Obsah (11)

§ 80§ 224§ 153§ 212§ 120§ 237§ 216§ 214§ 243b§ 10§ 13

Najvyšší súd 3 Cdo 108/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátom so sídl

čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, II. uloţenia povinnosti odporcom

1. a
2. zaplatiť mu sumu 10 685,72 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od
3. augusta 2000 do zaplatenia, ktorá predstavuje jeho ušlý zisk, III. uloţenia povinnosti odporcom
4. a
5. zaplatiť mu sumu 7 000 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od
6. augusta 2000 do zaplatenia, ktorá predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi odporcami 1/ a 2/. Návrh odôvodnil tým, ţe na základe odbornej skúšky a zloţeného sľubu bol zapísaný do zoznamu autorizovaných architektov. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 136/1995 Z.z. o odbornej spôsobilosti na vybrané činnosti vo výstavbe a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/1995 Z.z.“) bol zapísaný do registra oprávnených architektov a bol mu vydaný preukaz o odbornej 2 3 Cdo 108/2013 spôsobilosti s registračným číslom X.. Odporkyni 1/ oznámil
7. decembra 1998 ukončenie členstva a v nadväznosti na to bol vyčiarknutý zo zoznamu autorizovaných architektov. Navrhovateľ odovzdal autorizačné osvedčenie a pečiatku autorizovaného architekta a poţiadal o vydanie pečiatky registrovaného architekta. Keďţe mu nebola vydaná „modrá pečiatka“, nemohol vykonávať svoje povolanie. Konaním odporcov 1/ a 2/ mu bola spôsobená škoda (vo forme ušlého zisku), preto sa domáhal jej náhrady. Ich protiprávne konanie zasiahlo tieţ do jeho osobnostnej sféry, lebo vznikal dojem, ţe nie je oprávnený alebo spôsobilý vykonávať činnosti architekta. Domáhal sa preto aj náhrady takto vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
8. júla 2009 č.k. 15 C 84/1999-195 návrh v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/ do troch dní náhradu trov konania vo výške 4 760,24 €. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré ho viedli k záveru o čiastočnej procesnej neprípustnosti návrhu a jeho neopodstatnenosti vo zvyšnej časti. Návrh v časti, ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia, ţe postupom odporcov 1/ a 2/ došlo k zásahu do jeho práv

čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, povaţoval za návrh, ktorým sa navrhovateľ

§ 80písm.

c/ O.s.p. domáhal určenia, ţe bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Keďţe uţ ale (

vyjadrenia samotného navrhovateľa) došlo k zásahu do jeho chránených práv, nie je určovací návrh (preventívny prostriedok ochrany práv) vhodným procesným nástrojom a navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. Otázky nastolené touto časťou jeho návrhu riešil súd ako predbeţné pri posudzovaní opodstatnenosti jeho návrhu vo zvyšnej časti. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 10 685,72 € s príslušenstvom titulom náhrady jeho ušlého zisku, súd prvého stupňa poukázal na to, ţe odporcovia v tejto časti vzniesli námietku premlčania. Navrhovateľ tento nárok uplatnil na súde 30. apríla 2009, pričom škoda mu

jeho tvrdenia vznikla konaním odporcov v období od

1. januára 1999 do
2. augusta 2000, v ktorom mu odmietli vydať „modrú pečiatku“. Objektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr
3. augusta 2000 a uplynula
4. augusta
5. Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odvtedy, kedy sa navrhovateľ o ušlom zisku dozvedel a o tom, kto zaň zodpovedá. Vzhľadom na účinne vznesenú námietku premlčania a skutočnosť, ţe po vznesení námietky premlčania nemôţe súd premlčané právo priznať, bol návrh v tejto časti zamietnutý. K naostatok uplatnenému nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 000 € súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vysvetlil princípy a predpoklady zodpovednosti za zásah 3 3 Cdo 108/2013 do osobnostných práv fyzických osôb a na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv konaním odporcov 1/ a 2/. Jeho tvrdenia o negatívnom dopade na chránené osobnostné práva zostali len v rovine nepreukázanej argumentácie. Skutočnosť, ţe mu bola „modrá pečiatka“ vydaná aţ po splnení podmienok stanovených v zmysle zákonných ustanovení a štatútu odporcu 1/, nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv. List odporcu 1/ z
6. februára 1999, ktorý navrhovateľ subjektívne vnímal ako uráţlivý a zasahujúci do jeho osobnostných práv, objektívne nemal znaky konania znevaţujúceho jeho osobu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal negatívne dopady konania odporcov 1/ a 2/ na jeho povesť, dôstojnosť alebo váţnosť v spoločnosti, preto súd prvého stupňa zamietol návrh aj v tejto časti. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
7. júna 2010 sp. zn. 3 Co 290/2009 napadnutý rozsudok potvrdil; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, v dostatočnej miere zistil rozhodujúci skutkový stav, ktorý náleţite právne posúdil. Odvolací súd preto jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Aj

názoru odvolacieho súdu nemá navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení, ţe odporcovia 1/ a 2/ neprípustne zasiahli do jeho chránených osobnostných práv (§ 80 písm. c/ O.s.p.), preto prvostupňový súd správne návrh v tejto časti zamietol ako procesne neprípustný. Dodal, ţe navrhovateľ v dôsledku porušenia povinnosti odporcov sleduje jediný cieľ – dosiahnutie náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, v konaní o ktorej sa súd musí prejudiciálne zaoberať aj otázkou protiprávneho konania odporcov, takţe určovací návrh je nadbytočný. V ďalšom odvolací súd poukázal na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vysvetlil podstatu premlčania a zhrnul výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktoré preukázali, ţe navrhovateľ nárok na zaplatenie ušlého zisku uplatnil na súde 30. apríla 2009, pričom škoda mu

jeho tvrdenia vznikla konaním odporcov v období od

1. januára 1999 do
2. augusta
3. Objektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr
4. augusta 2000 a uplynula
5. augusta
6. Z toho dôvodu sa odvolací súd plne stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o premlčaní navrhovateľom uplatneného práva. Ak súd prvého stupňa prihliadol na vznesenú námietku premlčania, neskúmajúc pritom meritum veci, postupoval správne, lebo uplatnil zásadu hospodárnosti konania a návrh v časti o zaplatenie ušlého zisku správne zamietol z dôvodu oprávnene vznesenej námietky 4 3 Cdo 108/2013 premlčania. K tej časti návrhu, v ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s odôvodnením, ţe odporcovia 1/ a 2/ neprípustne zasiahli do jeho osobnostných práv, odvolací súd poukázal na ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka a konštatoval, ţe podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, ţe došlo k neoprávnenému zásahu, a tieţ to, ţe zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených týmito ustanoveniami. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloţenú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyţaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby v podobe zníţenia dôstojnosti alebo váţnosti v značnej miere a tieţ príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy. Aj

právneho názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal podmienky pre úspešné uplatnenie tohto práva. Uzavrel, ţe súd prvého stupňa správne zamietol návrh aj v tejto časti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, ţe a/ odvolací súd „nesprávne posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“, b/ neprijal doplnenie odvolania zo 7. mája 2010, ktorým navrhol, aby jediným účastníkom konania na strane odporcu bol JUDr. V. Hutta, CSc., c/ rozsudok vydal bez nariadenia pojednávania, čím mu odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). V ďalších častiach dovolania navrhovateľ zopakoval skutkový stav, z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu na začatie konania v celom jeho rozsahu. Ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odporcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu označili navrhovateľov opravný prostriedok za procesne neprípustný.

ich názoru mu nebola odňatá moţnosť pred súdom konať tak, ako to tvrdí v dovolaní. Poznamenali, ţe navrhovateľ aj v dovolaní uvádza svoj nesprávny a čisto subjektívny výklad ustanovení zákona č. 136/1995 Z.z. a v súvislosti s vydaním „modrej pečiatky“ si svojským spôsobom vykladá aj vnútorné predpisy S., najmä jej štatút.

ich názoru navrhovateľ v dovolaní opakuje svoje tvrdenia prednášané počas celého konania na súdoch niţších stupňov, ktoré v ničom nepreukazujú odňatie jeho moţnosti pred súdom konať. Ţiadali preto dovolanie odmietnuť a im priznať náhradu trov dovolacieho konania. 5 3 Cdo 108/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné. 1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok, najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a teda ani nevyjadril svoj právny názor; napadnutý potvrdzujúci rozsudok nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. 2. So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie navrhovateľa mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania 6 3 Cdo 108/2013 významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 3. Navrhovateľ tvrdí, ţe postupom dovolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 3.1. Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. povaţoval dovolateľ to, ţe odvolací súd „nesprávne posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“. Táto dovolacia námietka nebola navrhovateľom bliţšie konkretizovaná. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým 7 3 Cdo 108/2013 zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd môţe doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania

§ 212ods.

3. Ak ide o konanie

§ 120ods.

2, odvolací súd vţdy sám doplní dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého stupňa (§ 213 ods. 5 O.s.p.). Spis nedáva ţiadny podklad pre záver, ţe odvolací súd nerešpektoval vyššie uvedené ustanovenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd zreteľne vyjadril, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa povaţoval za postačujúce pre rozhodnutie a z týchto zistení vyvodené skutkové závery za správne. Nebol preto daný dôvod, aby v odvolacom konaní doplnil dokazovanie. Vychádzajúc z dovolania a dovolateľovej námietky, ţe odvolací súd „nesprávne posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“, moţno usúdiť, ţe dovolateľ (

všetkého) namieta aj niektoré nesprávnosti procesu dokazovania. Pre tento prípad najvyšší súd uvádza nasledovné: Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tieţ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý dôkaz) môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je

§ 237písm.

f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). 8 3 Cdo 108/2013 Ak súdy v niektorom smere prípadne aj zaloţili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde teda o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania

§ 237O.s.p.

(viď R 42/1993, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 18/2011, 2 Cdo 39/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). Prípadná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie – viď ustanovenie § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 3.2. V dovolaní sa tieţ namieta, ţe odvolací súd „neprijal doplnenie odvolania zo 7. mája 2010, ktorým navrhol, aby jediným účastníkom konania na strane odporcu bol JUDr. V. H., CSc.“. V zmysle § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

§ 216ods.

1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia. Pre odvolacie konanie teda neplatia ustanovenia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania, resp. o vystúpení účastníka konania a o zámene účastníkov konania. 9 3 Cdo 108/2013 Zo spisu nevyplýva, ţe by odvolací súd nerešpektoval vyššie uvedené ustanovenia a ţe by jeho postup mal v tomto smere znaky procesnej nesprávnosti významnej z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. 3.3. Dovolateľ tvrdí, ţe odvolací súd rozhodnutím bez nariadenia pojednávania odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

§ 214ods.

1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Právna úprava odvolacieho konania umoţňovala odvolaciemu súdu, aby rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania; jeho postupom, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

1. Pre prípad, ţe navrhovateľ v dovolaní namieta aj to, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod 10 3 Cdo 108/2013 v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a tieţ napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
2. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 a § 237 O.s.p., dospel najvyšší súd k záveru, ţe jeho opravný prostriedok je procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

1. V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešným odporcom právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovia vo vyjadrení k dovolaniu podali návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania a trovy tohto konania vyčíslili vo výške zodpovedajúcej odmene za dva úkony právnej sluţby (
2. prevzatie a prípravu zastúpenia,
3. za vyjadrenie k dovolaniu). Dovolací súd im v súlade so zauţívanou praxou (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 24/2011 a 1 Cdo 115/2012) priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene len za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou, ktorá odporcov zastupovala uţ v konaní na súdoch niţších stupňov. Dovolací súd vychádzal z ustanovení § 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „vyhláška“). Sadzbu za uvedený úkon určil

§ 10ods.

1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zníţil

§ 13ods.

2 vyhlášky. Tarifnú odmenu určil potom v celkovej výške 505,41 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,21 € a 19% DPH (97,39 €) predstavuje 610,01 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 11 3 Cdo 108/2013 V Bratislave
2. mája 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková