1 veta prvá, § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 O.sp. O náhrade trov konania vo vzťahu k ţalovanému 2/ uviedol, ţe súd prvého stupňa o nej rozhodne vo svojom novom rozhodnutí. 3 5 Cdo 46/2011 Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti vo veci určenia vlastníckeho práva ţalovaného vo vzťahu k ţalobcovi 1/ a v časti náhrady trov konania podala dovolanie ţalobkyňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe sa nemala moţnosť vyjadriť k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom. Namietala, ţe odvolací súd síce výslovne potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 1/, ale skryto ho zmenil, odvolávajúc sa na iný právny dôvod, ktorý súd prvého stupňa pri svojej argumentácii nepouţil, ani sa o ňom nezmienil. Poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý ako dôvod potvrdzujúci zamietnutie ţaloby uviedol nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného 1/ v konaní. Odňatie moţnosti konať pred súdom
názoru ţalobkyne spočíva aj samotnom zamietnutí ţaloby vo vzťahu k ţalovanému 1/ s poukazom na právne dôvody, ktoré uviedli súdy niţších stupňov, teda v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide 4 5 Cdo 46/2011 o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených 5 5 Cdo 46/2011 záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). V zmysle ustanovenia § 231 ods. 2 O.s.p., právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý, je právny predpis o ktorého výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Súd prvého stupňa zamietol ţalobu voči ţalovanému 1/ z dôvodu procesnej neprípustnosti ţaloby danej nedostatkom naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na ňou poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), teda z dôvodu, pri ktorom súd ani nemá pristúpiť k vecnému posúdeniu (ne)opodstatnenosti ţaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 91/2006 (R 83/2007), v ktorom uviedol, ţe nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôţe obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu“. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ nie je vecne pasívne legitimovaný. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Odvolací súd teda za rozhodujúce povaţoval nie procesnoprávne aspekty (naliehavý právny 6 5 Cdo 46/2011 záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.), ale okolnosti hmotnoprávnej povahy (nedostatok vecnej legitimácie). Pre jeho rozhodnutie mali tak určujúci význam okolnosti, ktoré súd berie na zreteľ iba ak dospeje k záveru o procesnej prípustnosti ţaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Keďţe rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zaloţené na závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na ňou poţadovanom určení, bolo legitímnym očakávanie, ţe v odvolacom konaní sa budú posudzovať otázky významné z hľadiska § 80 písm. c/ O.s.p., prípadne tieţ očakávanie, ţe ak odvolací súd predsa len pristúpi aj k vecnému posúdeniu opodstatnenosti ţaloby (po zaujatí záveru, ţe je daný naliehavý právny záujem), vytvorí ţalobkyni procesnú moţnosť brániť sa, predpokladom ktorej bude, ţe odvolací súd splní svoju procesnú povinnosť vyplývajúcu z § 213 ods. 2 O.s.p. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd prvého stupňa; pričom ţalobkyňa v danej procesnej situácii nemala moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd nepostupoval
2 O.s.p. a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia nesplnil. Tým ţalobkyni odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité, a je
názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozn. tento záver bol prijatý občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.