vyzvať na opravu alebo doplnenie ţaloby tak, aby bola v súlade s § 79 ods. 1 O.s.p. a § 25 zákona č. 58/1969 Zb., odvolací súd uviedol, ţe toto stanovisko nemoţno v súčasnosti pouţiť, pretoţe vychádza zo znenia Občianskeho súdneho poriadku platného v čase vydania tohto stanoviska. Odvolací súd zároveň poukázal na sporový charakter konania o uplatnenom nároku, ako aj na zmeny povahy občianskeho súdneho konania, v ktorom bola legislatívnymi zmenami posilnená zásada rovnosti účastníkov a zníţená ingerencia súdu prostredníctvom zúţenia poučovacej povinnosti súdu
V tejto súvislosti s poukazom na judikatúru (R 38/1994) uviedol, ţe poučovacia povinnosť súdu sa uţ nevzťahuje na poučenie účastníkov konania súdom o hmotnom práve, preto sa nevzťahuje ani na poučenie o vecnej legitimácii účastníka, ako stavu vyplývajúceho z hmotného práva. Z uvedených dôvodov neakceptoval argumentáciu ţalobcu o povinnosti súdu vyzvať ho na odstránenie vád ţaloby v zmysle § 43 ods.1 O.s.p. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 151 ods. 1 O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu ţalobca napadol dovolaním z dôvodu, ţe mu bola postupom súdov odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe ho súdy nevyzvali
1 O.s.p. na odstránenie vady ţaloby spočívajúcej v nesprávnom označení ţalovaného. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 36/1999, sp. zn. 4 Cdo 193/2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 84/2010 a zhodne so stanoviskom Cpjf 145/78 opätovne namietal, ţe „ak v spore je ţalovaným účastníkom štát a v ţalobe je nesprávne označený iba orgán, ktorý za neho 3 3 Cdo 241/2012 koná, nejde o prípad nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného, ale o nedostatok návrhu na začatie konania, ktorý treba odstrániť postupom
O.s.p.“ K odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k jeho odvolaniu a odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 36/1999. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť, pretoţe dôvody uvedené ţalobcom nezakladajú prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol 4 3 Cdo 241/2012 potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ obsah dovolania najvyšší súd pristúpil aj k posúdeniu, či ţalobcom podané dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor) o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Preto z vyššie uvedených ustanovení nevyplýva prípustnosť jeho dovolania. 5 3 Cdo 241/2012 Ţalobca v dovolaní namieta, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe ho súdy nesprávne
1 O.s.p nevyzvali, aby v súlade s § 25 zákona č. 58/1969 Zb. označil účastníka konania v postavení ţalovaného, ktorý nesie zodpovednosť za vznik uplatňovanej náhrady škody. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania (§ 43 ods. 1 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgán Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu. 6 3 Cdo 241/2012 Podstata základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení kaţdého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušene sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
1 O.s.p. v znení do 1. januára 2012 sudca alebo iný poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôţe byť kratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.
2 O.s.p. ak účastník v lehote
odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemoţno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť
svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením
odseku 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanIe odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu, môţe
V tejto súvislosti uţ ústavný súd judikoval, ţe výklad a pouţívanie § 43 ods. 1 a 2 O.s.p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a pouţívaním tohto ustanovenia nemoţno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov 7 3 Cdo 241/2012 účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v kaţdom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúţiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náleţitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, ţe umoţňuje odmietnuť podanie
2 len vtedy, ak v konaní nemoţno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (viď Nález Ústavného súdu z 28. septembra 2008 sp. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010). Z obsahu ţaloby vyplýva, ţe ţalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej mu
jeho tvrdenia nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia za trestný čin vydierania spolupáchateľstvom
2, § 235 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona a uznesením Okresného súdu Senica z 24. marca 2000, ktorým bol vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku. Z odôvodnenia ţaloby vyplýva, ţe svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 1 ods. 1 a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ţalobca v ţalobe označil za ţalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aj keď z obsahu jeho ţaloby je zrejmé, ţe uplatňuje nárok na náhradu škody
zákona č. 58/1969 Zb. Z uvedeného nepochybne vyplýva zjavný rozpor medzi skutkovým a právnym odôvodnením ţaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t.j. proti štátu, a označením ţalovaného, ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu. Uvedený rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť ţaloby vo forme neurčitého nepresného označenia ţalovaného subjektu. V zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať ţalobcu na odstránenie tejto vady ţaloby v určenej lehote a poučiť ho, ako treba vadu v označení ţalovaného vykonať. Z obsahu spisu vyplýva, ţe prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci meritórne rozhodol a ţalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil ţiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 8 3 Cdo 241/2012 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatím moţnosti ţalobcu konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práva zaručeného citovaným ustanovením § 1 O.s.p., ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru. Ţalobca v ţalobe cituje konkrétne ustanovenia zákona č. 58/1969 (§ 1, § 9), z ktorých je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v ţalobe uviedol len príslušný orgán štátu, bez označenia zodpovedného subjektu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., čo zakladalo vadu ţaloby. Preto ak v tomto konaní nebol ţalobca riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vád ţaloby, je nutné postup súdu povaţovať za vadu konania. Pokiaľ táto vada konania nebola v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu účastníka konania, je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá predstavuje významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka (I. ÚS 361/2010 bod III). Procesná vada
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale tieţ rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal ďalšími vadami konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (nedoručenie vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia). V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. apríla 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. 9 3 Cdo 241/2012 predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.