho súdu majúci za cieľ zjednocovanie výkladu zákonov so zreteľom na riešenú problematiku, nebolo uţ treba v danej veci rešpektovať (a je nutné sa od neho v rozhodovaní odchýliť), je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné a dochádza ním aj k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty (porovnaj v podrobnostiach najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 233/2010-28 z
- novembra 2010 zaoberajúci sa povinnosťou súdu podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania uţ nie je vhodný, t.j. prečo má dôjsť k zmene v rozhodovacej praxi súdov). Keďţe aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.), je treba dbať na to, aby takéhoto odôvodnenie rozsudku bolo 1 Cdo 136/2009 6 tieţ presvedčivé. Jeho obsah musí preto poskytnúť výklad viaţuci sa k opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku (aj odvolacieho súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie musí byť zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní o dovolaní. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe ţalovaná zodpovedá za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko ţalobca v konaní preukázal nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a škodou, ktorú v konaní aj riadne vyčíslil. Zrejme sa teda stotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ktorý tvrdil, ţe ním poţadovaný úrok z omeškania 17,6% za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH (kapitalizovaný v sume 606 480 Sk, porovnaj č.l. 36, 128 – 129, 144 – 145 spisu) je škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Súčasne v dôvodoch napadnutého rozsudku ale uviedol, ţe „v danom prípade správca dane vrátil preplatok po lehote a bolo jeho povinnosťou zaplatiť daňovému subjektu, teda ţalobcovi úrok vo výške 3-násobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska, platný v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočítal zo sumy preplatku a podľa počtu dní jeho zadrţania; tento postup sa vzťahuje na oneskorené vrátenie preplatku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.“ V dôvodoch napadnutého rozhodnutia odvolací súd pritom vôbec logicky pochopiteľným spôsobom nevysvetľuje, aká to vlastne škoda v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ţalobcovi vznikla, a prečo je právne nesprávny názor súdu prvého stupňa, ktorý sa touto otázkou podrobne zaoberal – dokonca na ilustráciu uviedol aj príklady moţného vzniku škody – a podal svoje vysvetlenie, ţe ţalobca ţiadnu takúto škodu netvrdil a ani nepreukázal a ţe za takúto škodu nemoţno povaţovať vyčíslený úrok z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 16/2005 z
- mája 2005 (uverejnenom nielen pod číslom 28/2006 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale opakovane publikovanom aj v časopise Zo súdnej praxe a to pod 1 Cdo 136/2009 7 poradovým číslom 83/2006 a pod poradovým číslom 61/2008) riešil vzťah medzi nárokmi podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (na vrátenie daňového preplatku a na úrok) a nárokom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu. Uviedol, ţe skutočnosť, že vrátenie daňových preplatkov je upravené v ustanovení § 63 zákona č. 511/1992 Zb., nevylučuje aplikáciu zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom v daňovom konaní a že nárok na vrátenie preplatku podľa ustanovenia § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (o ktorom rozhoduje správny orgán) nemožno zamieňať s nárokom na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. (o ktorom rozhoduje súd); uplatnenie jedného z uvedených nárokov nevylučuje uplatnenie aj druhého z nich. V tomto rozhodnutí náleţite vysvetlil uvedený záver, ţe tu ide o rozdielne nároky, ktoré nemožno zamieňať a ţe uplatnenie jedného z nich nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie druhého. Týmito podmienkami (predpokladmi) pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú: nezákonné rozhodnutie (alebo nesprávny úradný postup v daňovom konaní), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (alebo nesprávnym úradným postupom v daňovom konaní) a vznikom škody. Odvolací súd, súd prvého stupňa i účastníci nemali za sporné, ţe správca dane vrátil ţalobcovi ako daňovému subjektu s oneskorením spomenutý nadmerný odpočet dane. Povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu príslušný úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení v tom čase účinnom nepredstavuje u ţalobcu občiansko-právny nárok a tu (o tomto úroku) – ako sa celkom jasne zmienil i citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní. Rozsudok odvolacieho súdu (odhliadnuc, ţe v rozpore so skutočnosťou sa v ňom udáva, ţe nárok ţalobcu nebol v konaní ţalovanou spochybnený, hoci tá nárok spochybňovala, porovnaj napr. č. l. 33, 52 – 53, 103 –104 spisu) je nepreskúmateľný nielen pre svoju protirečivosť (zmätočné zamieňanie nároku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb.), ale aj pre neúplnosť, keď nemoţno z neho predovšetkým ustáliť, aká vlastne bola ţalobcovi spôsobená konkrétna škoda – majetková ujma (či uţ vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku), za ktorú by mala zodpovedať ţalovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb. Chýba tu od evidentne potrebného ujasnenia si samotného pojmu škody, pravdaţe, aj vecné vyporiadanie sa so zrozumiteľnou argumentáciou v rozsudku súdu prvého stupňa ako aj s citovaným zásadným rozhodnutím najvyššieho súdu (R 1 Cdo 136/2009 8 28/2006). Odvolací súd tým, ţe nerešpektoval v tejto právnej veci povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie vo veci samej tak, aby spĺňalo poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku, teda aby sa v ňom nachádzali dôvody dostatočne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia – a to ako špecifická odpoveď práve na uţ dovolacím súdom spomenuté argumenty, ktoré boli v konaní nastolené a majú pre vec podstatný význam (porovnaj napr. Georiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998), dopustil sa postupu, ktorý je treba povaţovať za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.. Pretoţe konanie, v ktorom bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný, je takto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje z hľadiska postupu v ďalšom konaní za potrebné upozorniť aj na potrebu náleţitého vyporiadania sa v dôvodoch rozhodnutia s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 O.s.p. a s unesením, resp. neunesením dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom toto bremeno spočíva na ţalobcovi. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Ak v konaní zistený skutkový základ neumoţňuje ustáliť, ţe vôbec vznikla k o n k r é t n a majetková ujma ţalobcovi (existenciu konkrétnej majetkovej ujmy nie je moţno zamieňať či stotoţňovať s výškou požadovanej náhrady), v takom prípade súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) sa pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leţí dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva), t.j. ţalobcovi. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom 1 Cdo 136/2009 9 rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta