Obsah (5)

§ 420§ 190§ 1§ 17§ 44

Najvyšší súd 3 Cdo 75/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. S., bývajúceho v K., zastúpeného opatrovníčkou E. S., bývajúcou v K. a prá

príslušných právnych predpisov s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého ţalovaného. Vo zvyšku ţalobu zamietol a o trovách konania si vyhradil právo rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. V odôvodnení uviedol, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe úraz, ktorý ţalobca utrpel

1. júna 1994, je úrazom pracovným, ţe úraz ţalobcovi spôsobil ţalovaný 1/, ktorý ho fyzicky napadol a ublíţil mu na zdraví, za čo bol aj rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z
2. januára 1995 č.k. 3 T 124/94-61 (právoplatným
3. januára 1995) uznaný vinným. Na základe uvedeného uzavrel, ţe za škodu zodpovedá ţalovaný 1/

§ 420

Občianskeho zákonníka v rozsahu uvedenom v § 447 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase poškodenia, ako i ţalovaný 2/

§ 190Zákonníka práce v rozsahu uvedenom v § 195 ods.

1 Zákonníka práce v znení platnom v čase poškodenia a ţalovaná 3/

§ 1, § 2 vyhlášky č.

280/1993 Z.z. a § 272 ods. 1, 9 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nakoľko z uplatnených nárokov boli niektoré uspokojené čo i len čiastočne, ţalobcovi priznal vzniknuté rozdiely, a to náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia v sume 450,60 €, náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie od

1. júna 1994 do
2. apríla 1995 v sume 209,75 € a náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od apríla 1995 do mája 2010, kedy bol vyhlásený rozsudok, v sume 29 284,78 € a od
3. júna 2010 úrazovú rentu vo výške 221,25 € mesačne. V ostanej časti ţalobu nad priznané sumy a nárok na náhradu vecnej škody zamietol. Pokiaľ ide o ţalovaného 2/ uviedol, ţe uznesením Krajského súdu v Bratislave z
4. decembra 2005 č.k. 1 K 97/2005-69 bol na ţalovaného 2/ vyhlásený konkurz a z toho dôvodu bolo konanie voči nemu prerušené. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej 3/ rozsudkom z
5. septembra 2011 sp. zn. 25 Co 171/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa ţalovanej 3/ zmenil tak, ţe ţalobu voči nej zamietol. Na rozdiel o súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe ţalovaná 3/ nie v konaní pasívne legitimovaná. Uviedol, ţe za škodu spôsobenú poškodením zdravia ţalobcu v dôsledku úrazu utrpeného
6. júna 1994 zodpovedá

hmotného práva výlučne ţalovaný 1/

ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420) 3 3 Cdo 75/2012 a zamestnávateľ ţalobcu – ţalovaný 2/ v dôsledku jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze

Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.). Iba v dôsledku právnej úpravy zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze v úrazovej poisťovni (§ 205d Zákonníka práce) vzniklo poistenému (zamestnávateľovi), aby poisťovňa za neho uhradila v rozsahu a vo výške

osobitných predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia. Úrazovou poisťovňou

vyhlášky č. 280/1993 Z.z. bola do

1. decembra 2001 Slovenská poisťovňa a.s. a od
2. januára 2002 prešiel výkon poistenia zodpovednosti za škodu

zákona č. 242/2001 Z.z. na Sociálnu poisťovňu. Sociálna poisťovňa však z vyššie uvedených dôvodov priamo ţalobcovi za škodu nezodpovedala. Zavedením tzv. zákonného poistenia sa zamestnávateľ nezbavil zodpovednosti za náhradu škody za pracovný úraz, iba mu vzniklo právo, aby za neho poisťovňa škodu uhradila. Priamy nárok poškodeného priamo voči poisťovni pripustil § 205d Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.) výnimočne v prípade zániku zamestnávateľa bez prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu na iného zamestnávateľa, o ktorý prípad však v prejednávanej veci nejde (nedošlo k zániku ţalovaného 2/), preto na Sociálnu poisťovňu zo zákona neprešli záväzky ţalovaného 2/. Súdne konanie o nárokoch ţalobcu voči ţalovanému 2/ z jeho pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom nie je doposiaľ skončené, konanie voči nemu v dôsledku vyhlásenia konkurzu bolo prerušené a nie je skončené. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu buď zmenil a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa alebo zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci v otázke nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 3/ ako i existenciou inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Poukázal na to, ţe v konaní bolo nesporné, ţe za škodu zodpovedá ţalovaný 1/, ktorý ho napadol a spôsobil mu ublíţenie na zdraví ako i ţe predmetný úraz je súčasne úrazom pracovným, za ktorý zodpovedá ţalovaný 2/. Ţalovaná 3/ je povinná zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom nároky ţalobcu za zamestnávateľa vyporiadať a táto povinnosť jej vyplýva z § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko od

1. januára 2004 prevzala od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Zdôraznil, ţe ţalovaný 2/ je v platobnej neschopnosti, nakoľko bol na neho vyhlásený konkurz. 4 3 Cdo 75/2012 K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadrili ţalovaní 1/ a 3/; ţalovaný 1/ sa pridrţal doterajších vyjadrení v konaní a ţalovaná 3/ navrhla dovolanie zamietnuť z dôvodu, ţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe tento rozsudok treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.) s výnimkou vecí uvedených v § 242 ods. 2 O.s.p. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Uvedené procesné vady neboli dovolateľom namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Inou vadou konania (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesná vada konania tejto povahy, napriek tomu, ţe bola v dovolaní namietaná, v dovolacom konaní nevyšla najavo. Námietku ţalobcu, ţe odvolací súd prejednal odvolanie ţalovanej 3/ nad rámec rozsahu námietok v ňom uvedených, keďţe ţalovaná 3/ v ňom nenamietala nedostatok pasívnej legitimácie, dovolací 5 3 Cdo 75/2012 súd nepovaţuje za opodstatnenú. Z obsahu odvolania jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaná 3/ okrem spôsobu výpočtu a výšky jednotlivých náhrad škody namieta aj nedostatok pasívnej legitimácie v danom konaní, a preto správne odvolací súd dôvodnosť tejto námietky v odvolacom konaní posudzoval. Ţalobca vychádzajúc z obsahu jeho dovolania namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorým bola ţaloba voči ţalovanej 3/ zamietnutá, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a zamietnutiu ţaloby vo vzťahu k ţalovanej 3/, nemoţno povaţovať za správne. V posudzovanej veci je nesporné, ţe ţalobca utrpel
2. júna 1994 úraz, ktorý je úrazom pracovným a za škodu ním spôsobenú zodpovedá ţalovaný 1/

ustanovení Občianskeho zákonníka, keďţe bol priamym škodcom a jeho fyzickými útokmi došlo k poškodeniu zdravia ţalobcu, v dôsledku ktorých bol od

1. júna 1994 práceneschopný a od
2. apríla 1995 invalidným, ako aj zamestnávateľ ţalobcu (ţalovaný 2/)

ustanovení Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.). Predmetom konania je nárok ţalobcu na náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, vrátane úrazovej renty do budúcna. Pokiaľ ţalobca v dovolaní napáda správnosť právneho názoru odvolacieho súdu v otázke vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 3/ treba uviesť, ţe jedným zo základných predpokladov úspešnosti ţaloby na plnenie je aj skutočnosť, ţe účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, ţe vecnú legitimáciu v občianskom súdnom konaní má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. 6 3 Cdo 75/2012 Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, ţe na povahu právneho vzťahu nemá ţiaden vplyv to, ak zákon stanoví, ţe rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu.

právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody pri pracovnom úraze bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného Zákonníkom práce (zákonom č. 65/1965, resp. zákonom č. 311/2011 Z.z.). Obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom bolo právo zamestnanca na poskytnutie náhrad za spôsobenú škodu a povinnosť zamestnávateľa túto náhradu poskytnúť. V zmysle § 205d ods. 1 zákona č. 65/165 Zb. Zákonníka práce boli zamestnávatelia zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania zákonne poistení v úrazovej poisťovni, ktorou bola Slovenská poisťovňa, a.s. Neskôr zákonom č. 274/1994 Zb. o sociálnom poistení prešiel výkon poistenia zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania zo Slovenskej poisťovne, a.s., na Sociálnu poisťovňu od

1. apríla 2002 (§ 51e ods. 1 zákona). Dňom
2. januára 2004 bol zákon č. 274/1994 Zb. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 274/1994 Zb.“) zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ aţ c/ a § 199 aţ 213 Zákonníka práce. V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové poistenie, ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, sluţobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V zmysle § 16 zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť 7 3 Cdo 75/2012 v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k druţstvu, v sluţobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie

osobitných predpisov.

§ 17ods.

1 tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky pri splnení podmienok

tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového poistenia (úrazové dávky). V súdnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola otázka, kto je subjektom povinným z právneho vzťahu sociálneho poistenia, uţ riešená napr. v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2010, sp. zn. 2 Cdo 166/2011, nepriamo aj v sp. zn. 1 Cdo 139/2009 a pod., v ktorých rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, ţe na výkon sociálneho poistenia bola zriadená Sociálna poisťovňa, ktorá toto poistenie vykonáva nielen tým, ţe o týchto dávkach rozhoduje, ale je tieţ orgánom, ktorý tieto dávky aj poskytuje, z čoho vyplýva, ţe Sociálna poisťovňa a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky poškodenej osobe túto uhrádza, a je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t.j. vecne legitimovaným subjektom na strane ţalovanej, ktorý má

zákona povinnosť úrazovú dávku poskytnúť a nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie. Ak osobitný zákon zveruje rozhodnúť o úrazovej dávke súdu, je povinným subjektom z takého vzťahu ten subjekt, ktorý

zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie).

právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedených rozhodnutiach opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Pre úplnosť dovolací súd dáva do pozornosti súdu niţšieho stupňa, ţe medzičasom došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011 č.k. 1 K 97/2005-340 k zrušeniu konkurzu na majetok úpadcu S., štátneho podniku v likvidácii, so 8 3 Cdo 75/2012 sídlom v R. (ţalovanej 2/) po splnení rozvrhového uznesenia

§ 44ods.

1 písm. b/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní a správkyňa JUDr. D. B. bola zbavená funkcie správcu konkurznej podstaty. Preto bude potrebné v ďalšom konaní na túto skutočnosť prihliadnuť, a to aj z hľadiska § 51f ods. 1 zákona č, 274/1994 Z.z., resp. od

1. januára 2004 § 285 ods. 1 písm. g/ zákona č. 461/2003 Z.z. Keďţe odvolací súd posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 3/ nesprávne, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková