Najvyšší súd 2 Cdo 44/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S., so sídlom v B., zastúpeného JUDr. J. S., PhD., advokátom v K., proti ţalovanému M., o vydanie hnuteľných vecí s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 C 203/2002, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- januára 2010 sp. zn. 4 Co 161/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bardejov rozsudkom z
- apríla 2009 č.k. 1 C 203/2002-289 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal od ţalovaného vydania hnuteľných vecí – kogeneračné jednotky T. s plynovým motorom a synchrónnym generátorom. Vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola
- decembra 1996 uzavretá zmluva označená ako nájomná zmluva. Jej predmetom bol nájom energetických a tepelných zariadení na výrobu a dodávku tepla, teplej úţitkovej vody, elektrickej energie vo vlastníctve ţalovaného (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka). Zmluva má črty nájomnej zmluvy, zmluvy o nájme nebytových priestorov a zmluvy o podnikateľskom nájme. Jej účelom bolo zabezpečovať za prenajímateľa výrobu a dodávku tepla a elektrickej energie na svoje náklady. Súd ďalej uzavrel, ţe článok 4 zmluvy má prvky príkaznej zmluvy. Z uvedeného vyplýva ţe v danom prípade sa jedná o zmluvu uzavretú podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Nepomenovaná atypická zmluva sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale aj 2 2 Cdo 44/2011 inými právnymi predpismi patriacimi do odvetvia občianskeho práva, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy s najpodobnejším obsahom. Prednosť má však dohoda účastníkov o rozsahu práv a povinností. Súd preto vychádzal z predmetného právneho úkonu a z prejavov ich vôle. Ţalobca preukazoval vlastnícke právo zmluvou o dielo z
- januára 2001, ktorá bola uzavretá medzi ním a spoločnosťou K. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, ţe ţalobca na základe dohody so ţalovaným realizoval na prenajatom majetku investíciu, konkrétne na základe zmluvy o dielo. Išlo o rekonštrukciu kotolne K-09, vrátane dodávky technologického zariadenia. Z dohodnutých podmienok je zrejmý zdroj financovania predmetu zmluvy o dielo a je zrejmý aj rozsah oprávnení ţalobcu konať v mene ţalovaného. Ak ţalobca tvrdil, ţe vynaloţil finančné prostriedky, mal v súlade s dohodnutým článkom X. bod X. nájomnej zmluvy právo ţiadať, aby mu boli vrátené náklady, ktoré vynaloţil na prenajatý majetok, v prípade ak ho zhodnotil. Ţalobca teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vlastníckeho práva k veci a nepreukázal ani to, ţe by nastali skutočnosti, na základe ktorých nadobudol vlastníctvo k nej. O trovách konania rozhodol samostatným uznesením z
- apríla 2010 č.k. 1 C 203/2002-353 v spojení s dopĺňacím uznesením z
- mája 2010 č.k. 1 C 203/2002-358 tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania 19 458,59 € spolu s 19 % DPH 3 613,34 € na účet JUDr. L. F. do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
- januára 2010 sp. zn. 4 Co 161/2009 prvostupňový rozsudok potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, ţe namietané nesprávne právne posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania v nadväznosti na zmluvu o nájme energetických a tepelných zariadení súd prvého stupňa správne posúdil ako kombinovanú nepomenovanú zmluvu. Z predloţených listinných dôkazov ţalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k hnuteľnej veci, vydanie ktorej ţiadal. K námietke hodnotenia dôkazov uviedol, ţe hodnotenie vykonaných dôkazov je vţdy vecou súdu a nie účastníkov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol samostatným uznesením z
- októbra 2010 sp. zn. 4 Co 79/2010, 4 Co 80/2010 tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania 159,01 € k rukám JUDr. L. F. do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň týmto uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie o trovách konania a zmenil dopĺňacie uznesenie tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému 19 % DPH 3 213,19 € na účet JUDr. L. F. do troch dní od právoplatnosti uznesenia. 3 2 Cdo 44/2011 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu, čím podľa neho došlo zároveň k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách. Krajsky súd ako súd odvolací sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na prevzatie argumentácie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vyjadril k argumentom ţalobcu uvedených v odvolaní, alebo aby uviedol, prečo argumenty ţalobcu neakceptoval. Rovnako tak neuviedol, o čo konkrétne opiera svoje tvrdenia o kombinovanej nepomenovanej zmluve. Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých, do úvahy prichádzajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyváţiť, s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Konštatovanie a závery súdu bez uvedenia relevantných dôvodov je neodôvodnené a svojvoľné, arbitrárne a ako také neakceptovateľné z pohľadu práva na spravodlivý proces ţalobcu. Navyše uviedol, ţe odvolací súd nesprávne právne vec posúdil. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. Na vyjadrenie právnej zástupkyne dovolací súd neprihliadol, pretoţe na zastupovanie ţalovaného v dovolacom konaní nemala plnú moc. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu 4 2 Cdo 44/2011 prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Túto vadu dovolateľ videl v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a prvostupňového súdu. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. 5 2 Cdo 44/2011 O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
- mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Judikatúra ESĽP však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 6 2 Cdo 44/2011 Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V danej veci sa ţalobca domáhal vydania hnuteľnej veci, ktorú vo svojom návrhu presne špecifikoval. Z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal, ţe je vlastníkom predmetnej veci/vecí, súd ţalobu zamietol. Keďţe odvolací súd povaţoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, potvrdil ho. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ţalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 7 2 Cdo 44/2011 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Keďţe v danom prípade nie je dovolanie podľa § 238 O.s.p. prípustné a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný. Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo mu v dovolacom konaní ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júla 2011 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 8 2 Cdo 44/2011