Obsah (6)

§ 159§ 220§ 241§ 135§ 243b§ 10

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 231/2013 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Bakošovej a sudcov JU

mandátnej zmluvy z

1. augusta 1995 a zmluvy o zriadení záloţného práva č. X.X. z
2. augusta 1995, predala predmetné nehnuteľnosti ţalovanej 1/ - M., pričom pôvodne neplatnosť tejto zmluvy odvodzovali od porušenia § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka s tvrdením, ţe záloţný veriteľ nepostupoval pri realizácii záloţného práva v súlade so zákonom, keď záloţcu a dlţníka neupozornil o zamýšľanom výkone záloţného práva. Okrem toho namietajú, ţe kúpna zmluva nebola uzatvorená v zákonom predpísanej forme, pretoţe netvorila technickú jednotu v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ţe mandátna zmluva je neplatná a preto mandatár nemohol predať zaloţené nehnuteľnosti, a kúpna zmluva je neplatná aj z dôvodu, ţe nie je moţné oddeliť časť zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorých vlastníkmi v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
3. apríla 1997 ţalobcovia uţ neboli (g. – pozn. dovolacieho súdu). Na základe vykonaného dokazovania potom na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd vyslovil, ţe otázku platnosti kúpnej zmluvy zo
4. apríla 1997 skúmal Okresný súd L. uţ v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/2001 a to na návrh ţalobcov. Platnosť kúpnej zmluvy bola predmetom tohto konania, t.j. vecou samou, pričom výrokom svojho rozhodnutia súd rozhodol o otázke (ne)platnosti kúpnej zmluvy. Uviedol, ţe v tomto konaní - o určenie vlastníctva, v ktorom ţalobcovia tvrdia, ţe sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mali byť nehnuteľnosti prevedené na ţalovanú 1/, je takýto výrok právoplatného rozsudku,

§ 159ods.

3 (správne ods. 2) O.s.p. pre súd záväzný a súd nemôţe v tomto konaní posúdiť otázku platnosti kúpnej zmluvy (pokiaľ nenastali iné skutočnosti, ktoré neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr), inak. Nesúhlasil s názorom ţalobcov, ţe predmetný rozsudok nie je pre súd záväzný, pretoţe z jeho výroku jednoznačne vyplýva, ţe súd v takom konaní posudzoval platnosť kúpnej zmluvy zo

1. apríla 1997, ktorou M. nadobudla nehnuteľnosti vo výroku rozhodnutia konkrétne uvedené, pričom v konaní - o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy – konal nielen odvolací súd, ale aj súd dovolací, a ţiaden z nich nevyhodnotil rozsudok súdu prvého stupňa ako materiálne nevykonateľný, ako tvrdia ţalobcovia. Nestotoţnil sa ani s názorom ţalobcov, ţe nastali nové skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania, pre ktoré by otázku platnosti kúpnej zmluvy bolo moţné posúdiť inak, pretoţe novou skutočnosťou nie je „nový názor“ ţalobcov, 4 4 Cdo 231/2013 ţe mandátna zmluva obsahujúca splnomocnenie záloţného veriteľa na predaj nehnuteľností je neplatná, pretoţe v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/2001 bola platnosť kúpnej zmluvy odvodená práve od plnomocenstva vyplývajúceho z mandátnej zmluvy oprávňujúceho záloţného veriteľa na všetky právne úkony spojené s predajom zaloţených nehnuteľností a súd skúmal aj vplyv záloţnej zmluvy na platnosť kúpnej zmluvy zo
2. apríla
3. Za novú skutočnosť odvolací súd nepovaţoval ani námietku ţalobcov týkajúcu sa nedodrţania formy kúpnej zmluvy v zmysle § 46 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka spočívajúcej v nedostatku jej pevného zošitia šnúrou, keď takáto skutočnosť z obsahu spisu (predloţenej fotokópie predmetnej zmluvy) ani nevyplývala a s námietkou, ţe ţalobcovia ku dňu
4. apríla 1997 neboli vlastníkmi g. a parc. č. X. o výmere X m2, sa vyporiadal súd prvého stupňa vo svojom druhom výroku tak, ţe v tejto časti je kúpna zmluva zo
5. apríla 1997 čiastočne neplatná a v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa uţ nadobudol právoplatnosť. Z týchto dôvodov potom odvolací súd

§ 220O.s.p.

