Obsah (4)

§ 237§ 241§ 21§ 77

Najvyšší súd 3 Cdo 144/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ M. S., bývajúceho v B., 2/ A. S., bývajúcej v B., zastúpených Mgr.

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor 8 3 Cdo 144/2014 účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ aţ e/ O.s.p. netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolaní preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací súd v ďalšom odôvodňuje ním zastávané právne názory vo vzťahu k námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a moţnosti jej kvalifikácie ako procesnej vedy v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá bola vznesená účastníkmi na oboch procesných stranách (

bod 1.), potom vysvetľuje svoje právne závery k tvrdeniu odporkyne, ţe v konaní pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. a/, f/ a g/ O.s.p. (

bod 2.), následne vyhodnocuje ďalšiu argumentáciu dovolateľov (

bod 3.) a naostatok odôvodňuje rozhodnutie a náhrade trov dovolacieho konania (

bod 4.). 1. V oboch dovolaniach sa namieta, ţe súdy dovolateľom odňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolatelia na oboch procesných stranách namietajú, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 9 3 Cdo 144/2014 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku toho, ţe uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne preskúmateľné. Je dôleţité si uvedomiť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V súlade s povahou dovolacieho konania a účelom dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný a vyuţívaný ako „skryté odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty a podliehať určitým pravidlám. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) právny štát. Jedným zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata. Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach, ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Celkom jednoznačne vyjadreným obmedzením práva domôcť sa nápravy (účastníkom tvrdených) nesprávností konania 10 3 Cdo 144/2014 a rozhodovania súdov podaním dovolania sú ustanovenia, ktoré z predmetu dovolacieho súdu vylučujú niektoré rozhodnutia odvolacieho súdu [

napríklad § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. (ak ide o rozsudok) alebo § 239 ods. 3 O.s.p. (ak ide o uznesenie)]. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný len dovolací súd (

IV. ÚS 238/07, I. ÚS 35/2013, II. ÚS 45/2014, III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, ţe „za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. moţno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní (

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012). Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo rozhodnutie o tom alebo onom návrhu účastníka, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd o návrhu rozhodol. Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (však) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový 11 3 Cdo 144/2014 a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však (aj podľa názoru ústavného súdu –

ďalej) neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (

§ 237

O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností musí mať dovolací súd vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 12 3 Cdo 144/2014 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcami zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemoţno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. 1.1. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu 13 3 Cdo 144/2014 konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Ústavný súd:

1. a)uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, ţe „po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťaţnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy“,
2. b)v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011, ktorým odmietol sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010, uviedol, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“,
3. c)uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťaţovateľovi neodňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)“,
4. d)v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenala porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť 14 3 Cdo 144/2014 s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je“,
5. e)v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, posudzujúc ústavnosť rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 97/2010, konštatoval, ţe vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06), to však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak,
6. f)v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, odmietajúc sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011, uviedol, ţe nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho za ústavne konformný,
7. g)v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 2 Cdo 83/2010 uviedol, ţe „právny názor, na ktorom je zaloţené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťaţovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
8. h)v uznesení zo 14. februára 2013 sp. zn. IV. ÚS 90/2013, ktorým odmietol sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. augusta 2012 sp. zn. 6 Cdo 193/2012, uviedol, ţe „samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie moţnosti konať pred súdom (podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) ani iný dôvod prípustnosti dovolania“. Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia 15 3 Cdo 144/2014 rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloţenie pretrvávajúcej aktuálnosti právnych záverov najvyššieho súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací súd uvádza, ţe uznesením z 22. januára 2014 sp. zn. I. ÚS 14/2014 ústavný súd odmietol ústavnou sťaţnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (ktoré spočíva na závere, ţe nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým, ţe „nezistil ţiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“. V prípade podobne odôvodneného uznesenia najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 322/2012 ústavný súd vo svojom sťaţnosť odmietajúcom uznesení uviedol, ţe najvyšší súd „dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania“. 1.2. Ako uţ bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Právny poriadok Slovenskej republiky predvída moţnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (

§ 21a 22 zákona č.

757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu z

1. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením, 16 3 Cdo 144/2014 ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/
2. Uvedeným postupom plnil najvyšší súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné pouţívanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010). Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vţdy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, ţe sú pre to splnené podmienky) môţe odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí moţno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Keďţe právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 17 3 Cdo 144/2014 nebol dosiaľ vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod pre jeho nezohľadnenie. Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá uţ bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môţe tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“ Povinnosť súdu uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od judikatúry vyplýva aj z pravidla, v zmysle ktorého ten, kto sa odvoláva na existujúcu prax, nemusí uvádzať zdôvodnenie svojho postoja a postupu, kto však volí zmenu rozhodovacej praxe (judikatúry), musí túto zmenu náleţite konfrontovať s doterajšou judikatúrou a vţdy dostatočne zdôvodniť a primerane vysvetliť svoje dôvody spochybňujúce alebo kritizujúce závery vyjadrené v publikovanom rozhodnutí alebo stanovisku (

nález ústavného súdu z

1. novembra 2006 sp. zn. III. ÚS 192/06). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi judikátom R 111/1998, preto by v zásade nemusel bliţšie vysvetľovať, prečo sa neodkláňa od záverov, ktoré sú vyjadrené v tomto judikáte. Napriek tomu ale povaţuje za potrebné uviesť v ďalšom niektoré argumenty, so zreteľom na ktoré povaţuje tento judikát – v rámci právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho rozhodovania – za naďalej plne opodstatnený: 1.
2. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie). Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náleţite skutkovo aj právne 18 3 Cdo 144/2014 argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môţe za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho moţnosť argumentovať aj tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania – účastník konania môţe teda v dovolaní namietať, ţe ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy prípustné, ţe sa dovolací súd bude vţdy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a ţe dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu (t.j. ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráţa na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania. Vzhľadom na to, ţe dovolanie navrhovateľov smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu neuvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a dovolanie odporkyne proti uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 3 O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe zákonodarca tu vyjadril vôľu, aby určité rozhodnutia neboli v zmysle týchto ustanovení predmetom preskúmania v dovolacom konaní. Bolo by preto nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbeţnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho uznesenia odvolacieho súdu neuvedeného v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (resp. v prípade takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré je uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p.), ktorý moţno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo 19 3 Cdo 144/2014 odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim. 1.
3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení. 1.
4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého 20 3 Cdo 144/2014 rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii). So zreteľom na vyššie uvedené je opodstatnený záver, ţe zámerom zákonodarcu nemohlo byť, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci. 1.
5. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe i keby bola dovolateľmi vznesená námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia opodstatnená, týkala by sa takej nesprávnosti, ktorá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá. 1.
6. Nad rámec uvedený vyššie v bodoch 1.
7. aţ 1.
8. najvyšší súd len ako poznámku uvádza nasledovné: V ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. sú uvedené rôzne uznesenia (napríklad o tlmočnom, poriadkovej pokute, predbeţnom opatrení), vydanie ktorých prichádza do úvahy v odlišných procesných situáciách a s odlišným cieľom. Jedno však majú všetky tieto uznesenia spoločné – zákonodarca vo vzťahu k nim vyjadril zámer, aby neboli preskúmavané v dovolacom konaní. V právnej teórii sa v minulosti dokonca vyskytol názor, ţe v prípade uznesení uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p. nemôţe prípustnosť dovolania zaloţiť ani procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. (

Bajcura A. a kolektív, Občiansky súdny poriadok, Komentár, I. diel, Eurounion 1996, str. 402). Judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe aj v prípade týchto uznesení môţe byť proti nim smerujúce dovolanie prípustné podľa § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad R 117/1999, pozri aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2010 a 5 Cdo 39/2010; obdobne

tieţ rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Rovnaký názor je zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, 21 3 Cdo 144/2014 I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu (

napríklad I. ÚS 244/07 a IV. ÚS 483/2012). Niet pochýb, ţe na právne pomery účastníka konania má zrejme podstatne iný dopad napríklad (1.) rozhodnutie o nariadení predbeţného opatrenia zakazujúce mu dočasne nakladať s prostriedkami miliónovej hodnoty a (2.) rozhodnutie o tlmočnom ukladajúce povinnosť peňaţného plnenia vo výške niekoľkých desiatok eur. Z pohľadu § 239 ods. 3 O.s.p. nie je ale táto odlišnosť právne významná. Čo do prípustnosti dovolania sú totiţ všetky uznesenia vymenované v tomto ustanovení postavené na jednu horizontálnu úroveň; zákonodarca v ňom ţiadne z uznesení významovo (vertikálne) nenadradil nad iné uznesenia, ani pre niektoré z nich nestanovil osobitný reţim. Predbeţné opatrenia sú jedným zo zabezpečovacích inštitútov občianskeho súdneho konania, ktoré majú za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli nastať, ak by sa takáto (dočasná) úprava nenariadila. Predbeţné opatrenia treba vnímať ako dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môţe byť za podmienok uvedených v zákone zrušené (

§ 77O.s.p.).

Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, ţe nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na to, ţe predbeţné opatrenie má nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú aţ rozhodnutím súdu o veci samej, vyznačujú sa procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým dochádza pri rozhodované o návrhu na nariadenie (zrušenie) predbeţného opatrenia, niţšou intenzitou porušenia procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Aj na to je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu o predbeţnom opatrení, v ktorom sa namieta procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje tieţ na to, ţe rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbeţných opatrení (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z

1. januára 2000, č. 39754/98).
2. Odporkyňa dovolaním napadla výrok uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd opakuje, ţe prípustnosť jej dovolania nemoţno z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. vyvodiť. Prípustnosť jej dovolania by bola spôsobilá zaloţiť iba procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. 22 3 Cdo 144/2014 2.
3. Dovolateľka tvrdí, ţe napadnutým výrokom odvolací súd rozhodol o tom, čo nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní (§ 237 písm. a/ O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (

bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci je daná, ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Nedostatok právomoci je neodstrániteľná podmienka konania, ktorá má za následok zastavenie konania. Vadu nedostatku právomoci nemoţno pouţiť, ak ide o vecnú alebo miestnu príslušnosť súdu (porovnaj obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 148/2010). V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať (a vo všeobecnosti rozhodovať o trovách občianskeho súdneho konania) nepopiera. Vyčíta im iba, ţe pri rozhodovaní o tom, čo inak patrí do ich právomoci, rozhodli nesprávne a v rozpore so zákonom v situácii, kedy (o trovách) nemali rozhodovať. Dovolateľka tým zreteľne namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona spôsobom, pre ktorý v danom prípade nebolo ţiadne opodstatnenie. Z určujúceho obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie o trovách konania (k tomu

R 54/2012 a tieţ ďalej). Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. 23 3 Cdo 144/2014 2.2. K námietke odporkyne, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v dôsledku postupu odvolacieho súdu, v rámci ktorého rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci o nich nemal rozhodovať, dovolací súd opakuje, ţe v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. moţno pod odňatím moţnosti pred súdom konať rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti v tom konaní, v ktorom k takejto procesnej vade došlo; sama vecná nesprávnosť rozhodnutia ale procesnú vadu tejto povahy nezakladá. Podstatou námietky, ţe odvolací súd v konaní o nariadenie predbeţného opatrenia rozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci o nich rozhodovať nemal, je námietka odporkyne, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, lebo odvolací súd nesprávne (v rozpore so zákonom) aplikoval ustanovenia § 142 a nasl. O.s.p. v procesnej situácii, v ktorej tieto ustanovenia aplikovať nemal. S touto nesprávnosťou, a to ani „v širšom význame“ uvádzanom dovolateľkou, nie je však spojené odňatie procesných oprávnení odporkyne, ktoré mala ako účastníčka občianskeho súdneho konania, v ktorom bolo vydané ňou napadnuté rozhodnutie. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu

R 54/2012 a tieţ ďalej). 2.3. Odporkyňa namieta, ţe pri rozhodovaní o t