1 a 2 O.s.p. Navrhovateľ bol v časti predmetu konania o určenie miery zavinenia do výšky 20 % úspešný a v zvyšnej časti neúspešný. Odporca 1) bol v časti o určenie miery zavinenia v pracovnom úraze 2 7 MCdo 1/2014 do výšky 20 % neúspešný, preto mu náhradu trov konania nepriznal. Odporca 2) bol v konaní v plnom rozsahu úspešný – smerovala proti nemu ţaloba v časti o priznanie plnenia, v ktorej bola zamietnutá a v ktorej bolo konanie zastavené, náhradu trov konania si však neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 28. februára 2013, sp. zn. 19 Co 345/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový stav a správne aj rozhodol. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, ţe nie je moţné súhlasiť s odvolaním odporcu 1), ţe sa jedná u neho len o neúspech len v pomernej časti, preto odvolací súd podanému odvolaniu odporcu 1) nevyhovel. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania uviedol, ţe nie je moţné ani v odvolacom konaní dospieť k názoru, ţe navrhovateľ a odporca 1) mali v odvolacom konaní úspech. Odvolaniu navrhovateľa, ale ani odvolaniu odporcu 1) nebolo odvolacím súdom vyhovené. Odporca 2) si náhradu trov konania neuplatňoval, preto rozhodol
1, § 151 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p., ţe účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhovel podnetu odporcu 1) a mimoriadnym dovolaním napadol rozsudok Okresného súdu Partizánske z
jeho názoru bol týmito rozhodnutiami vo výrokoch o trovách konania porušený zákon, a preto navrhol uvedené rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Partizánske na ďalšie konanie. Súdy sa pri rozhodovaní o trovách konania neriadili ustanoveniami § 1, § 2, § 142 ods. 1 aţ 3, § 146 ods. 2, § 157 ods. 2 a § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dôsledne neriadili. V konaní a pri rozhodovaní súdu nevznikli ţiadne pochybnosti o tom, ţe navrhovateľ podal návrh voči odporcovi 1) vo všetkých častiach petitu, nielen v časti, v ktorej sa domáhal určenia miery zavinenia odporcu 1) na pracovnom úraze. Súd napriek tomu pri rozhodovaní o trovách konania vôbec túto skutočnosť nezohľadnil. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Základným kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v sporovom konaní je preto miera úspechu vo veci. Úspech návrhu (ţaloby) závisí od toho, do akej miery výrok rozsudku akceptuje návrhom uplatňovaný petit, ktorý určuje, 3 7 MCdo 1/2014 o čom má súd vo veci konať a rozhodovať. Ak je v petite návrhu uplatňovaných viacero samostatných nárokov, úspech navrhovateľa ohľadne jedného (niektorého) nároku nemôţe zaloţiť právo na náhradu trov konania súvisiacich s ďalším (iným) nárokom, ak v tomto navrhovateľ nebol úspešný. Pokiaľ súd z týchto zásad pri aplikácii uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevychádzal, vec nesprávne právne posúdil (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Súdy v napadnutých rozhodnutiach nesprávne právne posúdili otázku úspešnosti účastníkov v konaní, v ktorom sú uplatňované viaceré samostatné nároky (R 116/1967). Nezohľadnil tú skutočnosť, ţe v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, povaţuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania kaţdá z týchto vecí za samostatnú. V takomto prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, a tieţ je potrebné zváţiť , či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a to samostatne vo vzťahu ku kaţdej z týchto vecí. Súdy sa v rozhodnutiach o trovách konania vo vzťahu k odporcovi 1) zamerali len na posúdenie miery úspechu v prípade rozhodnutia týkajúceho sa určenia miery zavinenia na pracovnom úraze. Mierou úspechu odporcu 1) v nároku na úhradu bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia, v ktorom bol návrh zamietnutý, ako aj v prípade nároku na náhradu nákladov spojených s liečením, o ktorom bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom sa súdy vôbec nezaoberali. Akékoľvek odôvodnenie tejto časti výroku ich rozsudkov úplne absentuje.
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky je poţiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodrţiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne a náleţité, t. j. zákonom vyţadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, jeho štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odporca 1) mal vo výroku súdu o nároku na náhradu bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia a vo výroku súdu o nárokoch na náhradu nákladov spojených s liečením plný úspech. V takomto prípade mal súd nárok na náhradu trov posúdiť
1 resp. § 146 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutí však nie je zrejmé, akým spôsobom aplikovali v tejto časti ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a z akého dôvodu v tejto časti náhradu trov konania odporcovi 1) nepriznali. Rozhodnutie tak trpí nielen nepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť 4 7 MCdo 1/2014 a nedostatok dôvodov, ale v dôsledku toho aj vecnou nesprávnosťou (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Navrhovateľ a odporca 2) sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili. Odporca 1) vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, ţe generálny prokurátor sa stotoţnil s jeho tvrdeniami uvedenými v návrhu na podanie mimoriadneho dovolania. Voči nemu nemá námietky. Ţiadal aby dovolací súd rozsudky odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa. Zároveň si uplatnil aj trovy dovolacieho konania, ktoré špecifikoval a vyčíslil v podnete na podanie mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené.
1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
2 O.s.p. mimoriadne dovolanie moţno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta. 5 7 MCdo 1/2014
3 O.s.p. generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov (§ 242 ods. 2). V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Obligátorne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
1 vetu druhú O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ § 237 O.s.p. (či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať len na návrh, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) ako aj namietal, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
f/ O.s.p., je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. 6 7 MCdo 1/2014 Generálny prokurátor v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie práva účastníka spočívajúceho v nepreskúmateľnosti, v nezrozumiteľnosti a v nedostatku dôvodov rozsudku.
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky je poţiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodrţiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne a náleţité, t. j. zákonom vyţadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, jeho štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých 7 7 MCdo 1/2014 dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka generálneho prokurátora týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí oboch súdov je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument 8 7 MCdo 1/2014 v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nezodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s názorom generálneho prokurátora, ţe nie je splnená poţiadavka riadneho odôvodnenia rozsudkov súdov obidvoch stupňov. Zo ţalobného návrhu podaného na súd 4. júna 2010 je nesporné, ţe navrhovateľ voči odporcovi 1) sa domáhal priznania náhrady za bolesť a sťaţenia spoločenského uplatnenia a náhrady nákladov spojených s liečením. Ţalobný návrh v časti nároku na náhradu nákladov spojených s liečením vzal na pojednávaní konanom 6. decembra 2011 späť a zároveň si uplatnil nárok na určenia miery zavinenia odporcu 1) na pracovnom úraze (č. l. 115 a nasl.). Svoje nároky opätovne špecifikoval na pojednávaní konanom 28. júna 2012. Súd prvého stupňa rozsudkom určil mieru zavinenia odporcu 1) na pracovnom úraze v rozsahu 20 %, v nárokoch na bolestné a sťaţenie spoločenského uplatnenia návrh navrhovateľa zamietol. V časti nároku na náhradu nákladov spojených s liečením konanie zastavil. Odporcovi 1) trovy konania nepriznal. O trovách konania rozhodoval
1 a 2 O.s.p. Nepriznanie trov konania odporcovi 1) odôvodnil tým, ţe navrhovateľ bol v časti predmetu konania o určenie miery zavinenia do výšky 20 % úspešný a v zvyšnej časti neúspešný. Odporca 1) bol v časti o určenie miery zavinenia v pracovnom úraze do výšky 20 % neúspešný, preto mu náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd o odvolaní odporcu 1) voči trovám konania uviedol, ţe z výroku rozhodnutia vo veci samej je jednoznačne zrejmé, ţe navrhovateľ bol v časti predmetu konania o určenie miery zavinenia do výšky 20 % úspešný a vo výške 80 % neúspešný a odporca 1) bol v časti určenia miery zavinenia na pracovnom úraze do výšky 20 % neúspešný a vo výške 80 % úspešný. Porovnaním úspechu a neúspechu nemoţno súhlasiť s odvolaním odporcu 1), ţe sa jedná o neúspech len v nepomernej časti. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho uviedol, ţe nie je moţné ani v odvolacom konaní dospieť k názoru, ţe navrhovateľ a odporca 1) mali v odvolacom konaní úspech. 9 7 MCdo 1/2014 V odôvodneniach rozsudkov oboch súdov absentuje zdôvodnenie, prečo súdy rozhodovali len o nároku na náhradu trov konania len vo vzťahu k jednému z petitov návrhu ako aj na základe akých úvah súdy dospeli k záveru, ţe by malo ísť o úspech odporcu 1) len v nepatrnej časti v tomto nároku. Ďalej absolútne absentuje zdôvodnenie priznania, resp. nepriznania trov odporcovi 1) v ďalších nárokoch. Nároky navrhovateľa v časti priznania bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia boli zamietnuté a v časti nároku na priznanie nákladov spojených s liečením navrhovateľ vzal späť. Takéto rozhodnutie sú preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a sú nezrozumiteľné. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkou generálny prokurátora ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Dovolateľ vytýka predmetnú vadu pri právnom posúdení veci dôvodne.
1 O.s.p. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, ţe ţiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môţe mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; 10 7 MCdo 1/2014 v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, ţe konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ustanovenie § 146 ods. 1 O.s.p. upravuje prípady, kedy konajúci súd neprizná ţiadnemu z účastníkovi právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi konania.
1 písm. c/ O.s.p. takto súd postupuje aj v prípade, ak je konanie zastavené. Ustanovenie o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené nie je pritom obmedzené na určité konania či dôvody zastavenia. Platí pre kaţdé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. V prípade zastavenia konania tak všeobecne platí, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky, a to jednak v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, ţe sa konanie muselo zastaviť
2 veta prvá O.s.p. pričom platí, ţe ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad
2 veta druhá, a teda nevzal návrh späť v dôsledku odporcu, z procesného hľadiska platí ţe zavinil zastavenie konania, čo zakladá jeho povinnosť nahradiť trovy konania. Naopak, ak vzal navrhovateľ dôvodne podaný návrh späť pre správanie odporcu platí, ţe trovy konania je povinný nahradiť odporca. Aţ po vylúčení uvedených prípadov náhrady trov konania
2 O.s.p. moţno rozhodnúť, ţe ţiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené. Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania
pomeru úspechu vo veci vo veci vyjadrenej v § 142 O.s.p. Toto ustanovenie vyţaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, ţe ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, ţe konanie muselo byť zastavené. Pretoţe nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú ţalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (ţalovaného) k poţiadavkám navrhovateľa (ţalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo 11 7 MCdo 1/2014 nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3Sţo 225/2010). Pri rozhodovaní o priznaní trov konania však vţdy musí prihliadať na zásadu uvedenú v § 142 ods. 1 O.s.p.
1 O.s.p. súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
1 O.s.p. je povinný vţdy skúmať účelnosť vynaloţených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloţenie alebo na ochranu práv sa však nemôţu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretoţe kaţdý úkon alebo kaţdé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s názorom generálneho prokurátora, ţe ak odporca nevyčíslil trovy konania v zmysle § 151 ods. 1, veta druhá O.s.p., postupovali súdy oboch stupňov nesprávne, ak priznali odporcovi trovy právneho zastúpenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenia súdov niţších stupňov (o trovách konania) spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a ţe generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemoţno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj uznesenie okresného súdu o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Partizánske na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 a 4 O.s.p v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania 12 7 MCdo 1/2014 o mimoriadnom dovolaní (pozri primerane § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. apríla 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.