Najvyšší súd 7 Cdo 83/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., bytom Ţ., zastúpeným JUDr. Ivanom Mikloškom, advokátom, so sídlom Ţi

§ 142ods.

1 O.s.p. Odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolateľ namietal s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p., § 242 ods. 2 O.s.p. Namieta, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu zásadne absentuje náleţité právne posúdenie veci najmä náleţité zákonom stanovené a vyţadované právne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vychádza z nesprávneho posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ O.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa nie je riadne odôvodnený. Rozhodujúcim argumentom pre zamietnutie návrhu navrhovateľa bola hlavne výpoveď odporcu. Konajúcimi súdmi neboli zohľadnené dôkazy a tvrdenia navrhovateľa. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal dôkazmi a tvrdeniami predloţenými navrhovateľom a obmedzil 3 7 Cdo 83/2014 sa na konštatovanie, ţe prvostupňový súd na základe vyhodnotenia dôkazov dospel k záveru, ţe podaný návrh nie je dôvodný. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom nevyporiadal s dôvodmi odvolania navrhovateľa. Odporca vo svojom stručnom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa ţiadal, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 4 7 Cdo 83/2014 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe vyššie uvedené skutočnosti, z ktorých ţalobca vyvodzuje, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Riuz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12, § 29, Hiro Balani c/a Španielsko z
2. decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z
3. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami 5 7 Cdo 83/2014 sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzil nárok, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný nárok a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Zdôraznil, ţe diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach povaţovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami. V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manţelského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboţenstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenie. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Navrhovateľ v konaní tvrdil, ţe odporca uprednostnil osobu – učiteľku, ktorá nemá ţiadne vysokoškolské vzdelanie, teda nekvalifikovanú osobu pred osobou kvalifikovanou, pred ním. Odporca okrem antidiskriminačného zákona porušil aj jeho ústavné právo na prácu, ústavné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ţivot z dôvodu, ţe bol svojvoľne prepustený zo zamestnania. Súd prvého stupňa vyslovil názor, ţe postup odporcu tým, ţe do pracovného pomeru prijal učiteľku angličtiny s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II. stupňa pred navrhovateľom kvalifikovaným učiteľom nie 6 7 Cdo 83/2014 je moţné povaţovať za diskrimináciu. Navrhovateľ bol prijatý do pracovného pomeru ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy. Pracovný pomer bol s ním ukončený v skúšobnej dobe. Základným kritériom pre diskrimináciu je skutočnosť, ţe dôjde k takému konaniu, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak neţ s iným človekom na základe jeho odlišností (vek, rasový alebo etnický pôvod, vierovyznanie ...). Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľ v odvolaní namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci tým, ţe súd nedospel k záveru, ţe navrhovateľ bol kvalifikovaným učiteľom angličtiny prepustený v skúšobnej dobe a odporca uprednostnil nekvalifikovanú učiteľku, čím porušil antidiskriminačný zákon, zásadu rovnakého zaobchádzania s právami fyzických osôb v oblasti prístupu k zamestnaniu, povolaniu a inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane poţiadaviek pri prijímaní do zamestnania.Za nesprávne skutkové zistene povaţoval tvrdenie, ţe v čase trvania pracovného pomeru ešte len študoval anglický jazyk a preto jeho výuku nemal poskytovať. Mal ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, učiteľstvo matematiky a hudobnej výchovy za prebiehajúceho štúdia učiteľstva angličtiny. Bol teda kvalifikovaným učiteľom pre druhý stupeň základných škôl. Odvolací súd konštatoval, ţe s prihliadnutím na dojednanú skúšobnú dobu v pracovnej zmluve odporca mal oprávnenie skončiť pracovný pomer s navrhovateľom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Zo zistením skutkového stavu a správnej aplikácie zákonných ustanovení súdom prvého stupňa sa odvolací súd plne stotoţnil. Navrhovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ďalej súdu prvého stupňa vytýka, ţe nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy. K tejto námietke treba uviesť, ţe súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 213 ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. 7 7 Cdo 83/2014 Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní naznačuje, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. V dovolacom konaní navrhovateľ nemal úspech a nevzniklo mu právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 8 7 Cdo 83/2014 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2014 JUDr. Ľubor Š e b o , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová