Obsah (5)

§ 12§ 243c§ 156§ 218§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 250/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. K., bývajúceho v B., proti ţalovaným: 1/ I. B., 2/ K. B., obom bývajúcim

§ 12ods.

1 aţ 3 zákona č. 71/1992 Zb.), nemoţno povaţovať za dôvodný, nakoľko uvedené rozhodnutia sú správne. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu uznesením z

1. marca 2013 sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu na vrátenie súdnych poplatkov za odvolanie vo výške 796 € potvrdil (výrok II., § 219 ods. 1 O.s.p.), a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu na vrátenie súdnych poplatkov za dovolanie zmenil tak, ţe ţalobcovi vrátil súdny poplatok za dovolanie, krátený o 1 %, t.j., vo výške 1.576,08 € (výrok III., § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb.). Citovaným uznesením odvolací súd tieţ rozhodol o námietke zaujatosti ţalobcu voči zákonnej sudkyni súdu prvého stupňa tak, ţe zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil (výrok I.), a nariadil opravu identifikačného čísla súdneho spisu na odvolaním napadnutom rozhodnutí (výrok IV.). V odôvodnení uznesenia sa vyjadril k viacerým námietkam ţalobcu ohľadne postupu súdu prvého stupňa a nedostatkov jeho rozhodnutia, ktoré nepovaţoval za dôvodné. 3 Cdo 250/2013 3 Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu a výroku, ktorým odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti (výroky I. a II.), podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil porušením svojich procesných práv zaručených mu Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 142 ods. 3; ďalej len „ústava“), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1; ďalej len „dohovor“), Občianskym súdnym poriadkom (§ 14, § 16, § 118, § 123, § 156 ods. 1, § 158 ods. 1 a 2), zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch (§ 3 ods. 2, 5, 7 a 8, § 51 ods. 1 a 9) a vyhláškou č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (§ 58 ods. 4, § 61 ods. 3). Tvrdil, ţe návrh na vrátenie súdnych poplatkov bol samostatným návrhom, podaným „po právoplatnosti rozhodnutí v súdnom konaní v predmetnej veci začatej na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom (sp. zn. 4 C 43/2009), t.j. potom ako sa predmetná vec stala vecou „res iudicata“ a potom ako bol prvostupňový súd, resp. samosudca prvostupňového súdu nečinný vo veci vrátenia súdnych poplatkov, keďţe súd nekonal bez návrhu.“ Preto o ňom nemala rozhodovať tá istá sudkyňa, ktorá v právoplatnej skončenej veci sp. zn. 4 C 43/2009 rozhodla rozsudkom z
2. júla 2009, ale mal byť pridelený (inému) zákonnému sudcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Nedodrţaním tohto postupu došlo k porušeniu práva ţalobcu na zákonného sudcu, čo odvolací súd nechal bez povšimnutia. Súdy opomenuli svoju zákonnú povinnosť prejednať návrh verejne na pojednávaní, čo odvolací súd odôvodnil len tým, ţe išlo o procesné rozhodnutie. Tieţ došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko rozsudok z
3. júla 2009 nemoţno povaţovať len za čiastočný, keďţe ním bol zamietnutý „primárny a prejudiciálny právny návrh, resp. právny nárok na určenie neplatnosti namietanej kúpnej zmluvy,“ čím zanikol dôvod na rozhodovanie aj o ďalších čiastkových návrhoch v ţalobe a celá vec sa stala rozsúdenou. Rozhodnutia súdov majú i formálne nedostatky, nakoľko neboli vlastnoručne podpísané sudkyňou, resp. predsedníčkou senátu, a jednotlivé listy neboli pevne spojené preloţením ľavého horného rohu listov, zopnutím a odtlačením príslušnej úradnej pečiatky tak, ako je to v praxi pri verejných listinách zauţívané, napr. u notárov. Z uvedených dôvodov ţiadal, aby dovolací súd po verejnom prejednaní veci zmenil uznesenie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých častiach v prospech ţalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal 3 Cdo 250/2013 4 najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe dovolaním boli napadnuté dva výroky uznesenia odvolacieho súdu (I/ a II/), dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania vo vzťahu ku kaţdému z nich.
4. Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vydaným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací, ale ako súd nadriadený; proti rozhodnutiu krajského súdu nie sú v tomto prípade Občianskym súdnym poriadkom pripustené opravné prostriedky; preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, zastavené (§ 104 ods. 1 O.s.p.

§ 243cO.s.p.).

1. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) 3 Cdo 250/2013 5 cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje ţiaden zo znakov uznesenia podľa § 239 ods. 2 O.s.p. Dovolanie preto podľa citovaných ustanovení prípustné nie je. Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ c/ a e/ O.s.p. neboli v dovolaní nenamietané a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Podľa obsahu dovolacích námietok je konanie postihnuté vadami v zmysle § 237 písm. d/, f/ a g/ O.s.p. 3 Cdo 250/2013 6 Existencia vady podľa § 237 písm. d/ O.s.p. zakladá zmätočnosť rozhodnutia na prekáţke právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata). Uvedená prekáţka, vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p., vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola súdom právoplatne rozhodnutá. Predpokladá totoţnosť osôb, ktoré boli účastníkmi predchádzajúceho konania, ako aj totoţnosť predmetu konania. O tých istých účastníkov ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení. Totoţnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). V prejednávanej veci uvedená námietka neobstojí. Predmetom ţaloby zo
2. marca 2009 bolo celkom 11 samostatných petitov; o 8 z nich bolo právoplatne rozhodnuté čiastočným rozsudkom súdu prvého stupňa z
3. júla 2009 č.k. 4 C 43/2009-180, a ostatné 3 sú naďalej predmetom tohto konania, pričom ide o konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku (tzv. konanie vo veci samej). Predmetom návrhu ţalobcu zo
4. septembra 2012 (doplneného
5. októbra 2012) je vrátenie súdnych poplatkov, ktoré ţalobca za konanie vo veci samej (resp. za jednotlivé petity) zaplatil, a to podľa § 11 a § 12 zákona č. 71/1992 Zb. Súdne konanie vo veci samej treba odlišovať od činnosti súdu vo veciach poplatkov. Pri posudzovaní práv a povinností účastníkov konania vo veciach poplatkov totiţ súd rozhoduje podľa osobitného zákona (zákona č. 71/1992 Zb.) a Občiansky súdny poriadok pouţije „len“ primerane (§ 14 zákona č. 71/1992 Zb.). Je teda zrejmé, ţe pre uplatnenie námietky rozsúdenej veci (prípadne i námietky začatej veci, keďţe konanie vo veci samej nie je právoplatne skončené v celom rozsahu) nie je splnená podmienka totoţnosti predmetu konania. Je však tieţ nesporné (a logické), ţe konanie vo veci samej, t.j. o ţalobe a konanie o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov spolu priamo súvisia, čo je dôvodom pre to, aby sa neviedli oddelene. Vada konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p. je preto namietaná nedôvodne. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. 3 Cdo 250/2013 7 Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Dovolateľ vyvodil existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. z tej skutočnosti, ţe súdy neprejednali jeho návrh verejne na pojednávaní. V tejto súvislosti dovolací súd s poukazom na charakter konania o súdnych poplatkoch (pozri vyššie) zdôrazňuje, ţe ide o konanie, v ktorom sa pojednávanie nenariaďuje (porovnaj § 115 ods. 1 O.s.p., § 214 ods. 1 O.s.p.), preto ani na rozhodnutia súdov v tomto konaní (majúcich zásadne formu uznesenia), nie je dôvod „primerane“ aplikovať povinnosť ich verejného vyhlásenia (§ 167 ods. 2 O.s.p.

§ 156ods.

1 O.s.p., resp. s čl. 142 ods. 3 ústavy). So zreteľom na námietku dovolateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) sa dovolací súd zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Dovolateľ túto vadu spája s vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p., tvrdiac, ţe návrh na vrátenie súdnych poplatkov bol samostatným návrhom na začatie konania, preto mal byť pridelený novému zákonnému sudcovi a prejednaný v inom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, ţe vzhľadom na neexistenciu vady podľa § 237 písm. d/ O.s.p. a na charakter konania o súdnych poplatkoch nemoţno postup, kedy o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov rozhodovala tá istá sudkyňa ako v súvisiacom konaní vo veci samej, povaţovať za nezákonný . Pokiaľ ide o dovolateľom namietané formálne nedostatky rozhodnutí súdov niţších stupňov, dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý sa k rovnakej námietke ţalobcu uţ vyjadril vo svojom rozhodnutí. 3 Cdo 250/2013 8 Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková