Najvyšší súd 3 Cdo 342/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G. B., bývajúceho v P., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanému D., a.s., so sídlom v Š., IČO: X., zastúpenému advokátskou kanceláriou A., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 52 081,26 €, za účasti vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného S., so sídlom v B., vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17 C 355/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- apríla 2013 sp. zn. 11 Co 49/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanému a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Galanta rozsudkom z
- októbra 2011 č.k. 17 C 355/2010-206 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca na ţalovanom domáhal zaplatenia 52 081,26 €, ktorá suma predstavuje 150 násobok doteraz priznaného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania zistenej
- júla 1989 (chronická intoxikácia sírouhlíkom). Ţalovanému ani vedľajšej účastníčke nepriznal náhradu trov konania. Pokiaľ ide o ţalovaným vznesenú námietku premlčania, túto nepovaţoval za opodstatnenú z dôvodu, ţe bol toho názoru, ţe nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia sa nepremlčuje, resp. je nepremlčateľný, nakoľko vzniká aţ rozhodnutím súdu. V odôvodnení ďalej uviedol, ţe v konaní neboli preukázané dôvody pre uplatnenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“). Ţalobca síce utrpel jedno z veľmi ťaţkých poškodení zdravia, ale nie najťaţších a keďţe v jeho prípade nešlo o špičkového (vrcholového) športovca, ani 2 3 Cdo 342/2013 o kultúrne či politicky (spoločensky) angaţovanú osobu, bol toho názoru, ţe doteraz priznané bodové ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia zodpovedá priebehu tejto choroby z povolania a ponecháva do budúcnosti moţnosť priznať mimoriadne odškodnenie. Následky choroby z povolania, hoci ţivot ţalobcu je vplyvom choroby neznesiteľný, sa nevymykajú z hraníc, ktoré sú predpokladané vyššie uvedenou právnou úpravou. Výrok o náhrade trov konania a trov štátu odôvodnil § 150 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
- apríla 2013 sp. zn. 11 Co 49/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobcovi 7 319,13 € a vo zvyšku ţalobu zamietol. Súčasne vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Stotoţnil sa s názorom súdu prvého stupňa, ţe na vec treba aplikovať ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb., ale nestotoţnil sa s jeho záverom o posúdení námietky premlčania. Vzhľadom na obsah uplatneného nároku (zaplatenej peňaţnej sumy), aj nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia podlieha premlčaniu a „pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci okamţik, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného, a to natoľko, ţe bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaţeniu spoločenského uplatnenia“. Na základe uvedeného ustálil, ţe námietka premlčania vznesená ţalovaným je čiastočne dôvodná a za premlčaný povaţoval nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, vychádzajúc „z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom v r. 1990 (§ 106 OZ), keďţe navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde aţ svojím návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010“. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, ţe sú na strane ţalobcu dané predpoklady stanovené v § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia a za primerané zvýšenie povaţoval 50-násobok základného počtu bodov (300 bodov po 15 Sk), čo predstavuje sumu 7 468,50 €. Nakoľko z tohto titulu bolo ţalobcovi uţ vyplatených 149,37 €, ţalovaného zaviazal na zaplatenie rozdielu v sume 7 319,13 € a vo zvyšku ţalobu zamietol. Pri posudzovaní tohto zvýšenia zohľadnil, ţe ţalobca má 55 rokov, choroba z povolania bola u neho zistená vo veku 31 rokov, jedná sa u muţa v produktívnom veku, ktorý v dôsledku choroby z povolania stratil moţnosť plnohodnotne ţiť 3 3 Cdo 342/2013 po dobu dlhšiu ako 23 rokov, trpí ťaţkým organickým psychosyndrómom, pričom jeho stav je trvalý a liečbou neovplyvniteľný. Proti výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu, ktorým ţalobu vo zvyšku zamietol, podal ţalobca dovolanie, v ktorom namietal, ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil jednak otázku čiastočného premlčania jeho nároku, ako i otázku primeranosti zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na to, ţe rozhodnutie o zvýšení odškodnenia nie je nárokovateľné, výšku nároku môţe stanoviť len súd, a to spolu s konštituovaním práva samotného, uplatnením námietky premlčania nemôţe dôjsť k zániku nároku na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretoţe takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne aţ rozhodnutím súdu. Odvolacím súdom priznané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v sume 7 319,13 € nepovaţoval za dostatočné a spravodlivé k mimoriadnym zásahom chorobou z povolania do jeho spoločenského ţivota počas obdobia 23 rokov. Z uvedených dôvodov preto ţiadal, aby dovolací súd v dovolaním napadnutej časti zmenil rozsudok odvolacieho súdu a ţalovaného zaviazal k povinnosti mu zaplatiť aj zvyšok ţalovanej sumy, t.j. 44 762,13 € a nahradiť trovy konania. Ţalovaný ani vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa § 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách 4 3 Cdo 342/2013 a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalobca v dovolaní síce netvrdí, ţe by konanie bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p., nakoľko ale na takúto vadu je dovolací súd povinný prihliadnuť v kaţdom prípade - či uţ jej existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá O.s.p.), skúmal dovolací súd, či došlo k niektorej z nich, no výskyt takéhoto procesného nedostatku nebol v dovolacom konaní zistený. Prípustnosť dovolania v prejednávanej veci preto nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 237 O.s.p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. Dovolanie ţalobcu smeruje proti "zmeňujúcemu" výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola ţaloba vo zvyšku zamietnutá. I keď teda (v uvedenej časti) ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu označený ako zmeňujúci, v skutočnosti (po obsahovej stránke) pokiaľ ide 5 3 Cdo 342/2013 o nárok nad sumu 7 319,13 €, ide o rozsudok potvrdzujúci – odvolací súd v tejto časti neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, neţ súd prvého stupňa, ktorý ţalobu zamietol v celom rozsahu. Súd prvého stupňa a odvolací súd teda nad sumu 7 319,13 € rozhodli rovnako tak, ţe ţalobe nevyhoveli. Vzhľadom na to, ţe v uvedenej časti nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, treba pri riešení prípustnosti dovolania ţalobcu vychádzať z § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý upravuje prípustnosť dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- O uvedené prípady ale v prejednávanej veci nejde. Prípustnosť (v uvedenej ţalobe zamietajúcej časti) dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Vychádzajúc z obsahu dovolania ţalobcu v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 6 3 Cdo 342/2013 Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní boli úspešní ţalovaný a vedľajšia účastníčka, ktorým vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková