Obsah (4)

§ 238§ 237§ 458§ 241

Najvyšší súd 3 Cdo 388/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. P., podnikajúceho pod obchodným menom M.M., s miestom podnikania v Ž

§ 238O.s.p.

(pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo 2. len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (

§ 237O.s.p.).

1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý (zmeňujúci) rozsudok odvolacieho súdu. 3 Cdo 388/2012 6 Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé, že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. V nadväznosti na to treba konštatovať, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci bol návrh na začatie konania podaný
2. decembra 2010; v deň jeho podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto ustanovenia minimálnu mzdu na rok 2010 predstavovala suma 307,70 €. Trojnásobok tejto sumy je 923,10 €. 3 Cdo 388/2012 7 Navrhovateľ sa v preskúmavanej veci domáhal zaplatenia celkovej sumy 1 014,02 €, ktorá je vyššia ako 923,10 €. Nemožno ale prehliadnuť, že požadovaná suma 1 014,02 € je súčtom navrhovateľom jednotlivo požadovaných čiastok, konkrétne 63,53 €, 117,10 €, 417,91 €, 73,47 €, 92,29 € a 297,62 €. V konaní nebolo sporné, že išlo o sumy, zaplatenia ktorých sa domáhal na samostatnom skutkovom základe. Podľa zhodných tvrdení navrhovateľa a odporkyne totiž uzavreli sedem samostatných poistných zmlúv, pričom každá z nich samostatne zakladala od iných zmlúv nezávislý právny vzťah majúci v každom z dohodnutých poistení väzbu na iné (odlišné) vozidlo. Z hľadiska prípustnosti dovolania odporkyne podľa § 238 ods. 1 a 5 O.s.p. nebola teda rozhodujúca výška súčtu jednotlivých plnení, ktoré požadoval navrhovateľ (1 014,02 €), ale to, či jednotlivé sumy, súčet ktorých tvorí navrhovateľom v konaní požadovanú sumu, sú samostatne (každá osobitne) vyššie alebo nižšie ako 923,10 €. Keďže žiadna z odvolacím súdom priznaných čiastok samostatne neprevyšuje násobok relevantnej minimálnej mzdy (§ 238 ods. 5 O.s.p.), dovolací súd uzatvára, že dovolanie odporkyne – i keď smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.) – je v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.
3. Dovolanie odporkyne by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (

napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 3 Cdo 388/2012 8 Odporkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. V dovolaní sa namieta, že postupom odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 2.

1. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie bolo nepredvídateľné. Na zabezpečenie práva účastníka konania na spravodlivú ochranu jeho práv priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi občianskeho súdneho poriadku viaceré procesné oprávnenia. Takým právom je aj oprávnenie účastníka konania, ktoré vyplýva z § 213 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Prekvapivé je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Treba dodať, že z § 213 ods. 2 O.s.p. nevyplýva, že 3 Cdo 388/2012 9 by odvolací súd bol pri postupe podľa tohto ustanovenia povinný do všetkých podrobností a dôsledkov vysvetliť všetky tie riešenia čiastkových otázok nastolených v konaní, so zreteľom na ktoré dospel predbežne k názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu dosiaľ nepoužité, avšak pre rozhodnutie veci rozhodujúce. V danom prípade nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že nekonal tak, aby sa predišlo vydaniu nepredvídateľného alebo prekvapivého rozhodnutia. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Oboch účastníkov tohto konania
2. marca 2012 písomne upovedomil o tom, že skutkové okolnosti, ktoré považoval za rozhodujúce súd prvého stupňa, mieni právne posúdiť podľa iných zákonných ustanovení. V spojení s tým ich vyzval, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii právnych predpisov, ktoré dosiaľ pri rozhodovaní neboli použité. V predmetnom upovedomení (

bližšie č.l. 132 a 133 spisu) sa odvolací súd dotkol aj otázky premlčania a možnosti, že návrhom uplatnený nárok bude posudzovaný ako nárok z bezdôvodného obohatenia; priamo poukázal na § 458 Občianskeho zákonníka a tiež nemožnosť aplikácie § 563 Občianskeho zákonníka. Po postupe odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. muselo byť účastníkom zrejmé, že odvolací súd zastáva názor, v zmysle ktorého navrhovateľom v konaní požadované sumy predstavujú „úžitky“ bezdôvodného obohatenia odporkyne a že dosiaľ nedošlo k premlčaniu návrhom uplatnených práv. Z výzvy odvolacieho súdu (č.l. 132 a 133 spisu) celkom zreteľne vyplýval tiež jeho názor, že odporkyňa v danom prípade nekonala dobromyseľne (úžitky je totiž ten, kto sa bezdôvodne obohatil, povinný vydať, iba ak nekonal dobromyseľne). So zreteľom na vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa ani prekvapujúce, ani nečakané. Odporkyňa musela očakávať a predvídať, ako rozhodne odvolací súd. 2.