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej, ţalobe vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcov aj v tejto časti zamietol. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia, v ktorom navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p., keď

ich názoru odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a nesprávne zistil skutkový stav veci. V dôvodoch svojho rozsiahleho dovolania doslovne zopakovali podstatné časti svojich predchádzajúcich podaní predloţených v rámci konania pred súdom prvého stupňa i odvolacieho konania, tieţ v predchádzajúcom dovolaní proti prvému rozhodnutiu odvolacieho súdu, podali rozbor formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozsudku a zopakovali svoje námietky týkajúce sa nevykonateľnosti rozhodnutia vydaného v konaní vedenom na Okresnom súde L. pod sp. zn. 14 Cb 399/

1. Uviedli, ţe „odvolací súd materiálne nevykonateľný rozsudok pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho úkonu, nahradil za kaţdú cenu výkladom, aby formálne aplikoval ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. a tak potlačil princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyjadrený v čl. 46 ústavy.“ Opätovne namietali, ţe vo výroku rozsudku Okresného súdu L. sp. zn. 14 Cb 399/2001 je predmet konania označený nejasne, nevýstiţne a nezrozumiteľne, a tento nedostatok nemoţno odstrániť ani výkladom, preto rozhodnutie „fakticky nemôţe prejaviť ţiadne účinky“. Zopakovali výklad ustanovení § 155 – § 157 a § 159 O.s.p., z ktorého potom vyvodili záver o nemoţnosti viazanosti súdu takýmto výrokom. Namietli tieţ, ţe otázka vydrţania vlastníctva k časti nehnuteľnosti (garáţ 5 4 Cdo 231/2013 s pozemkom – pozn. dovolacieho súdu) ţalovaným 2/ nebola predmetom konania vedeného pod sp. zn. 14 Cb 399/
2. Uviedli ďalej, ţe odvolací súd z titulu aplikácie § 159 ods. 2 O.s.p. nechcel posúdil a zároveň uznať neplatnosť mandátnej zmluvy, na ktorú sa

ţalobcov odvolávala neplatná kúpna zmluva, pričom ţalobcovia majú za to, ţe otázka neplatnosti mandátnej zmluvy a splnomocnenia nebola v konaní 14 Cb 399/2001 vôbec napádaná, preto ide o novú skutočnosť, na ktorú mal súd v tomto konaní prihliadať, pretoţe v predchádzajúcom konaní sa ţalobcovia nedomáhali, aby súd ako predbeţnú otázku riešil neplatnosť mandátnej zmluvy a preto nie je správny záver odvolacieho súdu, ţe ide o „nový názor“ ţalobcov. Nesúhlasili ani s názorom odvolacieho súdu, ţe ohľadom časti týkajúcej sa g. ide o čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy, pretoţe cena garáţe nemohla byť súčasťou určenia ceny, nakoľko súhrn cien zvyšných nehnuteľností nebolo moţné oddeliť od uvádzanej ceny. Cena zvyšných nehnuteľností je preto nezistiteľná a preto je kúpna zmluva absolútne neplatná. Novou skutočnosťou, ktorú odvolací súd taktieţ nesprávne právne posúdil je otázka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nedodrţania ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nesprávne zistil, ţe zmluva bola pevne zošitá šnúrou, a ţe podpisujúci predávajúci nemal k dispozícii pri podpise len nezošitú piatu stranu zmluvy. Namietol, ţe odvolací súd bez vykonania potrebného dokazovania ustálil, ţe napadnutá zmluva je v súlade s ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka napriek tomu, ţe z listinného dôkazu je zrejmé, ţe zmluva netvorí technickú jednotu a je zopnutá len sponou, pričom poukázali na Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Cpj 33/01 z

1. októbra 2001, ktoré následne podrobne v odôvodnení dovolania rozobrali vo vzťahu k predmetnej kúpnej zmluve, pre ktoré dôvody navrhli dovolaním napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ţalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhla dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Uviedla, ţe odvolací súd sa riadne vyporiadal s otázkou záväznosti rozsudku sp. zn. 14 Cb 399/2001, ktorým bola riešená otázka neplatnosti kúpnej zmluvy zo
2. apríla
3. Ţalobcovia mali v predchádzajúcom konaní k dispozícii všetky opravné prostriedky na svoju obranu. Z dôvodu iného právneho posúdenia veci nie je moţné prelomiť zásadu viazanosti súdu predchádzajúcim právoplatným rozsudkom. V konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy zo
4. apríla 1997 boli vyriešené otázky platnosti kúpnej zmluvy, mandátnej aj záloţnej zmluvy a to tak, ţe tieto zmluvy sú platné. Iné posúdenie týchto otázok preto neprichádza do úvahy. 6 4 Cdo 231/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p., môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmal dovolací súd, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je takouto vadou, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolatelia ţiadnu z týchto vád nenamietali a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. preto nie je daný. Ţalobcovia v dovolaní namietali, ţe v konaní došlo k inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne 7 4 Cdo 231/2013 vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ţalobcovia inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, ţe odvolací súd nesprávne vychádzal z názoru, ţe zaoberaním sa otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy by porušil viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, uloţenú v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je konanie postihnuté aj vadou

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p. V tejto súvislosti uviedli, ţe túto otázku si pre účely tohto konania ako predbeţnú mal súd vyriešiť sám a to „z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku“. S týmto názorom dovolateľov, však súhlasiť nemoţno.

§ 159ods.

1 O.s.p., doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

§ 159ods.

2 O.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého.

§ 159ods.

3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova.

§ 135ods.

1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol 8 4 Cdo 231/2013 spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

§ 135ods.

2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Rozsudok vyslovujúci, ţe určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. prekáţku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tieţ záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbeţnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva. Ţalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný a preto sa nemôţe v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho istého určenia, o ktorom uţ raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci

§ 159ods.

3 O.s.p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, ţe ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbeţnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa uţ vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiţ vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými istými účastníkmi, neţ ako o tomto ich právnom vzťahu uţ bolo právoplatne rozhodnuté. 9 4 Cdo 231/2013 Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, ţe vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní

§ 159ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá moţnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďţe súd nemôţe ako predbeţnú otázku znovu riešiť to, o čom uţ bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo poloţená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, ţe súd môţe porušiť viazanosť uloţenú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok (vplyv právoplatného rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní zaloţený na záväznosti tohto rozhodnutia aj v ďalšom občianskom súdnom konaní tých istých účastníkov) ignoruje, t.j. ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj so základným zákonom štátu.

čl. 2 ods. 2 ústavy totiţ „štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., (ďalej „listina“), „štátnu moc moţno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon“. Všeobecný súd nerešpektujúci predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie vo veci, ktoré predstavuje predbeţnú otázku 10 4 Cdo 231/2013 v nasledujúcom občianskom súdnom konaní, vybočuje z medzí vytýčených čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a porušuje tým právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny). Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náleţitú pozornosť. Vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP dospel k záveru, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces je tieţ princíp právnej istoty. Upresnil, ţe právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej povahy súdnych rozhodnutí.

tohto princípu ţiadna zo strán nemá právo ţiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným odvolaním a púha skutočnosť, ţe môţu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záleţitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je moţné sa odchýliť len v prípade, ţe pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh proti Rusku z

1. júla 2003, č. 52853/99, § 52). V rozpore s princípom právnej istoty by však v zásade nemali byť mimoriadne opravné prostriedky proti (síce) právoplatným rozhodnutiam, ktoré sú (ale) dané k dispozícii obom stranám konania v presne definovaných prípadoch a ktorých vyuţitie je striktne časovo obmedzené (por. 000 Link Oil SPB proti Rusku, rozhodnutie,
2. júna 2009, č. 42600/05, oddiel A). Z obsahu spisu vyplýva, ţe Okresný súd L. rozsudkom z
3. októbra 2009 zamietol ţalobu ţalobcov voči ţalovanému 2/, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný 2/ nadobudol vydrţaním v roku 1996 (t.j. ešte pred podpisom kúpnej zmluvy zo
4. apríla 1997 – pozn. dovolacieho súdu) vlastníctvo k nehnuteľnosti zap. na LV č. X. kat. úz L. – r. súp. č. X. postavenej na parc. č. X. spolu s KN parc. č. X. o výmere X m2, a v tejto časti nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť. Vo zvyšnej časti ţalobe vyhovel a určil, ţe ţalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. X. k. ú. L., r., súp. č. X. na KN parc. č. X. spolu s KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X m2, r. súp. č. X. postavený na KN parc. č. X. spolu s KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X m2, KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X m2 a KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X m2, v podiele 1/1, keď dospel k záveru, ţe v tomto konaní vznikla súdu povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu ţalobcov, keď nie je daná prekáţka rozhodnutej veci

§ 159ods.

3 O.s.p. a to 11 4 Cdo 231/2013 napriek tomu, ţe rozsudkom Okresného súdu L. z

1. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 bola ţaloba ţalobcov voči tam ţalovaným 1/ U. B. (právnej nástupkyni P.) a 2/ M., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo
2. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na ţalovanú M., zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici v poradí druhým rozsudkom z
3. novembra 2012 sp. zn. 17 Co 366/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti zmenil a ţalobu aj v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, ţe výrok rozsudku sp. zn. 14 Cb 399/2001 je preň záväzný. Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné povaţovať za správny. V predmetnej veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu L. sp. zn. 14 Cb 399/2001 vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p., ţe výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy zo
4. apríla 1997, je vo vzťahu ţalobcov a ţalovanej 1/ ako účastníkov takého konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb o tom, ţe zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tieţ z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci ţalovaný 2/), avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných účastníkov konania. Pokiaľ súd takto nepostupuje, nemoţno jeho postup povaţovať za zlučiteľný so zásadami spravodlivého procesu, predovšetkým s príkazom vnútornej nerozpornosti právneho poriadku. Celková harmónia súdnych rozhodnutí podmieňuje dôveru v právo, bez ktorej by právo bolo len písaným textom. Tento postup, resp. výklad ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. v naznačených princípoch vyplýva z poţiadavky právnej istoty (vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy) a treba ho rešpektovať ako súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 36 ods. 1 listiny). Dovolací súd povaţuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, ţe Okresný súd L. rozsudkom z
5. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 ţalobu ţalobcov voči ţalovaným 1/ U. (právnej nástupkyni P.) a 2/ M., ktorou sa domáhali určenia, ţe kúpna zmluva zo
6. apríla 1997 medzi ţalobcom 1/ ako predávajúcim, zastúpeným ţalovaným 1/ a ţalovaným 2/ ako kupujúcim a ţalovaným 1/ ako záloţným veriteľom, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti zap. na LV X., kat. úz. a obce L., ako pozemky KN parc. č. X., zast. pl. o výmere X m2, KN parc. č. X., zast. pl. o výmere X m2, KN parc. č. X., zast. pl. o výmere X m2, KN parc. č. X., zast. pl. o výmere X m2, KN parc. č. X., zast. pl. o výmere X m2, a r. súp. č. X., postavený na KN parc. č. X., r. súp. č. X., postavený na parc. č. X., garáţ súp. č. X., postavená na KN parc. 12 4 Cdo 231/2013 č. X., je neplatná, zamietol. Na odvolanie ţalobcov, Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo
7. februára 2004 sp. zn. 43 Cob 339/2003, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
8. júna 2005 sp. zn. 2 MObdo 3/2004 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu L. z
9. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
10. februára 2004 sp. zn. 43 Cob 339/2003, zamietol. Napokon, Okresný súd L. uznesením z
11. apríla 2006 sp. zn. 14 Cb 255/2005 návrh ţalobcov na obnovu konania vo veci sp. zn. 14 Cb 399/2001 zamietol a Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením z
12. septembra 2006 sp. zn. 41 Cob 149/2006, potvrdil. Následne sa ţalobcovia predmetnou ţalobou z
13. decembra 2007 domáhajú určenia, ţe sú vlastníkmi hore uvedených nehnuteľností. Ak teda odvolací súd v skutkových pomeroch danej veci vychádzal zo záveru o viazanosti vyššie uvedenými rozsudkami Okresného súdu L., Krajského súdu v Banskej Bystrici a napokon Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, postupoval tak v súlade s ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p. ale tieţ s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, ţe zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov, umoţniť im podieľať sa na dokazovaní takých tvrdení, ktoré nemohli byť v predchádzajúcom konaní uplatnené, avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných účastníkov konania. Dovolací súd sa nestotoţňuje s názorom dovolateľov,

ktorého aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, ţe rozsudok Okresného súdu L. sp. zn. 14 Cb 399/2001 je materiálne nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, pretoţe z petitu ţaloby ţalobcov a tieţ z výroku uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ţe predmetom konania bola kúpna zmluva zo

1. apríla 1997, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo výroku rozsudku presne špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla M., ktoré skutočnosti dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd rozhodol. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu tieţ v tom, ţe ţalobcovia v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 13 4 Cdo 231/2013 ods. 2 O.s.p. vo vzťahu ţalobcov a ţalovanej 1/. Ţalobcovia totiţ v tomto konaní uplatňovali tie isté argumenty, ktoré pouţili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovaţovali za rozhodujúce, či potrebné uviesť, príp. ich uviesť opomenuli, čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Novou skutočnosťou, na ktorú bol súd povinný v tomto konaní prihliadať bola skutočnosť, ţe ţalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy zo
2. apríla 1997 vydrţaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal uţ súd prvého stupňa, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe ţalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov

§ 243bods.

1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej 1/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorú jej poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcov (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov za poskytnutie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil

§ 10ods.

1 vyhlášky vo výške 712,05 Eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 Eur), plus 20 % DPH predstavuje spolu 862,87 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2014 14 4 Cdo 231/2013 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová