2 O.s.p.) alebo zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne 2 3 Cdo 266/2013 rozhodnutie vo veci a postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa jej názoru je priznanie náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľa v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, lebo navrhovateľ kaţdý nárok na odškodnenie, zaloţený na rovnakom skutkovom a právnom základe uplatnil samostatnými návrhmi na začatie konania, a to napriek tomu, ţe podal jedinú ţiadosť o odškodnenie. Tým „umelo“ vytvoril šesť súdnych sporov, v ktorých si uplatňuje trovy konania. V týchto konaniach ide pritom o jednoduché, drobné spory. Priznanie náhrady za právnu sluţbu advokáta poskytnutú navrhovateľovi je vzhľadom na to v rozpore s dobrými mravmi, prieči sa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z.z.“), § 147 ods.
a je aj v rozpore so zásadou účelnosti vynaloţených trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Za týchto okolností sama skutočnosť, ţe odporkyňa neuspokojila nároky navrhovateľa v zákonnej šesťmesačnej lehote, nemôţe byť dôvodom pre priznanie trov právneho zastúpenia navrhovateľovi. Ak by boli všetky nároky uplatnené jedným návrhom, predišlo by sa zbytočným súdnym konaniam a nákladom právneho zastúpenia. Opačný postup navrhovateľa (jeho právneho zástupcu) vykazuje znaky obchádzania zákona, zneuţitia práva, účelovosti a získavania finančných prostriedkov na úkor štátu; konanie právneho zástupcu navrhovateľa je aj v rozpore s profesijnou etikou advokáta. Odporkyňa v súvislosti s tým zdôraznila, ţe náhrada trov konania nemá byť nasmerovaná k potrestaniu povinného účastníka, ale iba k tomu, aby sa oprávnenej strane kompenzovali náklady, ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Náhrada trov preto nesmie viesť k obohacovaniu sa oprávnenej strany na úkor jej procesnej protistrany. Ak by súd konštatoval správnosť takéhoto postupu, došlo by k zásadnému porušeniu práva na súdnu ochranu. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu ţiadal napadnutý výrok prvostupňového uznesenia o náhrade trov konania potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, ţe odporkyňa ignorovala jeho opodstatnenú ţiadosť o odškodnenie a svojou nečinnosťou sama vyvolala predmetný súdny spor. Vyslovil tieţ názor, ţe v danom prípade nie sú dané ţiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 150 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn. 5 Co 259/2013 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a odporkyni uloţil povinnosť nahradiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov odvolacieho konania vo výške 24,41 €. V odôvodnení 3 3 Cdo 266/2013 uviedol, ţe vec prejednal podľa § 212 ods.
2 O.s.p. a po jej preskúmaní bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, ţe odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Po citácii ustanovení § 147 ods.
konštatoval, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval správne a navrhovateľovi v súlade s § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. priznal plnú náhradu účelne vynaloţených trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu neboli dané dôvody pre aplikáciu § 147 ods. 1 O.s.p. alebo § 150 ods. 2 O.s.p. K tomuto záveru dospel s prihliadnutím na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za jeho nezákonné väznenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“). Vzal na zreteľ tieţ výšku priznanej náhrady trov konania a skutočnosť, ţe k nárastu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania sa odporkyne, ktorá navrhovateľove nároky uspokojila aţ po začatí súdneho konania. So zreteľom na uvedené sa priznaná náhrada nejaví ako neprimeraná. Odvolací súd sa nestotoţnil s argumentáciou, ţe trovy konania vznikli výlučne zavinením navrhovateľa (jeho právneho zástupcu). Na tom nič nemení ani skutočnosť, ţe navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil viaceré nároky podľa zákona č. 119/1990 Zb. samostatnými návrhmi. Tým navrhovateľ neporušil ţiadne ustanovenie zákona, iba vyuţil svoje dispozičné oprávnenie. K argumentácii odporkyne, ţe ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom, predišlo by sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, odvolací súd uviedol, ţe vzniku trov by sa predišlo predovšetkým včasným uspokojením nároku navrhovateľa na jeho odškodnenie. Odvolací súd za irelevantné povaţoval aj to, ako postupoval (postupuje) právny zástupca navrhovateľa v iných skutkovo a právne obdobných konaniach vedených proti odporkyni. Z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. argumentujúc tým, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť konať. K namietanej procesnej vade došlo podľa jej názoru tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nevysporiadal sa náleţite s jej argumentáciou spôsobilou ovplyvniť výsledok sporu a jeho rozhodnutie má znaky arbitrárnosti. V súvislosti s touto námietkou odporkyňa poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06, I. ÚS 226/03 a tieţ Európskeho súdu pre ľudské 4 3 Cdo 266/2013 práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko, Helle c/a Fínsko). Vyslovila názor, ţe ak sa odvolací súd nevyrovná s argumentmi účastníkov konania uvedenými v odvolaní, ale iba bez ďalšieho konštatuje, ţe sa s argumentmi prvostupňového súdu stotoţňuje, porušuje tým ústavné právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v danom opomenul podstatné argumenty odporkyne, ktoré prezentovala v priebehu konania a uviedla vo svojom odvolaní. Išlo o argumentáciu týkajúcu sa aplikácie § 147 ods. 1 O.s.p. a toho, ţe trovy konania zavinil navrhovateľ (jeho právny zástupca) tým, ţe nároky uvedené vo svojej ţiadosti o odškodnenie neuplatnil jedným návrhom na začatie konania, ale z jednej ţiadosti o odškodnenie vytvoril niekoľko samostatných súdnych sporov, vychádzajúcich z toho istého skutkového a právneho základu. Poukázala pri tom na skutočnosť, ţe okrem predmetného konania ide o súdne spory vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 92/2012, 7 C 92/2012, 21 C 92/2012, 24 C 94/2012, 10 C 9/2012 a 4 C 196/2012. Navrhovateľom (jeho právnym zástupcom) zvolený postup označila za šikanózny a zneuţívajúci právo (§ 2 O.s.p.). V uvedených konaniach ide o jednoduché spory, ktoré nevyţadujú ţiadne náročné dokazovanie. So zreteľom na to je priznanie navrhovateľom poţadovaných trov konania v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale aj zákonom č. 586/2003 Z.z. Podľa názoru odporkyne odvolací súd na jej konkrétnu argumentáciu dostatočne nereagoval a nevysvetlil, z akého dôvodu ju povaţoval za bezvýznamnú; tým porušil jej právo na súdnu ochranu (III. ÚS 153/07). V odvolacom konaní nedošlo k náprave procesných nesprávností a chýb prvostupňového konania a aj postup samotného odvolacieho súdu nie je bez nedostatkov; opodstatnené sú totiţ „pochybnosti o zákonnosti jeho konania a rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva odpovede na zásadné otázky, ktoré sú spôsobilé podstatným spôsobom zmeniť výsledok súdneho konania“. V súvislosti s touto argumentáciou odporkyňa poukázala na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 327/2010). Pripustila, ţe riadne nesplnila povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 119/1990 Zb., to však ešte nie je dôvodom na to, aby navrhovateľ (jeho právny zástupca) „vytváral“ súdne spory za účelom získania finančných prostriedkov a tým poškodzoval protistranu. Poznamenala, ţe podobný postup ako v prejednávanej veci zvolil tento právny zástupca aj v desiatkach, ak nie stovkách iných konaní. Takýto postup nemôţe poţívať právnu ochranu, lebo znamená zneuţitie práva a procesné šikanovanie. Je preto vylúčené, aby mu bola priznaná náhrada trov. Uzavrela, ţe rozhodovanie o trovách konania má viesť iba ku kompenzácii nákladov vynaloţených na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, teda v ţiadnom prípade nie k neodôvodnenému obohacovaniu niektorého účastníka konania (jeho právneho zástupcu). Z týchto dôvodov ţiadala napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. 5 3 Cdo 266/2013 Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe podľa jeho názoru nie je dovolanie procesne prípustné. Odvolací súd sa v napadnutom uznesení podrobne vyjadril k celej odvolacej argumentácii odporkyne a odporkyni nebola odňatá moţnosť pred súdom konať. Ţiadal preto procesne neprípustné dovolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Pre prípad, ţe by dovolací súd povaţoval dovolanie za prípustné, ţiadal ho zamietnuť ako smerujúce proti vecne správnemu rozhodnutiu. Na záver poznamenal, ţe predmetný spor vôbec nemusel vzniknúť, pokiaľ by odporkyňa neignorovala ţiadosť navrhovateľa a ešte pred začatím konania riadne posúdila jeho ţiadosť o odškodnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. 6 3 Cdo 266/2013 Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov
2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. V danom prípade je dovolaním napadnuté také uznesenie, ktoré v § 239 O.s.p. nie je uvedené ako uznesenie, proti ktorému je dovolanie prípustné. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z tohto ustanovenia nevyplýva. Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ obsah dovolania sa najvyšší súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania v zmysle § 239 O.s.p., ale pristúpil aj k posúdeniu, či odporkyňou podané dovolanie nie je prípustné podľa§ 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba poznamenať, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny 7 3 Cdo 266/2013 názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúci je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.) a na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporkyňou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo odporkyňou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia jej moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania 10 3 Cdo 266/2013 v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne. Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, ţe v danom prípade je nenáleţitá argumentácia, v rámci ktorej odporkyňa uvádza, ţe „ak sa odvolací súd nevyrovná s argumentmi účastníkov konania uvedenými v odvolaní, ale iba bez ďalšieho konštatuje, ţe sa s argumentmi prvostupňového súdu stotoţňuje, porušuje tým ústavné právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu totiţ vyplýva, ţe odvolací súd nezostal len pri konštatovaní vecnej správnosti odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ale podal aj svoje vlastné vysvetlenia a ţe závery zaujal aj k odvolacím námietkam odporkyne a k jej „konkrétnej“ argumentácii. 3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). 11 3 Cdo 266/2013 Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti judikátu R 111/1998. Ústavný súd:
2 vymenúva znaky tých uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, ţe zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a moţné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité uznesenia výnimočne (napriek tomu, ţe uţ nadobudli právoplatnosť) mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní; na druhej strane tým ale zároveň vyjadril tieţ vôľu, aby iné uznesenia (neţ sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní. Vzhľadom na to, ţe dovolanie odporcu smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, treba osobitne poukázať na to, ţe Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 239 ods. 3 vylučuje z moţnosti dovolacieho prieskumu aj také uznesenia, ktoré by inak podľa § 239 ods.
2 O.s.p. bolo moţné napadnúť dovolaním. Keďţe zákonodarca tým dostatočne zreteľne vyjadril vôľu, aby dovolaciemu prieskumu nebolo moţné podrobiť ani riadne odôvodnené a dostatočne preskúmateľné uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania (i keby prípadne spočívalo na nesprávnych záveroch), bolo by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi konania moţnosť dosiahnuť dovolací prieskum v prípade takého uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré moţno (azda aj) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá s istotou a celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení uznesenia nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku a odvolaciu argumentáciu v celom rozsahu vyčerpávajúcim. 14 3 Cdo 266/2013
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.