správnych zákonných ustanovení (§ 34, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, § 23 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), ktoré aj správne vyloţil a dospel k správnemu právnemu záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22.6.2004 medzi ţalobkyňou ako predávajúcou a ţalovaným ako kupujúcim o prevode vlastníctva bytu č. X. na V. so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkoch zapísaných na LV č. X. v kat. území S., obec K., okres K.. Skutočnosti uvedené v odvolaní ţalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie ţalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemoţno povaţovať za opodstatnené. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe ţalobkyňa nemala vôbec v úmysle byt odpredať, lebo jej vôľa nesmerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy a trpela nedostatkom váţnosti, keď podpisom zmluvy sa ţalobkyňa domnievala, ţe podpisuje listiny týkajúce sa úhrady dlţôb svojej dcéry a späťzískania bytu na H.. Výsledok trestného konania sp. zn. 7 T 47/2009 aj
názoru odvolacieho súdu má zásadný vplyv na rozhodnutie v tejto veci, keďţe citovaným rozsudkom bola dcéra ţalobkyňa V. D. uznaná vinnou z prečinu podvodu
1, 2 Trestného zákona, a právoplatne odsúdená za spáchaný skutok týkajúci sa napadnutej kúpnej zmluvy z 22.6.2004, a týmto právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo tak pre toto občianskoprávne konanie záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal a kto ho spáchal, vrátane posúdenia (predbeţnej) otázky, ţe ţalobkyňa pri podpísaní kúpnej zmluvy a potvrdenia o prijatí sumy 410 000,- Sk, dňa 22.6.2004 na notárskom úrade na R. X v Košiciach, bola podvodným konaním svojej dcéry V. D. uvedená do omylu, ţe podpisuje listiny týkajúce sa úhrady dlţôb a späťzískania bytu na H.. 4 2 Cdo 26/2013 Ohľadne zamietnutia návrhu ţalovaného na prerušenie konania uviedol, ţe neboli splnené procesné predpoklady na prerušenie konania
2 písm. c/ O.s.p. do právoplatného skončenia trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ Košice, odborom Kriminálnej polície pod sp. zn. ČVS:ORP-1104/7-OEK-KE-2011 vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť okrem iného aj ţalobkyňa v súvislosti s predajom bytu č. X. na V. napadnutou kúpnou zmluvou z 22.6.2004. Ţalovaný podal návrh na prerušenie konania aţ po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, preto na skutočnosti v ňom uvedené, nebolo moţné v tomto štádiu konania prihliadnuť a navrhnutý dôkaz nebolo moţné vykonať, odhliadnuc od toho, ţe v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané ţiadne rozhodnutie, preto prerušenie konania v štádiu odvolacieho konania
názoru odvolacieho súdu by nebolo v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania a zákonnou poţiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní. Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho prvého výroku podal dovolanie ţalovaný, ktorý prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, ţe Krajský súd v Košiciach riadne, včas a s náleţitým odôvodnením nerozhodol o návrhu ţalovaného na prerušenie konania podanom z dôvodu (aj v súčasnosti) prebiehajúceho trestného konania, ktorého priebeh mohol mať podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej, a ktorého výsledkom by bol súd (v prípade rozhodnutia v trestnom konaní o tom, ţe bol spáchaný trestný čin) v zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 tretej vety O.s.p. viazaný, ako aj tým, ţe prvostupňový ani odvolací súd sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí v plnej miere nevysporiadali so všetkými vykonanými dôkazmi, v dôsledku čoho ich rozhodnutia vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalovaného na prerušenie konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu ţalovaného navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti 5 2 Cdo 26/2013 rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.
1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (potvrdzujúci rozsudok).
1 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p., je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad 6 2 Cdo 26/2013 nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Vzhľadom na obsah dovolania ţalovaného, a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr skúmal namietanú vadu
f/ O.s.p.
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pre súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky hodnotenia dôkazov týkajúce sa predovšetkým samotného uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 22.6.2004 ţalobkyňou ako predávajúcou a prevzatia kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k bytu ţalobkyňou ako predávajúcou. Rozhodnutia súdov povaţoval za zmätočné a nedostatočne odôvodnené, čo malo viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. 7 2 Cdo 26/2013 O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 aţ 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania
f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - ďalej len „Ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „Dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces, ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. Ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Z tvrdenia dovolateľa vyplýva, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnil svoje dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí ustanovenie § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, 8 2 Cdo 26/2013 v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134. § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôţe byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhé stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia prvostupňového ako aj odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu 9 2 Cdo 26/2013 ochranu (čl. 46 Ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní. Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikátu Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec prestavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132, § 157 ods. 1 O.s.p., m. m I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. 10 2 Cdo 26/2013 Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/2004, III. ÚS 117/2007, III. ÚS 332/2009, I. ÚS 501/2011). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/2005, II. ÚS 76/2007, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
1 O.s.p., je správny záver o nedostatku právne relevantnej (skutočnej a váţnej) vôle ţalobkyne napadnutou kúpnou zmluvou z 22.6.2004 odpredať ţalovanému svoj dvojizbový byt č. X. na V.. Pokiaľ ţalovaný v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalovaného). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 112/2001, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnom vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho 12 2 Cdo 26/2013 jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol (týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu)
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalovaný podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2012, č.k. 11 Co 97/2011-427 do výroku, ktorým odvolací súd návrh ţalovaného na prerušenie konania zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá 13 2 Cdo 26/2013 O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak sa odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe a/ ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, ktoré je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť preto
1 a 2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému zaloţiť vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. treba predovšetkým uviesť, ţe prerušiť konanie postupom
2 písm. c/ O.s.p. je moţnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, ţe súd musí vo veci ďalej konať, t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho zamietnutím bez ďalšieho teda nemôţe dôjsť k odňatiu moţnosti pred súdom konať. 14 2 Cdo 26/2013 Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových a právnych záverov, sa účastník môţe domáhať vyuţitím riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe v danej veci odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa náleţitým spôsobom vyporiadal prečo návrh na prerušenie konania zamietol, keď uviedol ,,ţe v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané ţiadne rozhodnutie (ţalovaný to ani netvrdí), preto prerušenie konania v štádiu odvolacieho konania by nebolo v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania ani zákonnou poţiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.).“ Poznamenal, ţe v prípade, ak v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní (trestnom) bude neskoršie vydané rozhodnutie (právoplatné), ktorým bude riešená aj otázka, ktorá by mohla mať význam pre posúdenie prejednávanej veci a mohla by privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie, ţalovaný môţe právoplatný rozsudok napadnúť návrhom na obnovu konania.
názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania
a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného (voči uzneseniu, ktorým bol návrh ţalovaného na prerušenie konania zamietnutý) odmietol
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. Ţalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalobkyni a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 15 2 Cdo 26/2013 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta, (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15.1.2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len ,,vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. c/ vyhlášky – 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkony právnej sluţby činí 60,07 eur, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 Eur a 20 % DPH (t. j. 13,58 eur) čo predstavuje spolu 81,46 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. januára 2014 JUDr. Jozef K o l c u n, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.