← Slovensko

o zaplatenie 2 672,66 €

Obsah (4)§ 142§ 218§ 224§ 151

Najvyšší súd 3 Cdo 398/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. I., bývajúceho v Ţ., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v H., p

postupom vyšetrovateľa. Ţiadne ďalšie rozhodnutie vydané v predmetnom trestnom konaní nemoţno povaţovať za nezákonné, lebo ţiadne nespĺňa podmienku vyplývajúcu z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. – zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Odvolateľka vo väzbe na túto argumentáciu dodala, ţe odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Ţiar nad Hronom z

  1. júna 2009, na ktorý poukázal súd prvého stupňa pri odôvodnení záveru o príslušnosti ministerstva spravodlivosti na konanie v mene štátu, nenadobudol právoplatnosť, lebo bol zrušený v odvolacom konaní. Ministerstvo spravodlivosti po doručení ţiadosti ţalobcu o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú podal v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., vzalo tieto okolnosti na zreteľ a návrh ţalobcu na predbeţné prejednanie nároku postúpilo ministerstvu vnútra ako orgánu, ktorý je v danom prípade príslušný konať v mene štátu. Ministerstvo vnútra ţiadosť ţalobcu v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. predbeţne prerokovalo, jeho ţiadosti nevyhovelo a z uvedeného dôvodu ţalobca uplatnil svoj nárok proti Slovenskej republike s tým, ţe za ňu koná ministerstvo vnútra. I keby bol nárok ţalobcu predbeţne prerokovaný ministerstvom spravodlivosti, súd nie je pri posudzovaní správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu viazaný predchádzajúcim (ne)konaním orgánov štátu pri predbeţnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Rozhodujúci je obsah ţaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda. Súd prvého stupňa na daný skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. určujúce príslušnosť ministerstva spravodlivosti na konanie v mene štátu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a tým zároveň odňal ţalovanému účastníkovi moţnosť konať pred súdom – byť „zastúpený“ príslušným (podľa zákonných kritérií určeným) orgánom. 4 3 Cdo 398/2012 Ţalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny. Poukázal na to, ţe o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody poţiadal ministerstvo spravodlivosti, ktoré jeho ţiadosť predbeţne prerokovalo, následne ju ale postúpilo ministerstvu vnútra ako vecne príslušnému orgánu. K námietke, ţe v danom prípade síce vznikla škoda v trestnom konaní, avšak odvíja sa od uznesenia o vznesení obvinenia, takţe príslušné by malo byť ministerstvo vnútra, ţalobca uviedol, ţe v uvedenej veci boli prijaté viaceré nezákonné rozhodnutia. Okrem spomínaného uznesenia o vznesení obvinenia je takýmto rozhodnutím tieţ uznesenie prokuratúry zamietajúce sťaţnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie súdu prijímajúce obţalobu na ďalšie konanie. Na vec je podľa názoru ţalobcu nesporne potrebné aplikovať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/
  2. Pokiaľ by ministerstvo spravodlivosti nebolo príslušné podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., vyplývala by jeho príslušnosť z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. Vo veci konalo viacero orgánov a vydaných bolo niekoľko nezákonných rozhodnutí. Za ţalovanú má v kaţdom prípade konať ministerstvo spravodlivosti. Z týchto dôvodov ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom z
  3. septembra 2013 sp. zn. 17 Co 327/2011 odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, ţe vec preskúmal v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Konštatoval, ţe z obsahu súdneho spisu (ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ţiari nad Hronom číslo ČVS:ORP-644/OVS-ZH-2008 a trestný spis Okresného súdu Ţiar nad Hronom sp. zn. 3 T 201/2008) jednoznačne vyplýva, ţe uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ţiari nad Hronom, Úrad justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Ţiar nad Hronom číslo ČVS: ORP-644/OSV-ZH-2008 z
  4. júna 2008 bolo proti ţalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin ublíţenia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Ţalobca podal proti tomuto uzneseniu sťaţnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Ţiari nad Hronom zamietol ako nedôvodnú uznesením č.k. 2 Pv 390/08-4 zo
  5. júla
  6. Dňa
  7. októbra 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Ţiar nad Hronom obţalobu na Okresný súd Ţiar nad Hronom. Následne Okresný súd Ţiar nad Hronom vydal
  8. novembra 2008 trestný rozkaz sp. zn. 3 T 201/2008, proti ktorému podal ţalobca 5 3 Cdo 398/2012
  9. novembra 2008 odpor. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z
  10. júna 2009 sp. zn. 3 T 201/2008 ţalobcu uznal vinným (§ 156 ods. 1 Trestného zákona a § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona) a odsúdil k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý podmienečne odloţil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací ale uznesením z
  11. septembra 2009 sp. zn. 5 To 238/09 predmetný odsudzujúci rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne bol ţalobca spod obţaloby oslobodený (§ 285 písm. a/ Trestného poriadku). Ţalobcu v trestnom konaní obhajovali advokáti Mgr. J. B. a JUDr. M... K., ktorým za poskytnuté právne sluţby patrí náhrada. Tieto skutočnosti neboli v konaní spochybnené. Odvolací súd v ďalšom poukázal na § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, ţe ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obţaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, rozhodnutie o oslobodení spod obţaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (odvolací súd v súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z
  12. novembra 2009 sp. zn. 4 Cdo 183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je totiţ neskorší výsledok trestného stíhania. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, ţe ţalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.); do škody treba zahrnúť aj náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom konaní (§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). V nadväznosti na toto konštatovanie pristúpil odvolací súd k riešeniu otázky, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť ţalobcovi škodu. V súvislosti s tým poukázal na § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, ţe zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika). V danom prípade bolo aj v odvolacom konaní sporné, ktorý orgán štátu je v jeho mene oprávnený konať. Rozhodnutím, od ktorého sa podľa ţalovanej odvíja nárok ţalobcu na náhradu škody, je uznesenie o vznesení obvinenia, teda rozhodnutie, ktoré vydal vyšetrovateľ. Ţalovaná preto zastáva názor, ţe za ňu malo konať ministerstvo vnútra a na podporu svojho názoru poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu z
  13. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/
  14. Odvolací súd poukázal na to, ţe v označenom rozhodnutí dovolací súd dospel k názoru, ţe ak na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania do podania obţaloby vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania, prichádzajú do úvahy ako orgány konajúce v mene štátu tak ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“); rozhodujúce je, na ktorom z nich bola podaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku na 6 3 Cdo 398/2012 náhradu škody. Ak ţiadosť bola podaná na oboch orgánoch, príslušným je ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V súdenej veci trestné konanie postúpilo do ďalšieho štádia. V zmysle § 234 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor podal obţalobu na súd a začalo súdne konanie (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolací súd, vychádzajúc z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania), ako aj z názoru najvyššieho súdu vysloveného v uvedenom rozhodnutí, dospel k názoru, ţe príslušným orgánom konať v tejto veci v mene štátu je ministerstvo spravodlivosti z dôvodu, ţe: a/ ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci (ministerstvo vnútra, generálna prokuratúra a ministerstvo spravodlivosti), b/ ţiadosť na predbeţné prerokovanie nároku bola podaná na ministerstve spravodlivosti, c/ ministerstvo spravodlivosti začalo konať o ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku ako prvé. Postupom súdu prvého stupňa teda v danom prípade nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom – v jej mene konal príslušný orgán. V ďalšom odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa skutkové zistenia, ku ktorým dospel vykonaným dokazovaním, správne právne posúdil. Ţiadna z odvolacích námietok ţalovanej nebola dôvodná, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovení § 237 písm. c/ a f/ O.s.p. argumentujúc tým, ţe v konaní nebola riadne zastúpená a súdy jej odňali moţnosť konať. Na bliţšie odôvodnenie okolností, ktoré mali podľa jej názoru viesť k namietanej procesnej vade uviedla, ţe ţalobca podal ţalobu proti Slovenskej republike – ministerstvu vnútra. Súd prvého stupňa, zastávajúc názor, ţe ide o vadu ţaloby, vyzval ţalobcu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. na presné označenie „zástupcu štátu“. Ţalobca v reakcii na túto výzvu označil za ţalovanú Slovenskú republiku – ministerstvo spravodlivosti. Pre záver súdov, ţe toto označenie je správne a zodpovedajúce zákonu č. 514/2003 Z.z., nedávajú ustanovenia tohto zákona ţiadny podklad. Z hľadiska procesu vzniku škody ţalobcu malo určujúci význam uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Správne preto bola ţiadosť o predbeţné prerokovanie postúpená a neskôr aj vecne posúdená ministerstvom vnútra. Skutočnosť, ţe v predmetnom spore napriek tomu konalo za ţalovanú ministerstvo spravodlivosti, opodstatňuje záver, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke určenia orgánu oprávneného za štát konať. Predmetná nesprávnosť 7 3 Cdo 398/2012 opodstatňuje aj záver o tom, ţe ţalovaná Slovenská republika ako účastník tohto občianskeho súdneho konania „nebola riadne zastúpená“. Odvolací súd nesprávne konštatoval, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu je v súlade so závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 194/

  1. Navyše, odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku dospel k iným názorom, neţ z ktorých vychádzal ten istý senát rovnakého odvolacieho súdu v inej právnej veci (vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 282/2011). Rovnaký názor o nepríslušnosti ministerstva spravodlivosti konať za štát dospel pritom ten istý odvolací súd aj v konaní sp. zn. 14 Co 164/
  2. Postup odvolacieho súdu v danej veci sa preto prieči poţiadavke, aby súdy v analogických prípadoch rozhodovali rovnako. K záveru, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p., dospela ţalovaná aj na tom základe, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k jej odvolaniu. Navyše, prvostupňový súd svoj názor (v zmysle ktorého orgánom oprávneným za ţalovanú konať je ministerstvo spravodlivosti) vyvodzoval z § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd ale – na rozdiel od neho – tento názor vyvodzoval z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd teda vec posúdil s pouţitím iného ustanovenia právneho predpisu ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, aby ţalovanej postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. umoţnil vyjadriť sa k pouţitiu tohto (iného) ustanovenia. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnuté rozhodnutie za vecne správne a dovolacie námietky ţalovanej za neopodstatnené. Podľa jeho názoru v konaní nedošlo k procesným vadám, z ktorých ţalovaná vyvodzuje prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku. So zreteľom na to ţiadal dovolanie „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania v ním vyčíslenej výške. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, 8 3 Cdo 398/2012 ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ obsah dovolania najvyšší súd pristúpil aj k posúdeniu, či ţalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 9 3 Cdo 398/2012 súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O.s.p. ţalovaná nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
  3. Ţalovaná tvrdí, ţe v predmetnom konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. c/ O.s.p. O vadu konania v zmysle § 237 písm. c/ O.s.p. ide vtedy, ak účastník konania a/ nemal procesnú spôsobilosť a (zároveň) b/ nebol riadne zastúpený. V praxi súdov k takejto vade dochádza vtedy, keď ten, kto nemá spôsobilosť na právne úkony (napríklad maloletý alebo osoba pozbavená tejto spôsobilosti) nie je v konaní zastúpený zákonným zástupcom. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 4 veta prvá O.s.p.) Ustanovenie § 237 písm. c/ O.s.p. dopadá na procesné situácie zásadne odlišné v porovnaní so situáciou, na ktorú poukazuje ţalovaná. V predmetnom konaní išlo o náhradu škody uplatnenú proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. O procesnej spôsobilosti štátu nemoţno mať pochybnosti (viď § 19 O.s.p. a § 21 Občianskeho zákonníka). Navyše, ak v určitom konaní v mene štátu vystupuje niektorý štátny orgán v rozsahu svojej pôsobnosti, 10 3 Cdo 398/2012 nejde o „zastupovanie“. To znamená, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad, v ktorom by „účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený“. Námietka ţalovanej, v zmysle ktorej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. c/ O.s.p., je preto celkom neopodstatnená.
  4. Ţalovaná namieta, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p), lebo súdy – v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určujú orgán konajúci za štát – nevyvodili správne závery. Za štát totiţ v súlade s týmto zákonom malo konať nie ministerstvo spravodlivosti, ale ministerstvo vnútra. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z
  5. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu 11 3 Cdo 398/2012 z
  6. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, teda jeho faktická procesná činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórne rozhodnutie súdu). K otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší súd právne závery napríklad v uznesení z
  7. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, ţe „riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania je náleţitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p. V prípade, ţe ţalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, ţe súd je povinný – bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne názory vyjadrené v tomto uznesení najvyššieho súdu zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. aplikuje alebo interpretuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene štátu, povaţuje orgán verejnej moci, ktorý by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii uvedeného ustanovenia za taký (v mene štátu konajúci orgán) nemal byť povaţovaný, ide bezpochyby o nesprávnosť. Dovolací súd preto v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania skúmal, či namietaná nesprávnosť má znaky, ktoré Občiansky súdny poriadok povaţuje za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd vzal pri riešení tejto otázky na zreteľ, ţe ak sa v občianskom súdnom konaní (prípadne) nesprávnosť tejto povahy 12 3 Cdo 398/2012 vyskytne, ide bezpochyby o nedostatok situovaný do rámca súdom uskutočnenej aplikácie alebo interpretácie právnej normy (súd napríklad nesprávne vyloţí niektorú normu alebo aplikuje to ustanovenie, ktoré nemalo byť aplikované, a v dôsledku toho neaplikoval ustanovenie, ktoré mal aplikovať). Takáto nesprávnosť spadá do rámca činnosti súdu, ktorá vyúsťuje do právneho posúdenia veci; v ţiadnom prípade ju nemoţno označiť za nesprávnosť procesnú alebo procedurálnu. Nesprávnosť určenia orgánu konajúceho v mene štátu, ktorú namieta dovolateľka, nemá znaky procesnej nesprávnosti (vady) konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a nemoţno ju, i keby k nej prípadne skutočne došlo, povaţovať za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
  8. Ţalovaná namieta aj to, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu podanému ţalovanou proti prvostupňovému rozsudku a ţe tým jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ k danej problematike zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012). Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva ţalovanou namietaná bezvýnimočná povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, 13 3 Cdo 398/2012 IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Keď bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2012 napadnuté sťaţnosťou, ústavný súd ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením zo
  9. mája 2013 sp. zn. III. ÚS 186/2013, v ktorom konštatoval, ţe „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, ţe by ho bolo moţné povaţovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu“. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru (ktorý vyvodil aj z toho, čo je uvedené ďalej – viď bod 4.), ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane (ţalovanej) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné. Obsah spisu v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia ţalobcu (č.l. 62 a 63 spisu) – rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného.
  10. Podľa názoru ţalovanej jej bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať aj tým, ţe odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). 14 3 Cdo 398/2012 Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd v uznesení z
  11. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 33/2011, uviedol, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
  12. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“. V predmetnom uznesení k tomu najvyšší súd na bliţšie vysvetlenie uviedol, ţe úmyslom zákonodarcu pri prijímaní tohto ustanovenia bolo zabrániť v praxi vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Výzva odvolacieho súdu, ktorú predpokladá § 213 ods. 2 O.s.p., je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti opravného súdu, podstatou ktorej je oboznámiť účastníka s moţnosťou aplikácie dosiaľ nepouţitého ustanovenia, ktoré odvolací súd mieni urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V preskúmavanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny nielen podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. [odkaz na toto ustanovenie je uvedený na strane 4 (
  13. odsek) a tieţ na strane 8 (
  14. odsek) rozsudku odvolacieho súdu]. Aj bez výslovného vyjadrenia to znamená, ţe odvolací súd nielenţe povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku (to znamená aj s dôvodmi tohto rozhodnutia). Na tom nič nemení, ţe postavenie ministerstva spravodlivosti ako orgánu, ktorý má (podľa jeho názoru) v danej veci konať v mene štátu, vyvodil (navyše aj) z aplikácie § 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania). V obdobnom prípade, v ktorom bolo tieţ potrebné vymedziť rámec moţnej väzby ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. na (ne)rešpektovanie postupu odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. najvyšší súd v uznesení z
  15. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 165/2010 (ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 15 3 Cdo 398/2012 ako R 56/2012), uviedol, ţe „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“. Najvyšší súd sa v preskúmavanej veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotoţňuje.
  16. Ţalovaná v dovolaní namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná tento dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
  17. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, ţe v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej ţalovanou (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a prípustnosť jej dovolania nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 16 3 Cdo 398/2012 7. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a poţadované trovy vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky); pokiaľ ţalobca poţadoval priznanie náhrady aj za ďalší úkon – prevzatie a prípravu veci, dovolací súd zohľadnil, ţe ten istý advokát ho zastupoval uţ v konaní na súdoch niţších stupňov, a preto – zohľadňujúc doterajšiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu – náhradu trov zodpovedajúcu za tento úkon ţalobcovi nepriznal. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za vyššie uvedený úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu) určil najvyšší súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 111,21 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a 20% DPH (23,76 €) predstavuje spolu 142,60 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 4. februára 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.