233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Bardejov uznesením zo 14. marca 2011 č.k. 4 Er 665/2010-19 žiadosť súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na to, že označený rozhodcovský rozsudok sa týka poistného
poistnej zmluvy uzavretej 4. marca 2007, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky vyhotovené vopred dodávateľom ako predtlačený formulár pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ 2 3 Cdo 287/2012 poistnej zmluvy (ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská zmluva, preto na daný právny vzťah treba aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo Všeobecných poistných podmienkach je obsiahnutá rozhodcovská doložka,
ktorej sa jej účastníci dohodli, že všetky prípadné spory medzi nimi vzniknuté z tohto právneho vzťahu, budú prejednané v rozhodcovskom konaní pred Arbitrážnym súdom Košice. To znamená, že povinnej bola znemožnená ochrana jej práv pred všeobecným súdom. Odôvodnený je preto záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky a jej neplatnosti
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách [zároveň ide o nekalú podmienku
Smernice Rady 93/13/EHS z
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Exekučný súd bol aj v prípade označeného rozhodcovského rozsudku oprávnený skúmať, či ide o vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných poistných podmienkach s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka zhodne so súdom prvého stupňa považoval za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto rozhodcovská doložka sa len navonok javí ako individuálne dojednaná. Bola však súčasťou formulárovej, vopred pripravenej zmluvy bez reálnej možnosti zmeny či úpravy. Keďže ide o nespôsobilý exekučný titul, správny je záver, že na podklade označeného rozhodcovského rozsudku nemožno exekúciu vykonať. 3 3 Cdo 287/2012 Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade rozhodli vo veci ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). Tvrdila tiež, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že: a/ ju neprizvali ku konaniu, b/ rozhodli bez nariadenia pojednávania, i keď v konaní vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, c/ nerešpektovali jej právo vyjadriť sa jednak k vykonaným dôkazom, jednak k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky, d/ upreli jej právo preukázať, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a je teda platná, e/ neumožnili jej vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, f/ neprípustne vykonali kontrolu postupu rozhodcovského súdu, g/ vychádzajúc z nesprávneho názoru, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, upreli oprávnenej právo na spravodlivé súdne konanie, integrálnou súčasťou ktorého je právo na nútený výkon rozhodnutia (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu zo
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu z
1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia 6 3 Cdo 287/2012 nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania
b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. II. 1. Oprávnená v dovolaní uviedla, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali platnosť rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale 7 3 Cdo 287/2012 o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom právomoc súdov na rozhodovanie vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii vady konania
a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Dovolací súd poznamenáva, že vyššie uvedené závery vyslovil už skôr v niektorých skorších rozhodnutiach v nadväznosti na obsahovo identickú argumentáciu oprávnenej v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 148/2012, 3 Cdo 15/2012, 4 Cdo 11/2012, 5 Cdo 45/2012, 6 Cdo 1/2012 a 7 Cdo 7/2012). Ústavný súd vyššie uvedené právne závery najvyššieho súdu neoznačil za nesúladné s ústavou – viď napríklad II. ÚS 160/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 482/2013. II. 2. Dovolateľka ďalej namieta, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa názoru oprávnenej došlo v danom exekučnom konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. v dôsledku toho, že súdy v štádiu posudzovania splnenia zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, uskutočnili dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej účasti a bez vytvorenia procesnej možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. 8 3 Cdo 287/2012 Dovolací súd sa k takýmto námietkam tej istej oprávnenej vyjadril už vo viacerých skorších konaniach, v ktorých sa v procesnom postavení dovolateľky domáhala preskúmania rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v iných skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých išlo tiež o exekúciu na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2012, 2 Cdo 24/2013, 3 Cdo 74/2012, 4 Cdo 191/2012, 5 Cdo 217/2012, 6 Cdo 285/2012 a 7 Cdo 7/2012). Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach konštatoval, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Vo vyššie označených rozhodnutiach najvyšší súd na podklade týchto právnych úvah uzavrel, že pokiaľ dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania
f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. 3. Oprávnená už v minulosti napadla ústavnou sťažnosťou niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré v skutkovo a právne obdobných veciach spočívali na obsahovo identickej argumentácii (ktorú na vyjadrenie dôvodov svojho rozhodnutia zvolil dovolací súd aj v preskúmavanej veci – viď bod 2.). Ústavný súd: 9 3 Cdo 287/2012
ktorého „vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom sporu ktorý prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia“. Na účely overenia znenia slovenského prekladu tohto rozsudku ústavný súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií, tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo „nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku, ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej Smernici, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku
zodpovedajúcom jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania.
označeného rozsudku je podstatou záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov označených oprávnenou zodpovedá plne Smernici. Na základe uvedeného preto ústavný súd konštatoval, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky § 237 písm. f/ O.s.p. ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným právam oprávnene na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, c) v uznesení z
nálezu „konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec prerokovaná v 'prítomnosti' účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem 'v prítomnosti' účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci 'v prítomnosti' účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy. Nenariadením pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia tak k porušeniu základného práva oprávnenej zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo“. Ústavný súd v ďalšej časti nálezu konštatoval, že kľúčovou otázkou v celej veci zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť tým, že sa oprávnená nemala možnosť vyjadriť k vykonaným dôkazom a že pred rozhodnutím nebola vec prerokovaná v jej prítomnosti. Dospel k názoru, že ak sa exekučný súd oboznamuje s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu listinou (§ 129 O.s.p.). Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz viazaný, keďže iným spôsobom než samotným exekučným titulom jeho existenciu a obsah dokázať nemožno. Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie, nasvedčuje i znenie § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého musí návrh na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva“. Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje mimo 12 3 Cdo 287/2012 pojednávania, pretože tento postup nie je Občianskemu súdnemu poriadku neznámy. Na základe uvedeného ústavný súd v náleze uzavrel, že z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy treba postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia ich súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov. K dôkazom vykonaným vo „veci“ má účastník podľa čl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby sa „vec“ prerokovala v jeho prítomnosti. Rozsah dokazovania vo fáze exekučného konania, v ktorej exekučný súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, je určený ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z rozsahu preskúmavaných listín (dôkazov) vymedzeného v tomto ustanovení možno vyvodiť, že ide o také dôkazy, ku ktorých obsahu sa už oprávnený buď mal možnosť vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Pokiaľ je skutkový stav, z ktorého exekučný súd pri tomto rozhodovaní vychádzal, totožný so skutkovým stavom, ako bol zistený v základom konaní, možno vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom už realizoval v základnom konaní, v dôsledku čoho nie je nevyhnutné, aby mu exekučný súd dal takúto možnosť opätovne. Oprávnený, ktorý navrhne vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané dokazovanie v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok vyplynul rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. Ak exekučný súd pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení, ako aj v prípadoch, keď na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. V ďalšom ústavný súd konštatoval, že Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci (na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008) žiadny z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinné od 1. januára 2008, podľa ktorého sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz opaku domnienky 13 3 Cdo 287/2012 individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ústavný súd uzavrel, že exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili oprávnenej uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom. Za týchto okolností bolo povinnosťou exekučného súd dať oprávnenej priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré boli vykonané, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich boli vyvodené, a vyjadrila sa k nim. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie oprávnenej k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva oprávnenej na prerokovanie „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“. Nesprávnym postupom súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, zakladá procesnú vadu konania
237 písm. f/ O.s.p.
f/ O.s.p. v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu možnosti porušenia označených základných a iných práv oprávnenej. Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia označených základných a iných práv oprávnenej uznesením najvyššieho súdu, ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu a svoje uznesenie dostatočne a ústavne konformne odôvodnil. Pokiaľ oprávnená „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k dokazovaniu vykonanému súdom prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd uviedol, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť oprávnená mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy. Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými oprávnenou, aj keď nie podľa jej predstáv. Ústavný súd označil postup odvolacieho súdu pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva oprávnenej na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom uznesení ústavný súd (obdobne ako v iných veciach senát III. ústavného súdu) konštatoval, že i keď nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z
(viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). 18 3 Cdo 287/2012
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011). 19 3 Cdo 287/2012
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.