← Slovensko

určenie trvania pracovného pomeru a zaplatenie 16 000 Sk (531,10 €)

Najvyšší súd 1 Cdo 22/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. G. B., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. M. K., advokátkou v K., proti odporkyni A. Ch. – F., so sídlom v K., o určenie trvania pracovného pomeru a zaplatenie 16 000,- Sk ( 531,10 € ) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C 306/2002, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. augusta 2009 sp. zn. 10 Co 7/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a . Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Martin rozsudkom z
  2. marca 2008 č. k. 9C 306/2002-222 uloţil odporkyni v lehote troch dní od jeho právoplatnosti zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895,- Sk od
  3. mája 2002 do
  4. februára 2008 a vo zvyšku návrh zamietol. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 114 960,- Sk a štátu súdny poplatok vo výške 3 960,- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Martin z
  5. februára 2005 č. k. 9C 306/2002-147, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
  6. decembra 2005 sp. zn. 5Co 209/2005, ktorý vyriešil základ nároku navrhovateľky, keď určil, ţe pracovný pomer uzavretý medzi účastníčkami konania pracovnou zmluvou z
  7. októbra 2001 na dobu určitú, sa zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú a naďalej trvá. Pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy vychádzal z platového dekrétu navrhovateľky, podľa ktorého jej hrubá mzda predstavovala 8 100,- Sk mesačne, pretoţe navrhovateľka svoje tvrdenie o sume 17 000,- Sk, ktorá jej mala byť 1Cdo 22/2010 2 v skutočnosti odporkyňou vyplácaná, zdokladovala len rukou pripísanými číselnými údajmi na výplatných páskach a v tomto smere by na preukázanie tvrdenej výšky platu nepostačovalo ani znalecké dokazovanie a ďalšie dôkazy navrhovateľka súdu neposkytla. Súd mal za preukázané, ţe odporkyňa vyplatila navrhovateľke celú mzdu za mesiac apríl 2002; konkrétne
  8. mája 2002 1 008,- Sk a zvyšok 3 895,- Sk za obdobie od
  9. apríla 2002 do
  10. apríla 2002 aţ
  11. februára
  12. Na základe týchto nepochybných skutočností prijal záver, ţe odporkyňa zaplatila navrhovateľke mzdu za mesiac apríl 2002 v celom rozsahu; navrhovateľke tak priznal len úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895,- Sk za obdobie od
  13. mája 2002 do
  14. februára 2008 a vo zvyšku návrh zamietol. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj otázkou, či navrhovateľka nemala nárok aj na náhradu mzdy za ďalšie obdobie, nakoľko jej pracovný pomer stále trval. Dospel však k záveru, ţe navrhovateľka od
  15. apríla 2002 poberala materské, rodičovský príspevok, či nemocenské a keďţe nevykonávala pre odporkyňu prácu, nebolo moţné pouţiť ustanovenie § 79 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko mal za to, ţe navrhovateľka bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti. Krajský súd v Ţiline na odvolanie oboch účastníčok konania rozsudkom z
  16. augusta 2009 sp. zn. 10 Co 7/2009, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo odporkyni uloţené zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895,- Sk od
  17. mája 2002 do
  18. februára 2008 a tieţ vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku zamietnutý. Výroky o trovách prvostupňového konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v časti, v ktorej potvrdil napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods.1, 2 O.s.p, stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe aj keď právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní uskutočnenom
  19. februára 2005 skonštatovala, ţe zo strany odporkyne prináleţia navrhovateľke všetky nároky v zmysle Zákonníka práce, z obsahu spisu nevyplýva, ţe by navrhovateľka bola okrem nedoplatku za mesiac apríl 2002 kvalifikovaným zmeneným návrhom uplatnila nárok na náhradu mzdy aj za obdobie po
  20. apríli
  21. V prejednávanej veci nepostačilo konštatačné tvrdenie uvádzané v priebehu konania právnou zástupkyňou navrhovateľky, ţe navrhovateľke prislúchajú všetky mzdové nároky po období od
  22. apríla 2002, preto pokiaľ konkrétny procesný návrh o priznanie týchto nárokov si navrhovateľka neuplatnila, bol súd viazaný návrhom na začatie konania, nemohol 1Cdo 22/2010 3 navrhovateľke prisúdiť viac neţ ţiadala. Nestotoţnil sa ani s názorom navrhovateľky, ţe pri ustálení výšky hrubej priemernej mesačnej mzdy mal vychádzať zo sumy 17 000,- Sk, pretoţe mal za to, ţe dôkazné bremeno na preukázanie tohto svojho tvrdenia neuniesla. Okrem výplatných pások (obsahujúce údaje dopísané ceruzkou neidentifikovanou osobou), ďalšie listiny, ktoré by bezpochyby preukázali vyplatenie náhrady mzdy v tvrdenej výške neboli predloţené. Za opodstatnené povaţoval odvolací súd odvolanie odporkyne voči výroku o trovách prvostupňového konania, keď sa malo podľa jeho názoru aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p a vychádzať z pomeru úspechu navrhovateľky v konaní. Odvolací súd zrušil aj výrok prvostupňového rozsudku o súdnom poplatku, nakoľko výška poplatkovej povinnosti odporkyne závisela od pomeru úspechu – neúspechu účastníčok v konaní. Rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a navrhovala ho vo všetkých výrokoch zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie. Dovolateľka predovšetkým namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nakoľko na pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom
  23. marca 2008, si sudkyňa po tom, čo oboznámila účastníkov s výsledkami dokazovania a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, nesplnila poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (a to i napriek tomu, ţe účastníci súhlasili s vyhlásením rozsudku
  24. marca 2008 aj v ich neprítomnosti), čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Okrem toho dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Poukázala na to, ţe opakovane navrhovala znalecké dokazovanie z odboru písmo znalectva za účelom preukázania skutočnosti, ţe na výplatné pásky ceruzkou vypisovala sumy konkrétna osoba, a to zamestnanec odporkyne. Rovnako to vedela preukázať aj výsluchom svedkov, bývalých zamestnancov odporkyne, z ktorých niektorí boli v konaní aj vypočutí. Keby jej postupom okresného súdu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom a tento by bol riadne vykonal dokazovanie na ustálenie jej nároku, bola by si mohla podať i kvalifikovaný návrh spomínaný odvolacím súdom, ktorým by si uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie po
  25. apríli
  26. Zdôraznila, ţe z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je zaloţené. Moţnosť konať pred súdom jej bola odňatá aj v dôsledku toho, ţe odvolací súd 1Cdo 22/2010 4 v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal s jej opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania znalcom z odboru grafológie a z odboru ekonómie - práce a mzdy a prečo nepovaţoval ňou predloţené výplatné pásky za objektívny dôkaz. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ nie je jasné, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani ako vec právne posúdil. Odporkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p. ), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods.1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods.1 O.s.p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods.1 O.s.p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním navrhovateľky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie je proti nemu prípustné. Dovolací súd dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil 1Cdo 22/2010 5 právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Dovolanie navrhovateľky nie je preto podľa § 238 ods.1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu ( § 242 ods.1 O.s.p.) zostávalo posúdiť, či konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia prípustnosť dovolania odôvodňuje vţdy nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, prekáţka veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom. Treba však uviesť, ţe hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne niektorou z taxatívne vymenovaných vád postihnuté. Dovolanie je odôvodňované predovšetkým tým, ţe na pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom
  27. marca 2008, si sudkyňa po tom, čo oboznámila účastníkov s výsledkami dokazovania a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, nesplnila poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. , odvolací súd nevyhovel návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal s jej opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania znalcom z odboru grafológie a z odboru ekonómie - práce a mzdy a prečo nepovaţoval ňou predloţené výplatné pásky za objektívny dôkaz. Podľa názoru dovolateľky tým došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným 1Cdo 22/2010 6 skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (č.l. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a . Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu, ktorý sa týka jednak času, do ktorého moţno predloţiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, ţe na neskôr predloţené alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne a tieţ aj významu a pouţiteľnosti neskôr predloţených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a. Predovšetkým treba uviesť, ţe splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na moţnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretoţe jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia).Význam tejto poučovacej povinnosti treba vidieť aj v tom, ţe spravidla ide o poslednú reálnu moţnosť predloţiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech ţaloby alebo účinnú obranu proti nej. Dôleţitosť náleţitého poučenia má miesto najmä vo veciach, v ktorých sa nariadilo viacero pojednávaní, v priebehu dlhšieho, niekedy aj viacročného obdobia, takţe účastníci sporu nemajú vţdy reálnu príleţitosť správne pochopiť procesný význam poučenia, ktoré je ex lege 1Cdo 22/2010 7 záverečným úkonom v dokazovaní majúcim význam aj pre spravodlivosť rozhodnutia vo veci samej. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovateľka svoje právo navrhnúť vykonanie toho - ktorého dôkazného prostriedku ako účastníčka konania vyuţila. V návrhu na začatie konania na existenciu tvrdených skutočností označila dôkazy (pracovná zmluva, platový dekrét, list odporcu z
  28. mája 2002, zápočtový list a potvrdenie o zdaniteľnej mzde). V podaní z
  29. októbra 2003 ( č.l. 36 spisu ) označila ďalšie dôkazy, ţiadala o výsluch zamestnancov odporcu, ktorí u neho pracovali v roku 2002, konkrétne výsluch svedkov P. B., M. H., Ľ. Š., A. L.. Podľa zápisnice o pojednávaní z
  30. marca 2007, keďţe nesúhlasila s tým, aby o jej mzdových nárokoch bolo vychádzané zo základnej mzdy 8 500,- Sk brutto s poukazom na doloţené výplatné pásky za jednotlivé mesiace a na nich dopisovanú čiastku, ktorá reprezentovala skutočne vyplatenú mzdu, navrhla nariadiť znalecké dokazovanie. Súd prvého stupňa vykonal dôkazy, ktoré podľa jeho uváţenia boli potrebné pre rozhodnutie vo veci, na pojednávaní konanom dňa
  31. marca 2008 (č.l. 212 spisu) ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol, oboznámil výsledky doterajšieho dokazovania a bez toho, aby účastníkov poučil podľa § 120 ods.4 O.s.p (obsah zápisnice o pojednávaní tomu nenasvedčuje) pojednávanie odročil na
  32. marca 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. I keď je evidentné, ţe súd prvého stupňa dokazovanie na pojednávaní
  33. marca 2008 uznesením nevyhlásil za skončené a poučovaciu povinnosť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí v zmysle § 120 ods.4 O.s.p. si nesplnil, toto porušenie malo za následok iba to, ţe v odvolacom konaní jej právo uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy zostalo zachované. Navrhovateľke ţiadna ujma formálna a ani materiálna na jej právach nebola spôsobená, pretoţe táto ţiadne nové skutočnosti v odvolaní neuviedla a okrem znaleckého dokazovania na zistenie aká mzda jej bola skutočne vyplácaná, iný dôkaz v odvolacom konaní neţiadala vykonať. Pokiaľ vzhľadom na nezmenené skutkové okolnosti odvolací súd dospel k záveru, ţe v odvolacom konaní nie je potrebné doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 3, 4 O.s.p. podaním písomného 1Cdo 22/2010 8 znaleckého posudku, potom tento procesný postup odvolacieho súdu nemoţno povaţovať na odňatie moţnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe zákonom č. 353/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od
  34. septembra 2003 umoţnil súdu, aby účastníka poučil nielen ústne, ale prípadne aj písomne, a nie len pred skončením dokazovania, ale aj po začatí konania. Navrhovateľka, resp. jej právna zástupkyňa týmto spôsobom poučená bola, poučenie z
  35. januára 2004 (č.l. 60 spisu) jej bolo doručené
  36. januára 2004 spolu s predvolaním na pojednávanie. Pokiaľ navrhovateľka namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo pri vykonávaní dokazovania, nepriznaním významu určitému dôkazu (znaleckému dokazovaniu), k tomu dovolací súd uvádza, ţe nevykonanie dôkazov podľa predstáv navrhovateľky nie je postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. ( § 120 ods.1 O.s.p. ) Ak súd niektorý dôkaz nevykonaná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999 ). Dovolací súd za nedôvodnú povaţuje i námietku dovolateľky o odňatí moţnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, ţe odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal s jej opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania znalcom a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ nie je jasné, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani ako vec právne posúdil. K tomu dovolací súd uvádza, ţe v podstate týmto poukazovala na moţné porušenie práva na spravodlivý proces pre nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd a aj súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia jasne uviedli, ktoré dôkazy povaţovali za rozhodujúce, z akých skutkových záverov vychádzali, prečo odvolací súd povaţoval právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za správne. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvého stupňa) nemoţno preto povaţovať za tak nejasné a nezrozumiteľné, ţe by to navrhovateľke znemoţňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť. 1Cdo 22/2010 9 Dovolateľka neopodstatnene tieţ namietala, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval bez nariadenia pojednávania, keďţe vyhodnotil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, jej bola v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňatá moţnosť konať, čím je zaloţený ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 241 ods.2 písm. b/, c/ O.s.p. Námietky účastníka konania, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody moţno uzavrieť, ţe dovolanie navrhovateľky smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je; keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). Odporca v dovolacom konaní mal úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( § 224 ods. 1, § 142 ods.1 a § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. ). Odporcovi však v dovolacom konaní ţiadne trovy konania nevznikli, preto mu neboli priznané. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
  37. februára 2011 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.