← Slovensko

o zaplatenie sumy 214,93 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 7 Cdo 115/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky B. L., bytom B., zastúpenej spoločnosťou advokátskou kanceláriou B & S Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 5 proti odporkyni Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova č. 48, zastúpenej spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa č. 24, o zaplatenie sumy 214,93 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 17 C 108/2010, na dovolanie odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2013, sp. zn. 14 Co 357/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania v sume 33,55 eur na účet spoločnosti advokátska kancelária B & S Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 5, do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava III rozsudkom z
  2. júna 2011, č. k. 17 C 108/2010-108 uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 214,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 214,93 eur od
  3. apríla 2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľke priznal voči odporkyni náhradu trov súdneho konania vo výške 100 %. Na základe vykonaného dokazovania zistil, ţe navrhovateľka uzavrela
  4. februára 1994 s odporkyňou zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej je doţivotné plnenie nároku z podporného dôchodkového fondu odporcu vo výške 214,93 eur (6 475,- Sk) mesačne 2 7 Cdo 115/2014 aţ do doţitia odporkyne. Odporkyňa výpoveďou z
  5. októbra 2009 predmetnú zmluvu vypovedala a ako dôvod výpovede uviedla vyuţitie zákonného práva podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka. Podľa výpovede platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku mala skončiť ku dňu
  6. marca
  7. Dospel k záveru, ţe výpoveď je neplatná. Zmluvou sa v prospech navrhovateľky zaloţilo právo na vyplácanie dôchodku doţivotne. V zmysle Zmluvy o dôchodku sa povinný (odporkyňa) zaviazal vyplácať príjemcovi (navrhovateľke) mesačne sumu 214,93 eur na základe skutočností uvedených v ţiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy. Ţiadateľ (navrhovateľka) o poskytnutie plnenia zo Zmluvy mal k dispozícii vopred formulovanú zmluvu vyhotovenú odporkyňou, ktorá bola súčasťou Štatútu fondu. Navrhovateľka v ţiadosti podľa údajov je fyzická osoba špecifikovaná menom, priezviskom, dátumom narodenia, rodným číslom, adresou bydliska, preto konštatoval, ţe tvrdenie odporkyne, ţe Zmluva je neurčitá, čo spôsobuje jej neplatnosť, nedôvodné. Nestotoţnil sa s tvrdením odporkyne, ţe podľa Zmluvy plnila viac rokov a navrhovateľke vyplatila istú vyššiu sumu peňazí, čím bol dostatočne naplnený účel Zmluvy. Účelom Zmluvy bolo poskytovať plnenie navrhovateľke doţivotne a nie na vymedzené obdobie, ktorého dĺţka závisí od vlastného uváţenia odporkyne. Záväzok odporkyne nezanikol z dôvodu nemoţnosti plnenia podľa § 575 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo § 27 ods. 8 zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou. Smrť fyzickej osoby je vţdy objektívne zistiteľnou skutočnosťou. Zmluva je svojim charakterom zmluvou uzavretou na dobu určitú, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Ide i určitú dobu s presne stanoveným začiatkom a koncom. Moţnosť odstúpiť od zmluvy o dôchodku by bola v rozpore s jej podstatou, pokiaľ bola dohodnutá s povinnosťou poskytovať plnenie doţivotne. Vymedzením povinnosti plniť doţivotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané aţ do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, veta prvá O.s.p., ktoré vyjadril v percentuálnej výške s tým, ţe o výške náhrady trov rozhodne uznesením po právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  8. októbra 2013, č. k. 14 Co 357/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporkyni uloţil povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vo výške 32,80 eur do rúk právneho zástupcu do troch dní. Dovolanie vo veci nepripustil. Dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, 3 7 Cdo 115/2014 čo ho viedlo k jeho potvrdeniu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti uviedol, ţe predmetná zmluvy o dôchodku uzatvorené na doţivotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania sú vţdy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doţivotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto sumou viazané aţ do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku. Zmluva o poskytovaní plnenie z podporného dôchodkového fondu je s právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 aţ § 844 Občianskeho zákonníka. Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka po odchode do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúţiaceho na subvenciu ţivotnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne zníţená. Námietky odporkyne o absolútnej neplatnosti zmluvy povaţoval za účelové a poukázal na konanie odporkyne, ţe sama povaţovala Zmluvu za platnú na základe ktorej poskytoval navrhovateľke plnenie, o jej platnosti nemal pochybnosti, inak by ju nevypovedal. Na spornú Zmluvu nie je moţné ani aplikovať § 27 ods. 8 a § 116 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, lebo sa netýka vzťahov upravených touto Zmluvou. Odporkyňa neuzatvárala predmetnú Zmluvu ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, teda nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných vecí banky – zamestnávateľa a zamestnanca. Ohľadom námietky odporkyne dotýkajúcej rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nespĺňa náleţitosti § 157 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa poţiadavky. Vyporiadal sa aj s námietkou odporkyne spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom, pretoţe nemala moţnosť sa vyjadriť k dôkazom, pretoţe súd na pojednávaní neoboznamoval obsah listín a ani ich neprečítal. Odporkyňa sa nezúčastnila pojednávania na ktorom bolo vyhlásenie dokazovania za skončené a na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 21.6.2011 nevyplýva aké dôkazy vykonal, ale to neznamená, ţe dokazovanie listinami vôbec nevykonal. Aj keď postupom súdu prvého stupňa došlo k procesným nedostatkom, tieto nemali vplyv na správnosť súdneho rozhodnutia. Poukázal tieţ na to, ţe sporné listiny, ktoré predloţila navrhovateľka boli odporkyni známe z jej činnosti, ktoré sama odporkyňa vypracovala. 4 7 Cdo 115/2014 Rozsudok odvolacieho súdu napadla odporkyňa dovolaním. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe jej ako účastníčke konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru odporkyne tým, ţe súd prvého stupňa v priebehu konania nevykonal dôkazy listinami o ktoré svoje rozhodnutie oprel, nezistil tak skutkový stav veci, nevyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní dňa
  9. júna 2011, ale odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku na deň
  10. júna
  11. Tohto pojednávania sa odporkyňa nezúčastnila z dôvodu hospodárnosti konania. Súd prvého stupňa však pokračoval v konaní na uvedenom pojednávaní. Odvolací súd tento stav nenapravil. Súd prvého stupňa na pojednávaní neoboznamoval obsah listín a ani ich neprečítal, ktorý postup je v rozpore s § 122 ods. O.s.p. Súd prvého stupňa a aj odvolací súd vec z viacerých dôvodov nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie súdy riadne neodôvodnili v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe sa nezaoberal jej námietkami uvedenými v odvolaní. Nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu videla aj v tom, ţe odvolací súd sa nedostatočne nezaoberal jej odvolacou námietkou, či zmluva o dôchodku je absolútne neplatnou pre rozpor so zákonom a pre neurčitosť vo vymedzení dĺţky trvania práva na dôchodok. Súd prvého stupňa túto právnu otázku vyriešil tak, ţe zmluva o dôchodku je uzavretá na doţivotne a zaniká dňom smrti oprávneného, pričom nárok na plnenie – vyplatenie dôchodku vzniká za celý kalendárny mesiac v prípade, ţe sa oprávnený z dôchodku doţil minimálne prvého dňa kalendárneho mesiaca. Zmluva je preto jednoznačne neurčitá, pokiaľ ide vymedzenie doby neurčitého trvania, na ktorú sa právo na dôchodok zakladá. Posúdenie platnosti zmluvy o dôchodku ma rozhodný význam pre posúdenie celej veci a bolo povinnosťou súdu právne relevantným spôsobom sa vyporiadať s argumentáciou odôvodňujúcou neplatnosť zmluvy. Vytkla neodôvodnenosť jeho rozhodnutia aj z dôvodu, ţe sa nevysporiadal s § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolaciemu súdu vytkla neodôvodnenosť jeho rozhodnutia aj z dôvodu, ţe sa nevysporiadal s jej návrhom na postup podľa § 238 ods. 3 O.s.p., keďţe poţiadala odvolací súd, aby v prípade, ak potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v otázke, či zmluvu o dôchodku uzavretú podľa § 842 Občianskeho zákonníka, moţno podľa § 582 Občianskeho zákonníka vypovedať. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5 7 Cdo 115/2014 Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd vzhľadom na to, ţe závery súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú správne, dovolanie odporkyne zamietol. Zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania. Domáhala sa trov dovolacieho konania v sume 33,55 eur za jeden úkon právnej sluţby. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3). V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. 6 7 Cdo 115/2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 a k § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Odporkyňa existenciu procesných vád konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť. So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 7 7 Cdo 115/2014 O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporkyni neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 8 7 Cdo 115/2014 Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomných vyhotovení rozhodnutí oboch súdov. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  12. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  13. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  14. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  15. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
  16. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými 9 7 Cdo 115/2014 rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd 10 7 Cdo 115/2014 prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, ţe medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú za odporkyňu podpísala oprávnená osoba. Konštatoval, ţe ide o zmluvu o dôchodku, z ktorého pojmu dôchodok vyplýva, ţe sa jedná o opakujúce sa peňaţné plnenie (rentu) v pravidelných splátkach. Taktieţ dostatočne vysvetlil, ţe zmluva je dostatočne identifikovateľná. Nesúhlasil s tvrdením odporkyne, ţe zmluva o dôchodku je neplatná lebo nie je dostatočne identifikovateľná v bydlisku a dátume narodenia navrhovateľky. Povinná (odporkyňa) sa zaviazala vyplácať príjemcovi (navrhovateľke) doţivotne sumu na základe skutočností uvedených v ţiadosti navrhovateľky o plnenie, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Odporkyňa uzatvárala zmluvy o dôchodku so svojimi zamestnancami na základe ich ţiadosti, ktoré boli formulárového typu s uvedením skutočností, ktoré poţadovala sama odporkyňa. Zmluva o dôchodku bola uzavretá do doţitia, ktorá je ohraničená smrťou navrhovateľky, preto nesúhlasil s názorom odporkyne, ţe zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Uzavrel, ţe výpoveď zmluvy o dôchodku daná odporkyňou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti dodal, ţe zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú, a to na doţivotie. Vyporiadal sa aj s námietkami odporkyne v ktorých namietal, ţe smrť fyzickej osoby nie je vţdy zistiteľnou skutočnosť, neaplikovaním zákonných ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako aj poukazovaním odporkyne na rozpor s dobrými mravmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade 11 7 Cdo 115/2014 nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namietala aj iné vady konania nevykonanie potrebného dokazovania), dovolací súd poznamenáva, ţe tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú síce dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., no uplatniť ich moţno aţ vtedy, ak je dovolanie prípustné. Samotné totiţ prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporkyne nie je postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré 12 7 Cdo 115/2014 z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci vyuţil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd (ani okresný súd) preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného dovolateľom, ho nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací súd môţe v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde). Aj keď dovolateľka výslovne uvádza, ţe ňou vytýkaným postupom došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľka namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 13 7 Cdo 115/2014 Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania odporkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol navrhovateľke vypracovaním vyjadrenia z
  17. januára 2014 k dovolaniu odporkyne (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 19,92 eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t. j. 8,04 eur)] po pripočítaní DPH v sume 5,59 eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu predstavuje spolu 33,55 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  18. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  19. mája 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.