← Slovensko

o uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 3 Cdo 29/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ MVDr. I. H., PhD., bývajúceho v P., 2/ Prom. biol. J. U., bývajúcej v D., zastúpených JUDr. V. N., advokátom so sídlom v P., proti ţalovanej MVDr. M. K., PhD., bývajúcej v L., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. J., s.r.o., so sídlom v D., IČO: X., o uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 5 C 73/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením z
  2. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z
  3. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  4. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením z
  5. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z
  6. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali ochrany ich spoluautorských práv tvrdiac, ţe ţalovaná vo svojej dizertačnej práci s názvom „Faktory virulencie niektorých potravinových patogénnych baktérii a ich význam v diagnostike“ (ďalej len „dizertačná práca“), ktorú predloţila Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, pouţila bez ich súhlasu text článku „Identifikácia génov virulencie kmeňov E.coli izolovaných zo syrov z nepasterizovaného ovčieho mlieka“, ktorý bol publikovaný v časopise V. č. X. (ďalej len „článok“), spoluautormi ktorého boli okrem ţalobcov 1/ a 2/ tieţ MVDr. A. N. a Prof. MVDr. V. K., DrSc. Článok vypracoval ţalobca 1/ z vlastnej iniciatívy po skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru so Š. (ďalej len „Š.“) v júli
  7. Článok bol vedecké slovesné dielo, ktoré vychádzalo z údajov získaných v rámci výskumu zameraného na 2 3 Cdo 29/2011 detekciu toxínov produkujúcich kmene baktérie Escherichia coli v potravinách a fekálnych vzorkách zvierat, ktorý realizoval Š. na základe objednávky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „výskum“). Vzhľadom na porušenie spoluautorských práv ţalobcovia 1/ a 2/ ţiadali, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť: a/ uverejniť ospravedlnenie (štyrom spoluautorom) v znení uvedenom v ţalobnom petite a b/ zaplatiť ţalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk. Ţalovaná poukazovala na to, ţe text obsiahnutý v článku bol pouţitý ako príloha správy o plnení výskumu a získala ho v máji 2002 vo forme jeho rukopisu od externého konzultanta Prof. MVDr. V. K. DrSc. Namietala, ţe ţalobcovia nie sú v danom prípade aktívne vecne legitimovaní, lebo výskum bol súčasťou plnenia úloh ţalobcov, ktoré im vyplývali z ich štátnozamestnaneckého vzťahu. Aj preto výstup z tohto výskumu – text pouţitý v článku mal právnu povahu zamestnaneckého diela. Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z
  8. marca 2009 č.k. 5 C 73/2008-165 ţalobe sčasti vyhovel. Ţalovanej uloţil povinnosť uverejniť v periodiku R. ospravedlnenie v znení: „Vo svojej dizertačnej práci Faktory virulencie niektorých potravinových a patogénnych baktérii a ich význam v diagnostike v roku 2004 na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach som neoprávnene pouţila dielo autora MVDr. I. H. PhD. a jeho spoluautorov A. N., J. U., V. K., čím som neoprávneným spôsobom zasiahla do ich autorského práva. Za toto svoje konanie sa im touto cestou ospravedlňujem“. Vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy) súd ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe duševnou tvorivou činnosťou ţalobcov 1/ a 2/ a ďalších dvoch spoluautorov bol vytvorený článok, ktorý nemá povahu zamestnaneckého diela v zmysle § 5 ods. 22 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 618/2003 Z.z.“), lebo nebol vytvorený pri plnení pracovných povinnosti. V rámci plnenia pracovných úloh bol ţalobcami realizovaný len účelový odborný výskum, výstupom z ktorého bola iba určitá štatistika, nie však samotný článok. Článok bol vytvorený duševnou tvorivou činnosťou ţalobcov mimo plnenia pracovných úloh. Z dokazovania mal súd ďalej preukázané, ţe dizertačná práca ţalovanej obsahovala na stranách č. 77 a 83 v bode 5.
  9. text totoţný s textom článku. Námietku ţalovanej o nedostatku vecnej legitimácie ţalobcov nepovaţoval súd za opodstatnenú. Uviedol, ţe spoluautorstvo k dielu zakladá síce z procesného hľadiska nerozlučné spoločenstvo, to sa ale týka len nakladania dielom. Osobné 3 3 Cdo 29/2011 práva autora (§ 17 zákona č. 618/2003 Z.z.) a rovnako majetkové práva autora (§ 18 zákona č. 618/2003 Z.z.) môţe uplatňovať kaţdý zo spoluautorov samostatne. Ţalovaná tým, ţe bez súhlasu pouţila spoluautorské dielo ţalobcov, porušila ich práva vyplývajúce z duševného vlastníctva článku. Súd prvého stupňa preto ţalobe sčasti (pokiaľ v nej išlo o poskytnutie zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia) vyhovel. Vo zvyšnej časti (v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) ţalobu zamietol s odôvodnením, ţe nebol preukázaný vznik závaţnej ujmy ţalobcu 1/ ako predpoklad pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 3 O.s.p. Výrok uvedeného rozsudku, ktorým bolo ţalobe vo veci samej vyhovené, napadla ţalovaná odvolaním. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  10. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s doplňujúcim uznesením z
  11. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z
  12. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil; rozhodol tieţ o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe rozsudok je v časti napadnutej odvolaním vecne správny. Odvolací súd sa stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods.1 a 2 O.s.p.) a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, ţe sama ţalovaná v dizertačnej práci v zozname pouţitej literatúry pod poradovým č. 70 uviedla, ţe pouţila aj text článku. Aj s poukazom na to konštatoval, ţe nemôţe ísť o zamestnanecké dielo. Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, pričom za zásadného právneho významu označil otázku, či: 1/ „moţno povaţovať za zamestnanecké dielo také, ktoré bolo vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom k jeho vytvoreniu došlo na základe poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia pracovných úloh“ a tieţ otázku, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých osôb, je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 2 O.s.p. a podľa § 224 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Uviedla, ţe v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva ne nesprávnom právnom poúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa jej názoru súdy nesprávne posúdili právnu povahu článku, lebo ide o zamestnanecké dielo. V prospech tohto názoru nasvedčuje to, ţe v záhlaví článku bol uvedený zamestnávateľ Š., a tieţ to, ţe ţalobcovi 1/ bola v bliţšie 4 3 Cdo 29/2011 nekonkretizovanom výplatnom termíne vyplatená pracovná odmena 15 000 Sk. Naďalej namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ţalobcov a v súvislosti s tým poukazovala aj na skutočnosť, ţe ţalobcami neboli všetci tí (spoluautori), ktorí nimi mali byť, pričom v konaní o ochranu autorských práv tvoria spoluautori nerozlučné procesné spoločenstvo. Rozhodnutiam súdov niţšieho stupňa vytýkala tieţ to, ţe jej uloţili povinnosť ospravedlniť sa aj ďalším (dvom) osobám, ktoré ţalobu nepodali a vôbec neboli účastníkmi konania. Z týchto dôvodov ţiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený výrok prvostupňového rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe článok: a/ vznikol iba z vlastnej iniciatívy ţalobcu 1/, ktorý ako zamestnanec Š. nemal publikačnú činnosť vo svojej pracovnej náplni, b/ vychádzal síce z výsledkov výskumu, ţalobca 1/ ho ale vypracoval aţ po skončení štátnozamestnaneckého vzťahu, c/ vypracoval ţalobca 1/ sám a iba z vlastnej vôle uviedol v ňom ako spoluautorov aj iné osoby, d/ obsahoval kvantifikáciu veličín a vlastností analýzy, sama táto kvantifikácia ale nepredstavuje výsledok duševnej tvorivej činnosti, e/ bol výsledkom duševnej tvorivej činnosti ţalobcu 1/. K otázke aktívnej vecnej legitimácie ţalobcovia 1/ a 2/ uviedli, ţe v prípade diela spoluautorov práva spojené s dielom patria všetkým spoluautorom spoločne a nerozdielne, čo znamená, ţe kaţdý z nich sa môţe domáhať ochrany svojich osobnostných a majetkových práv individuálne. Z uvedených dôvodov ţiadali dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozhodnutiu uvedenému v § 238 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. V preskúmavanej veci odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania môţe byť len správnosť riešenia uvedenej právnej otázky. 5 3 Cdo 29/2011 Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva pritom povinnosť dovolacieho súdu prihliadať vţdy (aj bez osobitnej námietky dovolateľa) na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto povinnosť má teda dovolací súd aj v konaní o dovolaní, prípustnosť ktorého bola zaloţená výrokom odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
  13. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
  14. Inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) je také porušenie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré nemoţno podriadiť pod § 237 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu. Pri hodnotení konkrétne namietanej vady súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo (viď tieţ IV. ÚS 35/2012). Judikatúra najvyššieho súdu za inú vadu konania povaţuje tieţ nepreskúmateľnosť rozhodnutia (viď R 111/1998). Podľa názoru dovolacieho súdu došlo v preskúmavanej veci k tejto procesnej vade. Podstatu a dôsledky tejto procesnej nesprávnosti vysvetľuje najvyšší súd v bode
  15. tohto uznesenia spolu so závermi, ku ktorým dospel pri posudzovaní správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
  16. Dovolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V prípade dovolania, prípustnosť ktorého bola zaloţená odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., môţe byť v dovolacom konaní preskúmaná správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom len v rámci vymedzenom tzv. dovolacou otázkou. Odvolací súd v danom prípade pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázok, či: l/ „moţno povaţovať za zamestnanecké dielo, také ktoré bolo vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom k jeho vytvoreniu došlo na základe poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia pracovných úloh – výskumná činnosť realizovaná na podklade rezortnej zmluvy s objednávateľom výskumnej činnosti“ (viď ďalej 3.1.) a tieţ otázky, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých osôb, 6 3 Cdo 29/2011 je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“ (viď ďalej 3.2.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3.
  17. Článok bol napísaný a publikovaný v roku 2002 [za účinnosti zákona č. 383/1997 Z.z. Autorského zákona a zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č 383/1997 Z.z.“)], k ţalobcami tvrdenému zásahu do autorských práv došlo ale v roku 2004 (za účinnosti zákona č. 618/2003 Z.z.). Vzhľadom na to bolo potrebné aplikovať § 87 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.z., v zmysle ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z. pôvodným nositeľom práva dielo pouţiť je autor. Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 383/1997 Z.z. pri diele vytvorenom zamestnancom na plnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je pôvodným nositeľom práva dielo pouţiť autor, ak zmluva neurčuje inak; právo dielo pouţiť sa však povaţuje za prevedené na zamestnávateľa v rozsahu nevyhnutnom pre beţné aktivity zamestnávateľa. Pre právny záver o tom, či určité dielo má povahu zamestnaneckého diela vytvoreného zamestnancom na splnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je okrem zisťovania danosti základných pojmových znakov zamestnaneckého diela (existencia diela ako výsledku duševnej tvorivej činnosti a tieţ existencia pracovnoprávneho prípadne obdobného vzťahu k zamestnávateľovi) potrebné aj zistenie, či príslušné dielo bolo vytvorené autorom za účelom splnenia povinností vyplývajúcich z jeho právneho vzťahu k zamestnávateľovi. Okolnosťami, ktoré môţu byť podstatné pre zistenie, či ide o zamestnanecké dielo, sú najmä rozsah a povahu pracovných povinností autora 7 3 Cdo 29/2011 vyplývajúcich z druhu a charakteristiky vzájomne dojednaných prác, prípadne z popisu činnosti zamestnanca. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobcovia boli zamestnancami Š. (ţalobca 1/ v období od
  18. októbra 1999 do
  19. februára 2002 pracoval ako veterinárny lekár a ţalobkyňa 2/ ako vedúca odboru hygieny potravín. Zmluvou o riešení a poskytnutí účelových prostriedkov štátneho rozpočtu z
  20. februára 2001 sa Š. zaviazal vyriešiť a realizovať úlohu: „Molekulárna biologická diagnostika kmeňov E.coli pouţiteľná v našich podmienkach“. Na prácach spojených s touto úlohou sa podieľali ţalobca 1/, ţalobkyňa 2/ a okrem nich aj MVDr. A. N.. Externým odborným konzultantom bol prof. MVDr. V. K., DrSc. z Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach, ktorý potvrdil, ţe ţalovanej na poţiadanie poskytol rukopis článku, ktorý potom ţalovaná prevzala do svojej dizertačnej práce. Ţalovaná na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
  21. apríla 2008 sama uviedla, ţe po odchode ţalobcu 1/ z ústavu v januári 2001 výstupy výskumu ešte neboli definitívne spracované. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe je plne opodstatnený záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého článok nemá znaky zamestnaneckého diela (§ 17 ods. 5 zákona č. 383/1997 Z.z.); článok nebol vytvorený za účelom plnenia pracovných povinností ţalobcov 1/ a 2/ ani na príkaz zamestnávateľa. Sama skutočnosť, ţe bývalý zamestnanec po skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa vytvoril také dielo, pri ktorom vychádzal zo svojich poznatkov alebo skúseností, ku ktorým dospel alebo ktoré získal pri plnení pracovných úloh vyplývajúcich z uţ skončeného pracovného pomeru (v danom prípade z výsledkov výskumu), nezakladá právnu povahu ním vytvoreného diela ako zamestnaneckého diela. 3.
  22. Pojem „dielo“ definoval § 6 zákona č. 383/1997 Z.z. Ustanovenie § 7 zákona č. 383/1997 Z.z. za dielo spoluautorov označovalo dielo, ktoré vzniklo vlastnou tvorivou duševnou činnosťou dvoch alebo viacerých autorov ako dielo jediné, ku ktorému patria práva všetkým autorom spoločne a nerozdielne. Za spoluautorov moţno povaţovať len subjekty, ktorých vlastná tvorivá činnosť sa stala súčasťou vytvoreného diela, pričom túto činnosť všetky zúčastnené osoby vykonali pred dokončením diela. 8 3 Cdo 29/2011 Súdy v danom prípade povaţovali článok za spoluautorské dielo. Vychádzali teda z toho, ţe článok bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti viacerých (spolu)autorov. Pritom je ale uţ v ţalobe (č.l. 3 spisu) uvedené, ţe „predmetný článok inicioval a napísal sám“ ţalobca 1/. Na pojednávaní
  23. júna 2008 sa ţalobca 1/ pred prvostupňovým súdom vyjadril, ţe článok napísal on (č.l. 87 spisu) spolu s ostatnými autormi (č.l. 88 spisu). Vo vyjadrení k odvolaniu ţalovanej (č.l. 129 spisu) bol ţalobca 1/ označený za „hlavného autora“, v tom istom podaní je však konštatované, ţe „je bezpochyby jediným iniciátorom vzniku autorského diela a aj ho sám napísal“, pričom „ţiadna osoba z trojice U., N., K. nespochybňuje túto zásluhu MVDr. H.“ (č.l. 131 spisu). Ţalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k inému odvolaniu ţalovanej (č.l. 190 spisu) konštatovali, ţe uţ dávnejšie vysvetlili „pozadie vzniku predmetného diela, ktoré napísal sám MVDr. I. H.“ s tým, ţe „pri uverejňovaní diela v časopise V. X. uviedol len z dobrej vôle mená ostatných osôb (hoci to naozaj urobiť nemusel)“. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd poukazuje na to, ţe aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. by v danom prípade zodpovedalo také odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré by vysvetľovalo, so zreteľom na ktoré skutkové okolnosti a za aplikácie ktorých ustanovení zákona treba článok (napriek opakovaným vyjadreniam ţalobcu 1/, ţe ho napísal sám) povaţovať za výsledok tvorivej činnosti viacerých fyzických osôb. Napadnutý rozsudok ale, na úkor preskúmateľnosti, také odôvodnenie neobsahuje. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu je v tomto smere nepreskúmateľný. Iná vada (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a R 111/1998, ako aj III. ÚS 551/2012), ku ktorej v preskúmavanej veci došlo, má v dovolacom konaní za následok, ţe dovolací súd 9 3 Cdo 29/2011 nemá moţnosť posúdiť správnosť právneho posúdenia veci. Pokiaľ napadnutý rozsudok jasne, zreteľne, presvedčivo a preskúmateľne nevysvetľuje, prečo je článok spoluautorské dielo, a nie dielo (iba) ţalobcu 1/, nemá najvyšší súd moţnosť posúdiť, či odvolací súd sám správne vyriešil otázku č. 2, ktorú vymedzil v súvislosti s pripustením dovolania. Ak článok nebol spoluautorské dielo, ale dielo ţalobcu 1/ (rozhodnutie odvolacieho súdu náleţite nevysvetľuje, prečo táto moţnosť neprichádza do úvahy), nemalo ţiadne opodstatnenie pripustenie dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.) na zodpovedanie dovolacej otázky týkajúcej sa právneho postavenia spoluautorov.
  24. Vzhľadom na to, ţe v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  25. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  26. mája 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.