← Slovensko

sťažnosti obžalovaných

N a j v y š š í s ú d 6 Tost 28/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí konanom

  1. augusta 2013 v Bratislave v trestnej veci obţalovaných M. Š., M. A. a spol. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. a iné, o sťaţnostiach obţalovaných M. Š. a M. A. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
  2. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaţnosti obţalovaných M. Š. a M. A. sa z a m i e t a j ú. O d ô v o d n e n i e Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z
  3. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, rozhodol o tom, ţe podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. berie do väzby obţalovaného M. Š., nar. X. v M., trvale bytom M., ul. K. č. X./X., s tým, ţe táto mu začína plynúť dňa
  4. júla 2013 od 14.40 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica (I.). Zároveň tieţ uvedeným uznesením bolo rozhodnuté o tom, ţe podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa do väzby berie i obţalovaný M. A., nar. X. v B., bytom B. - R., Š. X./X., s tým, ţe lehota trvania väzby mu začína plynúť dňa
  5. júla 2013 od 14.45 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (II.). 2 6 Tost 28/2013 Proti tomuto uzneseniu zahlásili obaja obţalovaní hneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov aj bliţšie písomne zdôvodnili (obhajca obţalovaného M. Š. sa k dôvodom sťaţnosti čiastočne vyjadril uţ i na samotnom zasadnutí). Pokiaľ ide o obţalovaného M. Š., ten poukázal v prvom rade na tú skutočnosť, ţe uţ samotné neverejné zasadnutie vytýčené za účelom rozhodovania o jeho väzbe povaţuje za nezákonné, nakoľko na postup v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 253 ods. 1, § 2 ods. 6, § 301, § 304 a § 73 ods. 1 Tr. por. - tak ako to uvádzal súd prvého stupňa - neboli splnené zákonné predpoklady. Konajúca predsedníčka senátu nemala akékoľvek oprávnenie vydať „rozkaz na predvedenie obţalovaných“ v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., a preto v danom prípade nedošlo k vydaniu ţiadneho adekvátneho zaisťovacieho opatrenia. A napokon tu nebola splnená ani ďalšia, podľa názoru obţalovaného najdôleţitejšia podmienka potrebná k tomu, aby súd vôbec konal a rozhodoval o jeho vzatí do väzby, a síce tá, ţe on sa po vydaní príkazu na jeho prepustenie dňa
  6. júla 2013 Špecializovaným trestným súdom ani na zlomok sekundy na slobode nenachádzal. Príslušníci PZ ho totiţ obmedzili na osobnej slobode ešte v priestoroch ÚVV Ilava, čím predmetný príkaz na jeho prepustenie nebol vykonaný a on tak de facto nebol prepustený z väzby na slobodu. Ďalej v písomnom zdôvodnení obţalovaný upozornil i na váţne porušenie jeho zákonných práv, garantovaných mu Trestným poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky (ďalej uţ len „Ústava“), ako i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej uţ len „Dohovor“), a to najmä práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces, princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť tým, ţe potom, čo jeho obhajca po otvorení neverejného zasadnutia poţiadal o nahliadnutie do spisu a zároveň o poradu s ním, toto mu nebolo zo strany predsedníčky senátu umoţnené. V tomto smere následne podporne poukázal i na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Čo sa týka konania prvostupňového súdu a následného vydania napadnutého rozhodnutia, toto treba vnímať tieţ za v rozpore so zásadou primeranosti a zdrţanlivosti uvedenou v § 2 ods. 2 Tr. por., čl. 17 ods. 5 Ústavy, či čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Ak by pritom aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., došlo i k prekročeniu zákonnej lehoty v zmysle § 73 ods. 5 Tr. por., pretoţe pri obzvlášť závaţných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obţalovanému 3 6 Tost 28/2013 oznámené do 72 hodín od času dodania súdu. Jeho väzba v prípravnom konaní skončila
  7. júna 2012, pričom plynutie lehoty sa neprerušuje. Nie je moţné o väzbe rozhodovať so spätnou účinnosťou. A na záver obţalovaný označuje za absurdné, ako súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, ţe u jeho osoby sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por., aj napriek tomu, ţe od
  8. novembra 2011 bol vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Nie je mu známe, na základe čoho sa zmenili dôvody väzby počas jeho výkonu väzby v ÚVV Ilava. Vo vzťahu k odôvodneniu tzv. útekovej väzby podotkol, ţe toto je nezákonné, zaloţené len na hypotetických úvahách súdu, bez reálneho základu a opodstatnenia. Podobne i v súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ide iba o hypotetické úvahy súdu, bez uvedenia jedinej konkrétnej skutočnosti, preukazujúcej obavu z toho, ţe bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností preto obţalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu. Obţalovaný M. A. v úvode odôvodnenia svojej sťaţnosti poukázal najmä na nezákonnosť v postupe súdu, predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú slobodu po vydaní príkazu na jeho prepustenie z väzby v inej trestnej veci (obţalovaný pomerne podrobne popísal i okolnosti vedúce k vydaniu tohto príkazu Špecializovaným trestným súdom
  9. júla 2013) bola zabezpečovaná jeho účasť na výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa
  10. augusta 2013 formou predvedenia v zmysle § 120 ods. 3 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. U neho nebolo moţné ustáliť situáciu predvídanú daným ustanovením a ani situáciu tomu obdobnú, ktorá by zakladala moţnosť súdu pouţiť takéto predvedenie. Navyše tieţ v rámci inštitútu predvedenia nie je moţné neprimerane obmedzovať osobnú slobodu, k čomu v predmetnom prípade nepochybne došlo. Ďalej je obţalovaný na rozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, ţe aj po podaní obţaloby je súd oprávnený rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora, a nie sám ex offo. Takto ex offo (bez návrhu iného zákonom povolaného subjektu) môţe súd o väzbe v štádiu súdneho konania rozhodovať len pri lex specialis ustanovení § 238 ods. 3 4 6 Tost 28/2013 Tr. por., pri trvaní alebo zmene dôvodov väzby, resp. pri vzatí do väzby, ak tomu predchádza príkaz na zatknutie podľa § 73 Tr. por. Ak by aj pripustil, ţe súd mohol iniciatívne konať, vyvstáva tu potom ďalšia skutočnosť, a síce tá, ţe súd rozhodol o väzbe v nezákonnom zloţení. Vzhľadom na to, ţe vec je v súdnom konaní, bolo potrebné chýbajúceho člena senátu nahradiť náhradným sudcom, a nie sudcom určeným podľa rozvrhu práce. Pre prípad, ţe by sa súd nestotoţnil s vyššie uvedenými závermi, zdôraznil, ţe ţiadne dôvody väzby u neho neboli dané. Od
  11. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej veci, pričom napadnuté rozhodnutie, hoc je aj rozhodnutím o vzatí do väzby v inej veci, nemôţe takúto nezákonnú väzbu ţiadnym spôsobom sanovať a konvalidovať. Trestné stíhanie, v súvislosti s ktorým bolo teraz rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, bolo prítomné uţ v čase jeho vzatia do pôvodnej väzby, a keďţe vtedy nezaloţilo ani len dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nechápe ako môţe teraz byť samotným titulom na vzatie do väzby. Zároveň pritom podotkol, ţe taký postup, ktorý by vyčerpal lehotu väzby pre jedno konanie a následne by bolo moţné rozhodnúť o väzbe v súbeţne vedenom neukončenom konaní pred súdom znamená neprimerané predlţovanie lehoty väzby a aj z toho dôvodu označuje rozhodnutie súdu za nedôvodné a nezákonné. A napokon sa obţalovaný v podanej sťaţnosti vyjadril i k odôvodneniu jednotlivých väzobných dôvodov. Čo sa týka konkrétne dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., má za to, ţe v danom štádiu konania bolo potrebné posúdiť tieţ obsah predmetných listov (či z nich vyplýva nejaká kolúzna aktivita), ktorými mal obchádzať úradnú korešpondenciu vo výkone väzby, a nielen odkázať na existenciu trestného stíhania pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Zároveň však upozornil na to, ţe skutok kvalifikovaný ako vyššie zmienený trestný čin je počínajúc od
  12. júna 2012 nezákonne ustálený, nakoľko od uvedeného dátumu bola jeho väzba nezákonná, a z toho dôvodu sa od tohto času nemohol dopustiť ani marenia účelu väzby. Pokiaľ ide potom o druhý dôvod tzv. pokračujúcej väzby, tu nesúhlasí s poukazom súdu na pôvodné trestné stíhanie, v ktorom bol vo väzbe nezákonne, a to či uţ z dôvodu tejto samotnej nezákonnosti, resp. s ohľadom na to, ţe hoci boli obe trestné veci vedené súbeţne, uvedené nebolo počas doterajšieho väzobného stíhania hodnotené ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Záverom zdôraznil, ţe dôvod väzby je v zmysle judikatúry významný a dostatočný, len pokiaľ je zaloţený na skutočnostiach preukazujúcich, ţe ponechanie trestne stíhanej osoby na slobode alebo jej prepustenie z väzby môţe naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom 5 6 Tost 28/2013 obavy ako väzobného dôvodu. Vţdy však musia byť tieto skutočnosti konkrétne, pričom dôvodom väzby nemôţe byť iba určitá dôkazná situácia, abstraktná úvaha či hypotetická obava. S ohľadom na vyššie uvedené je podľa obţalovaného zrejmé, ţe jeho osobná sloboda je obmedzovaná nezákonne, a preto sťaţnostný súd ţiada, aby v zmysle § 194 Tr. por. napadnuté rozhodnutie zrušil a vo veci rozhodol sám tak, ţe ho prepustí z väzby na slobodu. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťaţností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťaţovatelia podali sťaţnosť ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, ţe podané sťaţnosti nie sú dôvodné. Z obsahu predloţeného spisového materiálu vyplýva, ţe
  13. mája 2013 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej uţ len „ÚŠP GP SR“) pod sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, na Špecializovaný trestný súd obţalobu okrem iných i na M. Š. a M. A., a to v prípade M. Š. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/) a obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 18/), v prípade M. A. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/), obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 4/), obzvlášť závaţný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich drţania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (bod 9/) a obzvlášť závaţný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 16/), ktorých sa mali dopustiť na skutkovom tam bliţšie uvedenom (viď k tomu zv. č. XXII, č. l. 7161 a nasl.). Na verejnom zasadnutí konanom
  14. júla 2013 o predbeţnom prejednaní obţaloby (vo veci PK-2T 14/2013) bolo uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. k/ Tr. por. nariadené hlavné pojednávanie a určený jeho termín na dni
  15. -
  16. august 2013,
  17. -
  18. september 2013,
  19. -
  20. september 2013,
  21. -
  22. september 2013,
  23. -
  24. november 2013,
  25. november 2013,
  26. -
  27. november
  28. 6 6 Tost 28/2013 Tak M. Š. ako i M. A. sa od
  29. novembra 2011 nachádzali vo väzbe v inej trestnej veci (z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), pričom z tejto boli
  30. júla 2013 príkazom predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2T 29/2013, na základe uznesenia Špecializovaného trestného súdu z
  31. mája 2012, sp. zn. Tp 42/2012, v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu z
  32. mája 2013, sp. zn. Tp 89/2011, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  33. júla 2013, sp. zn. 3 Tost 23/2013, prepustení. (zv. č. XXV, č. l. 7911 - 7912). Konajúca predsedníčka senátu v posudzovanej trestnej veci, majúc o uvedenom vedomosť, opatrením z
  34. júla 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, nariadila termín neverejného zasadnutia na
  35. augusta 2013 o 9.00 hod. v budove Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obţalovaných M. Š. a M. A. (zv. XXV, č. l. 7936). Za účelom úspešného vykonania tohto úkonu následne vydala „rozkazy na ich predvedenie“ (podľa § 120 ods. 3 Tr. por. bez predchádzajúceho predvolania), o ktorých vykonanie v súlade s § 120 ods. 4 Tr. por. poţiadala Prezídium PZ, Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava (zväzok XXV, č. l. 7937-7942). Na neverejnom zasadnutí konanom
  36. augusta 2013 súd postupujúc primerane podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vypočul oboch obţalovaných - aj za účasti ich obhajcov a prokurátora - k jednotlivým dôvodom a okolnostiam väzby a rozhodol tak, ako je uvedené vyššie. Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie 7 6 Tost 28/2013 slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý 8 6 Tost 28/2013 nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predloţený spisový materiál a tieţ i s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia dospel k takému záveru, ţe napadnuté rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o vzatí obţalovaných M. Š. a M. A. do väzby je treba povaţovať za správne a v súlade so zákonom. Vychádzajúc z oboch podaných sťaţností, ako i argumentácie obhajoby na neverejnom zasadnutí konanom
  37. augusta 2013, moţno konštatovať, ţe väčšina námietok tu predloţených smeruje voči konaniu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia, pričom poukazuje na jeho údajnú nezákonnosť, a tým aj nezákonnosť následného rozhodnutia. K tomu povaţuje sťaţnostný súd za potrebné uviesť nasledovné. Predvedenie je trestnoprocesný inštitút, ktorého účelom je zabezpečenie prítomnosti obvineného (resp. svedka) na výsluchu alebo inom procesnom úkone. Pod takýmto „iným úkonom“ v zmysle § 120 Tr. por. treba pritom rozumieť o.i. aj konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného. V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. predvedenie bez predchádzajúceho predvolania. Ako vyplýva zo znenia uvedeného 9 6 Tost 28/2013 ustanovenia, jeho aplikovanie vyţaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť. Obvineného je moţné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé dôvody procesnej povahy. Pri pouţití predmetného inštitútu nepochybne dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody obvineného. Hoci maximálna moţná dĺţka takéhoto obmedzenia nie je v zákone explicitne stanovená, je zrejmé, ţe musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadrţania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na zatknutie, ktorých aplikácia inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok neprichádzala do úvahy. Moţno uviesť, ţe kým väzba predstavuje najzávaţnejší zásah do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu zásahom najmiernejším. Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu pouţitia tohto inštitútu, ktorým je, ako uţ bolo aj skôr zmienené, zaistenie osoby pre potreby vykonania určitého úkonu trestného konania. Takúto „primeranosť“ posudzuje súd vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc zároveň zásadu primeranosti a zdrţanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako i to, ţe kaţdé takéto obmedzenie môţe trvať len nevyhnutný čas. Rýchlosť, s akou je osoba predvedená pred sudcu, musí byť posudzovaná so zreteľom k účelu čl. 5 a jeho významu v systéme Dohovoru, ktorým je predovšetkým ochrana proti svojvoľnému zbaveniu slobody (Brogan a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok pléna,
  38. november 1988, č. 11209/84, §58). V súvislosti s posúdením zákonnosti a dôvodnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (ust. § 120 ods. 3 Tr. por..), a v rámci toho potom i s ohľadom na rýchlosť, s akou boli obţalovaní M. Š. a M. A. predvedení pred prvostupňový súd za účelom rozhodovania o ich príp. väzobnom stíhaní v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, je potrebné upriamiť pozornosť - okrem uţ vyššie uvedeného - na niekoľko skutočností. Obaja obţalovaní majú byť členmi zločineckej skupiny, páchajúcej dlhodobo závaţnú trestnú činnosť. M. Š. mal pritom stáť na vrchnom a M. A. na strednom stupni hierarchie tejto 10 6 Tost 28/2013 skupiny. Obaja sú obvinení z viacerých trestných činov, medzi nimi aj za obzvlášť závaţné zločiny, za ktoré im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest (trest odňatia slobody na dvadsať aţ dvadsaťpäť rokov alebo doţivotie). Obţalovaný M. Š. bol predvedený z ÚVV a ÚVTOS Ilava, kde si predtým vykonával väzbu v inej trestnej veci, obţalovaný M. A. z ÚVV a ÚVTOS Prešov, kde sa rovnako nachádzal z dôvodu výkonu väzby v inej trestnej veci. Obaja boli riadne informovaný o účele ich predvedenia, pričom do času konania neverejného zasadnutia boli umiestnený v cele policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. O konaní neverejného zasadnutia dňa
  39. august 2013 o 09.00 hod. na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o väzbe obţalovaných v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli deň vopred upovedomení tak prokurátor ako aj obhajcovia oboch obţalovaných. Po zváţení všetkých okolností posudzovaného prípadu, majúc na pamäti, ţe zásah do osobnej slobody obvineného je moţný len v súlade so zákonom, pri dodrţaní zásady primeranosti a zdrţanlivosti, uvedomujúc si ale zároveň verejný záujem na náleţitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov (§ 1 Tr. por.), či záujem na urýchlenom rozhodovaní danej veci (na neverejnom zasadnutí predsedníčka senátu podotkla, ţe chce vo veci postupovať urýchlene, čomu zodpovedá i jej predchádzajúci postup, keď ani nie po dvoch mesiacoch od podania obţaloby došlo k jej predbeţnému prejednaniu, na ktorom následne určila prvý termín hlavného pojednávania uţ na
  40. august 2013, posledný na
  41. november 2013), nemožno podľa názoru najvyššieho súdu hovoriť ani u jedného z obžalovaných o zrejme svojvoľnom zbavení osobnej slobody. Inštitút predvedenia nebol zneuţitý na iný, neţ zákonom stavený účel, pričom tieţ lehotu pozbavenia osobnej slobody treba povaţovať s ohľadom na všetky vyššie zmienené skutočnosti za primeranú. Jediné, čo moţno v tomto smere vytknúť súdu prvého stupňa je snáď nesprávne poukazovanie i na ust. § 120 ods. 1 Tr. por., nakoľko toto práve na rozdiel od pouţitej výnimky stanovenej v odseku 3 poukazuje na potrebu predchádzajúceho, riadne a včasne doručeného predvolania tieţ spolu s upozornením na následky nedostavenia sa. Aj napriek uvedenému je však ale z predloţených materiálov zrejmé, ţe súd mal v úmysle postupovať 11 6 Tost 28/2013 a aj postupoval v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. bez predchádzajúceho predvolania, nakoľko to povaţoval za potrebné pre úspešné vykonanie úkonu. Ďalšia výhrada obhajoby smerovala potom k tomu, ţe rozhodovanie o väzbe obţalovaných v danom prípade neprichádzalo ani do úvahy, nakoľko osobná sloboda týchto bola obmedzená skôr, ako boli de facto prepustení z väzby na slobodu v inej trestnej veci. Nakoľko ani nestihli prekročiť hranicu väznice, príkaz na ich prepustenie nebol fakticky realizovaný. Najvyšší súd na rozdiel od názoru obhajoby nevidí v posudzovanom konaní ţiadnu nezákonnosť, a to ani v prípade, ak k obmedzeniu obţalovaných došlo v skutočnosti ešte za bránami väznice. Príslušníci PZ konali v súlade s ust. § 120 ods. 4 Tr. por. na podklade ţiadosti predsedníčky senátu o ich predvedenie, doručenej im ešte v čase, keď sa obţalovaní nachádzali vo väzbe, pričom obţalovaní boli riadne oboznámení s dôvodom obmedzenia ich osobnej slobody (boli im doručené „rozkazy na predvedenie“). V praxi dochádza k viacerým takým obdobným situáciám, keď je obvinený len formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp. prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu), resp. tieţ opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto obmedzovanie osobnej slobody bez prerušenia nemoţno pritom povaţovať za nezákonné (viď k tomu i rozhodnutie ESĽP vo veci Wenner v. Slovensko,
  42. november 2010, č. 14579/05.) A napokon ako irelevantnú hodnotí najvyšší súd i tú výhradu obţalovaného M. A., ţe by súd v štádiu súdneho konania nemal byť oprávnený sám, bez návrhu prokurátora, rozhodnúť o jeho vzatí do väzby. V prípravnom konaní je pánom sporu („dominus litis“) prokurátor, a preto sa tu stanovuje ako podmienka na vzatie obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany. Od podania obţaloby či návrhu na dohodu o vine a treste sa však uţ jeho postavenie mení, a stáva sa „len“ jednou zo strán konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú obţalobu (návrh). 12 6 Tost 28/2013 V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti je okrem ust. § 2 ods. 6 Tr. por. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať predovšetkým na ust. § 238 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, ţe podaním obţaloby, resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním a rozhodovanie na súd. Ten pri príprave prejednávania veci a pri jeho prejednávaní postupuje z úradnej povinnosti (ex offo), pričom nemôţe a nemusí vyčkávať na návrhy strán. Otázkami súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe. Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. § 72 ods. 2 veta tretia Tr. por., ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom konaní); 2/ keď o väzbe koná a rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora (v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. § 72 ods. 4 Tr. por. V štádiu súdneho konania sa návrh prokurátora na vzatie obţalovaného do väzby nevyţaduje. Prokurátor by prípadne mohol podať v tomto smere len „podnet“, na podklade ktorého by však na rozdiel od kvalifikovaného návrhu nebol súd povinný konať a rozhodnúť. Iný ako vyššie uvedený výklad nemoţno potom vyvodiť ani z v ust. § 79 ods. 2 Tr. por. stanovenej povinnosti policajta, prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ako i súdu sústavne, v kaţdom období trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, tak ako sa to snaţil naznačiť obţalovaný. Moţno teda uzavrieť, ţe oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania iniciatívne, bez návrhu iného oprávneného subjektu, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného do väzby vyplýva z jeho postavenia ako pána sporu („dominus litis“), ktorý je po podaní obžaloby zo zákona (§ 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por.) povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním. To, ţe zo strany prvostupňového súdu bolo v tomto smere nepriliehavo poukazované i na ust. § 253 ods. 1 Tr. por., upravujúce vedenie hlavného pojednávania a stanovujúce povinnosť predsedu senátu nariaďovať 13 6 Tost 28/2013 opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu jeho riadneho, t.j. nerušeného, váţneho, dôstojného a vecného priebehu, nemôţe potom mať na hodnotenie jeho inak správneho postupu ţiaden vplyv. Špecializovaný trestný súd v danej veci zároveň konal v zákonnom zloţení, keďţe namiesto chýbajúceho člena príslušného senátu (z dôvodu čerpania dovolenky) bol na spolurozhodovanie o väzbe obţalovaných opatrením predsedu súdu č. 14 z
  43. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. l. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246 Tr. por. sa ustanovuje za iným účelom, a to len na hlavné pojednávanie, preto takýto spôsob nahradenia absentujúceho člena senátu 2T neprichádzal do úvahy. Čo sa týka potom zo strany obhajcu obţalovaného M. Š. avizovaného porušenia práva na obhajobu, zásady kontradiktórnosti konania ako i rovnosti strán tým, ţe mu konajúca predsedníčka senátu neumoţnila nahliadnutie do spisu, tak k tomu uvádza sťaţnostný súd nasledovné: Zo zápisnice z neverejného zasadnutia konaného
  44. augusta 2013 ako i z CD, na ktorom je podrobne zaznamenaný celý priebeh tohto zasadnutia, vyplýva, ţe potom, čo predsedníčka senátu otvorila predmetné zasadnutie a zistila prítomnosť osôb, JUDr. M. poţiadal o to, aby mu bolo (okrem porady s klientom, k čomu sa tunajší súd vyjadrí niţšie) umoţnené nahliadnuť do spisu. Predsedníčka senátu takejto jeho ţiadosti nevyhovela. Následne podala správu o stave veci, v rámci ktorej oboznámila prítomných (obţalovaných, ich obhajcov ako i prokurátora) s: - obţalobou prokurátora ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, podanou na Špecializovaný trestný súd
  45. mája 2013; - tým, ţe
  46. júla 2013 bolo nariadené verejné zasadnutie, na ktorom bolo rozhodnuté o danej obţalobe; - oznámením prokurátora ÚŠP GP SR (doručené Špecializovanému trestnému súdu
  47. júla 2013) o tom, ţe M. A. a iným bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ 14 6 Tost 28/2013 z
  48. júla 2013, sp. zn. PPZ - 477/NKA-PZ-BA-2013, vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a iné trestné činy; - príkazmi Špecializovaného trestného súdu z
  49. júla 2013 na prepustenie oboch obţalovaných z väzby na slobodu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2T 29/2013; - s obţalobou prokurátora ÚŠP GP SR z
  50. júla 2013, podanou o.i. i na M. A. a M. Š. v inej trestnej veci („hypotekárne úvery“); - opatrením, ktorým určila vo veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, termín neverejného zasadnutia na
  51. august 2013 o 9.00 hod., predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obţalovaných plus zároveň podotkla, ţe za účelom, aby toto konanie nebolo zmarené a aby úkon bol úspešne vykonaný bez predchádzajúceho predvolania obţalovaných podľa § 120 ods. 4 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 120 ods. 1, ods. 3 Tr. por. poţiadala Prezídium PZ, Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava o predvedenie oboch obţalovaných; - s „rozkazmi na predvedenie“ obţalovaných (poţiadala, aby im tieto boli príslušníkmi PZ doručené); - tým, ţe o konaní neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bude rozhodovanie o väzbe v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli
  52. júla 2013 faxom upovedomení obhajcovia oboch obţalovaných; - a napokon s i tou informáciou, ţe predseda Špecializovaného trestného súdu bol poţiadaný o určenie sudcu na spolurozhodovanie v tejto veci. K takejto podrobne podanej správe sa následne vyjadrili obhajcovia oboch obţalovaných. Ďalej je moţné z obsahu predloţeného spisu zistiť, ţe obhajcovi JUDr. T. bolo zo strany obţalovaného M. A. v posudzovanej veci udelené splnomocnenie 15 6 Tost 28/2013
  53. novembra 2012 (zv. VII, č. l. 1910), pričom JUDr. M. je obhajcom obţalovaného M. Š. v danej veci od
  54. apríla 2012 (zv. VII, č. l. 1871). Obaja obhajcovia sa i spolu so svojimi klientmi v súlade so zákonom zúčastnili záverečného preštudovania spisu, pri ktorom navyše JUDr. M. poţiadal o prefotenie celého dovtedajšieho spisového materiálu, čomu bolo aj vyhovené (zv. č. XXIV, č. l. 6995). Obţaloba bola aj spolu s výzvou v zmysle § 240 ods. 3 Tr. por. riadne doručená tak obţalovaným ako aj ich obhajcom. Obţalovaní aj spolu so svojimi obhajcami boli
  55. júla 2013 prítomní na verejnom zasadnutí o predbeţnom prejednaní obţaloby, kde bola táto „prijatá“ a došlo k nariadeniu hlavného pojednávania. Najvyšší súd po podrobnom prieskume predloţeného spisového materiálu teda dospel k takému záveru, ţe i námietka o porušení práva obţalovaného M. Š. na obhajobu z dôvodu neumoţnenia jeho obhajcovi nahliadnuť do spisového materiálu na konanom neverejnom zasadnutí je neopodstatnená, nakoľko - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - obhajoba bola dostatočným spôsobom oboznámená so všetkými dokumentmi umoţňujúcimi jej popierať dôvodnosť či zákonnosť pozbavenia osobnej slobody obţalovaných. Obhajcovia zastupujú obţalovaných v danej veci uţ dlhšiu dobu. Majú prehľad o úkonoch vykonaných v rámci prípravného konania, pričom obhajca obţalovaného Š. má okrem toho k dispozícii i fotokópiu kompletného vyšetrovacieho spisu. Bola im doručená obţaloba a boli rovnako prítomní i pri jej predbeţnom prejednaní. So všetkými ostatnými materiálmi, resp. informáciami pochádzajúcimi z neskoršieho času a majúcimi bezprostredný vzťah k predmetnému rozhodovaniu o väzbe obţalovaných (ţurnalizované najmä vo zv. XXV) boli títo zo strany predsedníčky senátu podrobne oboznámení na začiatku neverejného zasadnutia konaného
  56. augusta 2013 (pred samotným výsluchom obţalovaných). ESĽP vyţaduje, aby boli zásadné informácie pre posúdenie zákonnosti väzby určitej osobe vţdy poskytnuté jej právnemu zástupcovi spôsobom prispôsobeným danej situácii; obhajoba teda musí byť upovedomená o stanoviskách podaných štátnym zastupiteľstvom 16 6 Tost 28/2013 a mať reálnu moţnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Knebl v. Česká republika,
  57. október 2010, č. 20157/05, § 81). Právo na kontradiktórne konanie moţno zaistiť predovšetkým tým, ţe orgány činné v trestnom konaní (resp. v našom prípade i súd) obhajobu aktívnym spôsobom zoznámia s určitým dokumentom, ktorý je dôležitý pre posúdenie zákonnosti väzby, alebo jej aspoň umožnia sa s týmto dokumentom zoznámiť prostredníctvom nahliadnutia do spisu. Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, ţe súd skúma, či obvinený (obhajoba) bol, resp. nebol dostatočne informovaný o podstatných právnych a skutkových dôvodoch svojho zatknutia, čo by mu bránilo spochybniť zákonnosť svojej väzby. S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, ţe odmietnutím nazretia do spisu na neverejnom zasadnutí nedošlo k porušeniu ţiadnych práv obhajoby. Ba práve naopak, súdom zvolený spôsob oboznámenia prítomných s podstatnými informáciami moţno povaţovať vzhľadom na okolnosti prípadu za najvhodnejší a plne v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania či rovnosti strán. Takto bola s relevantnými časťami spisu oboznámená nielen obhajoba (obţalovaní s obhajcami), ale i prokurátor (v danom prípade sa nekonalo na podklade jeho návrhu), ktorí sa mali moţnosť k nim aj vyjadriť. Treba si uvedomiť, ţe rozhodovanie o väzbe má isté špecifiká, predovšetkým je potrebné postupovať urýchlene, a z toho vychádza potom i vyššie zmienená rozhodovacia činnosť ESĽP, ktorá zároveň dbá na plné zachovanie práv obhajoby. O tom, ţe námietky JUDr. M. sú len účelové, svedčí i tá skutočnosť, ţe tento právo nahliadnuť do spisu uţ neskôr nevyuţil, hoci ho aj predsedníčka senátu upozornila na to, ţe spis mu bude sprístupnený na nahliadnutie kedykoľvek počas úradných hodín súdu. Rovnako tak mohol vyuţiť túto moţnosť i v čase, keď sa príslušný spisový materiál nachádzal na najvyššom súde z dôvodu podaných sťaţností. Zjavne však nepotreboval ţiadne iné informácie, potrebné k účinnému napadnutiu zákonnosti väzby svojho klienta (viď i ním kvalifikovane spísané odôvodnenie na neverejnom zasadnutí zahlásenej sťaţnosti). Porušenie práva na obhajobu však JUDr. M. namietal i v inej súvislosti, a to konkrétne s ohľadom na odopretie mu porady s klientom konajúcou predsedníčkou senátu. 17 6 Tost 28/2013 Tu najvyšší súd zdôrazňuje v prvom rade tú skutočnosť, ţe podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, v súvislosti s daným väzobným rozhodovaním mu potom najmä reálne umoţniť účinne sa brániť proti vzatiu do väzby. Je pravdou, ţe obhajca obţalovaného M. Š. poţiadal o poradu so svojím klientom, a to konkrétne na začiatku neverejného zasadnutia, a tieţ je pravdou i to, ţe predsedníčka senátu tejto jeho ţiadosti nevyhovela. Následne na to podala podrobnú správu o stave veci, ku ktorej sa vyjadrili i advokáti oboch obţalovaných, upozorňujúc vo svojich prejavoch predovšetkým na nemoţnosť vykonať dané zasadnutie. Nasledovala prestávka v trvaní takmer 20 minút. Aţ po tomto prerušení neverejného zasadnutia (podľa zápisnice trvalo presne od 10.20 hod do 10.37 hod.), ktorí obhajcovia obţalovaných mohli a aj s najväčšou pravdepodobnosťou vyuţili na poradu so svojimi klientmi, došlo k výsluchom jednotlivých obţalovaných. Po tom, čo sa pokračovalo v prerušenom zasadnutí uţ nik z obţalovaných a ani ich obhajcov neţiadal o čas na poradu. Výsluchy boli vykonané zákonným spôsobom, prítomní mali moţnosť sa vyjadrovať a klásť vypočúvaným otázky. Po skončení týchto výsluchov (ako je zrejmé zo zvukovej nahrávky) sa predsedníčka spýtala, či je potrebný čas na prípravu záverečných návrhov, resp. poradu s obţalovanými, na čo zareagoval len jeden z advokátov (podľa hlasu ide pravdepodobne o JUDr. M.), ţe jeho klient na porade netrvá. Nik iný sa neozval. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti, tieţ s poukazom na to, ţe obhajca obţalovaného M. Š. uţ ani raz počas zasadnutia nepoţiadal o poradu so svojím klientom (ako najadekvátnejšie by sa to pritom zdalo byť ešte pred jeho samotným výsluchom), pričom jej neumoţnenie na začiatku neverejného zasadnutia vytkol súdu aţ po vyhlásený napadnutého uznesenia, sa javí byť potom i táto obhajobná námietka ako účelová. Bez ohľadu na to zastáva však najvyšší súd po zváţení všetkých uţ skôr zmienených okolností ten názor, ţe v posudzovanom prípade boli obţalovaným ako aj ich obhajcom riadne zabezpečené všetky práva na účelný výkon obhajoby. Mali aj primeraný čas na pripravenie sa na výsluch, a to dokonca aţ potom, čo boli zo strany predsedníčky senátu oboznámení so všetkými dôleţitými informáciami vzťahujúcimi sa k predmetu rozhodovania (JUDr. M. ţiadal o poradu ešte pred oboznámením správy o stave veci). 18 6 Tost 28/2013 Ďalej sťaţnostný súd súhlasí s napadnutým rozhodnutím aj v tom smere, ţe doteraz vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, ţe tak M. A. ako i M. Š. sú naďalej dôvodne podozriví zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré zároveň v súčasnosti vykazujú všetky znaky vyššie uvedených trestných činov. Vzhľadom na to, ţe bola vo veci podaná obţaloba (táto bola prvostupňovým súdom aj prijatá a bolo vytýčené hlavné pojednávanie), moţno navyše hovoriť o vyššom stupni dôvodnosti podozrenia. Tu treba zdôrazniť, ţe v súvislosti s väzobným rozhodovaním sa dôkazy nevyhodnocujú takým spôsobom, ako je tomu pri meritórnom rozhodovaní. Postačuje, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, ţe skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, napĺňajú znaky konkrétnych trestných činov a zároveň existuje dôvodné podozrenie, ţe na týchto sa podieľali aj obţalovaní (ust. § 71 ods. 1 Tr. por.). Uvedeným konštatovaním pritom v ţiadnom prípade nedochádza k prejudikovaniu ich viny (jej jednoznačné ustálenie prichádza do úvahy aţ po vykonaní všetkých potrebných dôkazov na hlavnom pojednávaní). Prvostupňovému súdu nemoţno rovnako čo vytknúť ani pokiaľ ide o ustálenie existencie jednotlivých väzobných dôvodov v prípade oboch obţalovaných. I najvyšší súd má totiţ za to, ţe u obţalovaného M. Š. sú dané také konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, ţe ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu resp. trestu, ako i skutočnosti, zakladajúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.), u obţalovaného M. A. potom skutočnosti odôvodňujúce obavu z jeho kolúzneho správania, a tieţ i z pokračovania v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.). A keďţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia moţno povaţovať v tomto ohľade navyše i za dostatočne vyčerpávajúce (čo sa týka vymedzenia jednotlivých konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu z vyššie uvedeného správania obţalovaných), tunajší súd naň v zásade v podrobnostiach odkazuje. Výška hroziaceho trestu (20 aţ 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doţivotie), zdrţiavanie sa na viacerých miestach pred vzatím do väzby v inej trestnej veci, a to aj bez prihlásenia, ako i ten fakt, ţe obţalovaný M. Š. nemá v podstate na území Slovenskej republiky ţiadne záväzky (je slobodný, bezdetný, nemá istý uspokojujúci zdroj 19 6 Tost 28/2013 obţivy) znamenajú v súhrne dostatočnú obavu pre konštatovanie existencie dôvodu tzv. útekovej väzby. Zároveň tieţ potom správne sa v tomto smere upriamuje pozornosť i na tú skutočnosť, ţe na otázku súdu ohľadom adresy na doručovanie písomností v prípade prepustenia na slobodu obţalovaný zareagoval tak, ţe najskôr uviedol adresu advokátskej kancelárie svojho obhajcu, a aţ po určitej chvíli adresu svojho trvalého pobytu. Vo vzťahu k dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktorý súd ustálil u obţalovaného M. A., treba predovšetkým uviesť, ţe uţ samotné skutočnosti vyplývajúce z uznesenia vyšetrovateľa Prezídia PZ z
  58. júla 2013, sp. zn. PPZ-477/NKA-PZ-BA-2013, ktorým bolo vyššie menovanému (i spolu s inými spoluobvinenými) vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák., predstavujú reálnu hrozbu z jeho kolúzneho správania, poukazujúc pritom zároveň na to, ţe súd smie pri svojom rozhodnutí prihliadnuť len na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Zo skutkovej vety citovaného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, ţe mala byť zaistená korešpondencia od obţalovaného, kde v tejto „prikazoval rôznym osobám nachádzajúcim sa na slobode, ako aj svojej manželke, aby títo postupovali podľa jeho pokynov, zabezpečovali rôzne dôkazy, odovzdávali jeho odkazy súvisiace s jeho trestnou činnosťou ďalším osobám a taktiež spoluobvineným a taktiež prostredníctvom takto zasielanej korešpondencie si pripravoval svedkov, ktorým vopred napísal, resp. iným spôsobom ich informoval ako majú vypovedať ...“ Túto korešpondenciu mal zasielať a taktieţ prijímať prostredníctvom svojich obhajcov, resp. príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky, a to v období od
  59. novembra 2011 minimálne do
  60. marca 2013 počas výkonu väzby v Ústavoch na výkon väzby Ţilina a Banská Bystrica, čím dochádzalo k úmyselnému obchádzaniu zákonom stanovenej kontroly korešpondencie (bol vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.). A samozrejme v súvislosti s daným väzobným dôvodom majú dôleţitý význam i také skutočnosti, akými sú princípy a pravidlá fungovania v rámci zločineckej skupiny, a tak vo vnútri ako i navonok, na čo tieţ ani prvostupňový súd nepozabudol upozorniť vo svojom rozhodnutí. 20 6 Tost 28/2013 Napokon čo sa týka posledného väzobného dôvodu uvedeného v ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aj tu sa sťaţnostný súd stotoţňuje s poukazom na nepomer medzi príjmami obţalovaných z legálnej pracovnej činnosti a ich majetkovými pomermi, ako i s prihliadnutím na povahu, závaţnosť a dlhodobý charakter trestnej činnosti, z páchania ktorej sú obaja obţalovaní dôvodne podozriví. Obavu, ţe by títo po prepustení na slobodu mohli pokračovať v páchaní úmyselnej trestnej činnosti obdobného charakteru, a takto si privyrábať na svoje ţivobytie, umocňuje potom i ten fakt, ţe v súčasnosti sa viacerí z členov zločineckej skupiny pohybujú na slobode. Reagujúc na sťaţnostné námietky treba zároveň podotknúť, ţe súd v danom smere vôbec nepoukazuje na iné prebiehajúce trestné konanie. Na margo uplatnených výhrad obţalovaných, týkajúcich sa ustálenia jednotlivých väzobných dôvodov a poukazujúcich pritom na ich predchádzajúce väzobné stíhanie, pokladá tunajší súd za nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, ţe v danom prípade ide o konanie v inej trestnej veci, kedy súd samostatne posudzuje opodstatnenosť jednotlivých väzobných dôvodov u kaţdého z obţalovaných, a to práve s ohľadom na charakter a pre účely daného konania. Vo vzťahu k maximálnej moţnej lehote trvania väzby treba potom poukázať na ust. § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por., keďţe obaja obţalovaní sú stíhaní aj za obzvlášť závaţný zločin. Správne bol taktieţ ustálený aj začiatok plynutia lehoty trvania väzby u oboch obţalovaných, keďţe M. Š. bola obmedzená osobná sloboda
  61. júla 2013 o 14.40 hod. a M. A. toho istého dňa o 14.45 hod. Po podrobnom prieskume na podklade podaných sťaţností oboch obţalovaných teda najvyšší súd dospel k takému záveru, ţe v posudzovanej veci boli splnené všetky tak formálne ako i materiálne podmienky pre vydanie napadnutého rozhodnutia o vzatí M. Š. a M. A. do väzby, pričom zároveň nebolo zistené ţiadne porušenie ich práv či zásad, garantovaných Trestným poriadkom, Ústavou, resp. Dohovorom. Preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná. 21 6 Tost 28/2013 V Bratislave
  62. augusta 2013 JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.