1. Odporkyňa ďalej namieta to, že odvolací súd porušil zásadu dvojinštančnosti konania. Tvrdí, že prvostupňový súd neposudzoval opodstatnenosť a výšku navrhovateľom uplatneného nároku, všetky aspekty premlčania práv uplatnených návrhom a ani to, či konaním odporkyne došlo k uznaniu dlhu. K tomuto posúdeniu pristúpil až odvolací súd. Dovolací súd považuje za potrebné osobitne podčiarknuť, že tieto námietky odporkyne nemožno posudzovať izolovane od procesnej situácie, ktorá nastala v dôsledku postupu odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Pri vyhodnocovaní opodstatnenosti jej 3 Cdo 388/2012 10 argumentácie treba mať na zreteli právne účinky vyvolané upovedomením a výzvou odvolacieho súdu, ktorá je v spise založená na č.l. 132 a
2. Dovolací súd k tomu poznamenáva nasledovné: Odporkyňa v písomnej reakcii na upovedomenie a výzvu odvolacieho súdu (č.l. 134 a 135 spisu) uviedla, že nevyhnutným predpokladom toho, aby odvolací súd mohol pri rozhodovaní pôvodne požadované plnenie (úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) považovať za úžitky (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka), je zmena návrhu v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Už v návrhu na začatie konania navrhovateľ v potrebnom rozsahu opísal skutkový dej, z ktorého vyvodzoval opodstatnenosť nároku uplatneného návrhom (právne ho kvalifikoval tak, že mu ide o zaplatenie úrokov z omeškania). V súvislosti s tým treba uviesť, že účastník konania nie je povinný svoj nárok, ktorý uplatnil návrhom na začatie konania, právne posúdiť, a ak svoj nárok predsa len posúdi, súd tým nie je viazaný. Rozhodnutie R 30/2009, na ktoré poukazuje odporkyňa, sa na daný prípad nevzťahuje, lebo navrhovateľ samu podstatu toho, čo požadoval v čase rozhodovania odvolacieho súdu, nevyvodzoval „z úplne iných skutkových okolností“ (t.j. zo skutkových okolností odlišných od tých, ktoré uvádzal v návrhu na začatie konania). Otázka premlčania práva na zaplatenie sumy, ktorej sa navrhovateľ v konaní domáhal, bola, i keď sčasti aj z iných hľadísk a tiež s odlišnými výsledkami, posudzovaná už na súde prvého stupňa. Predmetná otázka bola riešená aj v skoršom (zrušujúcom) rozhodnutí odvolacieho súdu a účastníci boli s náhľadmi odvolacieho súdu na riešenie otázky premlčania znovu oboznámení aj vo výzve podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (

č.l. 132 a 133 spisu). Treba dodať, že s názormi odvolacieho súdu o premlčaní práva navrhovateľa úzko súvisí tiež jeho názor, v zmysle ktorého odporkyňa uznala svoj dlh voči navrhovateľovi čo do dôvodu a výšky. Dovolací súd sa preto nestotožňuje s argumentáciou dovolateľky, že odvolací súd porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Námietka odporkyne o porušení zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania je neopodstatnená aj vo vzťahu k otázke dobromyseľnosti odporkyne ako toho, kto sa bezdôvodne obohatil (

§ 458ods.

2 Občianskeho zákonníka). Za konanie odporkyne nedobromyseľné označil navrhovateľ jej postup už na súde prvého stupňa, konkrétne na pojednávaní

1. marca 2011, na ktorom odporkyňa zároveň poprela, že by z jej strany išlo 3 Cdo 388/2012 11 o úmyselné bezdôvodné obohacovanie sa. Skutkový dej, z ktorého odvolací súd vyvodil nedobromyseľnosť odporkyne, nebol v konaní sporný. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že súdu prvého stupňa bolo vytknuté len nesprávne právne (nie skutkové) posúdenie veci. Odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov a skutkových zistení ako súd prvého stupňa. Odlišnosť oboch rozhodnutí nespočíva v odlišnosti záverov súdov z hľadiska skutkového základu veci; podstatou rozdielnosti týchto rozhodnutí sú odlišné právne závery. To však bez ďalšieho nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vyššie uvedené sa vzťahuje aj k obdobne uplatnenej námietke odporkyne, že súd prvého stupňa sa ani v jednom zo svojich rozhodnutí nevysporiadal s otázkou správnosti a dôvodnosti výšky uplatneného nároku, lebo návrh zamietol prvým rozsudkom z dôvodu premlčania práva a druhým rozsudkom preto, lebo k omeškaniu vôbec nedošlo. Dovolací súd k tomu dodáva, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu mala bezdôvodné obohatenie odporkyne predstavovať suma zodpovedajúca úroku z omeškania z poistného prijatého odporkyňou bez právneho titulu. Zo spisu nevyplýva, že by medzi účastníkmi bolo sporné, akú sumu prijala odporkyňa bez právneho titulu. Vzhľadom na túto nespornosť a tiež skutočnosť, že výška úroku z omeškania je stanovená priamo právnym predpisom, dospel dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti aj tejto námietky odporkyne.
2. Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania (

R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). 4. Odporkyňa dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (

R 117/1999), vada tejto povahy ale – ako už bolo uvedené – v dovolacom konaní nevyšla najavo. 3 Cdo 388/2012 12

1. Keďže prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporkyne [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Pokiaľ navrhovateľ požadoval priznanie náhrady aj za ďalší úkon – prevzatie a prípravu veci, dovolací súd zohľadnil, že tá istá advokátka ho zastupovala už v konaní na súdoch nižších stupňov, a preto, zohľadňujúc doterajšiu prax dovolacieho súdu, mu náhradu trov zodpovedajúcu za tento úkon nepriznal. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za zohľadnený úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 61,41 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €), predstavuje spolu 69,04 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu 3 Cdo 388/2012 13 Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková