Najvyšší súd 5 Cdo 283/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. S., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Ingrid Škrabskou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná 15, proti ţalovanej B. N., bývajúcej v K., o zaplatenie 3 319,40 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II, pod sp.zn. 12 C 153/2008, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. februára 2013, sp.zn. 2 Co 273/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice II rozsudkom zo 20. apríla 2011, č.k. 12 C 153/2008-360 (v poradí druhým) návrh ţalobcu voči ţalovanej zamietol. Zároveň vyslovil, ţe o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 35 ods. 2, § 51, § 451, § 588, § 657, § 724, § 728 Občianskeho zákonníka. Právny vzťah medzi ţalobcom a ţalovanou vzhľadom na ustanovenie § 724 a § 728 Občianskeho zákonníka posúdil ako zmluvu príkaznú, prípadne zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená v zmysle ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka. Mal za to, ţe pokiaľ ide o sumu 400 000 Sk, ktorú mala poskytnúť ţalovaná ţalobcovi (príkazcovi), medzi účastníkmi vznikol záväzkovo-právny vzťah na základe príkaznej zmluvy, na základe ktorej ţalovaná zakúpila pre ţalobcu veci za účelom zriadenia nahrávacieho štúdia. Uviedol, ţe vo vzťahu medzi ţalobcom a ţalovanou nemohlo ohľadom sumy 400 000 Sk dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o pôţičke, nakoľko pri jej uzatvorení by muselo dôjsť k fyzickému odovzdaniu peňazí, čo však vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. Ďalej ustálil, ţe ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ţe ţalovanej poţičal 2 5 Cdo 283/2013 v novembri 2004 sumu 10 000 Sk a neskôr v máji 2006 ďalších 90 000 Sk za účelom kúpy profesionálnej kamery. Za sporný povaţoval dôvod, na základe ktorého ţalobca uvedené čiastky uhradil. Konštatoval, ţe v danom prípade sa dôveryhodnejšie a logickejšie javia tvrdenia ţalovanej, ktorá vo svojej výpovedi aj v priebehu celého konania popierala skutočnosti tvrdené ţalobcom a uvádzala, ţe ona je práve tou, ktorá poskytla ţalobcovi sumu 400 000 Sk za účelom zariadenia televízneho štúdia vo februári 2003. Výpoveď ţalovanej potvrdili aj svedkyne L. K. a A. K., ktoré boli osobne prítomné pri ústnej dohode o zakúpení štúdia ţalovanou a aj o splácaní súm. Preto vyplatenie súm vo výške 10 000 Sk a 90 000 Sk ţalobcom ţalovanej povaţoval za splátku na úhradu nákladov súvisiacich s príkaznou zmluvou. Z trestného spisu Okresného súdu v Prešove sp.zn. 32 T 60/2008 zistil, ţe ţalobca bol uznaný vinným z trestného činu znásilnenia, pričom mu v trestnom konaní bolo uloţené ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Zo SMS správ, ktoré ţalobca doloţil ako dôkazný materiál, nevyvodil ţalobcom tvrdené skutočnosti o pôţičke finančných prostriedkov ţalovanej. Mal za to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe ţalobca ako veriteľ uzavrel so ţalovanou zmluvu o pôţičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka na sumu 10 000 Sk a v máji 2006 kúpnu zmluvu podľa ustanovenia § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, a keďţe dôkaznú povinnosť mal ţalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, ţalobu zamietol, lebo za dôvodnú a preukázanú povaţoval obranu ţalovanej. Okresný súd Košice II uznesením zo 7. júla 2011, č.k. 12 C 153/2008-400 uloţil ţalobcovi povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania vo výške 1 154,72 € s povinnosťou zaplatiť ich právnemu zástupcovi ţalovanej do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 166,04 € s povinnosťou zaplatiť ich na účet Okresného súdu Košice II do 15 dní po právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p., vychádzajúc z toho, ţe ţalovaná mala v konaní plný úspech. Ţalovanej priznal náhradu trov titulom právneho zastúpenia, a to za deväť úkonov právnej sluţby spolu s reţijným paušálom. Ţalovanej nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej sluţby, a to poradu alebo rokovanie s klientom v šiestich prípadoch vzhľadom na skutočnosť, ţe právny zástupca ţalovanej nepredloţil ţiaden listinný dôkaz o uskutočnení ani dĺţke trvania jednotlivých porád. Rozhodnutie o trovách štátu odôvodnil tým, ţe v priebehu konania bolo svedkyniam priznané svedočné v celkovej výške 166,04 € a keďţe ţalobca nebol oslobodený od súdnych poplatkov, zaviazal ho k náhrade týchto trov, ktoré štát vyplatil zo svojich prostriedkov 3 5 Cdo 283/2013 Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 7. februára 2013, sp.zn. 2 Co 273/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uznesenie z čísla listu 400 vo výroku o trovách štátu. Zmenil uznesenie z čísla listu 400 vo výroku o trovách konania medzi účastníkmi tak, ţe zaviazal ţalobcu nahradiť ţalovanej trovy konania v sume 1 925,08 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti doplnil, ţe medzi účastníkmi nebola uzavretá zmluva o pôţičke, ako to tvrdil ţalobca a na tieto skutočnosti nepredloţil dôkazy, ktoré by boli vierohodné, aj keď dôkazná povinnosť bola na jeho strane, a nepreukázal, ţe ţalovaná má byť zaviazaná vrátiť mu sumu 100 000 Sk. Konštatoval, ţe so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní sa súd prvého stupňa vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia potom, čo na tieto skutočnosti vykonal náleţité dokazovanie. Aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách štátu povaţoval za správne zdôvodnené, pretoţe ţalobca nebol v konaní oslobodený od súdnych poplatkov a trovy štátu preukázateľne vznikli náhradou svedočného. Preto rozsudok, aj uznesenie o trovách štátu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Odvolací súd sa nestotoţnil s rozhodnutím o trovách medzi ţalobcom a ţalovanou. Tvrdenie ţalovanej v odvolaní, ţe písomné záznamy z porád medzi ţalovanou a jej advokátom tvorili prílohu jeho podania z 20. apríla 2011, bolo pravdivé a tieto záznamy sa nachádzajú na č.l. 346 aţ 351 spisu. Za toho stavu nebolo moţné konštatovať, ţe by k týmto poradám medzi nimi nedošlo. O ich trvaní a obsahu nemôţe súd pochybovať, preto odvolací súd podľa § 220 zmenil uznesenie z čl.l. 400 vo výroku o povinnosti nahradiť trovy ţalovanej tak, ţe zaviazal ţalobcu nahradiť ţalovanej trovy konania v sume 1 925,08 € tak, ako ich uplatnila v podaní z č.l. 345 spisu. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm.
- c)O.s.p. V dovolaní namietal, ţe na základe súdmi niţšieho stupňa vykonaného dokazovania výpoveďami svedkov a iných listinných dôkazov bolo jednoznačne preukázané, ţe medzi ţalobcom a ţalovanou došlo k ústnej dohode o kúpe kamery v sume 100 000 Sk, ktorú kameru, ani sumu 100 000 Sk ţalovaná ţalobcovi neodovzdala, ale naopak, podvodným spôsobom ju predala P. K. Navyše ţalovaná v konaní nepreukázala, ţe medzi ňou a ţalobcom došlo k ústnej, ani ţiadnej inej dohode ohľadne odovzdania 400 000 Sk alebo zakúpenia vecí, ktoré boli potrebné na 4 5 Cdo 283/2013 zariadenie štúdia. Z vykonaného dokazovania povaţoval za preukázané, ţe k fyzickému odovzdaniu sumy 400 000 Sk nedošlo. Poukázal na jednotlivé svedecké výpovede a iné listinné dôkazy, ktoré jednotlivo analyzoval, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, ţe kameru bolo treba zakúpiť z dôvodu pouţívania v televízii Oáza, ktorá mala byť zriadená aj na iné účely, ktoré uviedli svedkyne D. H. a E. Č., ako aj samotný ţalobca. Uviedol, ţe listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami preukázal, ţe bola uzatvorená ústna dohoda o zakúpení kamery a ţe ţalovanej zaplatil kúpnu cenu za kameru, ktorú mu ţalovaná neodovzdala a nevrátila. Namietal aj nepravdivosť právnych záverov odvolacieho súdu ohľadom spornosti úhrady finančných čiastok a dôveryhodnosť svedkyne A. K.. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a zmenil uznesenie o výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol priznať trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. 5 5 Cdo 283/2013 Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 238 O.s.p., je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 6 5 Cdo 283/2013 Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá jeho námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z ustanovenia § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Z dovolania ţalobcu ďalej vyplýva, ţe namieta aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 7 5 Cdo 283/2013 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
- c)O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobcu smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. 8 5 Cdo 283/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. júna 2014 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová