Najvyšší súd 3 Cdo 168/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ Ing. M. H., bývajúcej v B., 2/ A. B., bývajúcej v S., 3/ V. B., bývajúcej v N., 4/ Ž. L., bývajúcej v T., 5/ M. M., bývajúcej v S., proti ţalovanému J. B., bývajúcemu v B.B., za účasti vedľajších účastníkov na strane ţalobkýň: 1a/ J. G., bývajúceho v K., 1b/ T. G., bývajúcej v K., 1c/ M. G., bývajúceho v K., 1d/ Ľ. G., bývajúcej v K., 2/ G. D., bývajúceho v K., 3/ Ľ. G., bývajúcej v L., o určenie, že žalovaný nie je vlastník nehnuteľností a že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1 C 64/2008, o dovolaní ţalobkyne 1/ zastúpenej Mgr. P. L., advokátom so sídlom v B., proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- októbra 2012, sp. zn. 6 Co 367/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyne 1/ aţ 5/ sa ţalobou zo
- júla 2006 domáhali, aby súd určil, ţe ţalovaný nie je v podiele X. spoluvlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č. X. (ich výpočet je uvedený v ţalobe) a tvoria súbor nehnuteľností uţívaných urbárskym spoločenstvom. Zároveň ţiadali, aby súd určil, ţe tento spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi V. B., ktorý naposledy býval v B.B. a zomrel X. (ďalej len „poručiteľ“). V ţalobe uviedli, ţe ţalobkyne (sestry) a ţalovaný (ich brat) sú deťmi poručiteľa. Vedľajší účastníci na strane ţalobkýň sú deti po Š. T. (zomrelej sestre účastníkov konania). V dedičskom konaní po poručiteľovi nebol prejednaný sporný spoluvlastnícky podiel nehnuteľností, dodatočne ale bolo zistené, ţe v katastri je ako jeho oprávnený spoluvlastník vedený ţalovaný s tým, ţe ho v zmysle notárskeho osvedčenia nadobudol právnym titulom vydrţania. Podľa názoru ţalobkýň ale nemohol splniť podmienky 2 3 Cdo 168/2013 vydrţania, a preto nie je v danom podiele spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Ţalovaný ich tvrdenia a dôvody ţaloby odmietal. Okresný súd Námestovo rozsudkom z
- mája 1 C 64/2008-182: I. zastavil konanie v časti, ktorou sa ţalobkyňa 4/ domáhala určenia, ţe ţalovaný nie je spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. v katastrálnom území B. (lebo ţalobkyňa 4/ vzala ţalobu späť), II. vo zvyšnej časti ţalobu zamietol a III. rozhodol o trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe napriek späťvzatiu ţaloby ţalobkyňou 4/ nezastavil konanie o jej ţalobe v časti, ktorou sa domáhala určenia, ţe sporný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi, lebo podľa § 91 ods. 2 O.s.p. vzniklo v konaní na strane ţalobkýň tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo a ţalobkyne neudelili súhlas so späťvzatím ţaloby. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyne sa ochrany svojich práv domáhali určovacou ţalobou, súd prvého stupňa skúmal, či majú naliehavý právny záujem na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Dospel k názoru, ţe ţalobkyne nemôţu mať tento záujem potiaľ, pokiaľ sa domáhajú určenia, ţe ţalovaný nie je vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu. I keby totiţ bolo tejto časti ich ţaloby vyhovené, v ničom by sa nezlepšilo ich právne postavenie. Ak by súd vyhovel takejto ţalobe, správa katastra by ani nevykonala príslušný záznam do katastra nehnuteľností [§ 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)]. Vzhľadom na to ţalobu zamietol. Pokiaľ sa ţalobkyne domáhali určenia, ţe sporný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi, súd prvého stupňa povaţoval za rozhodujúce to, ţe účastníkmi tohto konania nie sú všetky osoby, ktoré prichádzajú do úvahy ako dedičia poručiteľa. Tieto osoby vytvárajú v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo a musia sa konania zúčastniť buď na strane ţalobcov alebo ţalovaných. V danom prípade ale niektorí dedičia vystupujú v konaní (len) ako vedľajší účastníci a iní sa na konaní vôbec nezúčastňujú (P. K. a Z. H.). Vzhľadom na nesplnenie podmienky úplnej účasti všetkých účastníkov nerozlučného procesného spoločenstva nebolo moţné ţalobe vyhovieť. Ţalobu preto v tejto časti zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie. Poznamenal, ţe ţalobkyne navyše nepreukázali, ţe poručiteľ bol v čase smrti podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v podiele, ktorého sa týka toto konanie. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ţalobkyne 1/, 2/, 3/ a 5/. 3 3 Cdo 168/2013 Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
- októbra 2012 sp. zn. 6 Co 367/2012 napadnutý rozsudok potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Nakoľko odôvodnenie rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatoval správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal. Preskúmaním odvolacích námietok dospel k záveru o ich neopodstatnenosti. Poukázal na to, ţe naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa viaţe na konkrétny určovací petit (to, čoho sa ţalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa ţalobou s daným určovacím petitom môţe dosiahnuť odstránenie spornosti ţalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia ţaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia ţaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak poţadované určenie má povahu (len) predbeţnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti aj odvolací súd konštatoval, ţe ţalobkyne nemôţu mať naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Ani v prípade vyhovenia ţalobe by sa totiţ ich právne postavenie nijako nezmenilo. Pokiaľ ţalobkyňa 4/ vzala ţalobu späť a súd konanie o tejto časti zastavil, postupoval správne, lebo v tejto časti konania nebolo zaloţené tzv. nerozlučné spoločenstvo účastníkov. Pokiaľ ţalobkyne tvrdia, ţe sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, účinným prostriedkom ochrany ich práv je ţaloba o určenie, ţe predmetný spoluvlastnícky podiel nehnuteľností patrí do dedičstva po ňom. To ale predpokladá, ţe okruh účastníkov zodpovedá § 91 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd vysvetlil, ţe v prípade nerozlučného spoločenstva opomenutie konať s osobou, ktorej z hmotno-právnych predpisov vyplýva postavenie nerozlučného spoločníka (§ 91 ods. 2 O.s.p.), má nevyhnutný odraz v rozhodnutí súdu. Judikatúrou je akceptovaný názor, ţe ak účastníkmi konania nie sú všetci do úvahy prichádzajúci nerozluční spoločníci, ţalobu treba bez ďalšieho zamietnuť. Aţ do vyporiadania dedičstva sú totiţ dedičia povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči 4 3 Cdo 168/2013 iným osobám spoločne a nerozdielne. Nepostačuje preto, ţe ţalobkyne v ţalobe označili právnych nástupcov ich sestry len ako vedľajších účastníkov na ich strane ţalobcu. Postavenie vedľajšieho účastníka je charakterizované rovnakými právami a povinnosťami ako má účastník, avšak len z hľadiska procesného. Jeho hmotnoprávne postavenie je odlišné od účastníka konania. Pokiaľ tí, ktorých ţalobkyne označili za vedľajších účastníkov, nemali záujem vystupovať v konaní v pozícii ţalobcov, mali ich ţalobkyne označiť za ţalovaných, čím by sa dosiahol úplný okruh účastníkov konania. Ak nebol v ţalobe uvedený úplný okruh účastníkov konania, nemôţe byť daný naliehavý právny záujem na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Absencia naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe je nedostatok, ktorý predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý konkrétna určovacia ţaloba nemôţe obstáť, a preto ju treba bez ďalšieho zamietnuť. Z uvedených dôvodov odvolací súd, konštatujúc vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, napadnutý rozsudok potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa 1/. Uviedla, ţe jej dovolanie smeruje proti výroku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo výroku zamietajúcom ţalobu o určenie, ţe sporný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi. Uviedla, ţe prvostupňového aj odvolacieho konania sa zúčastnili všetci tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia poručiteľa. Nikto teda nebol „obídený“ a nikto nebol ukrátený na svojich právach. Skutočnosť, ţe niektorí dedičia poručiteľa nevystupovali v konaní v procesnom postavení účastníka, ale (len) vedľajšieho účastníka, bolo preto nesprávne povaţované za dôvod pre zamietnutie ţaloby. Všetky tieto osoby mali právny záujem na výsledku konania, lebo ak by súd určil, ţe predmetný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi, mali by právo dediť, prípadne dedičstvo odmietnuť. Záver súdu o tom, ţe nie je daná vecná legitimácia, preto nemôţe obstáť. Na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa
- marca 2011 ţalobkyne navrhli, aby súd rozhodol, ţe pripúšťa, aby deti Š. T. vystupovali v konaní ako vedľajší účastníci na strane ţalobcov. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o tomto návrhu a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd prvého stupňa tak ale nepostupoval, uvedený návrh odignoroval a tým hrubým spôsobom porušil procesné práva ţalobkýň a odňal im moţnosť konať pred súdom. Moţnosť konať bola ţalobkyni odňatá (§ 237 písm. f/ O.s.p.) aj nesprávnym právnym záverom o nedostatku vecnej legitimácie, ďalej neúplnými skutkovými zisteniami a napokon 5 3 Cdo 168/2013 nesprávnym zamietnutím ţaloby. Z týchto dôvodov ţiadala napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ţalobkyne 2/, 3/ a 5/ vo vyjadrení k dovolaniu označili tento opravný prostriedok ţalobkyne 1/ za opodstatnený. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
- V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalobkyne 1/ smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalobkyne 1/ z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. 6 3 Cdo 168/2013
- Dovolanie ţalobkyne 1/ by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne 1/ preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalobkyňa 1/ tvrdí, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým 7 3 Cdo 168/2013 vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 2.
- Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ţalobkyňa 1/ povaţuje to, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu, ktorým ţalobkyne ţiadali, aby súd pripustil účasť P. K. a Z. H. v konaní ako vedľajších účastníkov na strane ţalobkýň. Zo spisu pritom vyplýva, ţe P. K. nereagoval na výzvu súdu, aby sa vyjadril, či v konaní bude vystupovať ako vedľajší účastník a Z. H. výslovne uviedla, ţe sa nemieni zúčastňovať na konaní. Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). Vedľajší účastník môţe do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyţaduje rozhodnutie súdu. Pokiaľ ale účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiţ nemoţno nútiť, aby sa stal vedľajším účastníkom konania (porovnaj napríklad aj 3 Cdo 188/2012). Pokiaľ P. K. a Z. H. po výzve súdu, aby sa vyjadrili k ich účasti na predmetnom konaní v procesnom postavení vedľajších účastníkov, neprejavili vôľu vstúpiť do daného konania, nemal dovolateľkou namietaný procesný postup súdu za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení ţalobkyne 1/. 2.
- Predpokladom úspešnosti ţaloby je preukázanie toho, ţe účastníci sú vecne legitimovaní (t.j. ţe ţalobu podal nositeľ určitého hmotnoprávneho oprávnenia proti tomu, kto je z hľadiska hmotnoprávneho nositeľom tomu zodpovedajúcej povinnosti). K záveru, ţe 8 3 Cdo 168/2013 ţalobca a ţalovaný sú aktívne legitimovaní, rovnako k záveru, ţe vecne legitimovaný mal byť prípadne ešte niekto iný, dospieva súd v rámci právneho posúdenia veci. Rovnako v rámci právneho posudzovania veci prijíma súd záver o tom, či v danom prípade išlo alebo nešlo o tzv. procesné spoločenstvo účastníkov konania v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. a či sa účasťou vedľajších účastníkov na konaní naplňujú všetky procesnoprávne a hmotnoprávne poţiadavky vyplývajúce z tohto ustanovenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a tieţ napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobkyňa 1/ uvedený dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. 2.
- V dovolaní sa naznačuje, ţe rozhodnutia súdov sú v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Judikatúra najvyššieho súdu povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu niţšieho stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze 9 3 Cdo 168/2013 z
- januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôţe zaloţiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p. 2.
- Pokiaľ ţalobkyňa 1/ namieta neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov súdov, dovolací súd uvádza, ţe neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nemá za následok niektorú z vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. 2.
- Na doloţenie aktuálnosti a správnosti vyššie uvedených záverov týkajúcich sa prípustnosti dovolania najvyšší súd uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z
- marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udrţateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. 2.
- Z dôvodov uvedených pod 2.
- a ţ 2.
- dospel najvyšší súd k záveru o neopodstatnenosti námietky dovolateľky, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
- Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne 1/ z § 238 a § 237 O.s.p. nemoţno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, ţe jej opravný prostriedok je procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie ţalobkyne 1/ odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. 10 3 Cdo 168/2013 V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková